Kapitola 12

Naruto vbehol do svojej izby a zvalil sa na posteľ. Slzy mu stekali po lícach ako vodopády. Nerád rozmýšľal o tom, aké by to bolo, keby mal rodinu a aký by boli jeho rodičia, strašne ho štvalo, že ich nepozná. Prečo môžu mať všetci nejakú rodinu a on nie? Zase prepadal depresívnej nálade. V poslednej dobe sa mu to  stávalo často. Ale on už nevládal ďalej takto žiť. Úplne sám.
„No tak maličký, čo ti je? Prečo plačeš?“
„Ja … ja už nevládzem, nechcem už žiť sám.“
„Ššš… no tak, veď nie si sám. Máš predsa mňa.“
„To .. to myslíš vážne? Ale veď…“
„Myslím to vážne som tu pre teba … nemôžem nikde odísť. Takže sa budeš musieť zmieriť s tým, že budem neustále s tebou a súkromia si veľmi neužiješ.“
„Skutočne ma nenecháš samého?“
„Nie, niečo také nespravím. A čo sa týka toho súkromia, tak sa báť nemusíš. Občas viem na čo myslíš, ale iba niekedy, je to dosť komplikované vyznať sa v myšlienkach niekoho iného.“  Jemný úsmev Naruta svedčil o tom, že už je to aspoň z časti v poriadku.

Tiché zaklopanie a rýchle otvorenie dverí ktorými napochodoval do kancelárie veliteľ ANBU našu milú Tsunade vyrušili z veľmi dôležitej činnosti.
„Saké, saké, prečo si len také?“
„Tsunade- sama, bola spozorovaná nejaká neznáma osoba neďaleko dediny. Predpokladá sa, že je to špión.“
„Čo špión a to mi hovoríš len tak?“  
„Tsunade- sama, máme podozrenie že špión mal na starosť práve okolie domu Naruta Uzumakiho.“ 
„A čo teraz?“
„Dáme si Deli.“ Veliteľ ANBU vytiahol z vrecka 2 Deli, jednu podal Tsunade a druhú si rozbalil sám.
„Dofrasa, čo to robíme!? Kakashi, sakra to sa nevieš správať?! Okamžite daj zavolať Naruta, Itachiho a Sasukeho!“
„Ma to jeden problém.“
„Aký zas problém?“
„K domu Naruta sa nikto nepriblíži.“
„Tak potom ich navštívim osobne.“ 

„A kade teraz, Kyuu?“
„No choď stále rovno až kým nenatrafíš na vodopád.“
„Prečo práve vodopád?“
„A to mám akože skade vedieť? Ja nie som Jashin.“
„Dobre, dobre, nemusíš sa hneď rozčuľovať. Len by ma zaujímalo ako je to ešte ďaleko, je trochu neskoro a som unavený.“
„Naruto! Mám ťa už dosť, to ty si povedal, že chceš ísť do tej jaskyne teraz. Nabudúce si dobre rozmysli čo chceš.“
„Ja viem až veľmi dobre, čo chcem, ale stále si mi nepovedal ako si sa o tej jaskyni dozvedel?“
„To ti poviem až vtedy, keď sa naučíš techniky, ktoré ti ukážem.“
„Čože? Ale veď to bude trvať roky. Možno dlhšie.“
„Nebudeeee.“
„Ako si môžeš byť taký istý?“
„Nechaj sa prekvapiť.“

Itachi sedel na tráve a ešte stále sa nemohol spamätať zo sprostostí ktoré kecal Sasuke. Hoci musí si priznať, že to až také sprostosti neboli. Sasuke mal v niečom pravdu. Mal by si niekoho nájsť.  Ale koho? Sasuke mu teda nasadil poriadneho chrobáka do hlavy. Teraz nebude môcť spať. Z jeho veľmi náročného premýšľania ho vytrhol až blondiačik bežiaci po dvore sa snažiaci sa aby ho nikto nevidel. Hovoril síce, že si ešte niečo potrebuje zariadiť, ale nepovedal čo konkrétne, čo keby ho chvíľu sledoval. Možno sa o ňom dozvie niečo viac.

„Ešte je to ďaleko?“
„Už len chvíľu.“

Po troch minútach.

„Ešte je to ďaleko?“
„Už len chvíľu.“

Po ďalších troch minútach.

Ticho. Ticho.
„Ešte je to ďaleko?“
„Naruto! Ty ma chceš skutočne vytočiť? Keď tam budeme, tak tam budeme.“
„Dobre no, a čo ma naučíš ako prvé?“
„Ovládať sa!“