Kapitola 12

Bolo to príjemné no až príliž horúce stredajšie popoludnie. So Sárou sme sa rozhodli, že pôjdeme nakupovať a tak sme sa tárali po meste do úplného vyčerpania. Hlavne vďaka tomu teplu sme sa unavili rýchlo a zakotvili sme hneď v prvej reštaurácií s otvorenou terasou na ulici. Objednali sme si chladené nápoje a klebetili sme o všeličom možnom. Okolo nás sa povalovali tašky z nákupov a ja som stále poočku sledovala Zacka sediaceho v novom čiernom Mitsubishi ASX, čo sme dostali od strýka. Zaparkoval neďaleko od nás, aby mal na mňa dobrý výhlad. Najprv sa tvrdohlavo búril, že v aute kúpenom za špinavé peniaze nebude jazdiť. No len čo si do neho sadol a poriadne ho preskúšal, pokreslil čiarami od pneumatýk cestu a predviedol nám drift, museli sme ho od tej čiernej šelmy s pohonom 4×4 ťahať takmer násilím.

Do reštaurácie nebadane vošiel Lucas a sadol si za stôl neďaleko od nás. Ešte stále som si na to nevedela zvyknúť. Na ten pocit, že vás niekto neprestajne sleduje.

     „Inak Yuki, neuveríš, ako strašne ti závidím,“ povedala odrazu Sára a trochu sa začervenala.

     „Nehovor. A čo také mám, čo stojí zá závisť?“ bola som zvedavá.

     „Hádaj,“ vyzvala ma a šibalsky sa usmiala.

     „Je to vec?“ hádala som.

     „Nie.“

     „Takže… zviera?“

     „Nie.“

     „Hmm… potom už jedine len človek.“

     „Presne tak,“ povedala a začervenala sa ešte viac. Chvíľu som rozmýšlala a potom mi to došlo.

     „To nemyslíš vážne,“ začala som sa smiať. Hanblivo sklopila oči.

     „Ale nikomu to nehovor,“ ošívala sa Sára. Bola tak zlatá, nikdy pred tým som ju nevidela takú nervóznu.

     „Žiaden strach,“ uisťovala som ju a s úsmevom na tvári som si do úst strčila vidličku s kúskom zákusku.. „A čo sa ti na mojom bratrancovi tak páči?“ vyzvedala som.

     „Nuž, má úžasné blond vlasy. Milujem nemcov. Ale on… nie je ako Nemec, je lepší! Milujem ten jeho humor, vždy ma rozosmeje,“ vravela úprimne a obe sme pozorovali pokojnú podvečernú premávku. Autá kludne prechádzali ulicou a míňali našu reštauráciu. Keď však okolo prechádzala čierna dodávka, odrazu zastala rovno pred nami a vybehli z nej štyria muži s čiernymi kuklami na hlávách. Sára vykríkla a rýchlo vstala, ja som sa však od strachu nedokázala ani len pohnúť. Tušila som, prečo tu tí muži sú. Idú si po mňa.

     „Bež, Sára,“ vykríkla som, len čo som sa spamätala. Poslúchla ma a rozbehla sa preč, no tri výstreli zo zbrane ju okamžite zastavili. Ulicou sa začalo niesť hvízdanie syrén áut. Ozval sa zdesený krik a tak som sa otočila smerom, kam utekala. Všetko bolo ako v spomalenom filme, každý utekal preč, len Sára bezvládne ležala na zemi v kaluži krvy. Prečo? Preblesla mi hlavou myšlienka. K Sáre pribehla postava v modrej mikine s kapucňou na have – Lucas. V tom som začula pískanie pneumatík a následný ohromný treskot. Otočila som sa späť. Muži v kuklách sa ku mne neustále približovali, no buchot prekvapil aj ich a obzreli sa. Do dodávky narazilo v plnej rýchlosti čierne mitsubishi ASX a takmer ju zlisovalo. Napriek tomu sa však ázijskej čiernej pume nič nestalo. Bola vyzbrojená nepriestrelnými sklami a celá opancierovaná. Nebol to len tak hocijakí strýkov darček, to si nemyslite!

Len čo sa muži v kuklách spamätali z prekvapenia, jeden z nich ma zozadu silno chytil a k hrdlu mi priložil nôž.

     „Zack(s)!“ vykríkla som zachrýpnuto. Nechápala som, čo sa deje. Začínala som mať pocit, že ich cielom nie som ja. Tak čo potom? Prečo strielali do Sáry a prečo ma chytili? Zdalo sa mi to byť na únos málo organizované. Zack vyliezol z auta a pobral sa smerom ku mne.

     „Stoj, inak ju podrežem!“ vyhrážal sa muž, čo ma držal. Ostatní traja si ma vôbec nevšímali a henď zamierili dnu do reštaurácie. Sáru a jej záchrancu taktiež minuli bez povšimnutia.

     „Nepodarí sa vám uniesť ju.“ povedal chladne Zack, rýchlym pohybom vybral svoju zbraň z puzdra a namieril ju na šoféra, ktorý sa práve celý od krvy vyplazil z dodávky. V tom som ucítila ako mi chladné ostrie lahko kĺže po pokožke, ako mi po krku tečie pramienok krvy, a ako ju vsiaka látka na tričku.

     „Ja to myslím váže!“ kričal muž a zovrel ma ešte silnejšie.

     „Vizerám snáď, že by som to tiež nemyslel vážne? To dievča, ktoré držíš, už nie je volné. To odkazuem Sajevičovy. Jej majetok už nemôže získať nikdo,“ odpovedal mu Zack.

     „Aký Sajevič? Počúvaš sa vôbec?!“ vravel mu s posmechom môj únosca. Zack sa zamračil.

     „Prečo to potom robíš,“ spýtal sa zachmúrene.

     „Do toho ťa nič nie je, decko,“ dostal Zack odpoveď.

     „Nejde vám o Yuki, však?“ začal Zack chápať, čo sa deje.

     „Prepáč, ale netuším, kto to je,“ sičal muž. Jeden kút Zackovych pier sa zodvihol v posmešnom úsmeve. Bolo v tom aj niečo ako úlava, no lesk v jeho očiach sa nedal prehliadnuť. Ten výraz jeho tváre ma vystrašil. Vôbec som ho nespoznávala. Čierne oči boli odrazu tmavšie a chladnejšie. Vyžarovalo z nich niečo zvláštne, až šialené, dokonca vražedné. Dostala som strach, aby Zack nespravil nejakú hlúposť.

     „Tak ja ti poviem, kto je Yuki. Práve pri je krku držíš nôž,“ povedal pomaly Zack. „No neradil by som ti robiť to, čo plánuješ. Na tvojom mieste by som sa jej račej ani nedotkol.“ vravel dôrazne a sledoval mužove reakcie.

     „Váže, a to už prečo? Je to snáď dcérenka nejakého boháča? Alebo politika?“ smial sa muž s kuklou.

     „Keby len to. Ak sa jej niečo stane, ak ju zabiješ, pôjde ti po krku ruská mafia a Yakuza, teda japonská mafia,“ povedal posmešne Zack a užíval si mužov prekvapený pohlad.

     „Som dcéra bossa Yakuzy a mám sa vydať za syna bossa ruskej mafie,“ pokračovala som v Zackovej hre a v duchu som mu nesmierne ďakovala za tento úžasný nápad.

     „To vám tak verím,“ odfrkol nahnevane muž. Zack sa však nenechal len tak odbiť.

     „Tak sa dobre poobzeraj. Videl si, moje auto? To, ako som s ním rozvalcoval vašu dodávku bez jediného škrabanca? Takto vybavené vozidlo stojí nehorázne peniaze a aj milionár si musí poriadne siahuť do peňaženky, aby si jedno také kúpil,“ snažil sa ho Zack presvedčiť. Muž sa nevedel rozhodnúť, nevedel, čo si má myslieť. Počula som, ako potichu nadáva.

     „George, už to máme, ideme!“ traja muži s kuklami vybehli z reštaurácie a volali môjho únoscu.

     „Odhoď zbraň!“ vyzval Zacka. Chvíľu váhal.

     „Tak si pohni!“ zreval muž a znova mi pritlačil nôž k hrdlu. Zack neochotne hodil pištol na chodník. V tom ma muž od seba odsotil, vrazila som do stolíka a padla som na zem. Rozbehol sa za ostatnými a ja som si konečne mohla z časti vydýchnuť. Sadla som si a rukou som okamžite zamierila k rane na krku. Pálila a štípala ma, no momentále som mala omnoho väčší strach o Sáru. Len čo sa muži stratili z očí, Zack zodvihol svoju zbraň, schoval ju späť do puzdra a zamieril ku mne. Divoký výraz mu už z tváre vymyzol a bol to opäť môj starý, paličatý Zack. Do chrbta sa mu opierali posledné slnečné lúče toho dňa. Ešte stále som bola z toho celého otrasená, no pohlad na jeho krásnu tvár a tmavé oči ma akosi zvláštne ukludňoval. Čím bol bližšie, tým som mala väčší pocit bezpečia, cítila som sa ako dieťa, bezbranné a zranené. Túžila som po tom, aby ma objal a povedal, že je všetko v poriadku.

     „Zack, pozor!“ ozval sa terasou Lucasov hlas, ktorý bol hneď na to prerušený výstrelom. Srdce mi zamrelo v hrudi, keď mi na tvár dopadali kvapôčky krvy. Zacka akoby niečo postrčilo dopredu, na tvári mal výraz zdesenia a oči zúžené od strachu. Tvrdo padol na kolená a hneď na to sa zvalil na zem. Šofér dodávky sa pozbieral a rozhodol sa na pre mňa nepochopiteľný čin. Načo mu to bolo dobré?!!!

Pribehla som k Zackovy nevediac, čo mám robiť. Biele tričko mu na bruchu vsiakalo stále viac krvy a spolu s ňou strácal silu a život. Netušila som, ako vážne ho guľka zranila a najviac zo všetkého ma hnevalo, že mu neviem nijak pomôcť. Jediné, čo som mohla spraviť, bolo povzbudzovať ho. Chytila som ho za ruku a modlila sa, aby vydržal, kým príde sanitka. Upieral na mňa tie krásne ebenové oči a v tej chvíli som bola ochotná urobiť čokolvek, aby to svetlo v nich nikdy nevyhaslo. Nechcela som pred ním plakať, no slzy mi z očí prúdili samé, stekali po lícach a padali na Zackovu chaoticky sa dvíhajúcu hruď. Čo som však nevedela pochopiť, bol pokoj v jeho očiach. Aj v tejto situácii dokázal zostať pokojný. 

     „Neplač, Yuki-chan. O mňa sa nemusíš báť, bol som na tom už aj horšie,“ povedal odrazu a jemne mi zotrel slzy. Nevedela som, či to myslí vážne, alebo sa ma snaží len ukludniť, no uverila som mu.

***

Sedela som so Sasorim a Lucasom na dlhej tmavej chodbe. Okolo nás stále chodili sestričky a doktori, všade bol ruch a zhon. Ja som však nič z toho nebola poriadne schopná vnímať. Myseľ ma dokonalo zamestnávala a neustále ma strhávala do víru obviňujúcich myšlienok a bolestných spomienok. Myšlienka „Keby som nezobrala Sánu na nákupy.“ ma obviňovala zo všetkých najviac. Už od začiatku som sa snažila pripraviť sa na to najhoršie, aj keď som vedela, že zoči voči tej najhoršej variante by som bola bezmocná a nič by ma na ňu nedokázalo pripraviť.

Polícia vypočúvala všetkých svedkov, vrátane mňa a Lucasa. Bolo ťažké vybaviť si opäť všetko čo sa stalo a rozprávať o tom. Celú dobu ma musel policajt ukludňovať a aj tak to nebolo na nič dobré. Tým mužom som do tvárí nevidela, jediná vec, čo im mohla pomôcť, bolo meno jedného z nich. O Zackovej a Georgovej konverzácii som sa však nezmienila, polícia naozaj nemusí vedieť, že pred nimi sedí dcéra Yakuzy. Pre políciu som však mala aj ja jednu otázku.

     „Pane, môžem sa vás niečo opýtať?“ povedala som váhavo, keď som odchádzala.

     „Nech sa páči, slečna, pýtajte sa,“ súhlasil policajt.

     „Prečo ten muž z dodávky strielal po Zackovi,“ vyslovila som otázku, ktorá ma ťažila od začiatku.

     „To už asi nikto nezistí. Ten muž, šofér dodávky, totiž umrel krátko po príchode sanitky,“ odpovedal policajt a dal zavolať ďalšieho svedka.

Strávili sme v nemocnici takmer dve hodiny, keď sme sa konečne dozvedeli prvú správu. Vo dverách operačnej sály sa objavil mladší tmavovlasý doktor. Len čo sa usmial, padol mi prvý balvan zo srdca. Okolo nás prehrmotala nemocničná posteľ s čiernovláskom v umelom spánku. Pribehla som k nemu aj keď ma sestry odťahovali preč. Musela som vidieť jeho tvár, musela som sa ho dotknúť. Pred chvílou som mala pocit, že mi ho smrť nadobro vzala a musela som sa presvedčiť, že to je on a že skutočne žije.

     „Už je stabilizovaný,“ povedal doktor. „Guľka minula všetky dôležité orgány ako srdce, plúca, obličky alebo chrbticu. Teraz potrebuje už len transfúziu a zanedlho ho budeme môcť pustiť,“ informoval nás doktor.

     „Veľmi pekne vám ďakujem,“ povedala som so slzami na krajíčku a hlboko som sa mu uklonila.

     „Je to váš priateľ, slečna?“ opýtal sa ma. Nemo som prikývla s očami vyžarujúcimi nevýslovnú vďaku.

Nasledovala ďalšia hodina čakania. Vliekla sa neskutočne dlho a každá jedna minúta sa zdala byť večnosťou. Čím dlhšie to trvalo, tým sa strácala moja viera v Sárinu záchranu. Lucas zaspal a síce som bola aj ja veľmi unavená, jednoducho som nedokázala len tak bezstarostne zavreť oči. Mala som pocit, že ak zaspím, ak sa celkom vzdám nádeje, vzdám sa tým aj Sáry. Keď z druhej operačnej sály konečne vyšiel starý šedivý doktor, prudko som sa postavila a čakala na to čo povie. Doktorova tvár bola spotená a unavená, no čo ma najviac znepokojovalo bol jeho neurčitý výraz tváre.

     „Pacientka je stabilizovaná,“ konštatoval a vzdychol si. „Bolo to ťažšie ako sme si najprv mysleli, no podarilo sa nám to. Trafili ju dve guľky, z toho jedna zasiahla len rameno, zato druhá hrudník v blízkosti srdca. Mala veľké šťastie.“ povedal nám a tiež odišiel. Po tvári mi začali tiecť slzy úľavy, vyčerpane som padla na stoličku a vďačne som prijala Sasoriho hrejivé objatie. Ten deň bol neskutočný! Takmer ma pripravil o ľudí, ktorých som milovala…

Po týždni sa Zackov stav veľmi zlepšil. Aj Sára sa pomaly dostávala z najhoršieho a neprešiel deň, aby som ich nenavštívila. Ak som si však myslela, alebo aspoň dúfala, že nedávna udalosť zmení Zackove správanie ku mne, zase som sa mýlila. Nechcel ma dokonca pustiť ani do svojej izby. Len som dúfala, že sa na mňa za to čo sa stalo nehnevá a každý deň som sa tvrdohlavo pokúšala do jeho izby dostať. Vždy však márne, tak som mu zakaždým poslala aspoň kiticu čerstvých kvetov. Za ten čas, čo som ho poznala som si totiž všimla, že má na bodyguarda zvláštnu slabosť. Mal rád kvety, no nie orchyteje či ruže. Doma na stole mal vždy malú vázu s divými poľnými kvetmi, ktorú starostlivo vymenil vždy keď sa u nej objavili prvé známky vednutia. Po ceste do nemocnice som preto vždy odbočila z hlavnej cesty a zamierila som do polí.

Sára sa mojím návštevám veľmi tešila, asi najmä preto, lebo ma vždy sprevádzal Lucas. Mala som z jej rýchleho zotavovania veľkú radosť. Navyše Lucasovi priznala, čo k nemu cíti, na čo sa stretla s pozitývnym ohlasom. Lucas bol najprv prekvapený, no následne bez väčšieho rozmýšlania súhlasil, že len čo Sáru pustia z nemocnice, začnú spolu chodiť.