Kapitola 11

Bolo už po škole a tak všetci žiaci boli buď v šatniach, alebo už odchádzali domou. Ja som však zatiaľ nemala v úmysle odísť a pomaly som prechádzala školskými chodbami. Nakoniec som zastala pred jednými z dvier a bez váhania som slabo zaklopala. Nechcela som rušiť, keby u seba niekoho mala.

Po krátkej chvíli sa otvorili dvere a objavila sa v nich usmievavá ryšavá žienka.

     „Yuki, rada ťa vidím! Vizeráš skvelo. Čo ťa ku mne privádza?“ zavalila ma hneď spŕškou slov.

     „Chcela by som sa s tebou o niečom ešte porozprávať. Máš čas?“ opýtala som sa a ponad jej plece som nakukla do kancelárie.

     „Mno… mám tu práve niekoho, ale to nevadí.“ povedala a odstúpila na bok, aby som mohla vojsť dnu. Sadla som si do kresla a školskú tašku som položila na zem. Silvia ešte prešla k dverám do ďalšej miestnosti, zoširoka sa usmiala a potichu ich zavrela. Chcela som sa opýtať, čo za návštevu tu má, no zdalo sa mi to trochu neslušné a v skutočnosti bola viazaná tým lekárskym tajomstvom, takže by mi to nepovedala ani keby chcela.

     „Tak, čo ťa trápi tentoraz?“ opýtala sa, len čo si sadla do kresla oproti mne.

     „Už mi je omnoho lepšie a to vďaka tebe. Dnes som za tebou neprišla len kôli prosbe o pomoc. Chcem ťa pozvať na našu dnešnú grilovačku. Môj brat, Sasori, kúpil gril a dnes ho ideme prvý krát vyskúšať. Mám pocit, že sa mu zíde odborná pomoc.“ Silvia sa začala smiať.

     „ Keby by si chcela aby som rozobrala jeho osobnosť, tak to ešte áno, ale v grilovaní nie som veľmi dobrá. Navyše je to vaša rodinná oslava, nomôžem vám tam len tak vtrhnúť.“ snažila sa z toho vyklučkovať.

     „Ale Silvia, hádam ma nezklameš? Navyše chcem aby si tam prišla hlavne kôli Zackovi, aby si ho spoznala. Potom mi budeš vedieť lepšie poradiť, ako pokračovať.“ snažila som sa ju presvedčiť.

     „Keď ja ti neviem.“ vravela hanblivo.

     „Prosím, Silvia. Prosím. Je to aj kôli bratovy. Z ryšavovlások sa mu podlamujú kolená.“ vravela som so šibalským úsmevom.

     „Ach tak. Mám to teda brať ako rande?“ rozosmiala sa.

     „To nechám už na tebe, no rozhodne prídi, pretože bez teba môj bráško podpáli záhradu.“ sťažovala som sa a nahodila som psie očká. Silvii začalo cukať kútikmi a pokrútila hlavou.

     „Dieťa, nechápem ako to ten Zack robí. Nikdy by som ti nedokázala povedať nie.“ povedala a v tom som jej skočila okolo krku.

     „Ďakujem.“ tešila som sa, no rýchlo mi naznačila, aby som bola tichšie.

     „Myslím, že bude zaujímavé stretnúť toho tvojho brášku. A pokiaľ ide o Zacka, s tým som si už celko dobre pokecala.“ povedala. Nechápavo som sa na ňu pozrela a tak ako mi naznačila som ju nasledovala. Opäť potichu otvorila dvere vedlajšej izby a dovolila mi, aby som nakukla dnu. Útulne zariadená miestnosť bola zatienená žalúziami. Rovno pod oknom bola väčšia biela sedačka a neďaleko od nej sa váľala školská taška. Prvý pohlad mi padol na silné zápästie ližiace na zemi. Ako som smerovala nahor po šlachovitej ruke visiacej z gauča pohlad mi zastal na tvári lemovanej prameňmi čiernych vlasov. Rukami som si zakryla ústa, aby som nevykríkla od radosti.

     „Je tak krásny!“ nadchýnala som sa pošepky a po špičkách som sa k nemu priblížila. Učupila som sa hneď vedla neho a podrobne som študovala jeho pokojnú tvár. Srdce sa mi divoko rozbúšilo a nevedela som čo robiť. Bol už čas ísť, nechcela som, aby sa zobudil a zistil, že som tu, a tak som vstala a cúvala preč. V tom som sa potlkla o okraj koberca a s buchotom som padla na zem. Okamžite som sa pozbierala a vystrašene som sledovala Zacka, či sa neprebral. No nemusela som si robiť starosti. Ležal celkom pokojne, akoby sa nič nestalo. Silvia sa začala potichu smiať.

     „Asi som mu dala do čaju viac prášku na spanie ako bolo treba.“ povedala. „Tvrdil mi, že dôvodom jeho správania je nevyspatosť. Tak som ho nechala, nech si u mňa pospí.“ povedala a pomohla mi vstať.

     „Takže ho vpodstate nič nezobudí?“ opýtala som sa.

     „No, keby si sa veľmi snažila, možno by sa ti to podarilo.“ smiala sa Silvia, no už som jej prestala venovať pozornosť. Opäť som sa zahladela na Zacka a po chvíli váhania som k nemu pristúpila. Odhrnula som mu z tváre prameň vlasov a ľahko som ho pobozkala na pery. Dačo zo spánku zamrmlal, zahmíril sa a ďalej sladko spal.

 * * *

     „Horí!“ kričal Lucas a hasil horiace uhlíky. Z kuchyne som zobrala päť tanierov, cez dvere som zamierila von na malú terasu a schodíkmi som zišla do záhrady. Sasori tam už stihol presunúť stôl a stoličky čo bežne bývali na terase, no keď sa k nim gril už nezmestil, všetko sme sa rozhodli presunúť dole. Rozložila som taniere po stole a pohladom som zablúdila na lúku za záhradou, kde sa pásol Rif. Hlavu mal skolnenú nadol, veselo kosil trávu a oháňal sa čiernym chvostom. Sasori sa veselo obracal okolo grilu s bielou zásterou okolo krku. Odrazu sa z chodby ozval zvonček. Vybehla som späť na terasu a otvorila som dvere do garáže. Tá bola akýmsi tunelom a spájala ulicu s dvorom.

     „Vitaj u nás doma.“ povedala som veselo a objala som Silviu.

     „Máte pekný domček.“ poznamenala a so Zackom v pätách ma nasledovala do záhrady. Hneď si sadol na hojdaciu lavičku, kde sa zvalil a pokračoval v spánku.

     „Hej, Zack, poď mi pomôcť, inak budeš jesť zhorené kuracie stehienka ty!“ okríkol ho Lucas neopúšťajúc svoju pozíciu. Jedinou odpoveďou mu však bolo Zackove tiché zachrápanie.

     „Čo sa mu stalo?“ obrátil sa ku mne a Silvii Sasori.

     „Sasori, bráško,“ sprisahanecky som na Sasoriho žmurkla, bol to náš sygnál, na ktorom sme sa dohodli už veľmi dávno. „zoznám sa prosím so Silviou, našou školskou psychologičkou.“ predsavila som ju.

     „Teší ma.“ povedal Sasori nespúšťajúc oči zo Silviinych vlasov, ani si nevšimol, že mu horí mäso.

     „Vravela som ti, Silvia, že bude potrebovať pomoc s tým grilovaním.“ povedala som a v tom si Sasori uvedomil podozrivý zápach dymu. Rýchlo sa otočil späť ku grilu a zachraňoval čo sa dalo.

     „A ako som tiež vravela, má slabosť na červenovlásky.“ šepla som jej so šibalským úsmevom na tvári.

     „Ale Zack, ty spachtoš! Vždy necháš špinavú prácu na mňa.“ sťažoval si Lucas.

     „Skús pustiť nejakú veselú a rýchlu hudbu.“ navrhla Silvia, ktorá sa medzičasom pridala ku Sasorimu a pomáhala mu otáčať mäso na grile. „A mohli by ste pustiť niečo japonské. Veľmi by ma zaujímalo, akú máte modernú hudbu. Navyše som japončinu ešte poriadne ani nepočula.“ priznala sa Silvia. Tak som vbehla do domu a doniesla som biely laptop.

     „Tak čo chceš? Ike Ike, alebo Genki?“ dala som návšetve na výber.

     „To, čo je energickejšie, aby sa nám podarilo Zacka vyhnať z pelecha.“ odpovedala so smiechom.

     „Tak Ike Ike určite Zacka vyženie, lebo ju nemá rád. Len dúfam, že sa nenahnevá.“ vravela som s obavami. Silvia si vzdychla a spolu so mnou sa odobrala trochu na stranu.

     „Dám ti dobrú radu, Yuki. Príliž veľa rozprávaš. Hlavne pri Zackovi by si mohla slová obmedziť na minimum. Nechaj city nech robia svoje a neruš ich.“ žmurkla na mňa a vrátila sa k Sasorimu. Našla som teda pieseň a klikla na play.

     „Ike Ike!“ zrevali reproduktory a valiť sa z nich začala diskotéková hudba. (http://www.youtube.com/watch?v=RYWNqKi-XhA)

     „Ike Ike, happy night noritai dake, Ike Ike, motto atsuku feel the power…“ začala som spievať s laptopom a tancovať do toho. Zack sa pomaly posadil, pretrel si oči a chcel vypnúť tu vrieskajúcu otravu, keď mu pohlad zastal na mne. Nosila som na stôl ešte príbory, poháre a pitie, no neprestala som spievať. Z istého no nepochopiteľného dôvodu nechal Zack Ike Ike znieť ďalej.

Len čo bolo jedlo hotové zasadli sme všetc za stôl. Síce bolo kurča polozhorené, prázdne žalúdky nám nedali na výber. Sasori celú dobu sledoval Silviu, tá sa zas celú dobu červenala. Zack sa tváril neprítomne, Lucas rozprával vtipy, ja som sledovala hrdličky sediace oproti mne a v duchu som sa tešila. Sasoriho práca mu nikdy nedovolila mať poriadny vzťah, pretože bol neustále vyťažený a prakticky jeho pracovný čas trval dvadsaťštyri hodín každý keň v týždni. No teraz so Silviou to vizeralo skutočne zaujímavo. Tak som usúdila, že som z ich strany už dokončila svoju prácu a odobrala som sa k Zackovi. Ako sa pomaly za sebou striedali piesne, na rad prišla moja najoblúbenejšia. Z reproduktorov prvých pár sekúnd hrali basy a gitary, po chvíli sa k nim pridali bicie s trupkami a nakoniec môj oblúbený spevák, Akanashi Jin. Zack sedel v tráve a sledoval ako zapadá slnko. Ľahla som si vedla neho a zadívala som sa na čisto modré nebo.

     „Miageru sora wa itsumo tada aoi dake ja nai (Obloha, ktorú nad sebou vidíš nebude vždy modrá)
hito wa itsumo omae ni yasashii dake ja nai (Ľudia k tebe nebudú vždy milí)
arashi no yoru wa aa nakisou ni narunda yo (Počas nočnej búrky budeš mať blízko k slzám)
moshimo anata wa soba ni itekureta nara (Pokiaľ tam budeš sám)“ spievala som nevnímajúc Zacka.

     „Aa makesou ni mo naru (Budeš sa cítiť ako keby si strácal)
hekotaresou ni naru (Budeš strácať srdce)
genki dase yo hora (Hore hlavu, tak poď)
genki genki wo (Hore, hore hlavu!)
omae no koe de utaidase (Vykríkni svojím hlasom)

kono sekai ga omae no mono da (Tento svet je tvoj)
omae dake no mono da (Len tvoj)“ pridal sa ku mne už aj Zack.

(http://www.youtube.com/watch?v=MbnAFVvRgBg)

Zack

Yuki zavolali do kuchyne, aby pomohla s riadom. Sedel som v lúčoch zapadajúceho slnka a sledoval som Rifa. Ešte stále som nemohol uveriť tomu, že som žiarlil na koňa. Mal som chuť zbiť ho do bezvedomia, rozbiť mu ciferník, poriadne sa na ňom vyzúriť. Rif si však získal môj obdiv hneď ako som ho uvidel.

     „No čo, Onegin?“ sadla si vedla mňa doktorka. Neodpovedal som. Nemal som chuť niečo jej vravieť. V tom ma zarazilo to, ako ma nazvala.

     „Onegin?“ spýtal som sa stroho.

     „Onegin bol ruský šlachtic. Nedokázal sa pre nič nadchnúť a keď mu istá dáma vyznala lásku, odmietol ju. Po niekoľkých rokoch, keď sa opäť stretli zistil, že ju miluje. No mal smolu, pretože bola jeho láska už vydatá.“ rozrečnila sa.

     „Čo má Onegin spoločné so mnou?“ povedal som, aj keď som vedel, k čomu tým mieri.

     „Všetko.“ odpovedala. „A vieš čo sa môže stať dievčaťu, ktorému sa nedostáva láky?“ pozrela na mňa s otázkou v očiach. Prekrútil som očami, lebo mi bolo jasné, o čo jej ide.

     „Ofélia milovala Hamleta z celého srdca. Keď jej povedal, že ich láska nie je možná a že má ísť do kláštora, utopila sa v rieke.“ dala si menšiu prestávku a pokračovala. „A mladý Werther zronený z toho, že nemôžu byť jeho láska a city naplnené, spáchal samovraždu. Zastrelil sa zbraňou patriacou Lote, žene ktorú miloval.“ robil som sa, že ju nepočúvam, no v skutočnosti ma každé jej slovo akoby bodalo.

     „Zack. Nechceš skončiť ako romantický hrdina, však nie?“ povedala a pozrela sa mi priamo do očí. „Chceš, aby sa váš vsťah skončil na spôsob Esmeralda a Quasimodo?“ nechápavo som na ňu uprel zrak.

     „To sa skončilo celkom dobre.“ odpovedal som a vstal na odchod.

     „Esmeralda zomrela na popravisku a o niekoľko rokov neskôr našli vedľa chrámu matky božej dve kostry. Jednu Esmeraldinu a druhú Quasimodovu, ako ju obíma. Mne to ako šťastný koniec veľmi nepripadá.“ namietla a došlo mi, že má na mysli knihu, nie rozprávku.

     „Kto vraví, že musíme zomrieť. Jednoducho… mi to česť nedovoľuje. To je všetko a to sa nezmení.Ty to nikdy nepochopíš, keď nie si Japonka. A ver mi, za chvíľu si niekoho nájde a bude omnoho šťastnejšia.“ odpovedal som jej a pokračoval som v ceste.

     „To si nemyslím, Zack.“ počul som ešte, keď som vchádzal do domu. Kuchyňou som prešiel ako duch, vôbec som nevnímal, čo sa tam deje, hrkot príborov a tanierov ku mne doznieval len z diaľky. Zato záplava myšlienok a výčitiek mi hučala v hlave ako vodopád.