Kapitola 11

„Ak vám to nebude vadiť, potrebujem ešte niečo spraviť. Vidíme sa zajtra na tréningu.“ A už ho nebolo. Išiel priamo do svojej izby. Jeho izba by vizerala tak ako ostatné, no spravil tam isté zmeny. Mal síce rád svetlé a teplé farby, no jeho izba bola tmavá a studená, taká úplne prázdna. Presne vyjadrovala jeho pocity, ktoré v sebe už nedokázal dlhšie udržať. Zvalil sa na posteľ a rozplakal sa. Plakal, lebo musel spomínať, na rodičov, ktorý sú mŕtvy. Plakal, lebo ich nikdy nepoznal a to aké by to bolo, keby tu boli z ním. Prečo mu nikto nechcel povedať ako zomreli. On nevie ani ako vyzerali dokonca ani ako sa volali.

„Naruto, Naruto,čo ti je?“ Kyuu sa začínal báť. Cítil, že Narutovi niečo je. Chcel mu pomôcť, nechcel aby plakal. Chcel opäť vidieť ten nádherný úsmev.
„Keď… ja …. ja…“
„Spomínaš si ako si sa zjavil v tej miestnosti kde som bol aj ja, skús tu prísť znova, prosím“ Naruto sa opäť ocitol oproti Kyuu. Ten bol zase v svojej ľudskej podobe. Keď videl v akom stave je Naruto okamžite k nemu pribehol a objal ho. Bol úplne zničený, a to iba zo spomienky na rodičov. Skutočne potrebuje nejakú podporu.
„Naruto , šššš, Naruto , no tak upokoj sa.“
„Ale to neide. Ja… ja už nemôžem. Chcem aspoň vedieť kto boli moji rodičia. Nič viac.“
„Ach … asi ti to budem musieť povedať.“
„Čo? Ty niečo vieš?“
„No áno. Vieš ako som ti hovoril, prečo ma do teba zapečatili?“
„Hmm… áno.“
„No ale nepovedal som ti kto ma do teba zapečatil.“ Teraz Naruto skutočne spozornel. Už predtým vedel, že Kyuu mu nehovorí všetko no nechal to tak.
„Kyuubi no Yokoto, čiže mňa, do teba zapečatil tvoj otec.“ 
„Ako?!“
„No….“
„To spravil môj otec, ale prečo?“
„Počkaj, pamätáš si, na hrdinu spred 14 rokov?“
„Myslíš … Yondaimeho? To to ako chceš povedať, že Yondaime Namikaze Minato bol môj otec? Ale prečo mi to nikdy nikto nepovedal? A ako mohol zapečatiť do vlastného syna niekoho, kto ohrozoval dedinu, a iba tak si pri tom umrieť.“
„Naruto … Naruto … pokoj.“ Pokúšal sa Kyuu upokojiť Naruta.
„teraz ma dobre počúvaj. Musel to urobiť. Neekzistoval iný spôsob, ako zachrániť dedinu. A tvoja mama vtedy umrela a on musel zachrániť dedinu. Nemal čas na niečo iné, proste to urobil. Netušil ako sa k tebe budú ostatný správať. Veril že budeš šťastný. No tak Naruto.“
„Aj tak, je to ťažké.“ Naruto sa pomaly upokojil. V náručí Kyuu mu bolo naozaj dobre.
„Vieš ako som ti hovoril o tom, že ťa budem trénovať, aby si bol najlepším?“
„Uhmm.“
„Tak viem, kde nechal tvoj otec všetky svoje najdôležitejšie veci.“
„Ako to…“
„Ako to môžem vedieť? Jednoducho. Na moje zapečatenie použil svoju čakru, z čakry človeka sa dá čítať ako v knihe, len treba vedieť ako.“
„Čiže, jeho veci… a…“
„Áno všetko si skrýval. Mal svoje miesto. Viem kde je a tuším aj ako sa tam dostaneš.“
„Tak na čo ešte čakáme?“
„Naruto.. spamätaj sa. Veď je už neskoro.“
„A to vadí?“
„Nie, to vôbec nevadí.“ Povedal Kyuu s jemnou dávkou irónie.

Tak toto bolo divné. Naruto sa z ničoho nič zobral a odišiel. Sasuke a Itachi ostali sami na záhrade.
„Mám divný pocit.“
„Tak to nie si sám.“
„Prečo sa na neho všetci pozerajú ako by to bol nejaký úbožiak?“
„Netuším, ale práve nám predviedol , že si dosť verí a ak si si všimol neukázal ani náznak nejakej emócie. To ma trochu desí. Podľa Tsunade sú jeho schopnosti dosť slabé, hoci by mohol byť silný nie je nikto kto by ho učil a extra inteligenciou vraj tiež neoplýva, hoci mne to tak nepripadá.“
„A to  kedy povedala?“
„Vtedy, keď si ty čumel na toho chlapca s ktorým si bojoval. Musím priznať, že si sa perfektne predviedol.“
„Veď som  tvoj brat, nemohol som sa nechať zahanbiť.“
„Jasné a preto si predviedol techniku ktorá je takmer neskopírovateľná?“  Sasuke Itachiho obdaril iba šibalským úsmevom.
„A čo sa týka Naruta… Sasuke dávaj si naň pozor.“
„Neboj sa, nie som blbec, aby som sa nechal zbalamutiť jeho anjelským výzorom a nebeskými očami.“ Itachi sa zrútil k zemi so záchvatom smiechu.
„S teba sa asi stáva básnik ,anjelský výzor a nebeské oči´.“
„Prestaň sa smiať! A nehovor mi že podľa teba nevyzerá úžasne.“ 
„Dobre, dobre, priznávam, že ma jeho výzor na začiatku dosť prekvapil. Nečakal som, že by sa niekto v kráse vyrovnal tebe,“ škeril sa Itachi a Sasuke chytil červenú farbu. Len ťažko povedať od čoho.
„Čo …. čo?“ naprázdno otváral Sasuke ústa a nedokázal zo seba dostať ani jednu primitívnu otázku.
„Nooo… že nie len Naruto vyzerá ako anjel, ale aj ty.“
„Asi som sa zbláznil, ale vyznelo to tak, ako by som sa ti páčil. Preboha, len mi nepovedz, že si panicom, len preto sa chceš vyspať so mnou?“ tak toto už bolo na Itachiho priveľa a začal sa smiať ako blázon, až sa za brucho chytal.
„Sasuke…. len … len už nič nededukuj. Ako ťa niečo také napadlo?“
„No… ja.“
„Neboj sa, ani ty ani Naruto nie ste môj typ. Hoci Naruto by stál za hriech.“ Pokúšal sa to povedať vážne, no keď uvidel Sasukeho výraz opäť sa rozosmial.
„Itachi! Prestaň si zo mňa robiť srandu! … a … radšej mi povedz kto je tvoj typ?“ teraz za Itachi začal dusiť.
„Ha ha ha, Itachi, neťahaj kocúra za chvost lebo ťa hryzne.“
„A ty si akože ten kocúr? Ja by som skôr povedal že mačiatko.“ Sasuke sa otočil na päte a vydal sa smerom do domu.
„Ten magor jeden, čo si myslí, že keď je starší tak si zo mňa môže robiť srandu? No to sa ešte uvidí.“