Kapitola 1

Mal som pocit, akoby jeho teplý dych prenikal skrz moje prsty. Horúčava jeho tváre prepaľovala brušká mojich prstov. Každý pohyb, nádych, výdych, pohľad, napätie kože ma pálilo na tele. Jeho blízkosť bola šialená. Akoby horúčavou svojho tela roztápal moju kožu – chcel ma absolútne spáliť, zničiť, aby zo mňa neostalo ani jediné poletujúce zrnko prachu.

Počul som každé z tých slov nenávidím ťa tak zreteľne. Vsekával ich do môjho mozgu ako ostré nože. Jeden za druhým. Trhal mnou, snažil sa ma roztrhať na kusy, odhodiť, vytisnúť preč z toho priestoru kde som ho oberal o kyslík. Nechty sa mu zarývali do mojej hrude. Snažil sa zo mňa vydriapať srdce von. Len ho rozdriapať na kúsky ako papier. Nechať ho padnúť a poletovať.

S každým hlbokým nádychom sa jeho hruď dotkla znova a znova tej mojej. Nenávidím ťapokračovali jeho slová plné nenávistí a hnevu. Vsúval ich plný čistej a búrlivej agónie do môjho vnútra ako tenké žiletky. Zatiaľ nebola bolesť cítiť, ale rany krvácali.

Jeho pery boli suché, popraskané a chveli sa v tej horúčave ktorá opúšťala jeho telo. Prepadával som sa s ním hlbšie a hlbšie ako jeho telo prepaľovalo pod nami priepasť do temnoty a neznáma. Napriek tomu všetko bolo tak nereálne. Biela prikrývka sa lepila na jeho spotené a horúce telo. Nebol som viac krásny – bol som nenávidený. Bol som v rozpore s jeho logikou so všetkým čo kedy na mne miloval. Len mŕtva mŕtvola ktorá sa bála umrieť a tak sa priplazila späť k svojmu vrahovi. Nechcel som ho pustiť ani na okamih zo svojich kostnatých prstov – ako smrtka ktorá si prišla po jeho posledný výdych. Túžobne som sa do jeho pier vpil. Nechal som preniknúť sliny do každej praskliny na jeho perách akoby to bola živá voda ktorá ich znova vylieči.

Chcelo sa mi kričať do jeho pier, do jeho bozku, ktorý mi nechcel opätovať. Chcel som ho zovrieť ešte silnejšie, prosiť aby mi neodchádzal a nepadal do tej temnoty. Stále ma nenávidel. Prestal tie slová opakovať a slzy ktoré mu stiekli po tvári mu vpálili ranu do suchej pokožky. Vysušoval som ho… svojou prítomnosťou, existenciu. Sal som z neho všetok život von skrz moje telo.

On horel a ja som sa topil.

~*~

         Bola hlúpa. Neuveriteľne moc hlúpa. Žena ktorá v živote nemohla porodiť niekoho ako je on. Nemohla dať život človeku tak inteligentnému, krásnemu a vzácnemu. S tak perlovou príchuťou a pri tom tak tvrdou a chladnou. Človek by si na jeho charaktere vylámal zuby.

Ona bola však hlupaňa. Jeho vlastná matka bola čistá hlupaňa bez štipky rozumu. Vždy som sedel pred ich domom a ťahal do seba cigaretu za cigaretou kým mi jeho otec nestrelil facku ktorá ma obrala o posledné chute na cigaretu. Týždeň som so sebou nosil na tváry opuchlinu ako trofej. Mohol som hovoriť, ako veľmi bola tá slečna vystrašená z tých troch chlapov s nožom – ale nehovoril som o tom. Nebol som stavaný na klamstvo. Nemohol som si vymýšľať príbehy a pri tom sa každý deň dívať do jeho sklenených šedo modrých očí ktoré boli ako hustá hmla ktorá pokrývala sýte, modré letné nebo.

Jeho matka však bola hlupaňa. Hovorila; Chunnie je môj chlapec. Len môj. V noci keď bol dieťa ho opakovane obťažovala a jej krásny Chunnie ani nepípol.

Musel som to z teba vytrieskať? Musel?

Všetku tú bolesť ktorú ti tá ženská spôsobila. Všetky rany ktoré sa nikdy nezhoja som znova rozrezal a vyplnil ich mojou krvou. Vždy som mohol byť horší ako tvoja matka a mohol si ma nenávidieť viac ako svoju matku, takže si ju mohol znova začať milovať ako vlastnú matku, ktorá ťa proste len… milovala viac.. než bolo zdravé.

Chcel som ti vrátiť úsmev na tvár a poslať svoje oznámenie o smrti. Každý bastard môže umrieť kedy sa mu zachce. Nemusel si ma už nikdy v živote vidieť. Ale ty si už nebol decko, bol si len nostalgický bastard.

Teraz som znova stál pred tým domom a čakal som na neho. Znova mi tvár zdobila opuchlina a celá farebná škála. Bol som zmlátený tak veľmi, že ma boleli aj kosti. Skoro všetky kĺby a to, že som stál bol číry zázrak. Moja krásna tvár bola jedna modrina, opuchlina. Vyzeral som ako príšera z močiaru. Keby tu žili nejaké deti tak hádžu po mne kamene.

Vyšiel z domu a zabuchol za sebou dvere. Chvíľu len stál a díval sa na moju príšernú existenciu. Nedivil by som sa keby mal za chrbtom brokovnicu a chcel mi vystreliť môj zvrhlý mozog z hlavy.

Zaslúžil som si to.

Len ja môžem byť tak stupídny, že prekonám stupiditu jeho matky. Keby robili dotlač slovníkov, tak vedľa slova hlúpy bude moja fotka. Nemal som sa na čo vyhovárať. Aspoň to som si myslel, kým ma neposadil za stôl a nezačal na mne praktizovať svoju teóriu.

Chunnie! Ty bastard! Nevidíš, že som proste len kurva ktorá má pokrivené myslenie? Did you see that bitch whos stole your hand? She‘ll never ever give it back to you! It’s me! That bitch of yours.

Only yours.

Počkal som kým zíde dole po schodoch ku mne. Rozišiel sa k autu keď jeho matka vybehla z domu. Vlasy mala v natáčkach, jej zástera sa rozviazala a tak viala za ňou. Mal som celkom hlad a bol by som schopný ostať aj u nich doma na jedlo. To by ale moja tvár nesmela vyzerať ako použitý nárazník.

Chunnie zabuchol dvere v aute a zamkol sa. Ostal som tam stáť vyorane pri zamknutom aute keď jeho matka začala lomcovať kľučkou hore dole a kričať aby neodchádzal, že všetko bude v poriadku. Patetické slová plné zúfalstva. To vedia matky najlepšia. Dokážu hovoriť o svojich deťoch stále dookola, vyzerať ich z okna každý deň keď niekam odchádzajú. Potom sa ich deti odsťahujú a ony strácajú zmysel bytia.

Matka sa mu upokojila potom ako vyplakala všetky slzy ktoré jej ostávali a keď jej tajnej zbrane došli náboje, odišla pokorene späť do domu.

Otočil som hlavu na čierny mercedes a znova som sa pokúsil dostať dovnútra – bezvýsledne.

„Chunnie, no tak.. otvor dvere. Nedívaj sa tak na mňa. Ja viem, že vyzerám príšerne, ale sám si môžeš za to, že sa musíš dívať na môj rozmlátený ksicht.“ Bol som netrpezlivý, bolo mi horúco a slnko na mňa pieklo v pravé poludnie. Seoul bol ako skleník v takomto období.

Poklepal prstami po volante a naštartoval. Vybodol sa skrátka absolútne na mňa. Auto sa rozišlo po ceste a zanechalo ma za sebou. Nechal ma pri dome jeho pedofilnej matky a sekáča fotra.

         „Dúfam, že ti bude chutiť.“ Usmiala sa na mňa a s tým odišla preč. Jej výraz bol ako nakopnutý ksicht perzskej mačky. Tá jej ublížená grimasa keď ju jej úžasný syn opustil a ona musela vyplakať tri nové oceány. Ženská, tiež som odmietnutý. Nechal ma tu v tejto psycho famílii. Mal som to ako dodatočný trest k tomu že ma zmlátil ako skurveného, zombie mutantna ktorý si zaslúži len skapať? Pardon, že slová: Prepáč, že som ťa znásilnil neboli tak dostačujúcim ospravedlnením.

Celá moja chladnokrvnosť by si zaslúžila vpísať do chemickej tabuľky prvkov. Nejaké to Eu by bolo pekné.

„Vy dvaja sa raz zabijete.“ Odpil si z čaju jeho otec a venoval mi vážny a inteligentný pohľad. Nemal nejaký veľký problém s tým, že jeho syn je gay, pretože mal ešte troch ďalších synov ktorí mu už dali vnúčatá. Skôr sa nezmieril nikdy s tým, že si jeho Chunnie našiel takého bastarda akým som ja. Raz po maturiťáku mi to povedal keď čakal pred domom: To nám to chýbalo. Pekná tvárička so sračkami vnútri. Bol som vtedy opitý a toto mojej chuti nepridalo. Pozvracal som im chodník.

„Láska bolí nie?“ Odhryzol som s bolestnou grimasou z vysmážanej ryby.

„Ty si proste len zkruvysyn!“ Oznámil mi chladne a ďalej sa venoval svojmu čaju a krížovke.

„Moja matka nie tak zlá.“ Obránil som svoju matku. Spievala v kabarete a nosila asi toľko oblečenia čo malá morská panna ak sa šupiny nepočítajú ako oblečenie.

„Máš dvadsať si hlúpy a nemáš žiadny životný cieľ.“ Oznámil mi znova životnú pravdu tento bývali zmrzlinár na ktorého raz spadol nejaký divný hlinený kvetináč z poschodia a dostal mastné nemocenské takže odišiel z práce a otvoril si autodielňu. Vôbec mu to nešlo. Nehehe.

„Mám životný cieľ… mrdať vášho syna kým nebudeme impotentní.“

„Chunnie!“ Začul som plač matky. Otec si povzdychol a postavil sa.

Ostal som v kuchyni celkom sám so sebou. Pravda bola taká, že Chunnie mrdal mňa, nie ja jeho. Preto to znásilnenie bolo niečo akoby som mu zabil klinec do lebky. Zabilo ho to emocionálne voči mne. Od vtedy sme nemali sex a vôbec sa na mňa nechcel pozrieť priamo – niežeby som sa chcel na seba priamo dívať ja. Môj ksicht bol ako Picasova mozaika.

Keď ma videla matka prvýkrát myslela si, že si šľahla niečo tvrdšie než obvykle. Druhýkrát sa smiala a tretí krát mi dala lekciu že ak chcem niekoho znásilniť nech sa nechovám ako čúza. Tá rada nemala žiadny zmysel. Som tak zlý, tak príšerne zlý, že keby sa moja zloba dokázala odraziť na mojom výzore, ostane zo mňa asi len nejaký škaredý, čierno žltý hnisavý vred.

Znásilniť niekoho z dobrého úmyslu…

Ale kto vie, či sa to stále počíta ako znásilnenie keď… pf. Komu by sa to chcelo vysvetľovať.

         Bola mi zima a triasol som sa. Určite som mal horúčku. Potreboval som si súrne umyť zuby a vypláchnuť niečím čo vezme tú príšernú bolesť preč z mojich úst. Mal som zlomený zub, ale zubár nemohol nič robiť, pretože som nevládal poriadne otvoriť ústa tak mi dal nejakú špeciálnu ústnu vodu ktorá to umŕtvi. Bol by som radšej umŕtvil seba kusom tehly.

„Chunnie, zlato prestaň ma nasierať a príď pre mňa… nie ani náhodou! Nasadni do toho svoju nemčúra a príď ma vyzdvihnúť… nemôžem za to, že si si vybral nemecké auto… ideš teraz fakt riešiť autá namiesto toho aby si ma vyzdvihol? Vieš čo si?… aj ty mne… príď! Čakám ťa pred vašim domom… čo si zase pil?… opováž sa Chunnie… opováž sa!… prečo by som mal?… nemám pri sebe peniaze a taxikári ma nenávidia… naser si… veeeľmi vtipné baby… dostaň tú svoju natrhnutú ritku do auta a príď pre mňa… ja nebudem o tom diskutovať… nech to šľape… šup šup… oh môj bože Chunnie… CHUNNIE!.. skladám… čakám… nie… nie… príď…. ak neprídeš tak budem tvoju matku obšťastňovať našimi milostnými príbehmi… haha… idiot… čakám ťa zlato.“ Zložil som.

Boli to urputné okamihy ktoré som mrzol na chodníku. Nikde ani živej duše, len tmavá a temná tma ktorú presekávalo chabé pouličné osvetlenie. Mŕtva ulica plná šibnutých ľudí ktorí už ani nechceli mať deti a ich teoreticky zdravé deti radšej ušli. Niekde som začul štekot a potom mraučanie mačky.

Hovoril som o okamihoch? Tak to bola hodina a pól kedy sa predo mnou objavil čierny mercedes. Prešiel som k autu a kopol som mu do predného nárazníku naštvane.

„Chunnie, ty hnusná slizká, škaredá, ježibaba! Otvor tie dvere od auta!“ Zvolal som na neho na celú ulicu.  On sa smial! Smial sa v aute a radostne búchal rukou po volante.

„Som unavený, je mi zle a mám horúčku aj zimnicu zároveň.“ Lenivo som sa oprel o dvere. Otvoril okno a vykukol na mňa. „Je mi čoraz viac horúco…“

„Hm?“ Usmial sa na mňa žiarivo.

„Čím si bližšie tým viac horúco mi je.“

„Zrejme ťa vezmem dovnútra aby som zahnal tvoju zimnicu a nechal ťa umrieť na horúčku.“

„To budeš najviac sexy na svete ak to urobíš.“ Olizol som si suché pery.

„Tajné heslo?“

„Počkaj nech si moja horúčkovitá hlava spomenie.“ Otočil som hlavu na bok a pohliadol do temnej ulice. Prižmúril som oči, zdalo sa mi že sa niečo v tej tme pohlo. Bol to pes. Veľký čierny pes ktorý na mňa čumel s lesknúcimi sa očami. Zazeral a stál tam nehybne. Tie dve baterky boli ako dve malé ufá – chceli ma uniesť a zožrať.

„Chunnie, je tam hnusný a obrovský pes pusť ma dovnútra.“

„Vieš to aj presvedčivejšie.“

„Robíš si kozy? Pusti ma dovnútra kurva! Čumí to na mňa, slintá a vrčí! Odhryzne mi to kus zadku! CHUNNIE!“ Chytil som záchvat paniky a začal som drmať kľučkou od dverí.

„Nerobíš si srandu že…“ Pes sa rozštekal. „Kurva!“ Chunnie otvoril rýchlo dvere ktoré ma buchli už tak do boľavého brucha.

Natisol som svoje telo rýchlo dovnútra a zabuchol som dvere. Okamžite som zamkol a začal som kričať a dupať nohami. Pes bol už pri aute a vyskakoval ku oknu. Veľká, zaslintaná papuľa a zubiská. Tie oči boli podliate krvou. Bol besný?

„Eunho!“ Zvolal na mňa Chunnie. „Upokoj sa si v bezpečí.“

Triasol som sa na celom tele. „Kurva! Kurva!“ Vydýchol som si zhlboka. „Tá beštia má besnotu. Zavolaj zasraný Pentagon na to!“

Rozosmial sa keď zaradil rýchlosť. „Si rozkošný keď si vyľakaný.“

         Stále som mal pocit, že to psisko za mnou šprintuje. Videl som dve lesknúce sa oči v tme. Chodil som po byte a pozeral som do temných zákutí. Nakoniec som všade rozsvietil. Ani sa mi nechcelo vyzúvať, akoby mi chcel niekto odhryznúť nohy.

„Mali sme zavolať políciu.“ Prehovoril som nakoniec.

„Stále riešiš toho psa?“ Prešiel si po tvári Chunnie. Vyzliekol si tričko a pohodil ho na gauč akoby bol nejaký Eros. „Poď sem. Chunnie ti možno odpustil.“

„Seriem na tvoje odpustenie. Zavolaj políciu.“ Panikáril som. Nemal som rád psov. V živote sa mi so psami nedarilo. Nenávidel som ich a oni nenávideli na oplátku mňa. Dokonca si zavolali na mňa besného psa – najtvrdší vojak.

„Tak škaredé slová od teba Eunho-sshi.“

„Prepáč, ale som práve vystrašený na smrť.“ Vydýchol som. Rukou som si zašiel do tmavých vlasov ktoré mi spadali do očí.

„Napravíme to?“ Objal ma zozadu a okamžite sa zahryzol do môjho ramena.

„Šťastie tomu, kto môže stále hrýzť.“

„Môžeš si za to sám Eunho.“ Otrel si nos o moje rameno.

„Ja viem, ale proste… chcel som len…“

„Z teba nič nebude nikdy. Si stratený prípad Eunho… si tu len pre jeden dôvod…“

„Oh,“ prerušil som ho, „ďakujem za potvrdenie mojej bezvýznamnej existencie takou krásnou a sladkou úprimnosťou.“ Napriek tomu som sa mu nevykrútil zo zovretia.

„…keby si ma nechal dohovoriť, čo si ma nenechal… a kto je tu hlupák…“

„Tvoja matka!“

„Nezačínaj zase…“ Povzdychol si otrávene.

„Vidíš? Vďaka mne ju máš teraz rád, čo ma pohoršuje.“

„Si vážne psychopat.“

„Vadí ti to tak moc?“

„Prepáč, že sa mi nepáčilo keď si ma znásilnil.“

„To nebolo znásilnenie!“ Obránil som sa statne. Bol by pyšný teraz na mňa každý možný úchyl. „To bolo vzatie si ťa viac-menej na silu. Ale nie znásilnenie. Znásilnenie to je… to je… keď nadávaš a biješ druhého a si hrubý a zlý.“

Rozosmial sa mi do ramena. „Si psychopat a tvoja matka je psychopatka. Keby sme poznali tvojho otca tak mu dáme medailu za to, že od vás utiekol.“

„Oh.“ Usmial som sa. „Nakoniec to boli jeho zlé gény ktoré sú vo mne.“ Pohladil som ho po ruke.

„Nemusíš s tým prestávať. Nakoniec mám tohto psychopata rád.“ Pritisol pery na môj krk. Stále bol tak horúci akoby som v ňom v tú noc zanechal stopu.

„Máš rád psychopata ktorý ťa znásilňuje?“ Oprel som sa o neho vzadu a spokojne vydýchol.

„Mmm kto mi to pred chvíľou povedal, že to nebolo znásilnenie? A ja som sa už psychicky upokojil, že sa nezbláznim“ Vyšiel rukou hore na moje brucho kde zatlačil. Dôvod bol jasný – mal som tam modrinu o veľkosti zovretej pästi. To bola prvá rana ktorú mi dal potom nasledovala moja tvár a ostatok tela okrem chrbtu. Navzdory jeho stupídnej matke mal Chunnie rozum aj v tak šialených situáciách ako je vymlátiť zo mňa dušu.

„Chunnie-ah to bolí.“ Zastonal som bolestivo a prehol svoje telo dopredu.

„To ma teší.“

„Ale prosím…“ Nechcel som od neho odchádzať, mal som rád tú horúcu náruč, ktorá bola päťkrát hrejivejšia než doteraz. Rozpálené telo ktoré vedelo ako reagovať keď sa ku mne priblíži. Zrejme som ho poznamenal.

„Pšššt… Eunho-ah nemá právo žobrať ani plakať.“

„Priznávam svoju príšernú psychopatickú a problémovú náturu tak prosím… strč ma na liečenie, ale netýraj ma.“ Zastonal som bolestivo a ponížene. Nechcel som si predstaviť čo má v pláne, ale môj chorý mozog mi to predhodil na tanier so štipkou cynickosti.

„Nie nie… Eunho. Urobíme to inak.“ Zahryzol sa mi do krku. Proste ma uhryzol tak hladne, zákerne a vlhko akoby si chcel zo mňa kus odhryznúť. Bolelo to viac než mi to privádzalo potešenie. Možno by niekto čakal od tak šialeného bastarda ako som ja, že bude stonať pôžitkom. Ale v bolesti som si nehovel.

„Chunnie prosím len…“ Vzal som ho pevne za ruku a viac sa natisol na jeho napnuté telo za mnou.

„NEpros!“ Šepol mi do ucha ktoré uhryzol aby môjmu krku  nebolo ľúto.

„Prosím, prosím, prosím, prosím…“ Zastonal som. Pritisol som svoj zadok na jeho lono.

„Neposlušný.“ Zašiel prstami do mojich vlasov, zovrel ich a potiahol na stranu. „Hmm… chceš byť tak veľmi potrestaný hm?“ Olizol môj krk na strane kde ma predtým uhryzol.

„To je fuk… proste ma pretiahni už.“ Zastonal som nahlas. Snažil som sa svojim zadkom otierať a pritískať ho čo najviac k jeho lonu. Cítil som jeho tvrdý penis – vybúleninu ktorá ma tlačila a chcela von. „Chunnie, nebuď lakomec… podeľ sa.“

Stále ma ťahal za vlasy, len zmenil smer. Potiahol mi hlavu dozadu a tak ma viac natisol na svoje telo. Voľnou rukou mi rozopol opasok na nohaviciach. Popasoval sa aj s gombíkom a zipsom ktorý stiahol dole. Okamžite vošiel pod moju spodnú bielizeň a začal ma dráždiť.

Prehol som sa dopredu. Potreboval som svoje boľavé telo niekam položiť, oprieť, uložiť, založiť alebo aspoň odložiť. Namiesto toho ma len pevnejšie zovrel. Vzal do ruky môj penis a lenivo, pomaly prechádzal rukou hore dole akoby to bolo jeho obľúbené krátenie dlhej chvíle.

„Chceš aby som umrel?“ Zaplakal som pri čom som si začal hrýzť spodnú peru.

„To by sa môjmu psychopatíkovi nepáčilo?“ Šepol mi sladko a rozverne do ucha.

„Mhh… Chunnie… ty zloba zlá. Nenávidím ťa.“ Všetko ma bolelo, on mi spôsoboval bolesť a zároveň aj rozkoš akoby sa prehlásil za môjho boha.

„Musel si ma nakaziť.“ Zovrel môj penis pri koreni a sladko zastonal pri tom do môjho ucha. Ako nejaký šialený masochista. Vyžíval sa v mojej bolesti momentálne.

„Je rozdiel medzi psychopatom a masochistom veľký?“ Mal som pocit, že mi neostanú žiadne vlasy potom čo skončí so mnou. „Kurva Chunnie… moje znásilnenie teba bolo dvadsaťkrát nežnejšie. To ani nebolo znásilnenie ale nežné pohladenie… zabíjaš ma.“ Z očí sa  mi začali tisnúť slzy. Tá bolesť bola skutočne neznesiteľná už.

„Oh veľmi som ti ublížil Eunho-ah.“ Pustil konečne moje vlasy a pobozkal ma na šiju. „Nechám ťa na chvíľu oddýchnuť.“

„Skvelé, ďakujem… počkaj čože?!“ uvedomil som si podstatu jeho slov. „Oddýchnuť? Nechcem aby si znova ťahal moje vzácne krásne vlasy!“

„Pšššt…“ Nevidel som jeho úsmev, ale vedel som o ňom. Stiahol mi dole nohavice aj s boxérkami a čupol si za mňa. Myslel som na všetky katastrofálne scenáre aj to, že ma ide teraz natrhnúť a vyžívať sa v mojej krvi.

„Môžeme opraviť status psychopata?“ Zastonal som keď jeho jazyk sa otrel nežne o môj otvor. „Ty jeden zmätok hnusný!“ Chcelo sa mi ho udrieť do tváre tehlou. „Prečo…“ Olizol ma intenzívnejšie. Jazykom si spravil výlet pomedzi moje polky hore na ryhu až k ľadvinovým jamkám. Ruky priložil na môj zadok ktorý mi pevne zovrel a znova sa vrátil jazykom k môjmu otvoru.

„Si ružovučký. Až to vyzerá nevinne.“ Skonštatoval keď odtiahol moje polky od seba.

„Som nevinný.“ Priložil som si ruku k ústam.

„Klamár!“ Okamžite sa mu zmenil hlas z nežného na chladný a arktický. Ukazováčikom vnikol do mňa akoby som bol zo želé.

„TO KUR-VA BOLÍ!“ Zvolal som na celý byt. Suchý, hnusný prst do mojej úzkej dierky. „Chunnie ty bastard vytiahni ho inak ti ujdem!“

„Tak ťa chytím.“ Zatočil ním na stranu.

„To…“ Snažil som sa tú bolesť vydýchať. Moje telo polial studený pot, hruď sa mi nadvíhala rytmicky keď sa moje srdce rozbúchalo v šialenom rytme. Potreboval som kyslík – veľa kyslíku.

Našťastie o chvíľu prst vytiahol. Netrvalo to dlho a vlhký prst od jeho slín do mňa znova prenikol. Mlčal som, ten rozdiel bol citeľný.

„Žiadny ston?“ Sklamane ma pobozkal na pravú polku.

„Láska vieš, že na stonanie potrebujem viac.“ Rukou som si pomasíroval boľavý krk. „A nevadilo by mi keby sme šli niekde kde by som svoje boľavé telo odložil.“

„Ani nápad.“ Odmietol razantne a pridal druhý prst. Opäť vlna bolesti.

O pár minút pridal jazyk a tretí prst a bolesť ktorú som stále cítil začínala ustupovať do pozadia. Nikdy nevymizne, to som sa za tie roky naučil. Len ju môžem potlačiť a zastrieť ju potešením a slasťou.

„Prosím len nie cez…“ Z očí mi vyhŕkli slzy keď ma prehol cez gauč. „Ty chceš aby som umrel.“

„Nie, len sa snažím nejako kompenzovať sa…“ Zatlačil do mňa špičku svojho penisu.

„Chunnie, urob mi dobre… dobre ja ťa prosím.“

„Zakázal som ti prosiť. Zabúdaš tak rýchlo.“ Plesol ma cez zadok akoby som už nebol v dostatočných bolestiach.

S ťažkým povzdychom ma odtisol od gauča aby som si neotláčal brucho. Zaprel som sa rukami a viac vystrčil svoj zadok proti nemu. Pomaly a zmyselne do mňa vnikal len z časti aby si postupne rozšíril cestu do mňa. Vravel som, že bolesť vystrieda rozkoš behom pár chvíľ. Človek sa to naučí schovávať.