Kapitola 1 – Dedičstvo

Hnedovlasý s hnedými očami, štíhli a priemerne vysoký chlapec sa prechádzal  popri pláži niekoľko kilometrov od Tokya. Odbila polnoc, mesiac bol vysoko na nebi a prekrásne svietil. Chlapec  s menom Namano sa rozhodol isť domov. Prechádzal popri ceste, než mu zastavilo tmavé auto v ktorom sedel svetlovlasý pán, mal dlhé vlasy zopnuté v gumičke, žiarivo zelené oči, štíhli, vyšší ako Namano.

„Nastúp si, zveziem ťa,“ ozvalo sa z auta, Namano nastúpil, otočil sa na pána. Mierne sa vyľakal keď v úsmeve zbadal mierne trčiace zúbky.

„Ďakujem,“ povedal zo snahou nedať svoj strach najavo. Auto naštartovalo a nahodilo smer TOKYO.

Namano sa cestou začal vypytovať. „Ako sa voláte?“ Nechtiac do toho vložil teenedžerskú drzosť, ale tomu pánovi to zjavne nevadilo, keďže sa pousmial a nedotknutý ňou odpovedal „volám sa Yamato a bez váhania mi môžeš tykať.“

Namana prepadla strašná zvedavosť a začal sa vypytovať na rôzne veci. Yamato len prikyvoval na niektoré odpovedal  no u niektorých mlčal. Ani si to neuvedomil a otázky sa obrátili smerom k Namanovi od Yamata. Z radosťou na niektoré odpovedal, avšak niektoré ho i zarmútili.

„Tak a sme tu,“ povedal  Yamato. Namano vystúpil z auta otočil sa na Yamata a z drzosťou povedal „už ma nehľadaj!“ No Yamata to nijako nezaskočilo len povedal „však ty si ma vyhľadáš sám.“ Len čo to dopovedal auto aj z ním bolo preč. Namano tam ešte chvíľu stál.

Otočil sa a smeroval si to rovno do zašitej uličky na rohu ulice. Prešiel ku dverám, zahmatal po kľúčiku, otvoril dvere a podišiel ku výťahu. Bol tam oznam.

„Výťah je dočasne mimo prevádzku“

Super, teraz budem musieť isť po schodoch. Vyšiel na siedme poschodie, vošiel do bytu, vyzul sa a hneď sa zvalil na gauč.

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Ani si neuvedomil a bolo ráno. Prebudil sa z myšlienkami; Kto bol ten chlap zo včerajška? Vŕtalo mu celý deň v hlave , dokonca aj počas školy. Konečne zazvonilo na koniec poslednej hodiny a Namano sa pobral domov. Od školy to mal ďaleko a vždycky prechádzal cez centrum, ako tak išiel zrazu zbadá auto z minulej noci. Bol to on, bol to Yamato. Ani si to neuvedomil a už stál pred jeho autom. Yamato prudko zabrzdil.

„Čo to vyvádzaš?!“ Vyskočil Yamato z auta. V tom sa zarazil, keď rozpoznal Namanovu tvár. „NASTUP SI!“ Zakričal na neho a Namano okamžite nastúpil.

„Odveziem ťa domov,“ povedal Yamato no hneď dostal ráznu odpoveď; „NIE!“ . „Tak dobre,“ Yamato zatočil volantom, zmenil smer a išlo sa ku nemu.

„Tak a sme tu,“ Yoshida otvoril dvere a pozval Namana dnu. Vošiel a usadil sa na gauči, bol to jednoizbový byt z kuchyňou, ktorá bola oddelená od obývačky tenkou posuvnou stenou.

„Chceš niečo na pitie?“ ozvalo sa Yoshida z kuchyne . „Áno, dal by som si čaj.“

„Dneska prespíš u mňa, ak ti to nevadí.“ „Nie, nevadí,“ povedal a napil sa teplého čaju…zaspal, v čaji bol prášok na spanie.

„Keď sa zobudil Yoshida stal nad ním. „Čo, čo to?!“ bol prekvapený no Yoshida mu položil prst na pusu na náznak aby bol ticho a povedal; „poď za mnou,“ odišiel do kuchyne a Namano poslušne za ním. Ako Namano vošiel Yoshida už niečo držal v rukách; „čo to je?“ spýtal sa ho.

„To je to prečo som ťa vzal zo sebou do mesta, potom ku mne domov a nakoniec ťa uspal.“

„Ale prečo to všetko?,“ ako vždy bol Namano zvedavý. „To sa dozvieš včas, teraz si tu krabičku vezmi. Vezmi a stráž ju dokedy za tebou niekto nepríde,“ povedal mu rázne až prísne Yoshida a podal mu krabičku.

„Môžem tu ostať, že?“ spýtal sa Namano no Yoshida v rýchlom pohybe zatiahol závesy na okne a povedal; „môžeš tu prespať, ale potom musíš odísť!“

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Tajomná postava v plášti z kapucňou,  s vytŕčajúcou katanov spopod neho, vyšla z tieňa. „Čo tu chceš?“ Vykríkol naňho Yoshida. Namano tvrdo spal pod účinkami prášku na spanie, keďže sa nechtiac znova napil čaju.

„Chcem sa porozprávať,“ povedala  postava. „Hikaru, ak sa chceš porozprávať o tom, prečo práve on. Tak to samé sa pýtam aj ja seba. Stále nechápem  tomu prečo vybral jeho a nie teba!“ Povedal Yoshida a rovno ukončil rozhovor. Hikaru zmizol v tieni, kde sa objavil.

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Keď sa Namano zobudil, Yoshida bol preč. Na stole ležal lístok a na ňom bolo napísané:

„Namano! Choď domov, vezmi zo sebou krabičku. Nevychádzaj dokedy pre teba neprídem a nikomu neotváraj“ Yoshida

Namano to hneď spravil. Schmatol krabičku a utekal z ňou na autobus. Išiel rovno domov. Výťah už fungoval, ale Namano si toho nevšimol a vybehol po schodoch. Vošiel do bytu a zamkol. Od všetkého toho napätia zaspal na gauči z krabičkou v ruke.

*KLOP, KLOP!* Namano sa na silné klopanie prebudil, popadol ho mierny strach no z pokojnou mysľou sa pozrel cez kukátko. Nikto tam nebol, pretrel si oči a pozrel sa znovu. Stál tam Yoshida z ustaranou tvárou a za ním sivovlasá dáma, ktorá mala neprítomný pohľad.

„To som ja, Yoshida. Otvor mi je to naliehavé!“ Namano otvoril a Yoshida vletel do vnútra za ním išla ta dáma, dlhé červené vlasy za ňou viali, mala prenikavo modré oči, dobre vyvinuté krivky tela a nebola o nič menšia ako Namano. Zamkol za nimi dvere. Yoshida aj s dámou sa posadili na gauči. Namano došiel k ním; „tak, čo sa deje?“

„Namano, toto je Shigure dá na teba pozor.“ Namano sa zapozeral na Shigure, pozrel na Yoshida z otáznym pohľadom; „to je všetko čo si chcel?“

„Nie, to zďaleka nieje všetko,“ odpovedal Yoshida a pokračoval; „nevšimol si si náhodou, že máš zatiahnuté závesy, že si prespal skoro celý týždeň a taktiež pár malých zmien. Ako napríklad rozšírili sa ti zorničky, počuješ aj tichšie zvuky. Dokonca sa ti zväčšili tesáky,“ keď to Yoshida povedal, Namano si uvedomil, že tu ozaj niečo nehrá. Počuje autá z hlavnej ulice, ktorá je dosť ďaleko. Závesy zatiahol, pretože si myslel, že mu slnko žiary rovno do okna. A teraz si kusol do jazyka zväčšeným tesákom.

„Prečo sa to deje?“ spýtal sa Namano vydesene. „Asi ti to bude znieť nemožné, ale ja a tu Shigure sme upíry a to dosť starými. Stvorený tvojim otcom. No a ty, ty patríš k nám. Nebol som si istý či to je naozaj tak, ale to čo je v tej krabičke zareagovalo na tvoju prítomnosť veľmi impulzívne. V tej krabičke je totižto skúmavka z krvou tvojho otca. Preto si sa premenil, ale…, „ čosi silno zabúchalo na dvere a všetci sa pozreli tým smerom. „Našiel nás,“ povedala Shigure veľmi potichu.

V tom sa dvere rozleteli, a za nimi stála osoba v plášti z kapucňou a v ruke držal katanu.

„Hikaru…“povedala Shigure a už vytasila tesáky a nechty sa jej predĺžili. Zaútočila. Zdvihla ruku a v rýchlosti po ňom škrabla, uhol sa. V zapätí to bol Hikaru kto útočil. Našťastie pribehol Yoshida a jeho útok katanov zastavil rukou, telo mal zrazu ako z diamantu, nepreniknuteľné. Namano sa len pozeral čo sa deje. Všetko prebehalo tak rýchlo, že to nestíhal sledovať očami. Shigure ho odstrčila do pozadia. To sa Hikaru znova rozmachol po Yoshidovi a ten mu úspešne uhýbal. To Shigure využila a znova ho napadla, no neúspešne, Hikaru sa otočil odrazil jej nechty z katanou. No už nestihol uhnúť Yoshidovej rane do krku, ktorá ho mierne omráčila a upadol do mdlôb na pár minút.

To využili Yoshida zo Shigure aby ho zviazali. Keď sa prebral, divil sa čo sa stalo. To už nad ním stál Yoshida. Stiahli mu kapucňu a Namano sa naň lepšie pozrel, jeho tvár mu pripomínala vlastnú len, v staršej a otrhanejšej verzii, mal čierne až zosivené polodlhé vlasy a modro sivé oči.

„Čo chceš?“ Spýtal sa ho. Hikaru však mlčal, pozrel sa na Shigure ta sa naňho zamračila. Začervenal sa a otočil sa späť na Yoshida. „Svoje nástupníctvo.“

„Nástupníctvo?“ Spýtal sa Namano, ktorý stál vedľa Shigure. „Áno, to nástupníctvo, ktoré si mi TY vyfúkol, brat môj.“ Odpovedal mu Hikaru nevrlým tónom.

„Brat?! Môže mi to tu niekto vysvetliť čo sa tu presne deje?“ Pozeral na všetkých nechápavo.

„Tak znova..“ začal Yoshida. „Tvoj otec bol mojím pánom, stvoriteľom a zároveň tvojím otcom. Tu Hikaru je tvoj starší brat. Nemohol si o ňom vedieť, keďže ste ako malý boli od seba oddelený. Pred niekoľkými dnami tvoj otec, môj pán, zomrel. A poveril ma tým aby som ťa našiel. Avšak nepovedal mi dôvod prečo ako nástupcu si vybral teba a nie tvojho brata. Chvíľu ma to trápilo. No ešte stále netuším prečo. Dal som ti do ruky krabičku z ampulkou v ktorej je krv tvojho otca. Nestihli sme ti ju ešte pichnúť lebo nás prepadol Hikaru. No už len v tom, že keď bola pri tebe ta ampulka si sa začal meniť naznačuje, že si hoden sa stať nástupcom tvojho otca. Ten samý pokus sme sa totižto pokúšali spraviť aj z tvojim bratom, Hikarim, ale na neho ampulka nezareagovala nijako. „ dokončil..

„Aha, takže mi teraz vpichnete túto krv a ja sa stanem vašim pánom.“ Uvažoval Namano…

V Namanových predstavách: Namano sedí na zlatom tróne s korunkou v ruke, okolo neho hárem žien a miesto strážcov Yoshida a Shigure.

No v tom ho vyrušila Shigure zo slovami. „Nie takto to nebude vyzerať.“

„Nekaz mi moje predstavy..“ zahučí Namano.

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Kým Yoshida a Shigure rozprávali o tom kto Namano vlastne je, a čím bude Hikaru sa vykĺzol z bytu a utiekol

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Krv je pripravená v striekačke. Namano sa oprel o operadlo, a pohodlnejšie sa usadil. Nevie čo ho čaká. Shigure k nemu pristúpi zo striekačkou. Namano sa díva na svoju ruku, no zbadá, že Shigure smerujem k jeho krku, priamo k tepne.

„Musí to tak byť.“ Povie Shigure a vrazí mu ihlu do tepny na krku a vstriekne krv. Namanovi sa najprv rozmaže obraz pred očami, potom sčierni a nakoniec Namano omdlie.

 „Teraz by sme ho mali nechať odpočívať.“ Povedala Shigure a Yoshida jej súhlasne prikývol.

„Poďme.. Musíme nájsť Hikaruho než niečo vyvedie..“ vstal a namieril si to ku dverám.

„Dobre, choď a nájdi ho, ale ja tu ostanem, a budem dávať pozor na Namana.“ Navrhla Shigure, Yoshida sa na ňu najskôr pozrel pohľadom či to myslí vážne, ale potom uvidel v jej tvári, že má o Namana strach tak ju nechal a odišiel.

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Yoshida vybehol z bytu, z domu, až dobehol na ulicu kade viedla cesta. Kam si išiel? Kam si utiekol? Pýtal sa Yoshida sám seba. Pozrel sa a  oblohu mesiac jasne svietil, bola to ta pravá noc, ta pri ktorej sa zrodí nový veliteľ klanu, a upírov.

Zbystrel, ucítil pach Hikaruho. Rozbehol sa za ním. Utekal mestom za ním. Jeho pach sa stratil v tmavšej uličke Tokya, keď sa pozrel na oblohu, pomaly mizli aj hviezdy. To nieje dobré.. Prebehlo Yoshidovi hlavou. „BUM“ Yoshida sa otočil za zabuchnutými dverami a hneď do nich vstúpil bolo to natesno z východom slnka.  Keď za sebou zavrel dvere bola tu úplná tma.

Niekto sa v miestnosti pohol, bolo tu viac ľudí ako len Yoshida, približne dvaja až traja. Dvaja sa pohybovali skoro totožným krokom. Yoshida sa rozhliadal po stranách. Zbadal tri postavy zahalené v plášťoch, jednu z nich hneď prezradila vyčnievajúca katana, bol to Hikaru.

„Vitaj.“ Povedal Hikaru.

„To mi je teda nádielka,“ odpovedal Yoshida pokojne.

„Toto je Riku,“ ukázal rukou na toho napravo od seba a ten si sklopil kapucňu, „a toto je Kiku,“ ukázal rukou na druhého a ten si sklopil taktiež kapucňu.

Yoshida si ich prezrel a všetko mu došlo, boli to známe upírské dvojčatá už za čias Namanovho otca. Boli si skoro na vlas rovnaký, až na jazvu, ktorú nosil Kiku na tvári, bol druhorodený a preto dostal poznávacie znamenie. Títo bratia sú posledný upíri nepriateľského kmeňa, ktorý si zabíjali ľudí len tak pre radosť.

„Vidím, že ich spoznávaš Yoshida.“ Hikaru sa diabolsky usmial, luskol prstami a dvojičky sa objavili za Yoshidom. Silou ho donútili si kľaknúť na kolena a ruky mu dali za chrbát.

„Ako si mohol, ako si mohol zradiť vlastného brata a spojiť sa z nimi!“ Vykríkol Yoshida.

„Jednoducho, na trón som mal byť dosadený ja, však som prvorodený! A nie to malé decko čo ledva vie kto je.“ Hikaru sa rozčúlil už pri vlastných slovách.

„Tvoj otec dobre rozhodol, že vybral jeho, už viem ten dôvod.“ Yoshida sa usmial a pozrel Hikarovi do očí a dodal; „pred tým som to nevedel prečo sa tak tvoj otec rozhodol, ale teraz už vidím, vidím to zlo čo sa v tebe schovávalo. Tvoj brat má ešte nádej, že za jeho vlády bude medzi ľuďmi a upírmi mier. No keby si vládol ty, nastal by úplný chaos, rovnaký chaos, ktorý nosíš v duši.“ Yoshida sa stále usmieval.

Tieto slová sa Hikara dotkli, urazili ho. „Čo to melieš!“ Vykríkol nervózne na Yoshidu.  

„Len pravdu, čistú a krutú.“ Odpovedal mu Yoshida z úsmevom. Hikaru to už nevydržal a jednu mu vrazil.

„Ja a chaos?! To ti kto povedal? Môj bláznivý otec?! CHA CHA“ Vysmial sa Yoshidovi do tváre.

„Tvoj otec nebol blázon! Bol to čestný muž, upír, vodca a milujúci otec.“ Yoshida hlasne vydýchol. To už Hikaru nevydržal. Rozrušený, nervózny a naštvaný odchádza do tmy; „porozprávame sa až budem mať viac síl, teraz som vyčerpaný zo slnka.“

Dvojičky Yoshidu pripútali ku stene a odišli za svojim pánom. Dvojičky nevedeli rozprávať, ale boli to vraždiace zbrane, ich schopnosťou bola rýchlosť nikto sa im v tom nevyrovnal.

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Shigure pristúpila ku posteli kam Namana presunula. Bol celý spotený a bledý, utierala mu pot a chladila ho studeným uterákom.

ㄓㄓㄓㄓㄓ

Yoshida sa zobudil zo spánku, cítil vo vzduchu noc. Začul kroky. „Kto je tam? To si ty Hikaru?!“ Vykríkol do tmy. V tom sa z tieňa vynorila postava. Bol to o dosť vyšší muž než Hikaru. Na sebe mal plášť a na hlave klobúk, ktorý mu schovával tvár, lenže jeho znak čo mal na plášti mu klobúk neschoval. Yoshida ho hneď spoznal.

Čo tu robí lovec upírov? Prebehlo Yoshidovi hlavou. S poza lovca sa vynoril Hikaru.

„Ako sa ti pozdáva môj druhý spojenec?“ usmial sa diabolsky.

„Len aby si na toto spojenectvo nedoplatil aj ty z tvojimi kumpánmi.“ To sa už Yoshida usmieval.

„Nemôžu ma zabiť, pretože ja som ten čo im dáva silu na lovenie upírov.“ Hikaru sa tentokrát nenechal vyviesť z miery.

„A čo bude keď vyzabíjate všetkých upírov a tými poslednými budete ty a tvoji kumpáni?“ Yoshidslo povedal tieto slová z otázkou, ale odpoveď nečakal.