Kapitola 1 – Prebudenie

Volám sa Matej Velčický. Narodil som sa 19.9.1995, čiže mám 15 rokov. Mám dve sestry, Patríciu a Zuzanu, plus moja mama, Dagmar. Bývame v Trenčíne, v malom dvojizbovom byte neďaleko školy. Ako domácnosť vychádzame podľa mňa dobre. Žijem bezstarostný život a v škole sa mi darí. Mám veľa priateľov, ale iba pár naozaj verných. Sú nimi moja najlepšia kamarátka Vanda, s ktorou chodím do školy, Kika, moja spolusediaca v lavici. Potom je tu ďalšia kamarátka, Neko zo Šurán, ktorú som v podstate spoznal náhodne, ale náš vzťah sa vyvinul ako keby do súrodeneckej lásky. Letia na mňa baby, aj keď mne sa nepáčia. Áno, mám trošku inú orientáciu, pretože pravú lásku mi ukázal jeden človek. Je ním môj Bonnie, ktorého nadovšetko milujem, aj keď sa niekedy pohádame. Na vrchole týchto citov, je moja mama, ktorá mi v poslednom čase veľmi pomohlo. Žijem iba s ňou, pretože s otcom sa pred niekoľkými rokmi rozviedli, za čo som teraz rád. Prežil som ťažké obdobie, ktoré je sláva pánu Bohu za mnou. Myslel som si, že nič horšie ma nestretne. Ale to som nevedel, že sa stane to, čo sa stalo pred pár dňami. Sedím tu a pozerám na tú skupinku ľudí, ktorú sa mi podarilo nejako zachrániť. Ale zachránil som ja ich alebo oni mňa tým, že môžem byť v tomto svete s nimi? Snažím sa si odpovedať na túto otázku nejaký čas, ale nedarí sa mi nájsť odpoveď. Niečo také, čo som zažil ja sa nedá predstaviť, treba to iba zažiť. Keď si myslíte, že strata všetkého je to najhoršie, mýlite sa! Pretože je vždy niečo, čo môžete stratiť ďalej. Ak chcete aspoň trochu pochopiť, o čom tu kecám, musím sa vrátiť na začiatok. Svet, kde všetci „spia“ sa môže začať a vy ste jeho súčasťou.



10.1.2011
„Ách, to bol zas sen.“ Tak zneli moje prvé ranné slová. Zaklipkal som očami a poobzeral sa po izbe. Bolo niečo nad ránom, pretože do miestnosti prenikalo matné svetlo, takže slnko muselo iba teraz niekedy výjsť. Vo vedľajšej miestnosti sa svietilo, pretože moja mladšia sestra, Zuzka vstáva ráno do škôlky. Všetko sa zdalo byť v poriadku, kým som sa nepozrel na čas. Balancovito až bezvládne som zobral mobil, ktorý ležal na poličke vedľa mojej postele. Rozklikol som displej a prižmúril oči, aby ma to svetlo neoslepilo hneď po ránu. Čísla som teraz videl celkom jasne. Bolo 7:05.
„Do riti! Paťa vstávaj! Prídeme neskoro do školy.“ Skríkol som a hneď na to sa otvorili dvere.
„Čo sa deje? Stalo sa niečo?“ V dverách stála moja mama. Vysoká, pre mňa nízka žena, s hnedými vlasmi a chudou postavou.
„To mi povedz ty mami! Pozri sa na hodinky! Vidíš koľko je hodín? Mohla si nás zobudiť.“ To už som bol postavený na nohách a sestra tak isto vyliezla z postele.
„Prepáč, neuvedomila som sim, koľko je hodín.“ Mával som rukou a zo skrine vyberal nejaké veci. Zobral som čierne rifle, šedo-modré pásikavé tričko a čierno-bielu károvanú košeľu s krátkym rukávom. Je to šialená kombinácia, ale tak sa zvyčajne obliekam.
„Dobré ránko, Maťko.“ Pozdravila ma Zuzka, ja som jej poďakoval a ďalej pozerala televíziu. Rýchlo som vbehol do kúpeľne. Zamkol som sa a vyzliekal do naha. Rýchlosťou blesku som si vyčistil zuby a učesal moje „prilbové“ vlasy, nech to aspoň trošku dobre vyzerá. Navliekol som na seba priliehavé džíny a tričko s košeľou. Ešte raz som sa musel vyzliecť, pretože mi trebalo na WC. Hneď ako som si sadol, ozval sa buchot.
„Maťo, pohni! Aj ja sa musím prezliecť.“
„Tak sa choď prezliecť do izby!“ Potom bolo ticho. V tej chvíli, ani neviem ako, som si uvedomil, že moja mama ide so sestrou do Bratislavy na kontrolu ku lekárovi. A trochu ma zarazilo, že je ešte doma.

Vyšiel som s kúpeľne a hneď som sa spýtal mami, prečo je ešte doma.
„Mami? Nemala si náhodou ísť ku lekárovi?“ Otočila sa od kuchynskej linky, na ktorej robila desiatu do školy.
„Mala a aj mám. Ale som objednaná až na 12, takže mám so Zuzkou čas. A navyše pôjdeme s Rudkom.“ pozn. Rudko, rovná sa, maminin priateľ. Prijal som ho do rodiny hneď pri prvom stretnutí. Príde mi ako fajn zábavný chlapík.
„Aha .. a kedy sa vrátite?“
„Až niekedy večer okolo 8. Ja by som ti ešte zavolala.“
„Ok.“ Znova som pozrel na hodinky, na ktorých bolo o 10 minút pol ôsmej.
„Do riti!“
„Maťo! Vieš, že pred Zuzkou nemáš nadávať. Potom sa to všetko učí.“ Nepočúval som ju a odišiel si pre školskú tašku do izby. Rýchlo som tam nahádzal učebnice, pretože včera som na to zabudol. Do vrecka som si vložil mobil a kľúče od bytu.
„Mami. Ja si pustim dededečko. Doblééé?“ Zuzinka povedala svojou zvyčajnou hatlaninou a vyťahovala DVD-čko. Potom vyšla sestra z kúpeľne a voňala ako čúza a to má iba 12. Moju pozornosť na ňu prerušilo niečo iné.
„Dobré ráno milí diváci. Máme pre vás veľmi dôležitú, celosvetovú správu. Do našej redakcie prišla iba pred chvíľou. Ide o hrozbu, ktorá ….“ A bolo ticho. Zuzka si pustila DVD-čko a tým zrušila správy.
„Vypni to Zuzka! Hneď!“
„Nechaj ju pozerať, veď to boli iba správy.“
„Vy ste nepočúvali? Veľmi súrna správa, keďže prerušili celý program.“
„Buť ticho Maťko! Nevypinaj dededečko!“
„To bol určite nejaký blázon, čo sa niekde zabarikádoval s bombou na tele. Pozreš si to večer v správach.“ Nechcel som sa hádať, pretože bolo už dosť hodín a ja som musel ísť do školy. Obul som sa a obliekol si teplú bundu s kožuchom a okolo krku si hodil „arafatku“. Všetkých som pozdravil, Zuzke dal pusinku a zatvoril za sebou dvere. Cestou vo výťahu som rozmýšľal, aká to mohla byť v správach. Čo ak to bolo niečo veľmi dôležité? Čo ak to mala byť nejaká katastrofa? Čo ak má byť súdny deň práve dnes?
„Nezmyseľ! Niečo také by hovorili oveľa skôr.“ Pokrútil som hlavou a tieto otázky hodil za hlavu.
Ale nikdy by som si nepomyslel, že jedna z týchto otázok, bola zodpovedaná pred chvíľou.

Vyšiel som z brány a sadol si na neďaleké schody. Vtedy som pozrel na oblohu. Bola úplne jasná a vonku bolo príjemne teplo. Až moc teplo na zimné počasie. A bolo neuveriteľné ticho. Vietor nefúkal, vtáky nespievali a žiadny ľudia sa nepremávali sem a tam. Keď prešlo auto, tak iba zriedka. Udivovalo ma to, pretože takéto ticho môžem zažiť iba na nejakom odľahlom ostrove alebo u nás v škole, keď na päť sekúnd všetci zmĺknu. Bolo to až strašidelné.
„Ahoj!“ Nadskočilo mnou a skríkol som. Rýchlo som sa otočil a z prvotného šoku stála za mnou moja kamarátka.
„Sakra. Kika. Keď chceš, aby som z infarktoval, tak ma najskôr varuj!“
„To je to, že to chcem. Preto ťa nemôžem varovať.“
„Aha. Tak prosím, zhoď ma rovno do najbližšieho kanála alebo ma odbachni „devinkou“!“
„Sorry, nechala som ju doma. Nestačil by šál, ktorý máš okolo krku?“
„Nestačil! Pretože je to arafatka. Inak ahoj.“ Takto sme sa mohli doťahovať celý deň ale zasa by som začal so svojím „Chápeš? Ty chápeš, ale nechceš chápať, takže nechápeš, no v podstate chápeš, pretože nechápeš to, čo chápeš.“ Ani ja sám neviem, čo to vlastne hovorím, ale proste niečo z toho vyvodím. Ale prišli sme s Vandou na to, že takéto myšlienky majú iba psychopati.
„No čo? Ideme do školy?“ Spamätal som sa a našiel sa, ako sedím na chodníku a pozerám do blba.
„J-jasné. Len som sa zamyslel.“ Potom sme sa zdvihli a odkráčali pomalým tempom. Školu máme kúsok, dokonca ju aj vidíme. Dobre, momentálne nevidím nič, pretože má Kika moc tlsté sklo. To som nemyslel ako urážku, ale ako metaforu. V podstate bola trošku silnejšej, o niečo menšej postavy ako ja. Vlasy mala špinavo-hnedej farby, na pravej polovičke zviazané do copu. Jemné čierne linky dodávali jej modrým očiam pocit zväčšenia. Nechodila nejak extra vyfintená ako niektoré iné baby. Bežné oblečenie do školy. Modré rifle s červeno-čierným tričko odokrýval čierny, rozopnutý sveter. Okolo krku mala tak isto ako ja arafatku, ale jej bola modrej farby.
„Pozor Maťo!“ Rýchlo som zavrtel hlavou a počul hlasný piskor pneumatík. Odskočil som do strany a tesne predo mnou stálo biele auto. Z neho vystúpil chlapík a zdal sa byť dosť rozhnevaný, čo vyplynulo aj z jeho slov.
„Ty parchant! Nevieš si dávať pozor?“ Nevedel som, čo mám povedať, tak zo mňa vyšlo iba jedno slovo.
„P-pr-prepáčte.“ zakoktal som sa, ale to je u mňa bežné.
„Myslíš si, že jedno ospravedlnenie to spraví? Pozri na tie pneumatiky! Kto mi ich zaplatí?“ To už sa prišli pozrieť niektorý žiaci, čo čakali pri škole. V podstate sme boli kúsok od školy. „Ten piskot musel byť naozaj hlasný“
„To nie je jeho chyba. Vy ste mali ísť normálnou rýchlosťou. Vyrútili ste sa z tej zákruty, ako blázon.“ Kika sa ma snažila nejako obrániť a medzi tým som sa zdvihol zo zeme.
„Nikto iný, okrem teba nevidel, že by som išiel ako blázon.“ Spoza davu desiatok žiakov vykríklo jedno dievča, ktoré som veľmi dobre poznal.
„Ale áno. Ja som to videla. Prišli ste presne odtiaľto a nevedeli ste udržať priamu cestu, kľučkovali ste s autom raz do prava a raz naopak. Potom ste odbočili v plnej rýchlosti a začali ste brzdiť. Dokonca sa vsadím, že vo vašej krvi sa nájde alkohol.“ Bola to ona. Malá postava, s teraz už havraními vlasmi. Okuliare jej dodávali pocit inteligentnosti a myslím si, že to práve teraz dokázala. Vanda stála úplne v prvej rade a pomaly z neho vykračovala.
„I já jsem to viděl.“ Ozval sa mužský, český hlas. Bol to jej priateľ, ktorý došiel na nejaký čas a držal sa Vandy za ruku. Mal sedemnásť rokov aj keď si všetci myslia, že má pätnásť.
„Vy malí zasrani! Jak si to môžete do-volovať. Já som predsa v po-dku. Všetckých vás postr-am.“ Chlap sa tackal ku nám. Stál priamo predo mnou a pozrel mi do očí. Hneď sa vedľa mňa postavila Kika a z druhej strany Vanda a jej priateľ Robin. Teraz som videl, že zreničky toho chlapa sú zväčšené. „Takže feťák“
„Mal si šťa-ie chlapče. Ale po-viem ti to takto. Ak nie-ko-mu povieš, že som ťa sk-o zrazil, strýko Lacko nebude dobry ujo.“ Tak sa asi volal. Nevšímal som si to a nechal som ho, nech sa vyrozpráva.
„Čo mi na to poveš?! Ak máš da-aký problém, kľudne mi to po-edz!“ Vtedy prišla jedna učiteľka.
„Čo sa tu deje?“ Spýtala sa a oboznámili sme ju so situáciov.
„Pane? Viete, kde bývate?“ Chlap sa zatackal a otočil sa na pani učiteľku Zlochovú, dejepisárku.
„Možno tam, možno hentam a možno všade o-kolo.“ Začal sa smiať, ako keby bol zmysľov zbavený.
„Zavolajte políciu a choďte do školy. Ja tu s ním zostanem.“ Ako zhypnotizovaný všetci odišli. Ešte sme chvíľu počuli časť rozhovoru. Stále sa s ním rozprávala a my sme zavolali políciu.
„Dobrý deň, tu mestská polícia, ako vám môžem pomôcť?“
„Ehm, dobrý deň. Pri telefóne Matej Velčický. Pri škole Východnej 9a je chlapík, ktorý nás „povedzme“ ohrozuje na zdraví. Je opitý a asi aj mal nejakú drogu. Pani učiteľka ho stráži, aby nič nespravil, ale povedala, že vás máme zavolať a …“ Všetko som mu dovysvetľoval a napadlo ma, že nebude dobré, keď pôjdeme normálne do školy.
„A kde máme ísť tak, aby nás nevidela Zlochová?“ Kika z toho asi nemala dobrý pocit.
„Čo takto tam do lesa? Tam sa môžme skryť.“
„Áno, ale bude nápadné, keď pôjdeme všetci.“ Vanda na to išla strategicky a ja som pochopil, čo tou vetou myslela.
„Dobre. Tak vy choďte do školy a kryte ma. Vlastne nemusíte, pretože prvú hodinu máme so Zlochovou. Proste tam choďte a robte, ako keby sa nič nestalo. O všetkom vás potom zinformujem.“
„Ok. Ale dávaj si pozor. A hlavne si všetko pamätaj.“

Naša skupinka sa rozpustila a ja som zostal sám. Nenápadne som sa presunul cez cestu do lesa, kde som sa skryl do jedného kríku tak, aby ma nebolo vidieť. Navyše som mal úžasný výhľad. Stále tam s ním čakala. Chlapík sa občas povracal a padol na zem. Inak sa nič výnimočné nestalo.

Ale potom moju pozornosť upútalo niečo iné. Bzukot múch. Bolo to veľmi hlasné a taktiež som zacítil strašný zápach. Bol tak silný, že som si musel dať arafatku cez nos, aby som sa neudusil. Skontroloval som, či nejdú policajti a vydal sa za tým zápachom. Z diaľky som počul už hukot sirén, ale najskôr som musel nájsť ten hlasný bzukot. A nemusel som hľadať dlho. Prešiel som pár krokov od miesta, kde som sa schoval. Naskytol sa mi odporný pohľad. V kaluži krvi a čriev ležala bezvládna srnka obklopená veľmi veľa muchami. Zdalo sa, že zem okolo nej je teplejšia, pretože do vzduchu stúpala para. Ešte pred tým, ako som odišiel, všimol som si, že zviera je rozkúsané, nie roztrhané. Nešlo mi to do hlavy, ale určite to tak bolo. Keby to mala byť nejaká šelma, bude rozkúsaná po celom tele. Ale tu to bolo iba v oblasti čriev. Dobre, myslím, že už stačilo, rýchlo som sa vrátil do skrýše a snažil sa na niečo tak odporné zabudnúť. Čupol som si na to isté miesto, ako pred tým a pozrel na policajtov, ktorý odvádzali ožrana preč. Zlochová mala ruky v bok a rozprávala sa s jedným mužom zákona.

Potom sa stalo niečo divné. Ten policajt posadil chlapíka do auta, ale nechal otvorené dvere. Keď policajt odišiel, muž vyšiel z auta a rýchlym behom, až neuveriteľne rýchlym, dobehol až ku pani učiteľke. Zvalil ju na zem. Hneď na to ho znova schmatli a odniesli do auta, ktoré tentoraz zatvorili. Jeden zostal s ním a druhý pomohol Zlochovej vstať. Zodvihol ju a ešte sa chvíľu rozprávali. Potom obidvaja nasadli do auta a odišli. Po chvíli som sa pozrel na pani učiteľku. Držala si ľavú ruku a zrýchleným tempom išla do školy. Trochu sa zatackala, ale udržiavala rovnú cestu.
„Sakra. Čo tu robím?“ Ak nechcem mať problémy, mal by som do triedy prísť skôr ako učiteľka. Ešte si musí ísť pre učebnice, takže by som to mohol stihnúť.

Keď som vošiel do školy, neprezúval som sa a bežal priamo do triedy. Mal som iba chvíľku. Potom som vyšiel po schodoch na druhé poschodie a išiel cez chodbu až do našej triedy. Vletel som do triedy. Hneď som si sadol do prvej lavice pri dverách, kde sedela Kika a hneď za mnou Vanda s Robinom (väčšinou sedáva s Nikou, ale teraz spravili výnimku) a bol som zavalený veľa otázkami. Následne stíchli, keď do triedy vošla Zlochová. Sadla si za katedru a ani nás nepozdravila.
„Maťko, čo sa jej stalo s rukou?“ Zvedavo sa spýtala Vanda.
„Po hodine.“ Umlčal som ich.
Neviem, čo sa tam stalo, ale viem, čo som počul. Vted keď ten chlapík, zaútočil na učiteľku. Pazvuk nejakého druhu vrčania, ktorý som nevedel ani za svet zaradiť. Ale už som ho niekde počul.

Bránil som sa každej odpovede mojim kamarátkam, ktoré sa pýtali na to, čo sa stalo. Dookola som opakoval, aby počkali do prestávky. Tiež z dôvodu, že som nestíhal písať poznámky, ktoré diktovala učiteľka dejepisu. Práve rozprávala niečo o tom, ako vyzerali ulice v období po druhej svetovej vojne. Veľmi ma to nezaujímalo, ale dejepis patril k obľúbeným predmetom, pretože sa ľahko učil. Ale z tohto nemám aspoň polovicu poznámok, pretože Zlochová rozprávala naozaj rýchlo, čo bolo nezvyčajné. Bolo divné, že jej červené vlasy niečo nad ramenami boli vlhké a po tvári jej stekal pot. Nechápem, ako si v tomto ročnom období mohla vyzliecť sveter, tričko a zostala iba v tielku. Vonku bolo niečo nad nulou, aj keď na pocit bolo typicky jarné počasie. Do konca hodiny zostávalo 15 minút, keď učiteľka prestala rozprávať v strede vety.
„Prepáčte, ale musím odísť. Buďte tu ticho až kým nezazvoní.“ Potom sa zdvihla a odišla. Keď prechádzala okolo mňa, všimol som si, že ruku, ktorú mala obviazanú, bola celá od krvi. Navyše celé telo sa jej lesklo od vody. A ešte niečo. Trochu sa nakláňala do strán.
„Preboha!“ Zahlásila Vanda a otočil som sa.
„Čo sa stalo?“ Spýtal som sa jej a hneď na to sa pripojila do reči Kika.
„Ty sa pýtaš, čo sa stalo? To by sme sa mali pýtať my.“
„Prečo mala zakrvavenú ruku? Čo sa stalo tam vonku Maťko? Hovor všetko!“ Naliehala na mňa Vanda.
„Tak dobre. Nie som si istý, čo som videl. Nie všetkým. Keď ste odišli, skryl som sa do kríkov. Pozoroval som ich, ale potom ma upútalo niečo iné. Smrad.“
„Smrad?“
„Aký smrad?“
„No proste. Cítili ste niekedy mŕtvolu? Alebo bzukot veľa múch? Tak taký smrad. Proste som išiel za tým pachom. Nemusel som ísť ďaleko, kým som to neuvidel..“
„Čo-čo si uvidel?“ Koktavo sa spýtala Vanda.
„J-ja. Bola tam srnka. V … v krvi. V kaluži krvi. A mala rozkúsané brucho, z ktorého vytŕčali črevá.“ Zavládlo ticho. Kika sa otočila, ako keby chcel vracať.
„Počkaj moment. Povedal si … rokúsané. Nemalo by byť správne roztrhané?“
„To je to, čo ma zarazilo. Tiež som sa nad tým pozastavil. Ak by to bolo zviera, bolo bi potrhané po celom tele, nie iba na častiach. Neviem, čo to bolo, ale určite to bolo hladné.“ Chvíľku ostlo ticho a potom sa znova ozvala Kika za všetkých.
„A čo si videl ďalej?“
„Takže. Potom pohľade som sa vrátil do kríkov, kde prišli policajty a odprevádzali toho chlapíka do auta.“ Porozprával som im o všetkom, čo som videl. Aj o tom, čo sa stalo Zlochovej.
„Zrazu sa ten chlapík ku nej rozbehol abnormálnou rýchlosťou a zvalil ju na zem. Nevidel som presne, čo sa deje, ale počul som ten zvuk. Vrčanie. Nejaký pazvuk vrčania, ktorý som už počul. Potom, keď ho policajti odviedli do auta, Zlochová odišla a držala si ruku.“
„Pane bože! Tak asi preto má tú ruku takú.“
„Aké preto? Veď to je úplne jasné. Ten chlap mal všetky príznaky besnoty. Napadol učiteľku a kusol ju. Besnota sa prenáša slinami. Vsadím sa, že Zlochová bola nakazená.“ Vanda špekulovala. Ale niečo mi na tom nesedelo.
„Ja som si to myslel tiež Vandi. Ale potom som si na niečo spomenul. Zlochová nerozprávala opito. Mala len podobné príznaky. Nie je to to isté.“ Zrazu začal šušťať školský rozhlas, kde začala riaditeľka hovoriť vážnym tónom.
 
„Všetci žiaci sa okamžite zbalia, oblečú sa a idú domov. Na dnes sa vyučovanie ruší z dôvodu, ktorý hlásili ráno v správach.“

Sakra. Ja som vedel, že jtie správy budú dôležité.
„Pozeral ich niekto. Moja sestra ráno pozerala rozprávku, takže nič neviem. Stihol som si vypočuť iba to, že je to naliehavé a týka sa to celého sveta.“ Medzitým som sa rýchlo balil. Zdvihol som stoličku a potom mi Vanda odpovedala.
„Ja som nič nezaregistrovala, pretože sme išli do školy. Dnes výnimočne skôr.“
Vyšli sme na chodbu, na ktorej boli všetci žiaci. Každý chcel byť prvý. Nikto nevedel, čo sa stalo.
„Ja som zastihla iba koniec. Bolo tam niečo o tom, že problémom sa zaoberá NATO, NASA a dokonca aj všetky ministerstvá obrany vo všetkých štátoch.“
„Kurva! Čo sa tu deje?“ Vykríkol som, ale nikto si to nevšímal.

Žiaci sa zhromaždili vo vestibule, kde čakala pani riaditeľka a po jej pravici Zlochová. Vyzerala divne. Stále sa krútila dookola, ako keby jej bolo zle. Keď prehovorila, začala koktať.
„Všetci sa upokojte. Nič závažného sa nestalo, iba chceme mať istotu. Preto si zoberte všetky veci a choďte domov a zamknite sa. O pár hodín by sme mali vedieť viac. Zajtra sa normálne pokračuje vo vyučovaní. Prajem príjemný deň.“
„ČO SA TO DEJE?“
„PREČO STE NERVÓZNÁ?“ Prekrikoval sa jeden žiak cez zdruhého. Prišiel som ku svojej skrinke, otočil som kľúčikom a dvere sa otvorili. Vtedy bol počuť hrozný vresk. Nič horšieho som nikdy nepočul. Rýchlo som sa otočil a bežal za ním, kde sa zhromaždili žiaci okolo pani učiteľky Zlochovej.
„Cho-te, domov! Ne-bližujte sa kum-e!“ Pani Zlochová sa krútila na zemi a začala hrozne krvácala z rany na ruke, z uší a úst. Pani riaditeľka ju utišovala na zemi. Všetci počuli, čo jej hovorí.
„Kľud Zuzka. To bude dobré. Hlavne sa upokoj.“
„Je mi to ľúto. Mala som konať. Teraz je už neskoro.“ Keď zdvihla ruku z jej hlavy, pani učiteľka sa prestala hýbať.
„Čo … sa … čo sa stalo? Zomrela?“ Spýtal sa niekto z davu a všimol som si, že to bol najhorší žiak na škole, Hromník.
„Ne-neviem. Nedokážem vám odpovedať. Okamžite choďte domov! A všetko si nechajte pre seba!“ Pani riaditeľka sa ešte raz sklonila ku učiteľke a položila tri prsty na krčnú tepnu. Žiaci sa otočili a niektorý so slzami v očiach, niektorý s nechápavosťou opúšťali halu. Iba ja som tam stál a pozeral na to telo.
Ku mne prišla Vanda a postavila sa vedľa mňa.
„To nie je možné …!“ šepla riaditeľka a vtedy som si to všimol. Pani učiteľka otvorila oči a vrhla sa na riaditeľku.
„Pomóóóc!“ Vykríkol som a bežal som ku dvom ženám bojujúcich na zemi a počul som bežiace kroky. Červenovlasú ženu sa mi podarilo odstrčiť a nemotorne padla na zem. Pohľadom som prešiel na druhú.
„Nie, nie, nie!“ Pozeral som na ňu. Nemohol som odvrátiť zrak. Bolo mi na vracanie. Na krku mala obrovský kúsanec. Tieklo z toho potok krvi. „Odpadla? Alebo zomrela?“ očividne, pani riaditeľka sa nehýbala. Pribeholo ku nej telocvikár a ku krku jej pritlačil svoje tričko. Potom som pohľadom prešiel ku mŕtvole pani učiteľky, ktorá nebola mŕtvola.
„Padaj od nej! Všetci zmiznite!“ Vypukol chaos. Všetci sa tlačili cez tie malé dvere. Ja som sa otočil a z inštinktu hľadal sestru a kamarátov.
„Paťa! Vanda! Kika!“ nikto neodpovedal. Rozbehol som sa cez ten dav a vrazil do mojej sestry.
„Maťo! Pomôž mi!“
„Pokoj Paťa! Vieš čo máš robiť. Ihneď choď domova a zamkni sa. Tu máš kľúče. Hneď budem tam len pohľadám ostatných.“ Okamžite odišla a prepchala sa ako prvá cez dvere.
„Maťo! Kde si?“ Počul som Kikin hlas a išiel za ním. Zároveň bol počuť ďalší vresk, ale mužnejší. Keď som sa otočil, riaditeľka uhryzla telocvikára do nohy. „Ona sa kŕmi?“ Pozrel som, ako tam čupí a obhryzáva mu ruky. Učiteľ sa snažil dostať z jej zovretia, ale nešľo to. O chvíľu podľahol a padol na zem.
„Maťo! Na čo pozeráš?! Bež sakra! Inak tu zomrieme.“
„Maťko?! POĎ RÝCHLO!“ Počul som Vandu a snažil sa ju nájsť, ale cez ten kŕďeľ detí to nešlo. Všetci kričali, plakali a utekali, aj keď nemali kde.
„Choď za Vandou a prejdite bočným vchodom. Choď! Nemáte čas! O mňa sa nestrachujte, ja sa oďtiaľto dostanem. A hlavne sa držte! Stretneme sa v mojom byte.“ Prikývla a začala bežať. Pozrel som sa na prázdny priestor za mojím chrbtom. Tá „Zlochová“ stále sedela na zemi, ale nehýbala sa. Iba pozerala. Ústa mala celé od krvi, Neviem, čo ma to napadlo, ale vedel som, že sa musím niekde skryť. Povedal som si, že WC-ká budú najlepšie. Rozbehol som sa oproti tej sediacej „žene.“ Prebehol som okolo nej a zabočil do prava. Vtedy som si všimol, že sa rozbehla za mnou. Rýchlo som zatvoril dvere, ktoré viedli na schody a bežal som po nich. Počul som praskavý zvuk dreva, ale stále som išiel vyššie a vyššie. Dovŕšil som až posledného poschodia, kde som prešiel cez ďalšie drevené dvere a zatvoril ich. Bolo tu ticho. Počul som iba ozveny toho kriku na prízemí. Bežal som skoro až nakoniec chody. Na chvíľu som sa zastavil a všimol si krvavé otlačky prstov na stene, pri kabinete Zlochovej. „Čo sa to tu sakra deje? Čo to má všetko znamenať? A hlavne … čo sú zač?“ Utekal som stále rovno až som zabočil na chlapčenské vecká. Otvoril som a rýchlo zatvoril dvere. Bežal som, ani neviem kam, ale na zemi bola voda. Zrazu som stratil rovnováhu a šmykol sa. Silno som si udrel halvu o radiátor. Vtedy mi začalo zvoniť v hlave. Snažil som sa postaviť, ale dokázal som sa iba hýbať. Odplazil som až do samotnej WC miestnosti, ktorá bola chránena ďalšími dvermi. Malátne som sa zdvihol, otvoril dvere, vošiel dnu, zatvoril ich a spadol do bezvedomia na zem.

Nevedel som, čo sa stalo. Nevede som, čo bolo v správach. Na škole vypukla panika. Strach, krv, plač, útek. Čo sa tam deje? Počujem krik. Ale nič nevidím. Snívam? Alebo som mŕtvy? Nie … ešte nie. Musím zistiť, čo sa to do riti stalo.