Kapitola 15

     Bol začiatok júla a my sme sa chystali na dlhú cestu do Japonska. Ráno sme vstávali veľmi skoro, už o štvrtej. Zack a Sasori mali veľký apetýt a nakoniec zjedli raňajky aj za mňa a Lucasa. Lucasovi nebolo do jedla preto, lebo mal strach z lietania.

     „Ale Lucas, veď keď sme leteli našim lietadlom vôbec si sa nebál.“ vravela som mu nechápavo.

     „Ibaže malé súkromné lietadlo je niečo iné ako veľké osobné. Čo ak bude medzi cestujúcimi terorista. Navyše neverím technickému stavu tých strojov. Ktovie, koľko majú rokov. A čo keď zlyhá motor, lietadlo padne a my sa zabijeme.“ vravel so strachom v očiach.

     „Lucas, nebuď blázon.“ vzdychol si Zack. „Pokiaľ neletíme ruskými aerolinkami tak sa o technický stav nemusíš báť, pretože sa neustále prísne kontroluje, a keby dačo, čierna skrinka zaznamená tvoje posledné slová. A o teroristov sa nemusíš starať, tí sa zameriavajú skôr na americké lety.“ vravel s totálnym pokojom Zack.

     „No vidíš. A keby si sa fakt veľmi bál, požičiam ti svoju antistresovú loptičku.“ nadhodila som a šibalsky som sa usmiala.

     „Tú čo píska?“ spozornel hneď Zack.

     „Nie, to je lopta pre psy.“ upokojovala som ho.

     „No veď preto. Keby sa s tým teto baka hral vedľa mňa celú cestu, bol by som to ja, kto by potreboval niečo antistresové.“

     Zack a Sasori sa už na japonsko veľmi tešili, to bolo viac než očividné. Radovala som sa spolu s nimi, aj keď som takmer nič nedokázala zjesť. Už niekoľko dní mi bolo na nič, všetko čo som zjedla som následne naservírovala záchodovej mise. Všetci si o mňa robili starosti, hlavne Zack. Začal sa o mňa ukážkovo starať, stále mi nosil pitie, varil mi ľahké jedlá a trávil so mnou celý deň. Nikdy som sa pri ňom nenudila a keď sa pridal aj Lucas, takmer vždy som dostala záchvat smiechu.

     „Veru, veru, Yuki-chan. Smiech je zdravý.“ vravieval mi Lucas.

***

     „Tadaime!“ zakričala som, na čo mi chodby odpovedali ozvenou.

     „Wooow! To je palác!“ začal Lucas užasnuto kričať, len čo uvidel vstupnú halu. Rozbehol sa a následne nechal hladké podrážky kĺzať po mramorovej podlahe. Pohľady všetkých prítomných nevedeli, kde skôr pristáť. Či na snehovo bielych sochách, vzácnych olejomaľbách, obrovskej sklenenej kupoli ktorá zastrešovala halu alebo na nezpočetnom množstve iných, určite nehorázne drahých, veciach. Obrovská vstupná hala však len z časti odrážala skutočnú veľkoleposť sídla. Aj to bola jedna z vecí, kôli ktorej som tu nerada bývala. Som typická japonka a preto najračej zo všetkého bývam v malom byte so stenami z papieru, kde počujete všetky rozhovory susedov. Milujem tlačenicu v metre, keď sa na mňa všetci tlačia a takmer sa dusím pre nedostatok kyslíka. Milujem preplnené reštaurácie, kde všetci, aj neznámi ľudia sedia tesne vedľa seba, sŕkajú rámen, popíjajú saké a veselo sa rozprávajú. Milujem zápasy, kde všetci hlučne dávajú najavo svoj názor a bavia sa. Milujem kúpele, kde nie je žiadne súkromie, všetky ženy sú odeté v evinom rúchu a spoločne sa člapkajú v horúcej vode.

     Mám biele vlasy a modré oči, no to ešte neznamená, že nie som Japonka. Som! A tú radosť zo spoločnosti iných, tú lásku k ľuďom a spoločenskosť v sebe proste nezapriem. To je dôvod, prečo nenávidím, tento dom! Cítim sa v ňom stratená, jediný, kto mi odpovedá sú steny odrážajúce môj hlas. Vždy keď kráčam obrovskou tanečnou sálou mám pocit, že som jediný človek na tejto planéte. V obrovskej vani môžem plávať a aj tak ma to nijak nepoteší. Sedím za dlhočizným stolom, príbory ticho narážajú o tanier, popričom ma nemo sledujú desiatky očí služobníctva. Čumím do obrovského monitora s najlepším stereom ktoré nie je ešte ani na trhu a znudene sledujem zápas. Ležím v obrovskej posteli v izbe veľkej ako dom a jediné čo počujem je tlkot môjho vlastného srdca. Výjdem ráno do záhrady a nikde nikto, všade je ticho ako po konci sveta. Sú tam len zvieratká ako napríklad tygre, levy, čierne pantery a jaguáre a v bazéne sa bacá žralok. A kde sú ľudia!!!?

     Určite už chápete moje pocity a môj dôvod k nenávisti tohto domu. Cítim sa v ňom ako vo väzení, ba ešte horšie, ako na samotke. Prežila som v ňom svoje dectvo a nikdy som nič iné nepoznala, no videla som to vo filmoch a seriáloch a tak som vždy vedela, čo mi chýba. Ľudia, ich hlasy, dotyky, úsmevy, … kolabovanie v metre, noci prebdeté vďaka hádkam susedov, búchanie metlou do steny, náhodou vymené poháre saké so spolusediacim čudákom, smrad z varenia držiaci sa v reštaurácii, hlasivky vykričané zo zápasu, nevinná dievčenská hanba pri prvej návšteve kúpeľov, láskavé pohlady žien… múry tohto domu ma oddeľovali od skutočného života… preto ich nenávidím…

     No dobre, trochu to preháňam. Mala som Sasoriho, ktorý mi vždy stál za chrbtom, otravnú sesternicu Sakuru ktorá ma neustále tyranizovala a jej brata Akiru, ktorý buď neprestajne štyridsaťosem hodín sedel pri playstayshon, alebo liezol na niektorú z himalájskych osemtisícoviek, skákal z padáka, skákal bandžijaming, raftoval či lietal na motorke po Tokiu tak, ako keby ho omrzel život. Strýko a teta neboli takmer nikdy doma, takže tých nepočítam.

     „Konečne si sa vrátila. Myslela som si, že bez teba nevydržím ani mesiac. Nakoniec som však našla zopár hračiek v škole, takže som si mala na kom vybíjať zlosť a nemusela som sa nudiť.“ po schodisku kráčalo vysoké chudé dievča. Oblečená bola v drahých šatách a ako som ju poznala, určite to bola posledná móda. Nikdy som nechápala, ako sa môže doma cítiť pohodlne v týchto háboch. Dlhé čierne vlasy s rovnou emo ofinou jej zvlnené padali na plecia. Na tvári mala snáď kilo make-upu, čo z nej robilo živú porcelánovú bábiku. Pochmúrnymi hnedými očami si od hlavy po päty premerala každého jedného z nás. Pozerala sa na nás svojím obľúbeným povýšeneckým pohladom a nikomu nemohlo újsť, že ju najviac zaujal práve Zack.

     „Toto všetko sú tvoji bodyguardi? Nevizerajú zle. Povedz, nebije ti srdiečko ako o závod? Stavím sa, že si za celý svoj život pri sebe nemala viac ako jedného chlapa.“ vravela mi posmešne a zamierila k Zackovi. „Tvoj príchod má skutočne veľa svetlých stránok. Ďakujem, že si mi sem priviedla tohto bišíka. V poslednom čase som začínala mať pocit, že všetci pekní muži vymreli.“ pristúpila k nemu, hlboko sa mu zadívala do očí a so spokojným úsmevom odpochodovala preč.

     „Nenávidím ju!“ sičala som nahnevane so zaťatými pesťami. Rozhodla som sa, že Sakure nepoviem o mojom manžesltve so Zackom. Nechcela som, aby si z neho robila srandu, no keď som videla, ako s ním flirtuje, všetko vo mne vrelo.

     Počas letu sme prekonali dosť veľký časový rozdiel, takmer desať hodín. Hneď po príchode som si preto musela ísť ľahnúť, pretože ma všetok ten zhon, dlhý let a čakanie na letisku veľmi unavili. Vošla som do svojej izby veľkej ako malý dvojposchodový dom a zvalila som sa do postele. Ani som sa neprezliekla, len som si prikrývku pritiahla k brade a zaspala som.

     Pomaly som otvorila oči a rozhliadla som sa po izbe. Celá bola zaliata chladným mesačným svitom. Oči mi zamierili k onku, kde na rímse ležalo čierne chlpaté klbko. Nachvíľu som sa zamyslela, bolo to divné, pretože v dome nie sú žiadne mačky, kôli Sakurinej alergii. V tej chvíli mi to však bolo jedno, malé prekvapenie vždy poteší. Pomaly som sa k nej približovala a milo som sa ku nej prihovárala. Mačka zodvihla hlavu a sledovala ma veľkými žltými očami. Bola som už takmer pri nej, natiahla som k nej pomaly ruku a chcela som sa dotknúť jej jemného kožúška, keď vyľakane zaprskala a rozbehla sa preč. Smutne som sa za ňou obzrela a sledovala som, ako mizne vo dverách. Boli mierne pootvorené, tak som k nim zamierila tiež, aby som ich zavrela. Keď som sa však dotkla kľučky, opäť som videla mačičku ako sedí oproti dverám v strede chodby a ticho mraučí.

     „Čo je číča? Čo sa deje?“ prihovorila som sa k nej znovu a vyšla som z izby na chodbu. V tom sa všetky múry domu vytratili a ja som sa ocitla v daždi uprostred cesty. Mačka odbehla niekde preč a ja som cítila, ako mi vlasy a šaty pomaly vpíjajú vodu. Bola som prekvapená a zarazená. Ako je to možné? Veľa času mi však na rozmýšlanie nezostalo. Osvetlili ma dva silné svetelné lúče. Počula som klaksón a pištiace brzdy, no aj napriek mojej veľkej snahe som sa vôbec nedokázala pohnúť, akoby mi nohy prirástli k zemi. Kamión bol stále bližšie a bližšie, oslepovalo ma stále silnejšie svetlo a v tom prišiel náraz.

     Prudko som sa posadila a lapala som po dychu. Celá som sa triasla a len pomaly mi dochádzalo, že to bol, našťastie, len sen. Jediné, čo bolo skutočné, boli moje mokré vlasy a oblečenie.

     „Sakura!“ zavrčala som.

     „Prepáč, sesternička, už som sa nevedela dočkať, kedy ťa znovu začnem šikanovať.“ smiala sa a so spevom odskackala preč. Len pre vašu informáciu, toto mi robila pravidelne vždy, keď mala dobrú náladu.

     Oblečená v yukate (letné kimono) so žabkami na nohách som si vykračovala chodbami smerom k jedálni. Yukata bola moje obľúbené oblečenie. Je pohodlná, vzdušná, v ničom človeka neobmedzuje, jednoducho je ako svorená na domáce nosenie. V jedálni nikto nebol a nakoniec som všetkých našla na terase. Živo debadovali o anime feste, ktorý sa mal ten týždeň konať. Môj prvý pohľad padol na Sakuru a Zacka. Sedeli spolu v jednom kresle nalepený na seba. Mohla za to, pravdaže, Sakura. Zaumienila si, že bude Zack jej chlapcom a že ho za sebou bude všade vláčiť ako čivavu v kabelke.

     „A rozhodla som sa, že ja a moje zlatíčko Zack pôjdeme na animefest ako neko.“ vytrhla ma z myšlienok náhla Sakurina poznámka. Smutne som pohladom zamierila k Zackovi a pomaly som si uvedomovala, že mi touto cestou čoskoro dôjde trpezlivosť. Zack mi opetoval pohlad a jemne sa mu nadvihli kútiky pier. A to by zas nebola Sakura, aby si to nevšimla.

     „Ale ale, Yuki-chan, hádam nechceš aby ma tento krásny kocúrik podvádzal.“ ozvala sa Sakura. Viem, čo si myslela. Podľa nej na takého chalana ako Zack nemám. V podstate má aj pravdu, nič si nejdem nahovárať. Za to, že sme so Zackom pár, môžeme ďakovať len osudu. Keby nebolo toho, ja by som ďalej snívala o princovy na bielom koni a Zack by o mňa ani nezakopol (viď začiatok príbehu).

     „Nenamáhaj sa, Sakura. Za jeden úsmev sa nemusíš tak veľmi vytáčať, veď ako sama vravíš, všetci sa na mňa usmievajú len z ľútosti.“ odpovedala som jej a znechutene som sa pustila do raňajok. Sakura sa spokojne usmiala a nechala to tak. Zackov pohlad neustále odbiehal ku mne, keď sa nám stretli pohlady, videla som v jeho očiach samotu a veľkú túžbu.

     „Zack-kun, čo znamená ten smutný kukuč?“ začala vyčítavo mrnčať Sakura. Zack sa strhol a venoval jej podráždený pohlad.

     „Som len unavený.“ odpovedal a chcel odísť, Sakura ho však zadržala.

     „Dovoľ, nech ťa rozveselím.“ povedala, stiahla ho späť do kresla a prilepila sa mu na pery. Svet sa mi začal krútiť pred očami a prišlo mi zle. Čo to má znamenať? Prečo… prečo to robí?

     „Tak ale dosť!“ ozval sa konečne Lucas, ktorý bol doteraz ticho a tresol pesťami do stola. Nahnevane gánil na Sakuru, no hlavne na Zacka. „Ako to môžeš robiť, keď máš ženu?“ v tej chvíli ma takmer porazilo. Prosila som ho predsa, aby to udržal v tajnosti! „Teraz ťa doma čaká, teší sa na teba a verí ti, že ju nesklameš.“ kričal Lucas a robil to tak oduševnene ako istý nemenovaný nemecký diktátor. Zčasti som si vydýchla. Podarilo sa mu oddeliť Sakuru od Zacka bez toho, aby naše tajomstvo vyšlo navonok.

     „To nie, to nemyslíš vážne. Taká škoda.“ nariekala Sakura. Vedela som, že to na ňu zabere. Síce to je mrcha, no so ženatým by si nikdy nič nezačala, už len kôli zachovaniu dobrého mena rodiny. Trochu po tom stíchla a hlavne sa na Zacka prestala lepiť, no po chvíli jej už znovu ústa mleli.

     „Povedz mi niečo o pani Zackovej.“ vyzvala ho Sakura. Zack sa zatváril zamyslene a zahladel sa na oblohu.

     „Čo také by si chcela vedieť?“ opýtal sa.

     „Čo ja viem, hocičo. Napríklad či je pekná, ako vizerá, ako sa volá a kde býva.“ sypala zo seba Sakura otázky.

     „Mno…ehm“ odkašlal si Zack, pričom skĺzol pohľadom na mňa. „Pekná rozhodne je. Má blond vlasy, modré oči a volá sa… Daisy. Býva v Anglicku.“ odpovedal na jej otázky. Trochu som sa bála, čo jej odpovie na meno, no s tou Daisy ma milo prekvapil. Rozhodla som sa, že len čo bude vhodná chvíľa zistím si od neho, prečo ma pomenoval po modrom kvietku.

     Po raňajkách k nám pripochodoval Sasori s návrhom, že by sme si cez výkend mohli urobiť krátku túru na Fuji. Súhlasili všetci okrem Sakury, ktorá by aj chcela, no bola očakávaná na nejakom sobotnom žúre mladej japonskej smotánky, kde nesmela za žiadnu cenu chýbať. A keďže sa víken práve začínal, nikto nestrácal ani chvíľku a spoločne sme sa pustili do príprav. Pri balení vecí som si odrazu uvedomila, že ja vlastne ani nemám turistické oblečenie! Nikdy som poriadne nevychádzala z domu a tak mi nebolo treba. Teraz som sa však chystala na skutočnú túru, kde mi obyčajné topánky a tepláky nebudú stačiť. Ibaže v Japonsku som si nemohla voľne pobehovať po obchodoch tak ako v Anglicku, preto som prepadla Akiru a jeho počítačové kráľovstvo v podkrový domu, aby mi pohľadal stránky so športovým oblečením, ktoré mi doručia tovar do dvadsaťštyri hodín. A nebol by to Akira, keby ma zas nezlákal na dáku volovinu. Len čo boli všetky háby objednané, pustila som sa s ním do súboju na psp a spolu so mnou aj môj sprievod, Lucas a Zack, ktorí boli zo všetkej tej techniky vo vytržení. O hromade počítačov je smiešne hovoriťvzhľadom na to, aké možné aj nemožné technologické novinky tam mal. Už len tá stena, posiata LCD monitormi tak, že spolu vytvárali jeden obraz veľký ako v kine, dala Lucasovy zabrať a trvalo mu, kým to predýchal. Stále opakoval, že o niečom takom sa mu nesnívalo ani v tých najkrajších snoch.

     „Človeče, v tejto izbe musia byť milióny.“ nadchýnal sa tiež, a ako prechádzal po izbe so žiariacimi očami, musel sa ako malé dieťa dotknúť a preskúmať každú vec. Pred obedom ešte pozval Akira chalanov na výlet po Tokiu na motorkách, čo mohol prijať len Zack, pretože Lucas nemal ešte osemnásť, ani vodičský. Neskutočne to Zackovy závidel, no podarilo sa mi ho aspoň trochu ukľudniť prechádzkou po pavilóne šeliem v našej záhrade. Po obede sme zas vysadli do sediel a z konského chrbtu som Lucasovy a Zackovy, nanešťastie v Sakurinej spoločnosti, ukázala rozsiahly pozemok sídla. Deň prešiel strašne rýchlo a hnevalo ma, že som za celý ten čas nedokázala byť so Zackom aspoň na chvíľku sama. Mať ho len pre seba, užívať si jeho prítomnosť, nežnosť a lásku. Ani sme netušili, aké vzácne to boli chvíle a určite by sme ten ďeň strávili inak, keby sme vedeli…

     Keď sa schyľovalo k večeru, vyrušil nás vo volejbale prílet vrtulníka. Sakura sa tvárila otrávene, Akirovy sa v tvári zračilo veľké očakávanie, Lucas nechápal čo sa deje a Zack ku mne pribehol pripravený chrániť ma aj vlastným životom.

     „Ale toto.“ smiala som sa. „Teta so strýkom nechodia často domou.“ odpovedala som na spýtavé pohľady mojich bodyguardov. A naozaj, z vrtulníku nevystúpil nik iný, ako dôstojne a bohato vyzerajúci manželský pár. Prišli k nám, teta nás všetkých veselo vyobímala a vybozkávala, strýko sa zas veľmi zaujímal o mojich nových bodyguardov.

     „Notak, pohnite si s tým! Čas sú peniaze.“ okríkla teta služobníctvo nosiace batožinu a vychmatla slúžke z rúk menšiu krabičku. Prikmotrila sa ku mne a Zackovy s pohľadom, ktorý sa mi veľmi nepáčil a skôr, ako som ju stihla poprosiť o mlčanlivosť…

     „Ták deti, toto je náš darček pre vás, k vašej svadbe.“ povedala sršiaca nadšením.

     „Dúfame, že vám aspoň čiastočne vynahradíme ten šok, čo ste museli v Rusku zažiť. Je mi to úprimne ľúto Yuki, no sľubujem ti, že ak budeš veľmi chcieť, len čo budeš mať osemnásť, vystrojíme veľkolepý obrad. Nech máte aj peknú spomienku.“ pridal sa k tete strýko a ja som sa pri tomto ich hlučnom prejave snažila nepozerať na Sakuru. O tú som sa však nemusela veľmi báť, Lucas mi neskôr zreferoval, že vizerala veľmi urazene, nahnevane a dotknuto. Vraj sa nadutá so slzami na krajíčku rozbehla preč. No čo, tak jej treba! To mala za tie roky čo ma šikanovala, mrcha jedna. A čo bolo v krabičke? Dve krásne zlaté obrúčky.

     Naše tajomstvo bolo vonku, no už som sa nad tým nejak zvlášť nepozastavovala. Pochopila som, že bolo zbytočné báť sa o Zacka v súvislosti so Sakurou. On by sa nikdy šikanovať nenechal. A keď sme po velkolepej večeri šli so Zackom, tetou a strýkom do výrivky na „manželskú poradňu“ ako to nazvala teta, konečne som mala možnosť opýtať sa Zacka na Daisy.

     „Prečo práve Daisy? Nuž, tak ma napadlo, že na jar(haruno=jar po japonsky, pozn. Yukine priezvisko) kvitnú aj daisy (nezábudky) a ty, máš nezábudkovo modré oči. Preto Daisy.“ odpovedal konečne na otázku, ktorá ma trápila už od rána.