Kapitola 1

Kyle si zaleje kávu do bieleho obitého hrnčeka s modrým vzorom. Potrebuje ju ako soľ. V noci toho veľa nenaspal, zobral prachy z minulej fušky a išiel si vyhodiť z kopýtka. Síce minul takmer všetky peniaze, čo mu po kúpe nového procesoru zostali, ale podľa jeho názoru mu ten zajačik za to stál. Tá jeho prdelka bola božská, nehovoriac o tom, ako majstrovsky to vedel s ústami.

Spokojne sa usmeje. Stálo mu to zato, takto sa neuvoľnil už dlho.

Otvorí chladničku. Je slušne hladný, včera večeru vynechal. Vlastne, keď sa nad tým zamyslí, vynechal aj obed.

Pri pohľade do vnútra sa mu spokojný úsmev z tváre vytratí. Prázdna. Okrem margarínu, horčice a podozrivo zelenej šunky v nej nezostalo nič. Povzdychne si. Vedel, že na niečo zabudol.

S trpiteľským výrazom vytiahne margarín a chladničku zavrie.

„Hlavne sa nepozeraj na dátum spotreby.“ Zamrmle si popod nos. Otvorí ho a nedôverčivo k nemu pričuchne. Vyzerá normálne.

Z chlebníka vytiahne rožky. Na strúhanku by síce boli perfektné, ale na jedenie asi ťažko, vyzerajú skoro nebezpečne. Asi ako kuracia polievka jeho mami. Pri spomienke na tú mastnú vodu ho strasie.

No, aspoň na nich nie je pleseň. Pomyslí si optimisticky.

Vezme to spolu s kávou do pracovne. Za jej dverami akoby prešiel do iného sveta. Na rozdiel od biedne zariadeného bytu so starým nábytkom a ošúchanými kobercami je priam hypermoderná. Počítač, ktorý si vlastnoručne vylepšil zabudovaním nových súčiastok a nainštalovaním nie vždy legálnych programov, by mohol konkurovať počítačom hoci aj CIA.

Vedľa písacieho stola má v škatuliach hromadu cédečiek, diskiet a USB kľúčov. V drevenej skrinke má uložené počítačové hračičky, ktoré poväčšine sám vylepšil. Moderná tlačiareň so skenerom stojí na malej registračke plnej nevýznamných papierov.

Sadne si na čiernu pohodlnú stoličku na kolieskach. Tácku s raňajkami položí na stôl a chopí sa myšky. Skontroluje e-maily. Nič. Vyzerá to, že je znova tiché obdobie a nikto sa nezháňa po jeho službách. To je škoda, práve teraz peniaze potrebuje. Bude si musieť zohnať prácu sám. To nebude zase také ťažké.

Rožok natrie margarínom, potom ho namočí do kávy, aby zmäkol a dal sa pohrýzť. Odhryzne.

Nie je to také zlé. Len dúfam, že z toho margarínu nedostanem salmonelózu.

Chytí do rúk hrnček kávy. Na hladine vidí plávať kúsky rozmočeného rožku. Len pokrčí plecami a odchlipne si. Je horká, znova si ju zabudol osladiť.

„Do prdele.“ Zahundre, ale nepostaví sa. Kašle na to, nechce sa mu. Vypije ju aj horkú.

Ponaťahuje si krk a precvičí prsty.

Tie sa mu vzápätí rozkmitajú na klávesnici. Naštartuje program, ktorý skryje jeho IP adresu a všetky jeho kroky presmeruje na iný počítač. Konkrétne na počítač v centrále FBI. Bolo ťažké naprogramovať program tak, aby fungoval  bezchybne, potreboval k tomu heslo od nejakého člena FBI, ale s jeho schopnosťami to nebolo nemožné.

Keď je zabezpečený, pripojí sa na databázu CIA. Obísť ich bezpečnostný systém, nie je ani pre neho malina, ale oproti interpolu je to len slabý odvar. Pripojí k počítaču cez USB kábel malý čierny prístroj s obdĺžnikovým displejom, ktorý si pre seba nazval Robin. Robin mu umožní pracovať bez toho, aby sa na každom počítači v CIA nespustil poplach. 

„Tak, čo to tu máme…“

Preletí nové informácie. Nič svetoborné. Veľa z toho už dávno vedel. So CIA to ide z kopca. Nič, čo by sa dalo dobre predať. Bezpečnými cestami vycúva zo systému a odpojí Robin. Chvíľu zamyslene sedí a rozmýšľa, či sa mu oplatí zopakovať celý postup a napojiť sa ešte na FBI alebo by to bola len strata času. FBI je informáciami väčšinou pozadu za CIA. O niečo lepšie je to so SIS – inak nazývanou aj M16- ale to by už trvalo oveľa dlhšie. Tí majú bezpečnostný systém na úplne inej úrovni. Trvalo by to najmenej tri hodiny.

Odhryzne si z rožka. Lepšie bude ísť pre informácie do terénu. Aspoň po ceste nakúpi.

„To je skvelý nápad, Kyle.“ Pochváli sa. Polovicu nedojedeného rožku bez zaváhania položí naspäť na tácku a vstane. Široké tepláky, z ktorých sa mu pri praní vyvliekla šnúrka a bol lenivý ju tam znova navliecť, mu skĺznu do pol zadku. Lenivo si ich vytiahne na bedrá. Musí sa prezliecť. Nemôže ísť do práce ako žobrák.

V spálni vkĺzne do svetlomodrých riflí a bieleho trička so stojačikom. Vonku je zima, preto si na seba natiahne aj modrý štrikovaný sveter do véčka, ktorý si kúpil minulý rok vo výpredaji. Čierne krátke vlasy si gélom účelne rozstrapatí okolo tváre, dáva pozor, aby to neprehnal. Nenávidí, keď má vlasy zlepené a už z diaľky štyristo metrov vidno, že má na nich gél. 

Do zadného vačku na džínsoch si strčí peňaženku. V chodbičke, kde má zavesené veľké zrkadlo sa ešte skontroluje, vyplazí svojmu odrazu jazyk, v ktorom sa zaleskne strieborná guľôčka a vyrazí.

Sadne si za volant svojho strieborného BMW. Musí ísť na miesto, kde je čo najviac ľudí. Najlepšie sú drahšie reštaurácie, kde chodia významní ľudia, ale aj letiská sú celkom obstojné. Otvorí peňaženku a preráta jej obsah.

„Tak dnes to vyzerá na letisko, na dobrú reštauráciu nemáme.“ Natiahne sa za bezpečnostným pásom. Zaradí sa do riedkej premávky za červený Ford focus s vtipnými nápismi nalepenými na kufre.

Na letisko je to dvadsať minút cesty. Jednou rukou drží volant a druhou vytiahne žuvačku z priehradky. V ústach cíti chuť svojich raňajok, ktorú chce stoj čo stoj zahnať.

Na plnom parkovisku nakoniec predsa nájde voľné miesto aj keď ďaleko od vchodu. Už si myslel, že bude musieť zaparkovať na parkovisku tri kilometre odtiaľto.  Zacíti jemný tlak v spánkoch. Už to začína. Silou vôle a vďaka dlhodobému tréningu dokáže okolo svojej mysle postaviť pomyselnú bariéru. Tlak sa stiahne. Vezme do ruky malý zápisníček spolu s modrou prepisovačkou, ktoré má vždy odložene v aute.

S úsmevom zamieri do kaviarničky vo verejných priestoroch letiska.

Usadí sa za malým stolčekom s popolníkom. Presne ako predpokladal, je tu hotové mravenisko. Očarujúcim úsmevom privolá servírku. Po chvíľkovom zaváhaní si objedná minerálku a šálku kávy. Síce už jednu mal, ale tá nestála ani za pohľad. Servírka s blonďavými vlasmi, ktoré by nutne potrebovali úpravu kaderníka, odbehne. Čas, ktorý tým získa venuje ľudom okolo.

Skúmavým pohľadom prejde ženu v nohavicovom kostýme. Možno ona. Alebo žeby ten muž, ktorý sa okato obzerá, akoby ho niekto prenasledoval? Alebo tamten starý pán s čiernym kufríkom.

„Nech sa páči.“ Usmeje sa a postaví pred neho šálku. Kyle si pomyslí niečo o ľuďoch, ktorí zrejme v živote nevideli zubnú kefku, ale na servírku sa usmeje, akoby si jej odpudivého úsmevu ani nevšimol.

To by bolo nemožné. Toho by si všimol aj slepý.

Roztrhne obal cukru položeného na tanieriku pod hrnčekom. Jeho obsah vysype do čierneho moku a čajovou lyžičkou to jemne premieša. Labužnícky odpije. S tou žbrndou čo vypil doma, sa to nedá ani porovnať. Je to akoby postavil tvárou v tvár tabuľku čokolády a hovno. S jemným cinknutím položí kávu naspäť na tanierik. Je čas pracovať. Otvorí zápisník na čistej strane a vezme do ruky pero.

Sústredene prižmúri oči a jemnou myšlienkou zbúra bariéru okolo mysle. V mozgu mu vybuchne bomba.

… problém! K ryži sa predsa normálne podáva kurací…

Tá suka si PRÁZDNO, že si ju vezmem! Mám v prdeli, že je tehotná! Dá si to zobrať, iná možno neexistuje. Keby sa ľudia dozvedeli, že….

…len preto, že má ružovú kabelku od Prady. Každý aj tak vie, že som oveľa lepšia. Vytiahnem od Cukríčka nejaké peniažky a pôjdem do obchodu. Kúpim si tie fialové šaty od Versaceho a PRÁZDNO…

    Bože už sklapni. Koho to zaujíma, že PRÁZDNO olympiádu z matematiky. Akoby si sa tým nechválila už najmenej stokrát. Keby si mi neplatila už dávno by som…

Meškám na schôdzu. Dúfam, že ma kvôli tomu sponzori neodmietnu. Projekt je dokonalý, treba ešte dotiahnuť detaily, ale hodí to obrovské zisky. Najmenej…

Uzavrie pomyselný kohútik. V mysli sa mu rozleje mierumilovné ticho. Keby to nedokázal „vypnúť“, celkom určite by sa zbláznil.

Končekmi prstov si pretrie spánky.  Cíti miernu únavu a všimne si, že trochu plytkejšie dýcha. Odpije z minerálky, vyschlo mu z toho v krku. Keď sa mu dych spomalí do normálu, znova odstráni bariéru a odštartuje druhé kolo. Dúfa, že zachytí niečo použiteľné.

Chcela by som mať také vlasy ako maminka. Aj Polly má také dlhé len ja mám krátke. Možno mi ich maminka kúpi, keď budem dobrá. PRÁZDNO určite….

Panebože dúfam, že o mne zatiaľ nevie. PRÁZDNO  to trhák. Zarobím na tom balík! Ešte som nikoho nevydieral, čo ak ma bude chcieť PRÁZDNO…nesmiem spraviť chybu.

Má ho! Kyle všetkých ostatných vyženie z hlavy a sústredí sa len na ten vzrušený mužský hlas. Nerozumie mu dobre a má pri ňom výpadky- zrejme je ďaleko.

Dobre, že som to skryl. Mať to pri sebe by bolo hlúpe. Ale tam to nikdy nenájdu. Koho by napadlo hľadať to v knižnici v tajnom sklade. PRÁZDNO … upratovačky… PRÁZDNO…ames Square… PRÁZDNO… zbraň! Bože pom … PRÁZDNO…

Stratil ho. Zrejme sa dostal z jeho dosahu, ale to nevadí, v skutočnosti má toho dosť. Spokojne pozrie na popísaný papier. Ku koncu to bolo mierne zmätené, ale najdôležitejšie veci vie. Nie vždy má takéto šťastie. Zdvihne sa. Zatočí sa mu hlava a nohy mu sťažejú. Je vyčerpávajúce zameriavať sa na jednu osobu, najlepšie je nechať to plynúť. Položí na stôl päť libier a pohne sa k východu. Stratená sila sa mu už vracia.

Otvorí kufor auta. Má v ňom malý notebook, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako nejaká stará rachotina. Avšak skutočne iba na prvý. Vezme ho a prudkým pohybom kufor zabuchne.

Sadne si za sedadlo vodiča a notebook si položí na kolená. Z vrecka nohavíc vyloví zápisník. Je na čase zistiť si podrobnosti. Otvorí stránky mesta a nechá si vyhľadať všetky knižnice.

No, málo ich nie je.

Pomyslí si nevrlo. Začne ich po jednom prezerať. Dúfa, že to neskryl v knižnici iného mesta, pretože by z toho nakoniec nič nebolo. Po pol hodinke hľadania začína strácať nervy. Už si myslí, že sa na to vykašle, keď nájde niečo zaujímavé. Knižnica papyrus na 14 ST James´s Square. Ešte raz preletí svoje poznámky.

Áno, to bude určite ono. Chvalabohu, začínal som sa báť, že budem musieť hľadať niečo iné.

Prečíta si otváracie hodiny. Je otvorená! Výborne! Vyzerá to, že má šťastie. Aspoň zatiaľ, ešte nevie, čo tam objaví. Viacero ráz sa mu stalo, že niečo na prvý pohľad nádejné, bola obyčajná haraburda, ktorá mu nestála za úsilie.

Naštartuje. Najskôr pôjde domov, kde vezme potrebné veci. Za tie roky, čo robí túto prácu sa naučil opatrnosti. Ani ako neskúsený zelenáč by tam nešiel nepripravený aj keď by z toho nakoniec nič nemuselo byť. Väčšina by tam išla hneď, ale Kyle bol iný.

Vedel ako končí väčšina jeho kolegov, hlavne tí, čo pracujú pre obe strany, a preto bol až prehnane opatrný. Možno až paranoický.

Zaparkuje na svojom parkovacom mieste, ktoré našťastie zostalo prázdne. Kľúčom si odomkne vchodové dvere a vybehne tých zopár schodov k svojmu bytu.

Interiér jeho domova, ktorý s láskou voláva kontajner, pôsobí fádne. Jemu to nevadí. Pre neho sú dôležité hlavne počítače. V kuchyni sa napije minerálky, ktorá už dávno stratila bublinky.

V spálni zo skrine vytiahne čierny kufrík. Položí ho na posteľ a naťuká desať miestny číselný kód.  Vytiahne odtiaľ hnedú parochňu a veľké dioptrické okuliare s obyčajnými sklami. Nasadí si to. Vlasy má teraz dlhé takmer po plecia a tvár krytú okuliarmi. Prstami ohmatá pravý roh kufríka. Po chvíľočke nájde miesto, kde treba zatlačiť, aby sa otvorilo dvojité dno. Vytiahne odtiaľ doklady na meno John Smith s fotografiou, na ktorú sa dal odfotiť presne s takýmto stylingom.

Kufrík dôsledne zavrie a strčí naspäť do skrine. Vyzlečie si sveter a tričko a namiesto nich na seba natiahne starú bavlnenú košeľu. Pekné rifle zamení za staré vyšuchané s prederaveným kolenom. 

„Dokonalé.“ 

Metrom sa dovezie blízko knižnice. Nerád cestuje mestskou dopravou, ale po všetkých tých maskovaniach by bolo hlúpe doviesť sa sem autom, ktoré je zaregistrované na jeho meno.

A okrem toho, prizná si nespokojne. Pomaly nemám ani na benzín.

Rýchlo vybehne schody do knižnice. Je to malá nenápadná stavba, schovaná medzi stovkami ďalších budov. Vojde dnu. Za pultom sedí stará pani lepiaca väzbu poškodenej knižky.

„Dobrý deň.“ Pozdraví so silným texaským prízvukom. Trénoval ho doma pri zrkadle a po štyroch hodinách došiel k záveru, že už nikdy v živote nepôjde do Texasu. Pani odlepí pohľad od knihy a venuje mu príjemný úsmev.

„Nech sa páči.“

„Chcel by som si požičať nejakú zaujímavú onú…knihu. Musím vám zacvakať hneď alebo stačí pri odchode?“ nedočkavo pozrie na dvere vedúce zjavne do vnútra knižnice. Stará pani sa zasmeje.

„Stačí, keď budete odchádzať, pán…“

„Smith.“

„Pán Smith. Ale musíte sa zapísať do návštevnej knihy.“ Vytiahne pred neho hrubú knihu popísanú menami.

„Jasné.“ Schytí pero a čo najškaredším písmom naškriabe Smith.

„Môžete mi, prosím vás, ešte ukázať doklady?“ Nešikovne si prehliadne všetky vačky. S nadávaním nakoniec vytiahne zo zadného vrecka nohavíc občiansky preukaz. Pani si ho pozorne prezrie, odpíše si jeho meno na nejaký papier a potom mu ho vráti.

„Nech sa páči. To viete predpisy.“ Zakrúti očami. Kyle sa zazubí a hodí si do úst žuvačku, ktorú našiel vo vrecku košele.  Nebolo to komplikované.

Dverami prejde medzi regály plné kníh. Nenápadne nimi prekľučkuje až kým nenájde schody. Knižnica má spolu dve poschodia, ako sa dočítal už doobeda v aute, a on dúfal, že sa tými schodmi dostane aj do pivnice. Kde inde ako v pivnici by človek hľadal tajný sklad?

Nech žijú detektívky! Pomyslí si rozmarne. Blízko schodov sa skloní, akoby si zaväzoval šnúrky na topánkach. Nenápadne sa rozhliadne. Nikto. Ako tieň vkĺzne na schody a tichými krokmi po nich zbehne.

Dlhá prázdna chodba s dverami po oboch stranách. Je v nej prítmie ako stvorené pre zlodejov. Rad radom začne otvárať dvere. Všetky sú odomknuté až na tretie v pravo.

To budú oni. Ľudia vždy zamykajú dvere, za ktorými niečo skrývajú. Z vrecka nohavíc vytiahne zbierku drôtikov zavesených na malom kovovom krúžku. Zopár ich vyskúša, kým nájde ten pravý. Niekoľko minút sa s ním hrabe v zámke, kým sa mu podarí posunúť západku. So slabým šťuknutím sa dvere otvoria. Urobí veľkú bublinu a vkĺzne dnu. Nebol to bohvieaký výkon, so šperhákmi mu to veľmi nejde.

Zatvorí za sebou dvere a zasvieti svetlo. Nachádza sa v malej miestnosti plnej škatúľ. Pri ich počte sa mu zovrie hrdlo. Ak ich bude musieť všetky poprezerať potom… radšej nedomyslí.

S hrčou v krku sa rozhliadne po prázdnej miestnosti. Povzdychne si. Šťastie ho práve opustilo. Viac však neváha a začne systematicky prehľadávať miestnosť. Po desiatich minútach, keď ho napadne odsunúť škatule nabok, objaví zdvíhacie dvierka. Spokojne sa zaškerí.

Strčí prst do škáry v kovovej platničke a potiahne. Objaví sa neveľký úzky priestor, v ktorom je uložená malá drevená schránka. Je na nej zámok. Nerozhodne si ju strčí do vrecka, bude ju musieť otvoriť až doma, zavrie dvierka a s funením zatlačí škatule naspäť.

Pri dverách sa otočí posledným pohľadom skontroluje miestnosť a vyjde na chodbu. Stále je prázdna a rovnako tmavá. O niečo rýchlejšie zamkne dvere a rýchlymi krokmi vybehne po schodoch.

„Tak čo, pán Smith, zaregistrujete sa tu u nás?“ zavolá za nim pani, ktorá si medzičasom na pulte rozložila svoj obed.

„Možno inokedy.“ Odpovie s nenúteným úsmevom a kývne jej.

Na ulici sa zhlboka nadýchne a prirodzeným krokom zamieri k metru. Chce otvoriť tu schránku a dozvedieť sa, čo v nej je.

Pri vstupe do metra vyplazí jazyk skupine tínedžerov, ktorí sa neskrývanie bavia na jeho vzhľade.

Horí zvedavosťou.