Kapitola 13

Jedného dňa sme sa s Lucasom vrátili domov z nemocnice trochu neskôr. Sára mala nejaké komplikácie a tak mi nezostal čas ani len na to, aby som sa dobýjala do Zackovej izby. Unavená som sa vyzula a zamierila hore schodmi, keď som začula tichú hudbu. Niekto hral na mojej gitare. Lucas sa už váľal v obývačke pred telkou a tak som potichu zamierila hore schodmi.

     „I hear the wind call your name. (počujem vietor volať tvoje meno)“ Bol to známy hlas, tak krásny, no tak zvláštny, keď som ho počula spievať.

    „It calls me back, home again. (Volá ma späť, znova domou)“ Každý schod som zdolávala pomaly, akoby som váhala. Nedokázala som tomu uveriť.

    „It sparks up the fire, a flame that still burns. (Zapaľuje oheň, plameň, ktorý stále horí)“ Začínala som cítiť, ako sa mi telom rozlieva radosť.

    „Oh, it’s to you I’ll always return. (Si to ty, ku komu sa vždy vrátim)“ Zastala som v polovici schodov s úsmevom na tvári. Nevedela som sa rozhodnúť či pokračovať v ceste. Nechcela som, aby prestal spievať, no chcela som ho vidieť, byť si istá, že sa mi to len nezdá.

    „I still feel your breath on my skin. (Stále cítim na koži tvoj dych)

    I hear your voice deep within. (Počujem tvoj hlas hlboko vnútri)

    The sound of my lover, I feeling so strong (Hlas mojej lásky, cítim sa tak silný)

    Oh, it’s to you, I’ll always belong (Si to ty, komu budem vždy patriť)“ Tie slová boli tak krásne. Mala som pocit, že som tu pieseň už niekde počula, no to pre mňa v tej chvíli nebolo vôbec podstatné. Nemohla som už viac stáť na mieste a tak som pokračovala v ceste.

    „Now I know it’s true, my every road leads to you (Teraz viem, že to je pravda, že všetky moje cesty vedú k tebe)

    And in the hour of darkness darlin your light gets me through.(A v tmavej hodine, zlatko, mi tvoje svetlo pomôže prekonať ju)“ Stála som na vrchu schodov a hladela som do svojej izby. Dvere boli dokorán otvorené a ja som konečne uverila. Na zemi sedel čiernovlasý mladý muž s gitarou v rukách a cez balkónové dvere sledoval západ slnka.

    „Wanna swim in your river, be warmed by your sun, (Chcem plávať v tvojej rieke, vyhrievať sa na tvojom slnku)

    Bathe in your waters ‚cause you are the one! (kúpať sa v tvojich vodách, pretože si tá!)“ Pomaly som prešla izbou až k nemu, klakla som si na zem a zozadu som ho opatrne objala. Strhol sa a na chvíľu zastal. Mala som pocit, že chce niečo povedať, no nechal to nakoniec tak a pokračoval.

    „I can’t stand the distance (Nemôžem stáť v diaľke)

    I can’t dream alone (Nemôžem snívať sám)

    I can’t wait to see you (Nemôžem sa dočkať až ťa uvidím)

    Yes, I’m on my way home… (Áno, som na ceste domou)“

Hlavu som mala opretú o jeho chrbát, rukami som ho obímala okolo pásu. Neviem ako dlho som takto zostala, no vyžívala som sa v tomto pocite, v Zackovej blízkosti. Po ňom túžilo moje srdce najviac a jediné čo som chcela bolo, aby som pre neho mohla byť tou nalepšou manželkou na svete. Zašla som rukami pod tričko a jemne som sa dotkla jeho brucha. O niečo vyššie som zacítila okraj obväzov.

    „Zack… Prečo si ma nechcel pustiť na svoju izbu?“ opýtala som sa ho vyčítavo.

    „Býval so mnou jeden učiteľ z hudobnej. Veľa sme sa rozprávali… o všeličom, no najmä o tebe,“ povedal. Položil gitaru na zem a dotkol sa mojich rúk. „Začal ma učiť túto pieseň a chcel som ťa prekvapiť, preto som ťa nechcel pustiť dnu. No ďakujem ti za tie kvety. Pohlad na ne ma povzbudil vždy, keď som mal chuť hodiť gitaru o zem a vzdať to.“

Vplietol prsty medzi moje a zodvihol do vzduchu moju pravú ruku. Zlahka sa dotkol jej hánky perami a otočil sa čelom ku mne. Chvíľu mi nemo hladel do očí a cítila som, že mu niečo leží na srdci.

    „Yuki,“ začal váhavo „som rád, že sa ti nič nestalo,“ povedal a jemne mi končemi prstov prešiel po jazve na krku. „Až na toto,“ dodal. Potom sa ku mne začal pomaly približovať. Srdce sa mi divoko rozbúšilo, neverila som tomu, čo sa práve deje. Ako sa naše pery spojili mala som pocit, že mi telom prechádza elektrický prúd. Postupne boli jeho bozky vášnivejšie a divokejšie, s radosťou som sa mu podriadila a pridala sa. Prevalovala ma jedna vlna vzrušenia za druhou. Rukami ma pevne objal a pritiahol k sebe. Zaplietla som prsty do čiernych vlasov a ľahla som si na mäkký huňatý koberec. Zack ma obkročil a neustále ma zasypával bozkami. Hltal moju prítomnosť a mňa ako vzduch, ktorý dýcha. Toto bolo to, čo nám obom tak veľmi chýbalo.

Odrazu sa rozleteli dvere a dnu vpálil nevítaný hosť.

    „Večera je hotová, Yuki, môžeš…“ Lucas vyjavene zastal uprostred vety, zostal stáť vo dverách a zíral na nás ako koza na nové vráta. „Ehm… možeš, teda môžete… môžeme už ísť jesť,“ koktal a snažil sa robiť všetko možné, len sa nedívať na nás. Chcela som sa posadiť, no Zack na mne stále sedel a zdalo sa, že to ani neplánuje zmeniť. Rukami sa zapieral do zeme a hladel na Lucasa akoby sa nič nedialo.

    „To je všetko, čo si chcel Yuki povedať?“ opýtal sa ho Zack.

    „J-jasne,“ odpovedal Lucas a celý nesvoj po chvíli konečne pochopil a vypratal sa z izby. Popri tom sa stihol potknúť, vrazil malíčkom do zárubne a vždy sa nám za to ospravedlnil. Zack si ho však nevšímal a Lucas nebol ani vonku, už sa mi Zack opäť venoval.

    „To je nemehlo,“ zasmial sa Zack, len čo sa dvere zavreli.

    „Náhodou je celkom zlatý,“ poznamenala som, vďaka čomu som čelila Zackovmu žiarlivému pohladu. „Neboj, ty si nadovšetko. On, ani nikto iný, tvoj status nikdy neohrozí.“

Pomaly sme so Zackom zišli po schodoch a usadili sme sa v kuchyni. Sadli sme si oproti sebe, čo bolo dosť neobvyklé. Lucas očividne stihol Sasorimu zreferovať udalosť, ktorej svedkom sa stal a tak sa obaja šibalsky usmievali. Počas večere som zo Zacka takmer nespustila zrak. Tie krásne silné ruky, dlhšie rovné čierne vlasy a dokonalo čierne oči ma neskutočne priťahovali. Zack sa však tváril nezaujato, len občas zamieril pohladom ku mne a z jeho tváre som nedokázala nič vyčítať. Ach jo.

Prešiel mesiac a Sárine vyhliadky na odchod z nemocnice boli stále lepšie. Aj Zack sa ku mne začal lepšie správať. Ak som to správne pochopila, bol to ten učiteľ z umeleckej školy, kto ho presvedčil. Zack ma prestal ignorovať a náš vsťah sa vrátil do starých koľají, čiže k hádkam pre nič a vzájomnom robení si zle. Teraz som si však z toho už nerobila veľkú hlavu, proste som pochopila, že taký Zack je a ja ho nezmením.

Bol pondelok. Už zase. No nevadilo mi to tak, predože to bol posledný pondelok školského roku. Vo štvrtok sa nám začínali prázdniny a dnes sme sa mali fotiť. Strávila som hodne času pred šatníkom, kým som sa rozhodla, čo si oblečiem. Napriek tomu, že leto klopalo na dvere, už niekoľko dní bola vonku neobyčajná zima. Pol hodinu som sa potom v kúpelni zabávala s kulmou, no výsledok stál rozhodne za to. Vďaka vlasom som však nestihla raňajky a opäť som za Zackom a Lucasom ledva stíhala. Šlapala som do pedálov vydychujúc obláčiky a pohlad som mala zabodnutý do Zackovych vlasov. Naschval si ich rozstrapatil, takže mu vlasy stáli do všetkých strán, no bolo to neobyčajne pekné.

Po druhej hodine nás zavolali do školskej záhrady, kde sme sa mali fotiť. Nečakal nás tam však len fotograf, ale aj veľké prekvapenie.

    „Sarah!“ vykríkla väčšina z dievčat a všetci sa k nej nahrnuli. Na Sárinej tvári hral nádherný úsmev. Každý sa jej hneď chcel hodiť okolo krku, dievčatá jej vraveli, že im v triede veľmi chýbala a chalani ju vítali späť. Ruku mala ešte stále v bandáži, aby sa nehýbalo so zraneným ramenom, no vizerala už veľmi dobre. Fotograf poznamenal, že máme na fotke najkrajšie úsmevy zo všetkých tried. Niet sa čo čudovať, veď sme boli skutočne šťastní a naše úsmevy neboli len strojenými výrazmi.