Kapitola 10

„No… neviem ako vy dvaja, ale ja by som rád išiel domov, a keďže obaja bývate u mňa tak by nebolo od veci keby sme išli všetci. Teda ak už niečo nemáte?“
„Nie to je v poho, ale fakt ti nevadí, že bývame u teba? Tsunade nám totiž povedala, že je to dvojitý dom, a v tom druhom nikto nebýva.“
„No veď tam ani nikto nebýva. Ten dom mám po rodičoch. Vlastne budem len rád keď budem mať konečne aspoň nejakú spoločnosť. Bol som tam totiž dosť dlho sám.“
„Aha, a čo mal znamenať ten výstup dievčat?“
„Ale, nehovorte že vám Tsunade nepovedala kto som.“
„Povedala nám to ale chceli sme to počuť od teba.“ Vstúpil do rozhovoru Sasuke. Naruto sa len ironicky pousmial.
„Naruto, niekto vás sleduje.“
„Čože? Ako dlho?“
„No nie dlho, nedávno prišli, ani jeden z nich dvoch to ešte nezaregistroval, ale nemali by ste pokračovať v rozhovore túto. U teba v dome je bezpečnejšie.“
„V poriadku, ďakujem Kyuu.“

„Naruto, hej Naruto“ Sasuke sa pokúšal prebudiť Naruta. Totálne na nič nereagoval. Ako by bol úplne niekde inde.
„Prepáč, asi som bol trochu mimo. A čo sa týka predchádzajúcej témy, mám pocit, že by bolo lepšie, keby sme pokračovali niekde inde. Tu to už nie je bezpečné.“ Toto prehlásenie zarazilo Itachiho aj Sasukeho. Ako mohol vedieť, že to tu nie je bezpečné. Veď ani jeden z nich nič nezachytil, žiaden pohyb, žiadne stopy po prítomnosti niekoho iného. Itachi sa na chvíľu sústredil. A skutočne. Niekto ich sledoval, a musel byť poriadne silný, dokázal skryť čakru pred ním aj pred Sasukem. No Naruto si ju všimol. Žeby bol až taký dobrý?
„Máš pravdu, mali by sme ísť.“ Povedal Sasuke a pozrel sa na Itacho pohľadom, ktorý jasne hovoril ,to ako na to prišiel?, Itachi nevedel ako na celú situáciu reagovať, tak jednoducho išiel za Sasukem a Narutom. Konečne mal možnosť si poriadne Naruta prezrieť. Vyzeral dosť vychudnuto, ako by vôbec nejedol. A ten pohľad v jeho očiach. Nevidel tam nič, a o takom pohľade dobre vedel, že môže znamenať, len dve veci. Tou prvou by bolo že je až taký dobrý a dokáže dokonale skrývať svoje pocity alebo je taký zúfalý že už ani nevie svoje zúfalstvo vyjadriť. Po tom čo povedal pred chvíľou by povedal že to prvé, no čo potom mal znamenať ten prístup dievčat? Nejako mu to všetko nesedelo. A ďalšia vec. Kto ich sledoval? Veľa vecí si musel premyslieť. Pomaly sa dostali až k Narutovmu domu. Vlastne to od teraz bude aj ich dom, alebo domov? Pomaly došli až k domu. Bol dosť ďaleko od ostatných domov. Všade naokolo bol len les. Dedinu bolo vidno len z jedného smeru. Zdalo sa, že tento dom bol postavený tak, aby z neho bolo vidno na celú dedinu a pritom aby mal určité súkromie. Už včera, keď si prezeral dom si všimol, že je zariadený, ako rodinný. Fakt ho zaujímalo, prečo práve v takomto veľkom dome býval Naruto sám.  Keď prišli pred dom, Naruto odomkol dvere a vošiel dnu. To Itachiho zaujalo. Keď si dobre pamätá, Tsunade spomínala, že dom ma dva vchody. Teraz totálne nechápal prečo.
„Naruto, môžem sa spýtať, prečo sú tu dva vchody?“
„No, vlastne to neviem ani ja. Ale je to celkom fajn. Môžete sa dostať do domu bez toho aby o tom niekto vedel.“ Všetci si posadali okolo stola v kuchyni. Nikto nič nehovoril a Naruto zase hľadel do blbá.

„Kyuu, mám dosť blbý pocit. Čo im mám povedať? To že mam v sebe zapečateného teba vedia, no nevidím ani znechutený pohľad, ani nič podobné.“
„To že po tebe nehádžu zlé pohľady znamená že im to že si jinchuriky nevadí.“
„Len aby.“  

„Takže Naruto..“
„Ak chcete hovoriť o Kyuubim, tak áno mám ho v sebe zapečateného. A čo sa týka iných vecí tak mám pocit, že keď spolu budeme bývať, spoznáme sa dosť dobre.“
„No teda, ty si sa rozbehol. Ale vlastne máš pravdu. Časom sa spoznáme určite lepšie ako keby sme sa teraz navzájom preskúšavali z celého nášho života. Ale pre dobrý začiatok, ja som Itachi Uchiha, teší ma.“
„Naruto Uzumaky.“
„Sasuke Uchiha, tiež ma teší:“
„Naruto Uzumaky, takže oficiálne sme sa predstavili. Dom ste si už určite obzreli. V druhej časti domu mám izbu ja, ak by ste niečo potrebovali väčšinu času trávim tam alebo budem v záhrade.“
„To je dobre vedieť. Nevedel by si nám povedať, kde sa dá trénovať?“
„Samozrejme, predsa na záhrade.“
„Máš tak veľkú záhradu?“
„Ešte ste si ju nestihli prezrieť?“
„No, včera večer sa nám nechcelo a ráno sme hneď išli na cvičnú lúku.“
„Tak sa poďte hneď pozrieť. Záhrada sa vám podľa mňa bude veľmi páčiť.“ Keď vošli na záhradu Itachi so Sasukem fakt nestačili zízať. Veď kedy mali možnosť vidieť bazén a tréningové pole na trénovanie nie len na blízko ale aj na diaľku?
„Tak toto som fakt nečakal.“
„Nepodobne, braček. Naruto, povedz mi, ako je možné že chlapec, ktorý žije sám v takomto dome a ešte k tomu s takouto záhradou“ nemohol uveriť svojim očiam Sasuke. Nepredstavoval si, že by si žil takto dobre.
„Vlastne, toto všetko som zdedil po rodičoch.“
„A kde sú tvoji rodičia teraz?“ zaujímalo Itachiho.
„Sú mŕtvy.“ Tón akým to Naruto povedal, nevyjadroval vôbec nič.
„To mi je skutočne ľúto.“
„To ale nemusí, Sasuke, rodičov som nikdy nepoznal.“ Na toto nevedel nič povedať ani Sasuke ani Itachi a Naruto už zase pozeral do blba.

„Kyuu, ako … ako mám odísť, nevydržím sa už dlhšie pretvarovať.“
„Povedz, že si ešte niečo musíš zariadiť. A čo sa týka toho pretvarovania, kedy si sa to naučil? A ako je možné, že hovoríš tak inteligentne?“
„Nie som taký blbec za akého ma všetci majú.“ Toto Naruta trochu prebralo z jeho letargie a trochu aj naštvalo. Veď on nie je blbý aby nedokázal to čo ostatný.
„To je len dobre.“ Povedal Kyuu ale to už Naruto nezaregistroval.