Kapitola 10

Muž sediaci za veľkým stolom preplneným tlačivami prudko zdvihne pohľad. Splašene sa poobzerá po miestnosti, aby znova zistil, že je prázdna. Zakrúži stuhnutým krkom a pohľad opäť uprie na nevyplnené tlačivo. Je pozadu s papiermi, šéf mu už dýcha na krk, ale on sa akosi nemôže sústrediť. Pocit, že ho niekto sleduje prerástol do takých rozmerov, že sa nedá ignorovať. Doplní číslo účtu do nevyplnenej kolónky a na spodok tlačiva otlačí pečiatku. Papier položí na menšiu hromádku vypísanej korešpondencie a z druhej – oveľa väčšej – vytiahne ďalšie tlačivo. Automatickými pohybmi vyplní hlavičku a potom sa zadíva na zvyšné kolónky. Začuje tiché kroky. Pohľadom stelí k otvoreným dverám. Nikto.

Takto sa naozaj nedá pracovať!

Dorobím to doma. Rozhodne sa. Nápad sa mu okamžite zapáči, a tak ho ihneď začne realizovať. Potrebné veci uloží do kartónovej škatule, ktorú má strčenú pod stolom práve kvôli takýmto príležitostiam. Oblečie si čiernu koženkovú bundu, vezme poloprázdnu škatuľu a do vrecka si hodí kľúče od auta, ktoré boli zahrabané pod množstvom papierov na jeho pracovnom stole.

Vyjde na slabo osvetlenú chodbu. Je neskoro, väčšina pracovníkov už išla domov, miestnosti sú tmavé a nezvyčajne tiché. Rýchlym krokom sa pohne k výťahu. Má zlý pocit. Chce byť čo najskôr doma. V bezpečí. Možno nemal Wizardovi pomáhať, ale Nataša pre neho veľa znamená a on mu ju vypátral. Skrátka bolo nemysliteľné otočiť sa k nemu chrbtom. Roznieslo by sa to a on by ako informátor stratil cenu.

 Stlačí gombík na privolanie výťahu. Obozretne si obzrie chodbu. Nič sa nehýbe, ale on má pocit, akoby ho sledovali niečie oči. Sťažka prehltne. Chĺpky na rukách sa mu zježia ako vydesenej mačke. Keby mal prázdne ruky určite by sa prežehnal, avšak teraz len zovrie škatuľu a v duchu prosí Boha, aby už konečne prišiel ten výťah. Ozve sa jemné cinknutie oznamujúce, že konečne dorazil.

Paul sa bez otáľania strčí do malej kabínky a stlačí tlačidlo podzemného parkoviska.

Neosvetlené priestory parkoviska ho ešte väčšmi vydesia. Tmavé sivé steny pokryté desivými tieňmi vyzerajú ako kulisy z hororu. Rýchlymi krokmi, ktoré sa hlasno ozývajú vo veľkom priestore, vykročí k svojmu autu, nadávajúc, prečo ho zaparkoval tak ďaleko. Z ľavej strany sa ozve buchnutie. Paul takmer vyletí z kože. Zastaví sa a ticho počúva. Po krku mu stečie kvapka potu a dych sa mu zasekne v hrdle. Zrazu sa zapnú svetlá osobného auta niekoľko metrov od Paula. Plynulo vycúva a zamieri k dverám. Chlapík sediaci za volantom Paulovi jemne kývne a potom sa mu stratí z pohľadu. Paul úľavou takmer zomrie.

Zrejme som naozaj paranoidný, ako vraví Jany. Pomyslí si a konečne nastúpi do svojej červenej octavie. Cíti sa tak trochu ako idiot. Takmer sa na smrť naľakal obyčajného auta! Škatuľu položí na sedadlo spolujazdca a s miernym úsmevom vytiahne kľúče od auta. Teraz sa už cíti istejšie. Je v svojom teritóriu, v svojom aute, a to mu dodáva odvahu. Nebude sa správať ako idiot, ktorý sa bojí aj vlastného tieňa. Keby mu chceli niečo urobiť, už by to boli urobili, nečakali by tak dlho.

Kľúč strčí do zapaľovania a vytiahne z priehradky na strane spolujazdca malú fľaštičku vodky. Odpije si, ale iba trošičku, aby to na ňom nebolo poznať a potom už oveľa uvoľnenejší zvrtne kľúčom.

Podzemím sa ozve výbuch. Červená octavia zmizne v oblaku ohňa a muž sediaci za volantom nestihne ani vykríknuť.

Kyle sa ponorí ešte hlbšie do horúcej vody plnej vanilkovo-škoricovej peny. Dovolí si blažený úsmev. Raj! Tú sprchu v hoteli si ani nemusel dávať. Hneď v prvej minúte sa ukázalo, že Reichet je vynikajúci hostiteľ. Muži ho odviedli do peknej izby s luxusnou kúpeľňou a so slovami, že si môže vybrať hocičo zo skrine, a že má asi hodinu čas na prípravu, ho nechali samého. Nedalo mu to, a tak skončil v bielej porcelánovej vani na zlatých nožičkách so zdobeným zlatým kohútikom. Na jeho vkus priveľmi gýčové, ale na druhej strane – raz za čas mu takýto príjemný gýč neprekáža.

Ruku plnú bielej peny prisunie k ústam a fúkne. Obláčiky peny sa rozprsknú do priestoru. Pristanú naspäť vo vode, na zemi a aj na Kylovom nose. Kyle sa zasmeje. Pred dverami má dve gorily s Glockami za pásmi a v izbe nemá žiadne okno. Prečo sa teda chvíľu nesprávať bezstarostne, nie?

Vystúpi z vane a zabalí sa do snehovo bieleho županu. Reichet skutočne myslel na všetko, akoby bol Kyle jeho milenka a nie jeden z milióna informátorov. Pohľadom podvedome strelí na blízku poličku, aby skontroloval dokumenty. Keď si potvrdí, že sú v poriadku na svojom mieste, jemne si vydýchne. Celú dobu je akoby na tŕňoch a čaká, kedy sa čo pokazí.

Bez náhlenia vstúpi do izby a otvorí skriňu. Má dosť času, nemusí sa ponáhľať. Prehrabe sa košeľami zavesenými na vešiačikoch. Všetky sú veľké. Nevadí, má svoju – celkom novú. Nanešťastie aj nohavice sú všetky aspoň o dve čísla väčšie. Akoby Nathan predpokladal, že bude vyzerať ako vykŕmené prasa. Zasmeje sa a zavrie skriňu. Bude si musieť obliecť svoje vlastné veci, zrejme bude trochu vynikať – jediný v rifliach – ale nemá veľmi na výber – aj tak nemá rád obleky.

Reichet bude prekvapený keď ma uvidí. Pomyslí si so škodoradostným úsmevom.

Má zvláštnu radosť z toho, že ho prekvapí. Nemá rád, keď si ho ľudia škatuľkujú bez toho, aby ho vôbec videli.

Mierne sa zahniezdi a na okamih odvráti pohľad od notebooku. Za chvíľu už bude musieť ísť, ale ešte mu zostala chvíľa času, ktorú teda rozhodne využije. Znova pozrie na monitor a začíta sa do dlhého textu.

„Pane. Je čas vyraziť.“ Ozve sa jemné zaklopanie na dvere. Kyle zaklapne notebook, ktorý následne skončí schovaný pod posteľou a s tenkým fasciklom v ruke vykročí k dverám. Otvorí ich a stretne sa s pohľadmi dvoch mužov v čiernych oblekoch. Nedajú na sebe znať prekvapenie z Kylovho oblečenia a len jemne kývnu smerom k schodisku na konci dlhej chodby s béžovým kobercom na podlahe. Stoja presne na tom istom mieste, kde sa postavili keď tu prišli, akoby boli vytesaný z kameňa a za tú hodinu sa ani nepohli. No, aspoň si môže byť istý, že sa k nemu nikto nedostane – aj keď, čím si môže byť stopercentne istý? V dnešnej dobe ničím.

„Pán Reichet už čaká.“ Ozve sa vyšší z dvojice pričom sa mu na tvári nepohne ani sval.

Tak takýto bezcitný balvan by som v posteli mať nechcel. Aj keď nevyzerá najhoršie. Pomyslí si Kyle a bez zaváhania vykročí s dvoma mužmi k schodisku. Večierok sa koná v niektorom z okolitých hotelov a Nathan mu zabezpečil auto, ktorým sa tam dostane.

Prvotriedny hotel vyhľadávaný smotánkou s famóznou históriou a ešte fascinujúcejším barom a reštauráciou na prízemí. Často sa tu usporadúvajú rôzne oslavy významných – a hlavne bohatých – ľudí, pretože sa tu nachádza všetko, čo by si mohli aj tí najvyberanejší hostia želať. Dobré jedlo v reštaurácií na úrovni, koktail v bare ladenom do hnedej farby alebo tanec v tanečnej sále. Okrem toho mnoho miestností so švédskymi stolmi, hudbou a čalúnenými stoličkami prichystanými, keby si chcel niekto sadnúť a podebatovať s niekým známym. Ale najviac bohatých láka súkromie a diskrétnosť. Je tu dobré zabezpečenie, takže nikto nepozvaný sa tu nedostane, a keď si priplatíte vysokú čiastku, tak tu môžete urobiť naozaj čokoľvek a nikto sa to nedozvie.

Kyle sebavedomo vstúpi dnu. Priestranná hala je pomerne prázdna až na poslíčka v dokonale nažehlenej livreji. Akoby celú dobu čakal len na Kyla, vykročí jeho smerom. Kyle, podporený prítomnosťou jedného z dvoch mužov – druhý zostal v aute a rozhodol sa venovať fascinujúcim francúzskym novinám- sa s úsmevom pohne naproti poslíčkovi.

„Som John Smith. Pán Reichet ma pozval na dnešný… večierok.“

„Nech sa páči poďte za mnou. Už sme na vás čakali. Pán Reichet nám prikázal, aby sme vás doviedli rovno k nemu. Momentálne je v reštaurácií.“

„Iste, budem veľmi rád.“  Kyle sa mierne otrasie. Necíti sa dobre a dôvodom nie je len to, že sa teší na svoju mäkulinkú postieľku. Má zvláštny pocit, ktorý nedokáže vymazať ani glock za bodygardovým pásom. Akoby sa niečoho bál. Nie akoby, on sa naozaj bojí.

Reštaurácia plná ľudí v drahých šatách a dokonalých oblekoch. Kyle sa pre seba usmeje. Vyzerá tu ako somár medzi čistokrvnými kobylami. Preletí pohľadom stoly. Reicheta zbadá okamžite, akoby jeho pohľad pritiahla charizma tohto muža. Pozrie na poslíčka, ktorý ho s profesionálnym úsmevom priviedol až sem.

„Myslím, že to už zvládnem sám.“

„Iste.“ Diskrétne sa vzdiali, aby zase zaujal svoje miesto v hale. Automatickým pohybom si z ramena opráši neviditeľnú smietku a mierne zrýchli krok. Miluje svoju prácu.

Kyle sa pozrie na muža v čiernom obleku.

„A čo teraz?“ spýta sa zvedavo s istou dávkou nadšenia. Táto situácia ho fascinuje.

„Sadnem si k stolu hneď pri Vás.“ Odvetí a s kamennou tvárou zamieri k stolu hneď za svojim šéfom. Kyle sa so zmiešanými pocitmi pohne za ním. Pri Reichetovi sedí žena – zrejme Reichetov nový prívesok, ktorým sa chváli – a muž so svojou polovičkou. Kyle ho dobre pozná napriek tomu, že sa doteraz ešte nestretli. Kyle pozná dôverne viacero ľudí, ktorí ani len netušia, že nejaký Kyle Bennett existuje. Koniec koncov je to jeho práca.

„Dobrý večer.“ Prehovorí na osadenstvo stola. Nathan zdvihne pohľad a zapichne ho do Kyla.

„Ahoj Nathan dlho sme sa nevideli, som rád, že si ma sem zavolal. Mimochodom, ďakujem za oblek, ale bohužiaľ si tak trochu neodhadol moju veľkosť. Dúfam, že ti nevadí, že zostanem v týchto veciach.“

Reichetovi sa údivom zúžia zreničky. Toto je Wizard? To je snáď vtip! Takto si ho nepredstavoval ani v najdivokejších snoch! Zasmeje sa. Bože, ten Wizard ho, ale dostal! Je samé prekvapenie. Ale to mu bolo jasné, už keď spolu po prvýkrát hovorili. Vtedy chcel zistiť, ako by mohol odstaviť jedného agenta FBI, ktorý mu dýchal na krk bez toho, aby ho musel zabiť. Nechcel vyvolať priveľa publicity, čo by vražda určite vyvolala – zvlášť vražda niekoho, kto sa opovážil obviniť a zažalovať Nathana Reicheta.

Raz večer, keď už si myslel, že skrátka iné riešenie ako diera v agentovej hlave neexistuje, mu zazvonil súkromný telefón. Číslo naň mali len dvaja ľudia, takže mu bolo jasné kto volá… ale len do chvíle, keď sa z telefónu ozval počítačovo upravený hlas Wizarda. Nikdy nezabudne ako bol v prvej chvíli šokovaný. Wizard mu poskytol toľko informácií, čo mohol využiť, že sa mu to ani nechcelo veriť. A najzvláštnejšie bolo, že za to nechcel vôbec nič. Dal mu svoju e-mailovú adresu a povedal „Ďalšia služba vás vyjde oveľa drahšie“ bez štipky zaváhania. Bol si istý, že sa mu Nathan ozve a on… sa skutočne ozval. Odvtedy spolu obchodujú pomerne často, ale za tie roky ho ani raz nenapadlo, že Wizard je niekto taký mladý a príťažlivý. Vždy si ho predstavoval, ako obyčajného mierne obézneho chlapa s tvárou farby snehu, ktorý masturbuje pri predstave najnovšieho softvéru.

„Ahoj John. Prisadni si k nám. Toto je môj obchodný partner Henry Ferguson a jeho žena pani Fergusonová, toto je Fergie,“ ukáže nedbalo na svoj prívesok v krátkej sukničke. Konečne našiel hlas. Toto sa mu nestalo už celé veky.

„Teší ma.“ Zamrmle smerom k osadenstvu stola a v duchu si pomyslí, že Ferguson vôbec nepôsobí ako pašerák zbraní – napriek tomu, že ním už pár rokov je.

„Pravá zábava začne až za chvíľu. Zavolal som ťa tu skôr, aby sme sa najskôr v pokoji najedli a potom vybavili obchodné záležitosti.“

„Iste.“ 

„Čo si dáš na večeru?“ spýta sa Nathan a jemne sa uškrnie. Už sa teší na dokumenty, čo mu Wizard sľúbil. Je zvedavý, či budú stáť zato. Predsa len, chrániť človeka po ktorom ide FBI nie je pre neho výhodné. Nechce naštvať „veľkých šéfov“, majú medzi sebou niečo ako dohodu o neútočení. Mohli by to zobrať ako provokáciu a oplatiť mu to. Nech je FBI akokoľvek neschopná, je lepšie, keď mu nevenuje pozornosť.  

„Neviem, ale som hladný ako vlk.“ Povie a až teraz si uvedomí, aká je to pravda. Veď od rána nič poriadneho nezjedol.

„Ak naozaj nevieš, čo si objednať, odporúčam ti bouillabaisse a lapin à la moutarde, to tu robia vskutku delikátne.“

„Výborne. Tak si to dám.“ Nathan kývne na čašníka a zatiaľ čo nadiktuje objednávku pán Ferguson osloví Kyla.

„Marseille je krásne mesto však? Vy tu zrejme nežijete? Odkiaľ ste?“

„Áno je tu nádherne. Ja som z Anglicka. Viem, že budem neslušný, ale mohol by som Vás poprosiť, aby ste mi tykali? Cítim sa zvláštne, keď mi vykáte.“

„Ale iste! V tom prípade mi aj ty tykaj. Som Henry.“

„John.“ Natiahne cez stôl ruku a pevne stisne tú Fergusonovu. Pri stole sa rozprúdi nezáväzný rozhovor vyhýbajúci sa hociktorej téme, ktorá by nejako súvisela s prácou. Ani jeden z mužov svoje obchody nechce riešiť pred niekým ďalším. Ženy sa usmievajú a do rozhovoru sa zapoja len minimálne, presne vedia, kde je ich miesto.

Sú dobre vytrénované. Pomyslí si posmešne Kyle a v duchu urobí znechutenú grimasu.  

Jedlo bolo výborné, presne ako Reichet povedal. Lahodné a zároveň sýte.

Toto by som mohol jesť stále. Pomyslí si Kyle a spomenie si na obedy, čo jedáva doma. Vždy to je viac-menej len odpad, ktorý doma vyhrabal.

„Ospravedlňte nás, na chvíľu Vás s Johnom opustíme. Musíme sa obchodne pozhovárať.“  Nathan sa zdvihne, na stôl položiac biely plátenný servítok, s ktorým si utrel ústa. Kyle na nič nečaká a postaví sa aj on. Už dávno dojedol a nemohol sa sústrediť na nič okrem otázky, kedy už konečne vypadnú z tejto milej, ale nudnej spoločnosti.

„Poď za mnou.“ Povie Nathan Kylovi a vyjde von z preplnenej reštaurácie. Kyle kútikom oka zahliadne, ako sa súčasne zdvihli dvaja muži v čiernych oblekoch. Tomu sa hovorí ochranka.

„Tak myslím, že by sme sa konečne mohli dopracovať k tomu, čo nás najviac zaujíma.“ Povie Nathan a zavrie masívne dvere. Za nimi nechá stať dvoch mužov, ktorí sa automaticky postavia po krajoch dverí. Zrejme sú na toto zvyknutí.

Miestnosť je veľká, zariadená v jesenných farbách. Hrubý písací stôl v rohu miestnosti vyzerá trochu nemiestne. Akoby narušoval inak jemnú, priam až krehkú, atmosféru miesta. Nathan sa pohne k skrinke v rohu miestnosti a vytiahne odtiaľ fľašu červeného vína. Naleje mok do dvoch pohároch a jeden ladným pohybom podá Kylovi. Trochu si zo svojho odpije, vychutnávajúc na jazyku jeho chuť. Potom sa posadí za stôl. Z tváre sa mu vytratí jemný úsmev a nahradí ho sústredená grimasa. Je čas obchodovať.

Kyle si sadne oproti nemu a vytiahne zo svojho fascikla všetkých dvadsať strán. Podá ich ponad stôl Reichetovi a pohodlnejšie sa oprie. Bude chvíľu trvať, kým si to Reichet prečíta.

„Je to všetko pravda?“ ozve sa neveriacky po piatich minútach.

„Samozrejme! Za koho ma máš? Predsa vieš, že všetko čo som ti kedy zohnal, bola pravda. Nie som nijaký idiot ani podpriemerný hlupák, ktorý by svoju povesť nechal pošliapať nejakou chybnou informáciou.“ Povie trochu ostrejšie ako plánoval. Rozčúlilo ho to! Je to skoro to isté, akoby Reichet povedal, že je odporný klamár a jeho práca za nič nestojí.

„Prepáč, len je to až príliš krásne, aby to bola pravda.“ Povie to, čo si myslí. Je unesený! Toto bude hotová zlatá baňa. Spokojne sa zahniezdi na stoličke a papiere položí na okraj stola.

„Teraz moja časť dohody.“ Povie, odpije si z pohárika a potom sa rozhovorí.

„Poskytnem ti ochranu dnes a celý zajtrajšok. V noci samozrejme tiež. Ale potom už odo mňa ochranu nežiadaj.“

„Nemusíš sa báť, jeden deň mi stačí.“ Povie sebavedomo Kyle a spomenie si na svoj plán. Lyra, jeho mladšia sestra, z toho nebude nadšená. Musí dať pozor, aby sa o tom nedozvedela.

„V poriadku. Dnešný večierok sa bude konať v piatich miestnostiach. Tanečná sála, miestnosť so stolmi a občerstvením a jedna so zhasnutými svetlami – tie sú bezpečné. Môžu tam len tí, čo sú pozvaný. Ďalej by si teoreticky mohol ísť do reštaurácie alebo do baru, ale tam môžu ísť aj návštevníci hotela, preto byť tebou, tak tam radšej ani nejdem. Rozumieš?“

„Iste.“ Nie je debil, aby sa zdržiaval v miestnostiach, kde by mohol niekoho nebezpečného stretnúť. Najradšej by hneď teraz išiel do hotela a trochu si pospal.

„Tak poďme. Zábava je už iste v plnom prúde.“

Dylen v perfektne strihanom obleku pozdraví známeho a odpije si z pohára, ktorý drží v ruke. Postaví sa k švédskemu stolu a bezmyšlienkovite si začne nakladať nakrájanú zeleninu.

Plán je až komicky jednoduchý. Musí zabiť Kyla skôr, ako ho tu zbadá. Nesmie dovoliť, aby sa stretli zoči-voči, pretože tu, medzi týmito ľuďmi nie je zastretý svojou anonymitou. Každý ho tu pozná ako Dylena Hancocka a popravde si nevie predstaviť nič horšie ako to, že by Kyle vypátral jeho pravé meno.  

Možno tu nemal chodiť a neriskovať toľko, lenže ktovie ako dlho bude Kyle chránený Reichetom a či bude mať potom vôbec príležitosť priblížiť sa k nemu. Toto môže byť jeho posledná šanca! Musí ju využiť!  

Nesmiem to znova pokašľať. Pomyslí si. Hodí si do úst kúsok syra a s malým tanierikom sa postaví neďaleko dverí. Musí ho objaviť skôr, ako si ho všimne. A musí ho zabiť diskrétne! Keby sa Reichet dozvedel, že zabil niekoho pod jeho ochranou, bolo by mu srdečne jedno, že sú obchodný partneri a nechal by ho skopať do guľôčky.

Napichne na vidličku kúsok paradajky.

„Tak tu si! Všade som ťa hľadal. Už som si myslel, že ani neprídeš.“ Ozve sa spoza neho známy hlas. Bol taký zaujatý dverami, že si ho ani nevšimol prichádzať.

Bože, prosím ťa, nech je sám. Nemôžem mať predsa až takú smolu…

Otočí sa s hraným úsmevom na perách. Stretne sa s Reichetovým pohľadom. Presne ako si myslel… vskutku to bol Reichetov hlas. Pozrie na postavu po Reichetovom boku.

Panebože, ty ma musíš strašne neznášať. Pomyslí si a usmeje sa na zaseknutého Kyla.

„John Smith, toto je môj obchodný partner Dylen Hancock, majiteľ sieti hotelov roztrúsených po celej Európe. Dylen, toto je John, môj starý známy.“

„Teší ma.“ Zamrmle Dylen a natiahne pred seba pravicu. Vo vnútornom vrecku zacíti tiahnu malého keramického nožíka.

„Aj mňa teší Dylen, máš vskutku krásne meno.“ Odvetí Kyle a vkĺzne svojou mierne roztrasenou rukou do Dylenovej dlane.

Ten chlap ma provokuje! S úžasom skonštatuje Dylen. Pozná jeho meno. To znamená, že sa ho musí dnes stoj čo stoj zbaviť.

Zabijem ťa! Pomyslí si a Kyle ani nepotrebuje svoju schopnosť, aby si z jeho očí túto vetu prečítal.