Kapitola 11 – Nehodiaci sa prolog

Pred šiestimi rokmi

… ráno bolo chladné, ako všetky ostatné. Aspoň som si to myslel, pretože vonku bolo zamračene. Iba občas vykukol spoza oblakov žltý slnečný lúč, aby tak prebral jarný deň k životu. Čudoval som sa sám sebe, že som vôbec dokázal vystrčiť hlavu spod periny. Mal som v pláne odpočívať a vstať až poobede, ale ako to vyzerá, dokázal som spať iba do desiatej, čo je žalostne málo. I keď bola včera sobota (prakticky som ju strávil v posteli) cítim sa ako by som strávil noc s tým najtvrdším protivníkom. Možno to bolo tým snom … ale radšej sa ním nebudem zaoberať.

,,Ok Naruto, je čas vstať ..“ Povedal som radostne a okamžite vyskočil z teplej postele, pri čom na zem padla tá hrejivá perina. A hneď som si uvedomil, že to bola chyba, pretože ma zamrazilo.

,,Asi bude taká zima .. Mizerné počasie.“ Obul som si moje krásne papuče a zdvihol perinu.

,,Moment … že by to bolo .. Ako môžem byť taký nevšímavý?“ Hneď som si uvedomil, prečo mi je taká zima. Veď som totálne nahý! Taký trapas. Práve ma mohol niekto sledovať cez okno, napríklad Sa .. Ani nápad. Tá má iný cieľ, ako taký úbožiak ako som ja. Ale veď raz jej ukážem! Budem Hokage, tomu verte!

Vošiel som do neďalekého šatníka a navliekol na seba trenky (vážne by som ich mal už oprať), trojštvrťové nohavice a biele tričko s červenou špirálou. Pri tom som si všimol niečo v oblasti brucha.

,,Kebyže len viem, čo to znamená ..“ Povzdychol som si, ale ďalej sa tým netrápil.

Pomalým krokom som prešiel do kúpeľne, kde som si umyl svoje už tak biele zúbky a opláchol tvár. Vlasom som nevenoval pozornosť, i tak si spravia, čo chcú.

Mal som v pláne sa naraňajkovať. Otvoril som chladničku v kuchyni a pozrel sa do nej.

,,Prázdna ..? Hmmm. Asi pôjdem do Ichiraku na ramen.“ Pozrel som sa do vrecka svojich nohavíc a objavil som tam žabaciu peňaženku. Otvoril som ju a zbadal tam pár mincí z piatka. Pomáhal som nejakej staršej paní a ona sa mi odmenila drobnými. Dúfal som, že mi tie ´´drobné´´ budú stačiť na dnešnú stravu. Ramen som ešte neskúšal, tak snáď sa bude dať konzumovať. Väčšinou požívam iba nejaké jablká a podobnú zdravú výživu.

Na malé nohy som si nasadil svoju klasickú obuv, otvoril dvere, vyšiel von a následné zamkol svoj skromný domov. Hneď som si uvedomil, že vonku nie je až taká zima. A taktiež po ceste do Ichiraku nebola Konoha tak preplnená, ako niekedy býva.

,,Naruto ..“ Za chrbtom sa ozval dievčenský hlások. Bežal ku mne. Otočil som sa a zbadal ružovlasé dievča, už spomínaná, Sakura.

,,Ahoj Sakura.“ Pozdravil som a nahodil svoj osvedčený úsmev.

,,Len som sa chcela spýtať .. nevidel si Sasukeho?“ A je to tu.

,,Nie Sakura. Prečo? Prečo by ma mal niekto ako on zaujímať?“ Sasukeho som z hĺbky duše neznášal. Vo všetkom bol taký vynikajúci a talentovaný. Áno, žiarlim, ale nemôžem si pomôcť.

,,Nebuď taký necitlivý. Veď vieš, čo sa stalo jeho klanu …“

,,Čo takého? Vyhrali tú najväčšiu súťaž v celom vesmíru a od šťastia sa zbláznili?“ Nemal som na to náladu. Sakura príde za mnou iba vtedy, keď niečo chce.

,,Idiot! Ty vážne o ničom nevieš? Naruto … Sasukeho klan je ..“ No čo je na ňom také zvláštne? Čakal som odpoveď.

,,bol vyvraždený .. Sasuke jediný prežil.“ Stratil som reč. Nevedel som, čo mám povedať.

,,Už chápeš? Je sám .. úplne sám. Nemá ani kam ísť. Preto so ho hľadala.“ Chápem to.

,,Sakura .. mňa Sasuke nezaujíma. Nech je sám. Ja som sám od svojho narodenia. Nepoznám rodičov. On to mohol aspoň zažiť. Tú lásku.“

,,Ako môžeš byť taký? Vieš …“

,,Viem. Ale to nič nemení na tom, že ma nezaujíma.“ Odišiel som bez pozdravu. Nechcem to riešiť. Mám vlastné problémy. Sasuke je .. on si poradí.

Prišiel som až do obchodu (reštaurácie, ani neviem, ako to mám nazvať) s ramenom. Odhrnul biely záves a posadil sa na vysokú stoličku.

,,Dobrý.“ Slušne som pozdravil a pozrel sa na mňa vysoký pán, ktorý ešte pred chvíľou niečo obsluhoval.

,,Ahoj chlapče. Si tu prvý krát?“

,,Á-áno.“ Jemne sa mi zatriasol hlas.“

,,Takže .. pre nováčikov tu máme akciu. Prvé jedlo je na účet podniku.“ Zlepšilo mi to náladu. Veľmi. Objednal som si teda ramen chvíľu čakal, kým bude hotový. Popritom som začul hlasy.

,,Je to tragédia …“

,,Jóó … čo bude zo Sasukem?“

,,Ako to mohol jeho brat, Itachi, spraviť?“

Nechcel som to počúvať. A nechcel som to ani riešiť. Chápem, ako na tom je teraz Sasuke, ale mňa to nemá, čo trápiť. Áno, je to tragédia. Áno, mrzí ma to. Áno, asi som bol odporný na Sakuru. No nikdy sa nezmení to, že je to Sasuke. Môj rival.

Moju niť myšlienok pretrhol krásne voňavé, čerstvé jedlo.

,,Dobrú chuť chlapče. Pusti sa do toho.“ Tak som spravil.

,,Itadakimasu!“ Povedal som a pustil sa do jedla. Pri prvom prehltnutí tohto … ma zahrialo celé telo. V ústach sa mi odohrala búrka chutí, ale ani jedna sa nepodobala na to, čo som niekedy ochutnal. Toto bolo vynikajúce. Neobyčajná chuť a ešte lepšia vôňa.

,,Nie tak rýchlo.“ Upozornil ma, ale ja som ho nepočúval.

,,Hoy pane, ešte jednu porciu, ale už na mňa!“ Iba sa usmial a dal robiť ďalšiu.

Onedlho som mal pred sebou ďalšiu porciu ramenu. Usmial som sa a oblízal sa okolo pier. Pustil som sa do toho a po chvíli to bolo preč.

,,Ako by som si dal ešte. Peniaze došli. Tak ja asi pôjdem.“

,,Ešte jednu na mňa pane.“ Ozval sa za závesom. Pomaly sa odostrel a vyšiel z neho učiteľ z univerzity.

,,To naozaj? Ďakujem.“ Učiteľ si sadol ku mne.

,,Naruto, ešte sme sa nemali šancu spoznať. Ja som Iruka z akadémie. Určite si ma tam už videl.“ Súhlasne som prikývol.

,,Ja viem, že sa nepoznáme, ale mohol by som sa ťa na niečo spýtať?“ Len dúfam, že Sakura zas nežalovala. Určite mu nejako povedala, čo som hovoril na tú tragédiu.

,,Ak to bude na teba príliš citlivá záležitosť, tak ťa nebudem trápiť. Dobre?“ Znova som prikývol a vlasy mi jemne padli do očí.

,,Takže … Určite si počul, čo sa stalo Uchiha klanu …“ A je to tu.

,,Ale toto nechcem riešiť. Chcel by som sa ťa spýtať na tvoj osobný život.“ Osobný?

,,Naruto .. Sasuke je jediný, čo prežil. Vieme, že ty si sám a tak nás napadlo, po schválení rady samozrejme, že by .. že by ti mohla chýbať doma nejaká spoločnosť. Mám pravdu.“

,,Hai, Iruka-sama.“

,,Tak, čo by si povedal na to, keby sa ku tebe dočasne nasťahoval Sasuke?“ Čo prosím? Zabehlo mi. Nemohol som sa nadýchnuť. Pri vyslovení toho mena mi zabehlo jedlo. Čo prosím? Ja a Henten v jednom byte? Ani náhodou! To si vyhoďte z hlavy!

,,Nie! V žiadnom prípade. Sasuke do môjho bytu ani nevkročí!“ Iruka sa na mňa nechápavo pozrel a potom povedal.

,,Tušil som, že to povieš. Ale nechápem, preč. Veď ste tak isto starý. A myslím si, že by ste boli aj dobrý tím.“

,,Proste nie. Ako by sa vám páčilo, kebyže je s vami v jednej miestnosti váš rival? To nedáva zmysel. Ja a Sasuke. To nejde dohromady. Nie. Nesúhlasím.“ Iruka sa iba trochu pousmial a dodal.

,,Dobre Naruto. Ale skús nad tým pouvažovať. Myslím si, že by z vás boli úžasný priatelia.“ Odišiel. Ešte pred tým zaplatil ramen. Moja nechápavá hlava si nevedela vysvetliť, aký mal tento rozhovor zmysel.

,,Ďakujem, bolo to vynikajúce. Dovi ..“ Prešiel som cez závesy, vložil si ruky do vrecka a išiel tam .. ani neviem kam. Proste som išiel.

Celý poobedie som sa iba prechádzal uličkami Konohy. Občas som sa niekde zastavil sadnúť si a odpočinúť. Celý ten čas som rozmýšľal. Neviem prečo, ale stále musím od tej chvíle v Ichiraku myslieť na Sasukeho. Iba som kráčal so zvesenou hlavou a premýšľal.

,,Cítiš sa tak, ako ja? Si tak isto taký sám teraz? Možno teraz cítiš moju bolesť a samotu. Možno prídeš ku mne a budeš žiadať o pomoc. Ale prečo? Čo by ťa ku tomu prinútilo?“ Tieto otázky a ešte mnohé iné som si kládol celé hodiny. Nevedel som na ne nájsť odpoveď. Ja v podstate nemám žiadnych kamarátov. Jedine tak Shikamara, Choujiho a Kibu. Len to nie je to priateľstvo, po ktorom túžim. Prečo sa na mňa všetci tak divne pozerajú? Veď predsa nie som nejaké monštrum.

,,Shikamaru, Chouji, Kiba, ide sa domov.“ Prestal som chodiť a pozrel sa na deti, ako ich odvádzajú rodičia za ruky. Pri to pohľade som chcel plakať. Naučil som sa potlačiť plač. Ale niekedy to nejde. Akurát zapadalo slnko. Bol to krásny pohľad. Ale nie pre mňa. Pre mňa to bol koniec dňa a začiatok ďalšieho, ktorý bude tak isto ´´chladný.´´

Prečo som akurát ja musel byť ukrátený o rodičov? Nikto mi nedal na výber. Som iba dieťa. Dieťa by nemalo byť bez tepla svojej matky. Bez povzbudivých slov otca. Ja som nikdy nič také necítil.

Čo ty Sasuke? Ako si sa cítil?

Pomaly som kráčal po hlinenej ceste pri rieke. Musel som sa pozrieť dole, aby som ju videl. Rieka tečie. Tak ako aj čas. Vyvolávalo to melancholický dojem. Som sám. Kráčam tu pri západe, s rukami vo vreckách so smutným výrazom na belasej tvári. Vlasy mi občas padnú do očí.

Občas mám chuť len tak prestať. Všetko skončiť.

Chcem iba pozornosť. Preto veľa vyvádzam. Utekám z akadémie. Iba tak si ma všimnú a zapamätajú si moje meno.

Mám sen. Chcem byť Hokage. No som slabý. Bez priateľov sa mi to nepodarí. Lenže oni nechcú mňa. Som pre nich iba troska bez budúcnosti. Čo mám robiť?

*čľup* … *čľup*

Pozrel som sa dole na mólo. Bola tam nejaká postava. Hádzala si kamienky do potoka. Nohy jej viseli a jemne sa dotýkali pomalého prúdu vody. Nezastavoval som. Stále som pokračoval svojou cestou.

Moment. Tá osoba .. veď to je .. Sasuke. Chcel som plakať. Pri tom pohľade … ako keby som cítil jeho pocity. Bol tak sám. Ako keby ani nevnímal svet naokolo. Iba tam tak sedel. Teraz som sa pozastavil.

Si tak sám. Aj ja som sám. Prečo sa tak nemáme radi? Iruka mal pravdu. Ten rozhovor. Iruka niečo zmenil. Zmenil .. mňa? Prečo? Prečo to takto cítim? Nemám chuť sa s ním už biť ani s ním súperiť. Prečo?

,,Prosím, pozri sa na mňa. Som tu.“ Želal som si v hlave. Z celého srdca som chcel, aby vedel, že mu chcem pomôcť. Zrazu sa mu sklonili ramená a pomaly otočil hlavu.

,,On ma počul?“ Pozeral sa na mňa. Zachvel som sa. A jemu sa zmenil výraz. Pred malou chvíľou bol smutný. Išiel z neho smútok. Teraz bol taký … nepopísateľný. Cítil som z neho, že chce byť sám. A mňa to nahnevalo. Nahnevalo ma, že som tu trávil čas so želaním, aby prišiel ku mne a povedal ,,Ahoj úbožiaku.“

Ale to sa nestalo. Na miesto toho som sa na neho zamračil a radšej odkráčal preč.

Keď ma už nevidel, pomyslel som si: ,,Sasuke .. Ty chceš byť môj kamarát, že? Len sa toho bojíš tak, ako aj ja.“

Jemne som sa usmial. Úsmev vystriedala tma. Slnko zapadlo a ja som s úsmevom a zároveň smútkom pokračoval domov.

Kto by povedal, že sa toto raz zmení?