Kapitola 14

Prvý prázdninový deň sme sa rozhodli ísť na dvojte rande. Ja so Zackom a Lucas so Sárou. Šli sme najprv do zoo, potom sme sa dobre najedli v reštaurácii, kde sme si dali suši a nakoniec sme šli do obchodného centra. Potulovali sme sa hore dole a vďaka rozličným záujmom sa naše cesty na chvíľu rozdelili. Kým som si skúšaka tričká, Zack ma trpezlivo čakal vonku. Pomohol mi vybrať si plavky a stále mi nosil veci. Obdivovala som jeho trpezlivosť.

Len čo bolo päť hodín, zamierili sme do kina. S Lucasom a Sárou sme sa stretli pred vchodom a kúpili sme si lístky. Film vyberal Lucas a tak som sa trochu bála, čo to bude, no Sára ma ubezpečovala, že to prežijem. To mi bolo pravdaže jasné, no následky mohli byť katastrofálne. Tak sme vošli do sály tri a sadli sme si do posledného radu. Len čo svetlá zhasli, začalo sa premietať. Najprv trailery na iné filmy a potom konečne film, na ktorý sme prišli. Teda, neviem či konečne. Keď som uvidela ten názov, Saw 5, telom mi prešiel mráz. Stačilo prvých pár nechutných scén a takmer ma porazilo. Priznávam, že som strachopud a nie som na to hrdá. Nechcela som však Lucasa sklamať a odísť, tak som zatvárala oči a nechty som zabárala do sedadla. Celé mi to však bolo na nič, pretože som všetko počula. Len čo film skončil, Lucas a Sára sa začali veselo rozprávať, zato ja som mala pocit, že sa čoskoro pozvraciam. Keď sme vyšli zo sály, Lucas sa k nám prikmotril so sprisahaneckým pohladom.

     „Hej decká, ako sa vám páčil X-men?“ povedal a takmer neustále sa smial.

     „Ani sa ma nepýtaj,“ odvrkla som, no v tom som sa zarazila. „X-men?“ nechápala som.

     „Áno, kúpili sme lístky na X-mena a nie Saw,“ povedala prekvapujúcu správu Sára a ukázala na číslo sály, z ktorej sme vyšli. Vtedy nám to všetkým došlo. Nevošli sme do sály tri, ale do sály osem a nikto si to v tom zhone nevšimol.

     „Lucas!!! Prečo si nič nepovedal?! Takmer ma tam porazilo!“ zúrila som, no odpoveďou mi bol len Lucasov šibalský úsmev a Sárine chychotanie.

***

Zo sprchy vytriskli kvapky vody. Najprv ma stiaslo pri kontakte so studenou vodou, no následne ju vystriedala príjemná teplá. Užívala som si prúd teplej vody tečúci po mojom tele a snažila som sa nemyslieť na to, čo som dnes v kine videla. Podvedome som vnímala, že do kúpelne niekto vošiel a umýval si zuby.

     „Eeeej, Zaks-kuuun… ouch! To bolelo,“ doliehal ku mne vyčítavý Lucasov hlas.

     „Tak mi nevrav -kun, baka,“ ozval sa monotónny Zackov hlas mierne zmenený vďaka kefke čo mal v ústach.

     „Čo si to povedal?“ nahneval sa Lucas.

     „Že všetko bereš príliž osobne, baka,“ odovedal bez záujmu Zack.

     „Ešte raz mi povieš…“ začal sa Lucas vyhrážať.

     „Baaaka, baaaka,“ povedal Zack a hodil kefku späť do pohárika. Musela som sa usmiať, tí dvaja boli niekedy ako deti. Zastavila som vodu a omotala som sa uterákom.

     „Tak baka hej? Uuuaaa!“ kúpelňou sa ozval Lucasov bojový pokrik. Následne ho však prerušil iný druh kriku, ktorý som nevedela identifikovať a potom veľký buchot. Odtiahla som dvere na sprchovacom kúte pri čom sa mi naskytol pohlad na scénku ako vystrihnutú yaoi. Lucas sa pravdepodobne pošmykol a tak skončil na zemi. To však nebolo všetko, pretože na ňom ležal prekvapený Zack, oblečený v župane, ktorého stiahol za sebou. Lucasova tvár sa premenila na paradajku a aj Zack naberal slabočervený nádych, keď si uvedomil, že ich od bozku delilo pár milimetrov.

     „Romeo!“ vykríkla som nahnevane s rukami v bok. Obaja sa strhli a pratali sa od seba čo najďalej.

     „Julia,“ povedal zaskočene Zack.

     „Hej, decká, čo to tu stvárate?“ nakukol do kúpelne Sasori.

„Ale nič,“ vravel Lucas s typickým nevinným úsmevom na tvári.

     „Tak rýchlo do pyžám a spať! Ojasuminasai (Dobrú noc),“ povedal s prísnym pohladom a chcel zavreť dvere, no na niečo si spomenu. „Romeo,“ oslovil Zacka „dnes večer má byť búrka, tak zostaň s Juliou, aby vedela spať… ale to neznamená, že musíte spať… veď vieš čo myslím…“v kúpelni nastalo ticho a všetci na neho upierali nechápavé pohlady. Sasori bol zjavne nesvoj, nevedel, ako to má Zackovi naznačiť.

„Mno… veď vieš. Niečo Yuki dlhuješ. Tá prvá noc nebola…“

     „Jasne, jasne, už viem čo chceš povedať,“ rýchlo skočil Zack Sasorimu do reči. V Lucasovych očiach zahoreli plamienky.

     „Jeee, Zack-kun, takže budete…“

     „BAKAJAROOO!“ vykríkol Zack, zjavne ho nenapadlo nič lepšie aby Lucasa umlčal.

     „Ojasumi,“ odzdravila som Sasoriho, opustila som bojové pole, kde sa práve začínala ďalšia bitka a zamierila som do svojej izby. Teraz som sa červenala už aj ja, keď som si uvedomila, čo ma s veľkou pravdepodobnosťou čaká. Trochu ma to zaskočilo, i keď som na to od svadby, ak to tak môžem nazvať, myslela každú noc, kým som zaspávala.

Sasori mal pravdu, v diaľke už bolo vidieť ako blesky osvetľujú nočnú oblohu a lístie stromov šumelo v silnejúcom vetre. Striaslo ma, keď som začula vzdialený zvuk hromu. Pribehla som k oknu, s buchotom som ho zavrela a rýchlym pohybom som zatiahla tmavé závesy. V izbe nastalo náhle ticho. Hrubé závesy neprepúšťali takmer žiadne svetlo, vďaka čomu sa moja izba zmenila na jednoliaty čierny celok. Ani po chvíli som nedokázala rozoznať veci vo svojej izbe. Čakala som, kým si moje oči zvyknú na tmu, keď som odrazu začula tlmený náraz. Začala som horúčkovito rozmýšlať, no nakoniec som došla k záveru, že to asi len spadol balíček vreckoviek, čo už pár dní nebezpečne prevýsal cez okraj písacieho stola. Pomaly som sa pohla smerom, kde sa nachádzala posteľ. Hmatom som našla jej okraj a opatrne som si sadla. Pritiahla som kolená k brade a rukami som si objala nohy. Hlavou sa mi preháňali úryvky scén z filmu, čo som videla a neskutočne mi naháňali strach. Nevedela som sa dočkať, kedy už príde Zack.

Odrazu mi však niečo celkom ľahko, ako vánok, prešlo po ramene smerom k lakťu. Striasla som sa, keď som si uvedomila, že Zack ešte neprišiel a okno som zavrela. Snažila som sa nájsť logickú odpoveď na to, čo to mohlo byť a pritiahla som k sebe nohy ešte viac. Neustále však vo mne rástlo znepokojenie, ako som si uvedomovala, že pre to žiadne logické vysvetlenie neexistuje.

     „Zack…?“ šepla som roztraseným hlasom do prázdna. No moje slová, akoby sa rozplynuli v tme. Odrazu som mala pocit, že nie som vo svojej izbe ale uprostred ničoho, uprostred nekonečnej čiernoty. Moje slová však nezostali dlho bez odozvy. V jednej chvíli som mala pocit, že za mnou niekto je. Na krku som zacítila teplý dych. Nedokázala som sa nadýchnuť, hlas sa mi zasekol niekde v hrdle a srdce sa mi rozbehlo akoby bežalo maratón. Už bolo teda jasné, že v izbe nie som sama. Na pleci som zacítila jemný bozk, dvojo rúk ma objalo okolo pásu a pritiahlo k horúcemu silnému telu. Konečne som sa odvážila dýchať a uľahčene som vdychovala tú krásnu známu vôňu.

     „Nani desu? Daijobu?(Čo je? Si v poriadku?)“ začula som ustarostený mužský hlas.

     „Hai, daijobu desu. Došte?(Áno, všetko v poriadku. Prečo?)“ opýtala som sa stále roztraseným hlasom.

     „Si nejaká… poplašená. Je to zas z tej búrky?“ opýtal sa ma a rukou mi pohladil tvár.

     „Čiastočne za to môže Saw,“ priznala som sa, no rozhodla som sa, že mu nepoviem, ako ma vyľakal, veď by som už vizerala, ako totálny psychopat.

     „Hai, hai, to bolo dosť aj na mňa. Nie že by som nebol na také veci zvyknutý, nevieš si predstaviť, čo všetko som už videl. Z môjho života by sa dal tiež urobiť celkom dobrý horor, no nechápem, načo robia také filmy. Ľudia z toho potom majú akurát tak strach,“ vravel zamyslele Zack a uvažovala som, či to s tým svojiím životom myslel fakt vážne.

     „Čo také si videl?“ bola som zvedavá.

     „Chceš mať väčší strach ako teraz?“

     „Nie, strach mám len z toho, čo vidím,“ odpovedala som a čaka, čo povie.

     „Nuž… vojna je plná vecí, ktoré človeku preskúšajú nervy a doženú ho na pokraj šialenstva. Mrtvy vojaci, kamarát umierajúci v tvojich rukách, nepriatelia v petách či pri najhoršom mučenie sú veci, ktoré z hlavy človek nedostane nikdy. Na film zabudneš, no na toto sa zabudnúť nedá,“ vravel smutne.

     „Hovoríš to, ako keby si to sám zažil,“ povedala som a rukou som mu jemne prešla po hrudi. Po krátkej chvíli ticha si ťaživo vzdychol.

     „Možno mi nebudeš chcieť veriť, Yuki, no často mám väčší strach, ako ty. Čoraz častejšie rozmýšlam nad tým, či nepatrím tam, kde je moja matka. V tieňoch vidím sniperov, nikomu nedokážem veriť a v noci sa mi snívajú mory. Doktor vravel, že za to môže môj skorý nástup do armády. V podsate som nemal žiadne detstvo a aj tak ma tí, ktorých som považoval za priateľov a parťákov, nakoniec zradili a nechali napospas osudu,“ v jeho slovách som cítila neskutočný smútok a bolesť. V izbe nastala chladná amosféra, čo som pravdaže nechcela. Strašne by ma zaujímalo Zackove rozprávanie, no nemohla som od neho chcieť, aby mi rozprával o niečom, na čo sa snaží zabudnúť. Táto noc mala byť iná, mala patriť do zbierky jeho dobrých spomienok.

Svetlo preniklo tmavými závesmi a na sekundu osvetlilo izbu. Zackova tvár bola tak krásna, tento raz o to viac, že z jeho očí vyžarovali pokoj a láska. Bol to pohlad, akým sa na mňa doteraz nikto nepozeral. Hneď po blesku nasledoval silný hrom, ktorý otriasal aj okennými sklami. Zack si ma k sebe pritiahol ešte viac. Zlakla som sa hromu, to áno, no nemala som strach. Kým bol pri mne Zack, cítila som, že som v bezpečí.

Zamierila som jeho krku a stiahla som mu župan z pliec. Hneď na to som na ústach zacítila dotyk jeho pier. Pohladil ma po tvári a palcom mi prešiel po spodnej pere. Otvorila som ústa a prímala som jeden bozk za druhým. Jazykom mi skúmal ústa, zatiaľ čo mi pomaly uvolňoval uterák. Po chvílke snahy sa poddal a zošuchol sa mi k nohám. Zalialo ma teplo, keď ma Zack opäť pritiahol k sebe. Rukami mi hladil chrbát a nadobro zhodil môj uterák na zem. Nechcela som čakať ani chvíľu, rozviazala som mu opasok a rozhrnula župan. V tom ma Zack zvalil na chrbát, brázdil rukami a peramy celé moje telo. Nech som sa snažila byť akokoľvek ticho, izbou sa ozývali moje tiché vzdychy. Musela som sa Zackovi predsa odvďačiť, aj keď bolo vedomie, že sú v dome ďalšie dve osoby, dosť nepríjemné.

Zack bol veľmi pozorný, nič neunáhľoval a zjavne veľmi dobre vedel, ako ma vzrušiť čo najviac. Nevedela som však dlhšie čakať a bolo mi blbé, aby všetku prácu odmakal on. Prevalila som ho na chrbát a začala som mu odplácať pozornosť.

     „Yuki…“ vydýchol prekvapene. Usmiala som sa a darovala som mu dlhý vášnivý bozk.

     „Nie som jediná, kto si zaslúší pozornosť,“ zašepkala som mu do ucha a jemne som sa perami dotkla jeho ušného lalôku. Zo Zackových úsť sa vydral prvý ston. Nikdy by som nemyslela, že ma tak jednoduchý zvuk dokáže tak vzrušiť. Jeho vzdychy pre mňa boli dostatočnou odplatou a motiváciou. Mohla som doslova cítiť, ako v ňom všetko vrie, keď som mu rukami prechádzala po mocnej hrudi. Dlho ma však nenechal v hornej pozícii a tak som čoskoro opäť ležala na chrbte. Všetko okolo, celý svet, ďalší obyvatelia domu aj búrka celkom vymyzli z mojej mysle. Zack sa snažil krotiť, predsa len som bola dovtedy panna, no mne bola všetka bolesť ukradnutá. Dokázala som vnímať len Zacka, jeho rozhorúčené telo, silné ruky a horúce bozky. Ako zrýchloval, prirážala som proti nemu, až nakoniec prišiel jeden moment, ktorý uvolnil všetku našu energiu. Nikdy som nezažila nič lepšie. Zack ma silno objal a zaboril tvár do vankúša, ja som sa však nedokázala ubrániť slabému výkriku. Konečne… Konečne sme boli naozaj svoji, zmierení s minulosťou, pôvodom a povahou toho druhého. Aj keď to trvalo pol roka, kým náš vsťah dozrel, je ne regrette rien(Nič neľutujem). Ni le bien, ni le mal(Ani dobré, ani zlé).

Na druhý deň sme sa zobudili veľmi neskoro. Čiastočne za to mohli závesy, vďaka ktorým bola v izbe hlboká tma aj za dňa. Unavene som otvorila oči a rozhliadla som sa okolo. Zack stále spal, pokojnú tvár mu zakrývali pramienky čiernych vlasov. Jemne som ich odhrnula na bok a pobozkala som ho na čelo. Všimla som si, že je jeho tvár pokojnejšia ako zvyčajne. V noci spal dobre, vôbec sa nebudil kôli zlým snom a vizeral byť naozaj odpočinutý.

Vyliezla som z postele a obliekla som si Zackov župan. Bol mi dosť veľký, spodné okraje som ťahala po zemi a hore mi padal z pliec. Keď som bola so Zackom stále, vôbec som si nevšimla, že za tých desať mesiacov ešte vyrástol. Nie veľa, no oproti mne bol dosť vysoký. Bol z neho už dospelý muž, zatiaľ čo ja som bola stále dieťa.

Vzdychla som si, odtrhla som od neho konečne oči a zamierila som k oknu. Len čo som rozhrnula závesy, oslepili ma lúče neskorého ranného slnka. Slastne som privrela oči, pri čom sa mi začala v mysli opäť vybavovať včerajšia noc. Pohlad mi znovu skĺzol na mladého muža spiaceho v mojej posteli. Na začiatku som ho nenávidela a teraz by som si život bez neho nedokázala predstaviť. Získal si moju dôveru a srdce, a nech nám už život pripraví akékoľvek prekážky, vždy pri ňom budem stáť.