Kapitola 10

 Domou som šla so značne zlepšenou náladou. Opäť som mala radosť z maličkostí, počas cesty som si užívala vtáčí spev a lúče zapadajúceho slnka. V mysli mi začala znieť jedna pieseň, no nie a nie si spomenúť na slová. Došla som na križovatku a zastala som, lebo mi zasvietila červená. Nešlo síce žiadne auto, no mala som chuť na chvíľu zastaviť. Blažene som privrela oči a nastavila tvár proti slnku. A odrazu som tie slová vedela.

     „Viem, že cítim oveľa viac ako kedykoľvek predtým, a tak ti dávam viac ako som si kedy myslela, že dokážem. Teraz viem, že je láska skutočná, keď vysoko na nebi ako anjela necháme ty a ja lásku lietať.“ dospievala som a ani som poriadne neotvorila oči, len som šliapla do pedálov.

     „Preskočilo ti?“ počula som nahnevaný hlas a dievčenský piskot. Silno som stračila brzdy. Predomnou stál Zack so svojím dievčaťom. Prechádzali práve cez prechod. Cítila som sa trochu trápne, vždy som sa pred ľuďmi bála spievať, no hanba rýchlo opadla. Zack… sa na mňa pozeral! Bola som neuveriteľne šťastná, aj keď sa mračil. Díval sa na mňa a dokonca sa mi prihovoril.

     „Dávaj pozor na cestu a… nespievaj si sprostosti.“ vravelo mi dievča nafúkane. Avšak moje oči, uši a všetky zmysli patrili Zackovi. Chcela som si čo najviac užiť ten pocit, keď mi hladí do očí, hltala som ho ako sa len dalo a celá som žiarila radosťou. Neviem, či sa mi to len zdalo, no mala som pocit, ako keby aj Zack hltal niečo zo mňa, niečo čo je pre neho životne dôležité, po čom túži najviac zo všetkého čo na svete môže dostať.

     „Čo tak čumíš?“ zaškriekalo dievča, no nevnímala som, či to vraví mne či Zackovi, hodilo sa to na nás na oboch.

     „Rada som ťa videla.“ povedala som ešte, keď ho frajerka schmatla a ťahala preč. Dala som si špeciálne záležať na poslednom slove. Stretávali sme sa každý deň, no nevideli sme sa už viac ako tri mesiace. A začala som mať pocit, že je na tom Zack rovnako biedne ako ja. Tie oči, ktorými sa na mňa pozeral, boli celkom iné, aké som pred tým poznala. Akoby v nich vyhaslo svetlo. Moje ďalšie rozhodnutie teda bolo, vrátiť Zackovi radosť zo života, tak ako mi ju práve vrátila Silvia.

Rýchlo som sa vrátila domov, vrazila som dnu a bežala som za Sasorim.

     „Sasori, Sasori, kúpiš mi konňa, však? Prosím, prosím.“ vravela som mu. Zostal stáť ako obarený. Zmena v mojom správaní bola nepriehladnuteľná. Nepustil ma ďalej k slovu, kým som mu nevysvelila, čo sa stalo. Hneď potom mi sľúbil, že mi koňa kúpi, no musím sa o neho najprv vedieť starať a jazdiť na ňom.

Hneď na druhý deň som mala prvú lekciu jazdenia. Prekvapila ma ďalšia nová vec. Odišiel odo mňa všetok strach z koní! Úplne pokojne som vysadla a zosadla aj z navyššeho koňa.

     „Ako to je možné? Veď som sa ešte pred nedávnom koní strašne bála.“ nechápala som. Počula to žena, čo sa o kone starala.

     „Nestalo sa v tvojom živote niečo zásadné? Nejaká veľká zmena?“ opýtala sa ma.

     „Áno, vydala som sa.“ povedala som úprimne.

     „Ak sa tvoj manžel nebojí koní, tak je to celkom pravdepodobné.“ vravela mi múdro.

     „Ako to?“ nechápala som.

     „Ste jedno telo a jedna duša, zlatko.“ povedala a usmiala sa na mňa.

     „Aj keď… sme spolu ešte nespali?“ žena prikývla. Nuž, keď myslí.

Jazdiť som začala pravidelne každý deň. V sobotu a v nedeľu ráno som chodila na deviatu a cez týždeň hneď po škole. Moje známky v škole sa zlepšovali, dokonca som sa stala najlepšou v triede. Dobré tiež bolo, že som na kone nahovorila aj Sáru. Jane mala z koní strach, ani sa k ním neodvážila priblížiť, tak nás vždy pozorovala spoza ohrady.

     „Kam zas ideš?“ opýtal sa ma Lucas keď som v sobotu ráno do seba rýchlo hádzala ešte horúce topinky. Zaškerila som sa.

     „Na rande.“ povedala som naschval a nenápadne som sledovala Zacka v odraze chladničkových dverí. Mierne sebou trhol a oči mu vileteli nahor smerom ku mne, no len čo si to uvedomil, pozrel sa inam.

     „Ejha, a ako sa tvoj miláčik volá?“ opýtal sa ma Lucas dychtivo.

     „Volá sa Rif. Je krásny, silný a má ma veľmi rád. Nechceš sa s ním zoznámiť?“ navrhla som Lucasovi.

     „No jasné.“ smial sa a rýchlo do seba nalieval posledné zbytky mlieka. Pil tak rýchlo, že mu začalo tiecť po brade.

     „Lucas, ty prasiatko.“ smiala som sa a rukou som mu utierala bradu.

     „Tak Rif, vravíš. To skadiaľ pochádza, že má tak prapodivné meno?“ bol zvedavý Sasori.

     „Zo Španielska.“ povedala som hrdo. V tej chvíli Zack vstal, zobral tanier s nedojedenými raňajkami a položil ho na dres.

     „Čo je Zack, nechutí ti?“ opýtal sa ho Sasori, keď odchádzal z kuchyne.

     „Nie, nechutí.“ povedal podráždene. Len čo zmyzol vo dverách víťazoslávne som zodvihla ruky do vzduchu a ústa som otvorila v nemom víťaznom pokriku.

     „Jo! Jo!“ vravela som šepky. Sasori sa len smial a Lucas na mňa nechápavo hladel.

     „Veď pochopíš, keď sa s Rifom stretneš.“ slúbila som mu.

     „Čože?“ smial sa Lucas tak, že sa skoro zadrhol. „Ty chodíš na radne s koňom?“

     „Presne tak, drahý Lucas. Rifík, to je moja lááááska. Je to andalúzsky kôň a pochádza zo španielska.“ predstavila som ho Lucasovi.

     „A prečo si to Zackovi spravila?“ nechápal.

     „Chcela som vedieť, či dokáže žiarliť.“ vysvetlila som mu.

     „Vy ste prípad.“ krútil hlavou Lucas. „Ani sa na seba neviete pozreť a ty zisťuješ, či dokáže žiarliť.“

Rif bol prekrásny andalúzsky kôň. Mal slabošedú, takmer bielu srsť, ktorá na nohách smerom ku kopytám naberala tmavý odtieň. Hrivu a chvostu mal čierne ako uhol a jemne zvlené. Bol to kluďas a takmer nič ho nedokázalo vyplašiť, no vedel sa aj rozohniť. Miloval to, keď som mu dala povel na galop (rýchly cval, beží sa na dostihoch), a vždy, keď som ho rozkrokovala a konečne mu dovolila klusať, radostne poskočil. Milovala som ho, no aj napriek tomu, že mi rovnako moju lásku oplácal som ho nidky nemala račej ako Zacka. Dúfala som a verila, že práve Rif bude mojou cestou k nemu.

Učila som sa veľmi rýchlo a tak ma čoskoro začali púšťať na prechádzky s Rifom samú. Spoločne sme sa túlali poliami a lesmi, a v sedle som dokázala kludne vydržať aj celý deň. Rýchlo sme si na seba zvykali, Rifovi už stačil len jemný náznak pätami aby sa pohol. Dal mi nový pohlad na svet a už som chápala slovám mudrych ľudí, že z konského chrbta je svet najkrajší. Majú pravdu. Keď som sa prvý krát pustila s Rifom do galopu, mala som pocit, že lietam. Chcela som rozprestrieť ruky a vzlietnuť k oblakom, odpútať sa od zeme a jej problémov.

Ako som sa každý večer vracala domov plná nadčenia, sily a radosti, rovnako som vnímala Zacka ako pomaly padá do čiernej priepasti. Najprv sa ošíval, vždy keď som prišla domou, no po čase sa rýchlo vyparil, skôr ako som si ho stihla poriadne všimnúť. Bolo mi to ľúto a rozhodla som sa pre zmenu. Už som sa nedokázala viac dívať na to ako trpí. Prvý aprílový týždeň ho opustila aj frajerka. Síce pre ňu bol Zack nenahraditeľným a najcennejším suvenírom, s ktorým sa všade chválila, jeho správanie už bolo neúnosné aj pre ňu. Nie len že bol neporiadny, ešte sa aj začal hrozne správať. Darmo ho Sasori napomínal a vravel mu, že sa vojak musí vedieť ovládať. Bol nesmierne agresívny a aspoň raz za týždeň niekoho v škole zmlátil. Každý piatok sa domou vracal neskoro v noci totálne opitý, alebo po neho musel Sasori ísť, lebo by sám cestu domou nezvládol. Môj milovaný Zack sa mi pred očami menil na trosku. Nemohla som to dovoliť, nemohla som sa na to viac pozerať. Dohodla som sa so Sasorim a Lucasom, aby šli po obede spolu niekam preč, od strýka som vydrankala neslušne veľkú sumu peňazí a tak moju ponuku nemohol Rifov majiteľ odmietnuť. Najprv síce protestoval, no bol to pôvodom ázijčan a keď som ho trošku postrašila tým, že mám otca z Yakuzy, bez debaty mi ho predal. Aspoň na niečo mi bola tá Yakuza dobrá.

Bol slnečný a teplý večer. Konské podkovy zvučne narážali o betónovú cestu na našej ulici. Zastala som pred naším domom a otvorila som garážové dvere. Problém nastal skôr ako som dúfala. Uviazala som Rifa o plot a vbehla som do domu nájsť Zacka. Bol vo svojej izbe a sedel na posteli nad knihami z angličtiny.

     „Zack…“ zadýchane som sa oprela o zárubňu. Ani sa neobzrel, až príliž mu záležalo na cti. „Zack, potrebujem tvoju pomoc. Musím dostať auto von z garáže. Pomôžeš mi prosím?“ skúmavo som ho sledovala. No Zack sa správal, ako keby som tam nebola.

     „Haló, Zack.“ vravela som a pokúšala som sa upútať jeho pozornosť. Nakoniec som to vzdala, sadla som si na postel za neho, jednou rukou som ho objala okolo pásu, druhou som zamierla k jeho srdcu a zvalila som sa mu na chrbát. Prekvapene sa strhol a cítila som, ako mu rýchlo bije srdce. Moje o nič nezaostávalo a plnými dúškami som si užívala tento dlho očakávaný kontakt.

     „Zaaaks-kun.“ zašvitorila som mu do uška. Cítial som ako mu telom prešla triaška.

     „Kudasai (prosím), Zaaaks-kun.“ švitorila som druhý krát a rukou som mu prešla po hrudi. Druhá vlna chvenia. Odrazu sa prudko postavil a podišiel ďalej.

     „Choď prosiť toho svojhoRifa.“ vravel plný hnevu, no cítila som v jeho hlase záchvevy ktoré mohli znamenať smútok, strach, alebo žiarlivosť.

     „Ibaže Rif šoférovať nevie a… je tak veľký že popri aute neprejde do záhrady.“ vravela som sklúčene. Vedela som, že v Zackovy prebiehla boj citov a hrdosti.

     „Prosím, Zack. Je to jediné, o čo ťa dnes budem žiadať.“ prosila som. V tom sa pohol, vybehol z izby, zletel dole schodmi a s bojovým pokrikom rozkopol vchodové dvere. Ja som letela hneď za ním. Fakt som nečakala, že bude chcieť zmlátiť môjho „frajera“. V bojovom postoji zastal pred dverami a nechápavo hladel do očí rovnako prekvapenému Rifovi.

     „Ták, konečne ste sa stretli. Zack, toto je Rif. Najúžasnejší andalúzan na svete. Jeho plemeno pochádza až zo Španielska a má bohatú históriu.“ predstavila som mu nového člena rodiny.

     „To je ten Rif…“ začal, no keď si uvedomil, že sa so mnou rozpráva zastal.

     „Áno, to je on.“ usmiala som sa. „Tak pomôžeš mi stým autom?“ opýtala som sa. Zack sa okamžite zvrtol a vycúval s autom pred dom. Môj plán perfektne vychádzal.

Náš dom bol prerobený zo starého na nový. Jediné, čo sa pri prestavbe neprerábalo boli staré, zato zachovalé stajne. Doteraz sme ich nijak zvláštne nevyužívali, odkladali sme tam bicykle a haraburdie. Zaviedla som Rifa pred stajňu kde som ho odstrojila, nasadila som mu pohodlnú ohlávku a vybalila som z batohu veci na čistenie.

     „Pomôžeš mi, Zack?“ poprosila som ho, keď som si všimla, že sa motá okolo.

     „Vravela si, že odo mňa budeš chcieť len jednu vec.“ no jasne, bez pripomienky na to, že to som ja kto podriaďuje svoju hrdosť, by sa na nič nedal nahovoriť. Typický samuraj. Smiala som sa v duchu. Na česť a hrdosť si dáva pozor ako na zlaté tehličky v trezore.

     „Tak pomôžeš mi?“ ignorovala so jeho pripomienku. Chvíľu váhal, no potom zodvihol kefu a prišiel mi na pomoc. Začínali sme s krkom, a neušlo mi, že po malej chvíli Zack celkom prestal pracovať. Cítila som jeho pohlad no robila som sa, že ho nevnímam. Slnko už zapadlo a na oblohe sa začínali objavovať prvé hviezdy. Začala som si spievať svoju obľúbenú pieseň.

     „Nevieš ako sa to stalo, nevieš prečo, no v skutočnosti nepotrebuješ príčinu, keď hviezdy žiaria, proste sa zamiluješ…“ Zack sa spametal a začal opäť robiť. Zablúdila som pohladom smerom k nemu aby som sa uistila, že ide všetko podla plánu. Stretli sa nám pohlady, čo znamenalo, že áno. Rýchlo síce uhol, no cítila som, že len čo som sklopila zrak k zemi opäť ma prebodával pohladom.

     „Viem, že cítim oveľa viac ako kedykoľvek predtým, a tak ti dávam viac ako som si kedy myslela, že dokážem. Teraz viem že je láska skutočná, keď vysoko na nebi ako anjela necháme ty a ja lásku lietať.“ len čo sme boli hotoví, zaviedla som Rifa do stajne a spolu so Zackom sme ešte chvíľu sledovali ako večeria.

     „Takže… s nikým nechodíš?“ opýtal sa nenápadne, akoby len tak. Vedela som, že ho tá otázka páli na jazyku už od začiatku.

     „Som s niekým vo vsťahu.“ povedala som a sledovala som Zackove reakcie. Zadumané „hm“ bolo jediné, čo na to povedal. Inak sa snažil správať celkom prirodzene, lakťami sa opieral o Rifov box a z úst mu trčalo dlhé steblo trávy.

     „No nie len s jedným.“ dodala som. Zack na mňa uprel zamračený pohľad, na ktorý som mu odpovedala úsmevom.

     „Obaja sú v tejto stajni.“ Zack sa nenápadne obzrel, čo ma doviedlo k smiechu. Postavila som sa za neho a opäť som ho zozadu objala. Hlavu som si oprela o jeho chrbát a vdychovala som jeho vôňu.

     „Neboj, nikoho tu neskrývam.“ smiala som sa stále. „Dôvodom všetkej mojej radosti, dôvod prečo žijem je Rif, no v prvom rade si to ty.“ vravela som teraz už potichu. Zack si otrávene vzdychol, dal ruky dole z boxu a chcel odísť, no o to pevnejšie som ho objala.

     „Pusti ma!“ vykríkol. „Poznáš už môj názor.“ vravel chladne.

     „Zack prosím. Prestaňme s tou hlúpou cťou a pýchou. Sám vidíš, ako nás to oboch ubíja.“ vravela som, no nepočúval ma. Silou sa vymanil z môjho objatia a odišiel preč. Príliž som to celé uponáhlala. Beznádejne som padla na zem a po lícach mi začali stekať trpké slzy. Prekliata pýcha!