Kapitola 1

                Bola to zas jedna z tých nocí, ktoré vám nedovolia zaspať. Mesiac bol guľatý a vo svojej bielej kráse osvetľoval cez veľké okná chodby a miestnosti, až neprimerane veľkého renesančného sídla.

Jednou takou chodbou smerovali odhodlané kroky k jednej neprimerane veľkej miestnosti.

Boli to moje kroky. Každý jeden z nich sa hlasno ozýval prázdnym koridorom. Nebolo nutné sa zakrádať,.. nebolo nutné ukrývať svoju prítomnosť,.. pretože som už bola očakávaná. Chcela som, aby bol počuť každý jeden krok, ktorým som sa blížila, ako odtikanie hodín vášho konca. Bez jediného zaváhania, stále nemilosrdne rovnaké.

I keď sa predo mnou objavili kdejaké dvere, stačil jediný z mojich prísnych pohľadov a sami sa v úcte otvárali. Dokonca i keď som došla do sály dostatočne veľkej na to aby sa v nej dali konať plesy, i vtedy sa predo mnou poslušne otvárali.

Samotná sála bola jeho osobnou izbou, preplnenou umeleckými dielami od sôch, cez obrazy až po hudobné nástroje.

Okrem mesačného svitu na to všetko vrhal svetlo i hravý oheň z miestneho krbu. A tak, keď sa ich svit zachvel.. bez ohľadu či bol z oblohy, keď sa oblak zahryzol do mesiaca, alebo ten z krbu od uletujúceho uhlíku,.. nastalo divadelné predstavenie tieňohry. Bolo to tak presvedčivé, že by jeden tvrdil, že dorazil na bál, kde hostia tancujú a zabávajú sa. Do toho im hrá krb so svojím plameňom a občasné vokáli má sova na strome.

(Len vidieť to ma vytáča.)

Moje kroky smerovali k tomu krbu. Vlastne k osobe, ktorá sedela v kresle kúsok pred tým krbom. Ako vždy, čítal dáku knižku a na kruhovom stolíku po jeho ruke bol len svietnik, fľaša a poloprázdny krištáľový pohár so rubínovým mokom.

Zastala som dobrých päť metrov od neho a môj posledný krok zlostne zadunel salónom, až sa jeho ozvena sa ešte pár sekúnd vracala.

Až vtedy sa uráčil reagovať na moju prítomnosť,.. zložil knižku a položil ju na bok do kresla. Pomaly vstal a až potom sa na mňa pozrel zaujatým pohľadom. Nikam sa neponáhľal,.. pretože nebolo kam sa ponáhľať.

Stáli sme proti sebe, v potemnenej sále, uprostred bálu tieňov. Stáli sme tam, s odhodlanými výrazmi, s tvárami do ktorých by sa zamiloval kde kto. S dokonalými telami, ktoré by nám závidel snáď každý. V na mieru upravených červeno čiernych odevoch, pred ktorými by bledli závisťou kde ktorý módny návrhári. Na našich účesoch, by ste nenašli jedinú chybu.

A pritom sme len stáli voči sebe v scéne, ktorú by ste mohli vidieť jedine v pre-romantizovaných príbehoch o upírov pre dámy.

(Pche… upíroch…)   

Tak by nás možno nazvali, ak by nás videli obyčajný. Lenže my sme neboli upíri, nepotrebujeme krv aby sme prežili. I keď práca s krvou je našou špecialitou. Nie sme nejaké super bytosti, za aké by nás mohli považovať. Nie sme ani žiadny géniovia, len taký istý blbci ako všetci ostatný. Len.. vďaka našim schopnostiam, žijeme dlho a za tú dobu sme vypilovali svoje osobné rysy i schopnosti za hranice, ktoré obyčajný len málokedy dosiahli vzhľadom na ľudskú históriu.

(Asi preto upíri…)

Usmial sa na mňa a provokačne si odpil z pohára.

(Štve ma!)

Toto nehorázne veľké sídlo bolo pre neho samého, až nehanebne príliš veľké, ale on sa vyžíval v každej drobnosti ktorou ma mohol pohnevať.

Až dopil, natiahol svoju ruku k fľaši a natočil jej etiketu mojím smerom. Na nej peknom spracovaní, bol len jediný nápis. Meno… Ľudské meno..

(Ako len mohol!)

Spoznala som ho. To meno mi hovorilo veľa a k tomu menu som i cítila veľa. Zlostne som zovrela svoje päste a zaškrípala zubami.

Prešla som dlaňou po boku svojho oblečenia, čo bolo gesto, aby sa na neho pozrel.. ani sekundu nelenil a spravil to isté..

(Gestá.. pózy.. vhodné oblečenie.. tradície… … Je mi z nich zle.)

Ako spoločnosť, ktorá žije dlho, naši predkovia došli k záveru, že slová vážne niekedy nestačia.

Niekedy je potrebná malá pomoc v podobe nápovede, aby veta, myšlienka, či zámer v správnom znení dorazila ku konečnému cieľu. V tomto duchu nás učili a v tomto smere sme boli MY tou skutočnou šľachtou medzi bežnými.

Nikdy som sa moc nestarala o gestá a tradície. Celé mi to vždy prišlo ako trápne divadlo. Ale keď som naštvaná až k nepríčetnosti, dáke to klišé povie viac než akékoľvek slová.

I v túto noc mal náš vzhľad konkrétny význam. I v tento moment malo oblečenie vytvorené za pomoci našich schopností jeden konkrétny význam.

(Zabijem ťa!)

Obaja sme mali to isté a predsa vo vlastnom, osobnom prevedení. Obaja sme si ho obliekli konkrétne pre toho druhého.

(Jeden z nás, tu dnes zomrie!)

Nebolo viac prečo čakať. Obom sa nám zhmotnili v rukách zbrane, ktorých základom bola krv. Obaja sme mali vlastnú verziu čepele schopnej pretínať ako mäso tak i kameň, či železo.

Lenže jeho bola i z krvi osoby ktorú som poznala a na ktorej mi záležalo…

Vrhla som sa na neho.. a až sme ako majstri meča, začali krížiť naše zbrane, pridali sme sa k baletu tieňov v sále.

Neodlietali žiadne iskry a necvengala žiadna oceľ. Len tupé údery zaznievali, počas našich stonov, ako sme krúžili v smrteľnom tanci.

Okolité umelecké predmety sa menili v trosky dreva a kamenia zatiaľ čo sme medzi nimi tancovali.

Naše čepele boli tak ostré, že len keď sa stretli odlietali z nich kúsky, ktoré sa menili na kvapôčky krvi.

Naše zbrane boli z tak koncentrovanej krvi, že až nás boj pokročil do neskorého štádia sála bola nasýtená pachom krvavej smrti.

Bolo to stále dookola: výpad a krytie. Ani jeden nezískal dostatočnú výhodu na tým druhým, aby mu uštedril poriadny zásah. ..Až tak sme boli dobrý, keď prišlo na boj.

Ale nebola som až tak hlúpa, aby som čakala na dáke odkrytie a rozhodla som sa obetovať poslednú pamiatku na dôvod prečo som sem prišla.

Boj sa presunul k stolu pred krbom a ja ho v zápale použila ako štít. Fľaša na ňom sa vzniesla do vzduchu a hrozilo že sa rozbije.

(Vsadila som na ňu svoje víťazstvo.)

Bol tak malicherný, že sa podvedome po nej natiahol, aby zachránil triumf ktorým by ma týral znovu a znovu.

Príliš neskoro si uvedomil, že sa mi odkryl… Už sa mohol len dívať ako mu moja čepeľ odsekáva ruku.

Bolesť ktorú, ale ucítil nebola dosť veľká, aby nevykryl môj okamžitý druhý výpad. Naše meče sa skrížili a ako som na neho tlačila strnuli sme na mieste. Uviazli sme v pozícií, kedy to už bolo, kto z koho a ten čo povolí zomrie. Nemala som dosť síl aby som ho premohla, v tej mal viac.

Odohralo sa to tak rýchlo, že stihol využiť svoje schopnosti a ešte stále odlietajúcu ruku i s fľašou zachytil svojou vlastnou krvou a začal ju priťahovať späť na miesto kam patrí.

V tomto bol lepší a obaja sme to vedeli, tváril sa akoby bolo víťazstvo už jeho.   Lenže…

(Vsadila som svoje víťazstvo na tú fľašu.)

Natiahla som sa po nej a v momente sa jej obsah presunul do mojej dlane sformujúc sa v jednoduchý neohrabaný klinec.

Stihol len zmeniť svoj výraz až som zbraň z krvi osoby, ktorú zavraždil, bodla do jeho krku.

Od bolesti sebou trhol a mi sa dostali zo smrteľného strnutia, ale i napriek tomu ihneď prebral kontrolu nad mojou provizórnou druhou zbraňou a tá sa zmenila na tekutú.

Tá krv bola všetko čo ostalo po tej osobe, avšak ja som sa ju rozhodla obetovať. Využila som čas, kedy používal svoje schopnosti na tri veci naraz. Uchopila svoju čepeľ obojručne, vyviazla z jeho tlaku tým, že som sa sklonila natoľko, až prešvihol svoju čepeľ ponad moju hlavu.

(Odkryté miesto!)

Výpad to bol nemilosrdný. Celou svojou silou som švihla po jeho bruchu.

Avšak i teraz ešte nebol koniec. Keďže bolo naše oblečenie, ako naše zbrane, tiež vytvorené za pomoci našich schopností obetoval ho, aby sa uchránil pred kritickým zranením. Opustil svoju ruku, prestal sa starať o zranenie na svojom krku a už vôbec sa nestaral o plne odkryté brucho. Všetko čo mal sústredil na svoju čepeľ. Jeho zámer bol jasný rozseknúť ma jediným švihom na dve časti.

Ale ja som tiež ešte neskončila. Môj zámer bol využiť zotrvačnosť svojho predchádzajúceho výpadu, zvrtnúť sa o 360 stupňov a z otočky ho prebodnúť ako rapírom.

On bol silnejší, on bol lepší čo sa týka schopností, čo sa týkalo všetkého, lenže ja.. ja som bola rýchlejšia.

Prebodla som ho..

Natlačila som sa na neho tak rázne, že sa moja čepeľ zaryla do neho až po moje päste. Nalepila som sa na neho tak moc, až sa naše hrude dotýkali a mohla cítiť zúrivý tlkot jeho srdca. Bola som na ňom tak blízko, že on minul. Minul svoj zakončovací švih, ktorý ma mal zabiť.

Lenže ešte nebol mŕtvy. Síce nemohol prebrať kontrolu nad mojou čepeľou, ešte stále ma mohol poslať k večnému spánku tou svojou.

Náš tanec sa chýlil k záveru. Chystal sa ma v poslednom dejstve rozrezať odzadu, zatiaľ čo ma uväzní v jeho objatí.

Lenže ja som sa s vervou do neho zaprela, všetkou silou čo mi ešte zostávala. Tlačila som a tlačila,.. o krok.. o dva..  o desať… Až to bola moja čepeľ čo rozrezávala jeho telo. S revom som ho tlačila kade tade, až som ho na niečo nabodla.

Nastalo ticho. Z rúk mu vypadla čepeľ a rozprskla sa na kaluž krvi. Jeho dych bol slabý a jeho srdce už odchádzalo. Celá zadýchaná som pohliadla do jeho očí a on sa s poloprázdnym pohľadom na mňa usmial. V ten moment vydýchol posledný krát.

Zostala som stáť ako uhranutá.

Ani neviem, koľko minút som sa pozerala na jeho posmrtný úsmev z bezprostrednej blízkosti, než som sa vôbec pohla. Odlepila som sa od jeho chladnúceho tela a krok po kroku som od neho ustupovala stále dívajúc sa na neho. Skoro, akoby som nemohla uveriť, že je po všetkom.

Nejakým spôsobom som sa dostala ku kreslu v ktorom pretým sedel on. Napriek všetkému, čo sa udialo to prežilo bez úhony. Unavená som sa rozvalila don a vyčkávala. Všimla som si knihu ktorú čítal a pár sekúnd mi trvalo než som sa odhodlala ju otvoriť.

Bola v nej fotka a na tej fotke som bola ja, on a osoba ktorej meno bolo napísané na tej fľaši, všetci traja spoločne u tohto kresla. Znudene som zavrela tú knihu a zadívala sa do ohňa predo mnou.

„Vážne, toto sídlo je pre jedného až nehorázne veľké.“ Prehovorila som po prvý krát za noc a až ma pochytili mrákoty a snenie, bola som schopná počuť ich hlasy, ako sa radostne prelínajú s tým mojím.

Koniec.