Kapitola 1 – A je po mne!

,,Jibiky, vráť sa! Hneď! Ak sa okamžite nevrátiš, nedostaneš žrať!“
Ehm, toto nie je správna taktika.
,,No tak! Jibiky! K nohe! Jibikýýý! Dám ti toľko žrádla, koľko znesieš! Kúpim ti novú hračku! Len už prosím ťa stoj!“
Yoru kričal márne. Jeho pes aj naďalej uháňal tmavou ulicou. Vždy, keď sa k nemu chlapec trocha priblížil, on odbehol o kus ďalej.
Ako keby ma k niečomu viedol. Ktovie, možno na konci nájdem niečo pekné.
Uškrnul sa. Pochyboval, že práve na neho môže čakať niečo pekné.
Nechal takéto myšlienky bokom a radšej pridal. Jibiky sa mu už pomaly strácal z očí.
Zrazu zastal a poobzeral sa okolo.
Kde to vrece bĺch zasa zmizlo?Stále mi musí robiť problémy!!
Jibikiho brechot sa ozýval zo snáď najtmavšej uličky Tokya.
Yoru si len znechutene vzdychol a išiel ďalej. Jeho momentálne preklínaný štvornohý kamarát vbehol do dverí, nad ktorými slabo svietil nápis Vampire Club.
,,Pekný názov,“ zašomral ironicky. ,,Čo tu asi podávajú? Bloody Mary a namiesto chipsov krvné doštičky?“
Pre istotu dal svoju iróniu bokom a vošiel. Chcel to mať rýchlo za sebou.
Stavím sa, že to bude plné ľudí, čo si myslia, že sú upíry. Bože, Jibiky, lepší klub si si vybrať nemohol, čo?!
Hneď pri vchode mu udrel do nosa zvláštny železitý zápach. Zvraštil obočie a snažil sa čo najmenej dýchať.
Ako čakal, bar bol plný bledých ľudí a oči prítomných naberali červenkastý odtieň. Všade to razilo krvou.
Stavím sa, že takto to necitiť ani v krvnej banke.
,,Ale koho to tu máme? Žeby nám sem zablúdil člověk?“ ozval sa hlas, z ktorého sa Yoru zježili vlasy na zátylku.
V celom bare to zašumelo. Okole sa niesli poznámky typu: ,,Človek?!“ , ,,Vyzerá chutne.“ a ,,Mňam, donáška krvi až do domu v peknom balení.“
Yoru sa radšej otočil a chystal na rýchly ústup. Toto sa mu vôbec nepáčilo.
,,Chytťe ho!“ zavelil opäť ten hlas.
Chlapec nečakal, dal sa na útek, ale ďaleko nedošiel. Pár silných rúk ho zdrapil a hodil pred čiesi nohy.
Vystrašene zdvihol hlavu a zbežne si muža prezrel. Blond vlasy ostrihané na ježke, oči hrajúce dočervena, celý v čiernom. Celkovo nebezpečný vzhľad mu dodávali aj dva špicaté rezáky, vytŕčajúce cez tenké pery.
Lenže upírovi zbežný pohľad nestačil. Yoru priam cítil, ako si dôkladne prezerá celú jeho postavu.
,,No tak, Yoshii, daj nám ho. Máme chuť na čerstvú krv!“ žobronili niektoí jeho ´kamaráti´.
Yoshii sa sklonil a vzal jeho tvár do rúk. Strach, ktorý videl Yoru v očiach, ho pobavil.
,,Nie!“ povedal rozhodne. Yoru si vydýchol. ,,Tento je môj! Odveďte ho do mojej izby a zamknite. Ale dávajte si pozor! Ak vám ujde alebo sa zraní, je po vás! Rozumiete? Chcem si s ním ešte užiť!“
Jeho prisluhovači len kývli hlavami, vzali spierajúceho Yoru na ruky a predreli sa davom až ku schodom. Na konci schodišťa ho hodili do dverí a zamkli.
Chlapec sa na ne okamžite vrhol a snažil sa dostať von. Bezvýsledne. Krik mu tiež nepomohol.
V izbe bola úplná tma. Unavený rukami niečo našmátral a sadol si. Neskôr sa ukázalo, že je to posteľ, no v tej chvíli mu to bolo jedno. Myšlienky sa mu križovali v hlave.
Kde to sakra som? A kto je vlastne Yoshii? Mohol by to byť vážne upír? Ale čo chce so mnou?A čo myslel tým: „Chcem si s ním ešte užiť.“? No hlavne: AKO SA ODTIAĽTO SAKRA DOSTANEM??!!
Veľa otázok mu prebiehalo hlavou a odpoveď na ne má len autorka príbehu :D.
Až začul Yoru otvárajúce sa dvere, stuhol. V medzere uvidel už známu bledú pokožku.
A je po mne!