Kapitola 15

Dylen sa pozrie na mračiaceho sa Kyla. Nič nehovorí, pretože vie, že keby otvoril ústa, vyšlo by z nich len akési zavrčanie. Zúrivé zavrčanie. Edmond stále sediaci na prahu dverí pozrie na svojho pána. Zdvihne sa a prejde k nemu. Hlavu položí na posteľ blízko pánovej ruky. Vie, že nemôže vyskočiť vedľa neho, to by nedostal kostičku. Dylen položí dlaň na Edovu hlavu. Trochu sa upokojí, mozog mu pracuje na plné obrátky. Nevie, čo si dočerta myslel, zaútočiť na neho v tomto stave, mohol počkať, tváriť sa, že sa neprebral a najskôr trochu zosilnieť, ale…

Zhlboka sa nadýchne. Nič ho nebolí, len je neskutočne unavený. Je mu zima. Zavrie na chvíľu oči.

Kyle sa vyplaší. Zamdlel? Rýchlym krokom prejde k ležiacej postave. Obíde Eda a siahne Dylenovi na čelo. Dylen prudko otvorí oči. Kyle od neho odskočí, takmer zvrieskne. Nebude tvrdiť, že sa ho nebojí. Odstúpi do rozumnej vzdialenosti.

„Mám pre teba návrh.“ Donúti sa povedať. Cíti sa ako idiot. Dylen privrie oči. Predstaví si ten pocit, keď mu stláčal krk a videl v jeho očiach desivý odtieň smrti. Mierne sa usmeje.

„Aký?“

„FBI ma chce odstrániť rovnako ako teba. Navrhujem, aby sme spojili sily a zbavili sa ich.“ Zmĺkne. Preboha znie to ako z nejakej nepredávanej knihy. Povzdychne si, keď uvidí výraz na Dylenovej tvári. Sadne si do kresla pri okne a pokračuje.

„Sám na nich nemám. Skôr či neskôr by ma dostali. A pravda je taká, že nikomu na svete nemôžem veriť.“

„Myslíš si, že mne môžeš?“ zdvorilý tón, za ktorým Kyle tuší potlačenú iróniu. 

Zatne čeľusť, nemôže ho vystáť! Bol to zlý nápad.

„Máš pravdu, mal som ťa nechať zomrieť. Počkaj tu, v obývačke mám odloženú ešte jednu striekačku. Vrátim veci naspäť a budem sa tváriť, že tie štyri dni, čo som sa snažil, aby si nešiel do pekla neexistovali.“ Zdvihne sa z kresla. Dylen sa usmeje.

„Pekný pokus, ale na takéto provokácie sa nechytím.“  Veľmi sa mu nepáči predstava, žeby sa vzdal vraždy, na ktorú sa tak teší.

„Radšej buď taký láskavý a vysvetli mi všetky detaily.“

Kyle sa ofučí. „V skratke.   Vymeníme si informácie a zistíme, o čo v skutočnosti ide. A potom ich zničíme skôr ako oni nás. Myslím, že ty by si mal prinajmenšom rovnako ako ja chcieť, aby skončili.“

„Čakáš, že vyvraždím celú FBI?“

„Mal by si sa konečne poučiť a nemať ma za idiota!“ vykríkne Kyle a prudko sa postaví. Dylen sa v duchu zamračí. Má pravdu, túto chybu spravil už viackrát, ale … aj tak je to idiot.

„Samozrejme, že nechcem, aby si ich všetkých vyvraždil. V skutočnosti…“ zvážnie. „Viem, že v tom ide iba istá skupina. Úplne sa trasú, aby sa to nedozvedel niekto vysoko postavený, ktorý k nim nepatrí. Ak získame zoznam ľudí, ktorí sú v tom zapletený a získame o tom presvedčivé dôkazy, ktoré doručíme niekomu vysoko postavenému…“ Dylen sa zamyslí.

„Ale táto dohoda je pre teba oveľa výhodnejšia ako pre mňa. Ty to sám nezvládneš, ale ja ťa vlastne nepotrebujem.“

„Nezoženieš nikoho, kto by ti rýchlejšie a spoľahlivejšie zohnal informácie.“

„Niekoho na to mám.“ Namietne Dylen, mysliac na Ann. Je pravda, že je Kyle väčší profesionál, ale len preto sa s ním nespriahne, je to príliš riskantné.

„Myslíš svoju sekretárku?“ spýta sa Kyle posmešne. „Odkiaľ si myslíš, že má informácie ona? Samozrejme, od informátorov, od ľudí, ako som ja.“ Dylen takmer nezakryje nevôľu z toho, že vie o Ann.

„Ale viem, na čo narážaš. Ak budeš súhlasiť, zavediem ťa k páske. Môžeš si s ňou robiť, čo chceš.“

Dylen sa zamyslí…

„A potom?“

„Potom… to sa uvidí.“

Zabijem ťa! Pomyslia si obaja naraz.

„Stále nie som presvedčený.“ Naťahuje čas, potrebuje si to premyslieť, aj keď v podstate nemá na výber.

„Niečo ti vysvetlím.“ Skúsi to Kyle inak. „Pri každom vyhľadaní informácie cez informátorov je isté riziko, že niekto toho informátora podplatí a ten ťa zradí. Profesionáli sa podplatiť nedajú, lenže nie každý vie, kto profesionál je a kto nie… Napríklad tvoja sekretárka to nevie.“ Pozrie sa mu do očí.

„Ja som na ňu prišiel cez teba, ale nie je vylúčené, že to niekto spraví naopak.“

„Ako?“

„Napríklad taká FBI… Čo myslíš, že spravia, keď zistia, že po nich ideš? A oni to zistia to my ver…“ rozhodí divoko rukami. Ani si neuvedomuje, že sa začal nervózne prechádzať po miestnosti. Ide mu o všetko.

„Prvé, čo urobia je, že zdvihnú telefóny a obvolajú si všetkých informátorov, o ktorých vedia, že za peniaze prehovoria. Skôr či neskôr narazia na niekoho, kto im povie jej meno. Potom to už bude jednoduché, budú ťa mať do troch hodín.“

„Myslíš si, že je moja sekretárka taká hlúpa, aby sa niekomu predstavila?“

„Nemusí sa predstaviť.“ Namietne so zákerným úsmevom. „Stačí, ak telefonuje dlhšie ako štyri minúty. Nezabúdaj, kto sú. Dokonca aj ja, ktorý som nikdy nikoho nezradil, si vždy vystopujem, kto mi volá a zaznačím si to spolu s dôvodom, prečo mi volá. Mám celkom dobrú databázu o tom, kto chce čo vedieť.“

„Chápem, čo sa mi snažíš naznačiť. Takže ak chápem tvoju ponuku… Pomôžeme si navzájom odstrániť spoločného nepriateľa, a ty mi dáš navyše pásku a všetky jej kópie.“ Kyle prikývne.

„A čo tvoj priateľ?“ oťaželi mu viečka. Je unavený. Musia ten rozhovor rýchlo dokončiť.

„Ten nebude hovoriť.“

„Zaručíš sa za neho?“ spýta sa Dylen. To si ten chlap fakt myslí, že ten jeho kolega bude mlčať len preto, že mu to sľúbil? „Nemôže prehovoriť ani keby chcel.“ Zamrmle Kyle a uhne pohľadom. Dylen pochopí.

„Aha.“

Ticho. Až priveľmi dlhé ticho. Kyle znervóznie.

„Mám podmienku.“ Dylen sa usmeje, tým svojím falošným úsmevom.  „Nebudeš ma volať Bas. Už nikdy.“ Chladné ľadové oči.

Kyle sa prekvapene zastaví. Zašklbe mu kútikmi úst. To ako vážne? Toto od neho nečakal, zrejme mu to vadilo viac, ako na sebe ukázal.

„V poriadku.“ Vážne prikývne a ruku si nenápadne položí pred ústa. Tlmene sa zasmeje, nedá sa to vydržať! Kto by povedal, že má Assassin aj takúto stránku osobnosti? Tak on je aj trochu detinský?

Dylen zavrie oči a na hranici počuteľnosti zamrmle:

„Som unavený, potrebujem si pospať.“ Kyle prikývne a zamieri naspäť do kuchyne. Dúfa, že tam niekde vyhrabe ďalšiu fľašu brandy. Potrebuje sa napiť.

Skôr sa potrebujem ožrať! Namietne v duchu.

„Edmond, fuj!“ okríkne psa a schmatne červené nohavice, do ktorých sa Ed s chuťou zahryzol. Začnú sa preťahovať.

 „Nehovoril som ti, že nemáš trhať všetko na čo narazíš?! Keby si aspoň trhal veci svojho pána a nie moje!“ Snaží sa mu rozumne prehovoriť do duše, ale bez väčšieho úspechu. Edmond povolí stisk a Kyle sa prevráti dozadu. V ruke zviera oslintané nohavice, ktoré si rozhodne už nikdy neoblečie a neveriacky pozerá na tú chlpatú obludu.

Niektorí hovoria, že sa psy smiať nevedia, ale ten chlpáč sa mu celkom určite vyškiera!

„Veď počkaj!“ zdvihne sa, hodí nohavice na zem a rozbehne sa za Edom. Ten, vycítiac blížiace sa nebezpečenstvo na nič nečaká a vyrazí cez otvorené dvere preč z Kylovho dosahu.

Kyle sa nevzdáva. Vezme do ruky utierku a rozbehne sa za ním. „Stoj!“ vbehne do kuchyne. Edmond užívajúc si novú hru obehne okolo stola, pričom zhodí jednu zo stoličiek, a potom zmizne v pánovej spálni. Kyle, ktorý rozhodne nenaháňa Edmonda po dome prvýkrát a je zvyknutý na všetky miesta, kde Ed chodí, vôbec nezaváha a prenasleduje ho aj tam. Pohľad mu hneď pritiahne Edmond tlačiaci sa pod posteľ.

„Stoj ty beštia! Máš predstavu, koľko tam je prachu?!“ zvolá zdesene a pribehne k posteli. Nakukne pod ňu.

Edmond s chuchvalcom prachu na uhľovo čiernom čele a vyplazeným jazykom, pozerá presne naňho.

„ Vylez odtiaľ!“ nič… Bože, to má za to, že sa rozhodol stať takto na starobu opatrovateľkou. No, od opatrovateľky má ďaleko a od staroby ešte ďalej, ale to teraz nie je podstatné.

„Dám ti kostičku.“ Zmení hlas z naštvaného na milý. Nič…

„Dve.“ Ani nemrkne. „Tak dobre tri, ale to je moja posledná ponuka.“ Povie a strčí sa trochu viac pod posteľ. Edmond zastrihá ušami a ležérne vylezie spod postele.

A že psy nie sú múdre.

„Ehm-ehm…“ zakašľanie. Kyle sa strhne a hlavou vrazí do postele.

„Au..“ potichu zaúpie. Neochotne vycúva zo zaprášeného priestoru. S rozpačitým pohľadom pozrie na majiteľa celého domu.

Dylen so zdvorilým úsmevom prejde Kyle od hlavy po päty. Výraz sa mu nezmení, aj keď by sa najradšej rozosmial. Kyle s chumáčom prachu na hlave a s utierkou, ktorú drží tak pevne, akoby to bola jeho  nepriateľ, vyzerá… komicky.

„Asi sa nemám pýtať, prečo mi lezieš pod posteľ, kým spím, že?“ v skutočnosti už nespí asi desať minút a počul celú naháňačku. Fandil Edovi a dokonca sa tak bavil, že by mu bol ochotný odpustiť aj jeho zradu. Kyle radšej zmení tému. Doslova cíti, ako sa Dylen baví. Čo si to vlastne dovoľuje, je to jeho vina! Mal toho psa lepšie vychovať!

„Čas na lieky.“ Rýchlo opustí miestnosť. Za dverami sa cíti o sto kíl ľahší, akoby z neho opadla akási ťarcha. O Dylena sa od ich „mierovej dohody“ stará už deň, ale zakaždým sa v jeho prítomnosti cíti ohrozený. Je na pozore a popri tom vie, že Dylen je na tom rovnako. Možno to naozaj nebol taký dobrý nápad, ako si sprvu myslel. Veď ako spolu môžu spolupracovať, keď v svojej prítomnosti myslia len na to, ako sa nenechať zabiť. Je to ako so skroteným levom v malej miestnosti. Je jedno, že je skrotený, keď bude hladný zožerie ho… je to predsa lev.

S antibiotikami a veľkou lyžičkou o pár minút pristúpi ku Dylenovej posteli. Naleje sirup na lyžicu a podá mu ju. Dylen ju vezme, slušne poďakuje a s pohľadom zapichnutým v jeho očiach prehltne. Je to akoby si chcel v jeho  zreničkách prečítať, či v tom sirupe nie je jed. Kyle mu vezme lyžicu a podá mu pohár vody. Najradšej by mu vyplazil jazyk, ale z takých detinskostí už vyrástol.

„Mali by sme sa porozprávať.“ Začne z ničoho nič Dylen. Nie je hlúpy, tak isto cíti vo vzduchu to napätie, vie, že nie je bezdôvodné, ale zároveň si uvedomuje, že s ním pôjde všetko ťažšie. Okrem toho sa cíti zvláštne. Vždy pracoval sám, plánoval, hľadal, klamal, vraždil. S nikým sa neradil, takže nemá ani potuchy, ako to bude s ich spoluprácou vyzerať.

„Máš pravdu, B..vlastne nič.“ Takmer ho zase oslovil Bas. Niekedy má chuť zavolať tak naňho, ale potom si spomenie k čomu by to viedlo a vždy si to nakoniec rozmyslí.

Mal by sa konečne naladiť na pracovnú strunu, pretože ak sa bude správať takto, nepohnú sa z miesta.

„Donesiem čaj.“ Sebe s rumom. Do dvoch bielo modrých šálok naleje z čajníku brusnicový čaj a do každého dá lyžičku cukru. Zmietne si z hlavy smietku a s menšou trémou zamieri do spálne. Bojí sa ho. Je mu trápne to priznať aj sám pred sebou, ale Dylen mu naháňa v niektorých chvíľach hrôzu.

Nezdržuje, podá Dylenovi teplý čaj a sám si so svojím hrnčekom sadne do kresla, ktoré si viac-menej privlastnil.

„Musíme sa rozhodnúť, ako budeme pokračovať.“ Odpije z čaju. „Je na čase, aby sme si konečne povedali všetko, čo vieme. Začnem…“ druhýkrát si usrkne a potom spustí.

„Asi pred rokom a pol si ma začala FBI najímať na odstránenie nežiaducich ľudí.“ Kyle sa zatvári prekvapene, ale nič nepovie, nechá ho pokračovať. „Neviem prečo a po pravde som sa o to nikdy nezaujímal. Pri poslednej akcii som mal vziať aj nejaké dokumenty. Nečítal som ich, ale viem, že boli dôležité… Nemali sme žiadne problémy, oni platili a ja som pracoval. Ibaže, ako už vieš, sa ma rozhodli odstrániť. Bol som prekvapený, vedel som, že sa to môže stať, ale nepočítal som s tým, že to urobia predtým, ako ťa odstránim. Z nemenovaného zdroja som sa dozvedel, že to urobili preto, lebo som preveľa vedel.“

Kyle sa zahniezdi a nohy si strčí pod seba. Vie si predstaviť, kde je teraz ten „nemenovaný zdroj“.

„Ja som sa do toho zaplietol cez tú pásku. Neviem toho veľa, ale som si istý, že v tom nejdú všetci z FBI. A zistil som ešte jednu vec… „Nový svet“… neviem, čo presne to má byť, pretože som nenašiel nič, čo by mi to pomohlo identifikovať, ale myslím, že by to mohlo byť krycie meno nejakej naozaj veľkej akcie.“

„Aký navrhuješ postup?“

„Rozmýšľal som… poznáš aspoň jedného z agentov, ktorí si ťa najímali?“

„Iba jedného. Dodával mi informácie o ľuďoch, ktorí… stáli v ceste.“

„Fajn, potom by sme ho mali navštíviť.“

„To bude trochu problém… museli by sme ho vykopať. Je mŕtvi.“

„Výborná práca! Zabiť jediného človeka, od ktorého sme sa mohli odraziť.“ Zasyčí ironicky.

„Tak pŕŕ… Ja som ho nezabil.“

„Vážne? A to ti mám akože veriť?“

„Samozrejme, koho si myslíš, že som v tej dobe prenasledoval?“ čo si ten chlap myslí, že je nejaké vraždiace monštrum, čo vraždí každého, koho stretne alebo čo?

 „Ako keby bola moja vina, že si sa nechal pri práci natočiť na kameru! Nezhadzuj tvoje chyby na mňa!“ už ziape. Ed sa schová v kuchyni pod stôl a hlavu si strčí pod predné labky.

„Kedy som povedal, že je to tvoja vina?! Ty si tak neskutočne domýšľavý!“

„Zato ty si dokonalý! Dokonalý debil!“

„Čo si to…“ zasekne sa. Šokom sa mu rozšíria zreničky. On kričal. Akoby  neexistovala jeho dokonalá sebadisciplína. Kyle prudko vydychuje. Posadí sa naspäť do kresielka. Ani si nevšimol, kedy sa postavil.

„Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo.“ Ale vie… Zlosť. Nemôže uveriť, že sa ňou nechal strhnúť, to sa mu nestalo už celú večnosť.

Po chvíli… „Kde má ten chlap kanceláriu? Môžeme sa tam dostať?“

„Máš predstavu, ako dobre zabezpečenú majú budovu s kanceláriami?“

„Dostaneš nás tam?“ Dylen sa napije a potom s miernym úsmevom prehovorí:

„Kedy letíme?“

„Letíme?“ Kyle v duchu obdivne zapíska nad tým úsmevom. V ňom to ešte teraz vrie a na úsmev by sa teda nezmohol. 

„Do Londýna. Myslím, že tak za dva dni už by som mohol byť v poriadku.“  Kyle prikývne.

„Potrebujem sa dostať k jeho počítaču. Ak v ňom niečo má, tak sa k tomu dostanem.“

„Som unavený.“ Taktne naznačí, aby ho nechal na pokoji a položí šálku na nočný stolík. Kyle pretočí oči.

„Nechám ťa, vyspinkaj sa, keby si niečo potreboval, zakrič, maminka hneď príde.“ Zavrie za sebou dvere. Dylen nechápajúc, čo to ako malo byť, si ľahne a zakryje sa perinou až po krk. Čas dospávať.

„Vybavené, môžeme ísť.“ Povie Dylen hneď, ako otvorí dvere. Bol zaviesť Edmonda k susedke.

„Dobre, idem.“ Ozve sa odniekiaľ z kuchyne. Kyle s kufríkom v ruke, oblečený v nových veciach rýchlo prejde do predsiene. Nazuje si topánky a nahodí na seba svoju novú bundu. Včera bol nakupovať. Kúpil prvé veci, ktoré sa mu dostali pod ruku. Nijako neriešil ako vyzerajú, keďže letí domov, kde sa preoblečie do niečoho lepšieho.

„Toto ti posiela moja suseda.“ V hlase nevyslovená otázka. Otázka s hrozivým podtónom.

Kyle prekvapene vezme od Dylena fotku a pozrie sa na malé bábätko na nej. Rozkošné.

Nechápe, prečo Dylen vyzerá, akoby vnútri zúril. Pomaly sa začína orientovať v jeho náladách, aj keď ich na sebe nedáva najavo.

„A ešte mi povedala, že môžem byť rád, keď sa o mňa po mojom rozchode stará tak milý muž. Vraj sa nemám báť a všetko sa urovná.“

Kyle sa nevinne usmeje.

„Povedzme, že som si vymyslel niekoľko vecí…“

„Prosím ťa, nabudúce si nič nevymýšľaj.“  Vezme do ruky kufor a vyjde von.

Zamkne vchodové dvere a nezabudne zapnúť alarm, ktorý aj tak  nestojí za tie peniaze, čo zaň dal. Pozrie na Kyle sediaceho v jeho aute a miliónty krát si pomyslí, že toto skrátka nemôže dopadnúť dobre.