Kapitola 16

     Bolo to chladné letné ráno, kedy sa mi spod teplej periny zdieľanej so Zackom vôbec nechcelo. Keď sme si však už vymysleli výlet, bolo by hlúpe prepásť príležitosť. Chlapi naházdali do kufru terénneho mitsubishi všetky batohy a stany, Akira, ktorý s nami tiež šiel, kontroloval či má GPS, notebook a podobné, podľa mňa nepotrebné veci(to GPS medzi ne pochopiteľne nepatí). Sasori skontroloval lekárničku, ja som si vyskúšala nové veci a odstránila z nich štítky, a mohli sme vyraziť.

     Teta nás zásobila jedlom, ako keby sme šli na muslimskú púť do Mekky, takže o to sme starosť nemali. Bola pred nami dlhá cesta, ktorá mi však ubiehala celkom rýchlo, pretože bolo stále na čo pozerať. Krajina za oknom sa neustále menila a ja som mala konečne príležitosť vidieť rodnú zem vlastnými očami, nie prostredníctvom televízie.

     Krátko pred obedom sme sa zastavili na pumpe. Poprosila som Sasoriho, aby zastal pri zvodidlách za ktorými sa prudko zvažoval terén a tak bolo krásne vidieť okolie. Na pumpe sme vyskúšali záchody, trochu sme si pobehali, najedli sme sa a chceli sme ísť hneď ďalej. Ja a Lucas sme už sedeli v aute, no Zacka, Akiru a Sasoriho zaujal najnovší model yamahy ktorý sa tam znenazdajky objavil a tak ju začali obletovať ako supy a rozprávať sa s majiteľom. Lucas ma za tú dobu dobre zabával vďaka čomu sme si vôbec nevšímali, čo sa vonku deje. Práve som bola zabratá do šťeklenia Lucasa, keďže som si to teraz po nedávnej návšteve WC mohla dovoliť, keď…

Zack

     Vďaka Akirovi-kun som začal obdivovať motorky. Keď sa na pumpu dovalila yamaha, mali sme všetci oči len pre ňu. Len na chvíľu som na Yuki nedával pozor, a bola z toho najväčšia chyba v mojom živote. Z prehliadky nás vytrhlo pískanie pneumatýk a dunivý lodný klaksón. Len čo som sa otočil, nezostávalo mi už nič iné, len sa pozerať na to, ako sa mi pred očami počas pár sekúnd zrútil život.

     „Yuki!“ vykríkol som, keď som videl, ako niekoľkotonový kamión s dvoma prívesmi vráža do nášho auta a vytláča ho za zvodidlá. Mitsubishi bolo oproti tomu monštru ako zápalková krabička. Vyletelo do strmého terénu plného stromov a kríkov, a po dotyku so zemou sa začalo nekontrolovateľne otáčať. Každý krík, o ktorý sa otrelo ho prudko strhol do iného smeru. Bol to obraz hrôzy, ktorý by ma nenapadol ani v tých najhorších predstavách. Keď som si uvedomil, že v tom divoko sa zmietajúcom aute z ktorého neustále odpadávali súčiastky sú ľudia, moja Yuki a Lucas, bolo nemožné pripustiť si skutočnosť, že niečo také nie je možné prežiť. Bez rozmýšlania som sa rozbehol ku zvodidlám a pustil som sa strmím svahom k totálne zdemolovanému autu, ktoré konečne zastavil jeden zo stromov. Akira mi bol v pätách a počul som Sasoriho, ako volal sanitku. Z kamiónu vyliezol roztrasený vodič.

     „Ste slepý?!“ kričal Akira, ktorý pri ňom zostal.

     „Za-zasekol sa mi volant.“ habkal vodič a bolo na ňom jasne vidieť, že je tiež v šoku. Avšak centrum mojej pozornosti bolo naše auto. Neskutočne som sa bál skutočnosti, ktorá ma tam dole v aute, ak sa tak ešte dalo nazvať, čakala. Mal som strach nazrieť dnu a verte mi, ja nie som z tých čo sa boja pre nič za nič. Asi som vtedy vyšiel už z cviku, keď som si nechal strachom tak veľmi zatieniť myseľ. Ťažko som ho prekonával a bojoval som sám so sebou, ako som sa čo najrýchlejšie snažil zísť dole strmím kopcom. Triasli sa mi kolená, srdce mi búšilo až v krku a svoju myseľ som neustále nútil myslieť chladne a triezvo.

     Auto bolo na nerozoznanie. Šťastím v nešťastí bolo, že pristálo na kolesách a nie na streche. Len čo som bol pri ňom, neustále som volal Yuki a Lucasa, nedostávalo sa mi však žiadnej odpovede. Keď som ich konečne uvidel, uvažoval som nad tým, či to sú naozaj oni. Bledé tváre pokryté jemným prachom a dorezané črepinkami z okien, biele vlasy naberajúce červenkastý nádych. Po celom aute boli rozhádzané naše batohy, šaty, stanové kolíky a tičky, jedlo a spacáky. A v tom neporiadku a chaose boli zahrabaný najdôležitejší ľuia pre môj život. Akoby aj tie veci chceli silou mocou pochovať všetko čo mi bolo drahé a poslať to hlboko pod čiernu zem.

     Lucas ani Yuki neboli pripútaní, čo sa podieľalo na kopaní ich hrobu asi najviac. Snažil som sa zistiť, v akom sú stave a aké vážne môžu byť ich zranenia. Otvoril som zadné dvere a snažil som sa vyhádzať čo najviac vecí, dával som si však pozor. Ak by mali zranenú chrbticu, mohol som ich jedným zlým pohybom navždy priviazať k vozíku. Lucas vizeral, že je na tom horšie, preto som začal s ním. Pomaly som zodvihol a vyhodil ťažký batoh čo mu ležal na nohách. Keď som sa k nemu opäť priblížil, slabo sa mikol a zastonal.

     „Lucas, počuješ ma? Ako sa cítiš?“ začal som na neho kričať. Pootvoril oči a krátko sa na mňa pozrel. V očiach som mu nevidel strach ani bolesť, vedel som však, že keď opadne prvotný šok, bude to omnoho horšie.

     „Yuki… choď za ňou. Ja to zvládnem.“ povedal mi a tvárou mu preletel letmý, takmer nebadateľný úsmev. Nenechal som sa dvakrát prosiť a vyrazil som k nej. Ona bola zahrabaná viac než Lucas. Z veľkej časti ju prikrývala stanová látka, ktorá mi dala riadne zabrať pretože bola zamotaná a zachytená na všetkých možných aj nemožných miestach v aute. Postupne z Yuki mizli všetky veci, keď som si všimol, ako zalapala po dychu. Začala kašlať a dusiť sa, z úst jej pritom strekala krv. Nič dobré to nevištilo.

     „Yuki… prepáč mi to.“ zachvátila ma vlna zúfalstva, strachu a viny. Mal som pocit, že sa zrútim, bol som fyzicky aj psychycky na hranici svojich možností. Toto sa nikdy nemalo stať. Mal som na ňu dávať lepší pozor. Nemal som si všímať tú motorku. Keby…

     Keby sa dal čas vrátiť späť.

     „Zack… bolí. Tak hrozne to bolí.“ vytrhla ma Yuki z beznádejných myšlienok ktoré nikam neviedli. Odhrnula časť zo stanu a v tom som si všimol, že má v boku v oblasti pľúc zabodnutý stanový kolík. Už som chápal prečo sa dusila a vykašliavala krv. „Daj… daj to von. Nemôže dýchať.“ prosila ma, no nemohol som jej vyhovieť. Keby som tak spravil krv by sa z rany pustila ešte viac. Snažil som sa ju upokojiť a nájsť ďalšie možné zranenia. Všimol som si, že má zlomenú nohu, mala ju škarodo vykrútenú a… nie, myslím, že popisovania zranení už bolo dosť. To by som sem mohol rovno dať lekársky výpis.

     V diaľke som začul zvuk sirén ako sa k pumpe blížila sanitka. Neustále som kontroloval Yuki aj Lucasa, ktorý začínal od bolesti kričať. Obdivoval som Yuki ako to celé statočne prekonávala. Ani raz ju nebralo do plaču a videl som, že kým som bol pri nej cítila sa lepšie a držala sa pri vedomí. Sledoval som, ako záchranári zliezali k nám, keď ma Yuki poprosila o láskavosť.

     „Zack,“ prebodla ma prosebným pohľadom. „pobozkaj ma, prosím.“ jej prosbu nebolo možné odmietnuť. Nahol som sa k nej a jazykom som prenikol do jej zakrvavených úsť. Dotyk jej jemných sladkých pier ma na chvíľu vytrhol z hroznej reality. Pred očami som videl celý náš spoločný život. Od prvého dňa v škole, keď sme sa stretli prvý krát, až po prvý prázdninový deň, kedy som si bol konečne istý že je toto úžasné dievča, ktoré som si ani náhodou nezaslúžil, len moje. Nadpozemsky krásna víla, ktorá sa znenazdajky objavila v nebezpečnej a nehostinnej džungli mojho života a rozhodla sa pridať sa ku mne na mojej ceste. Vďaka nej sa džungľa zmenila na ovocný sad zaliaty slnkom s množstvom dobrého ovocia a pokoja. Bol to krásny jeden rok, takmer neskutočný, nereálny pre človeka ako som ja. Čo som si to vôbec nahováral? Vojak ako ja nemôže nikdy žiť normálny pokojný život ani keby veľmi chcel. Nikdy však na ňu ani na čas strávený s ňou nezabudnem. Bolo to celé ako sen, a snom aj zostane. Bol čas vrátiť sa späť do reality. Do skutočnej reality.

***

     Od havárie prešiel už takmer mesiac no obrazy hrôzy ešte stále zamestnávali moju mysel dostatočne na to, aby sa nočné mory a strest opäť zhoršili. Sasori pri mne začal znovu strácať nervy, pretože sa mi vrátila moja stará povaha. Vôbec som sa tomu nebránil, nemal som na to silu. Všetku mi ju odoberala ona a spomienky na ňu. Ten krásny sen, ktorý sa rozplynul tak rýchlo ako prišiel.

     Už sa ani nepamätám, kedy som na sebe mal naposledy oblek. Tuho uviazaná kravata ma nepríjemne škrtila a v topánkach požičaných od Sasoriho som plával. Bol to krásny deň, jeden z tých aké mala rada. Okolo hlbokej jamy a truhly posiatej kvetmi stál malý hlúčik ľudí. Jej teta a strýko, Akira a Sakura, ktorej sa táto smrť očividne silno dotkla. Ona rumázgala najviac, dobe že neskočila do vykopaného hrobu za ňou, keď bola truhla už na svojom mieste.

     Z bodyguardov som tam bol ja, Sasori so Silviou a Lucas. V nemocnici si vydupal, že na pohreb pojde nech ho to bude stáť čokoľvek. Mal ju naozaj rád. Mal na sebe len pyžamo a nemocničný župan, jedna sestra držala vo výške infúziu, druhá tlačila vozík. Sedela v ňom schúlená chudá postavička s čiernymi kruhmi pod očami a tvárou poznačenou bolesťou a beznádejou. Doktori mu nedávali žiadnu nádej na to, že bude ešte niekedy chodiť. Bolo ťažké uveriť, že to je ten extrovertný, vždy ukecaný a veselý nemec. Zostalo len telo. To srdce plné energie a šťastia zamrzlo v ľade. Nedokázal som sa na neho poriadne pozreť. Musel som si priznať, že aj keď mi často zvykol liezť na nervy, bol to môj jediný skutočný priateľ.

     Medzi smútiacimi stál aj doktor, ktorý ju mal na starosti. Keď sa pohreb skončil, prišiel ku mne a vyjadril mi sústrasť nad jej stratou. Neprišiel ku mne však len tak. Povedal mi niečo, čo mnou otriaslo ešte viac.

     „Pane, boli ste jej manželom. Mám pravdu?“ opýtal sa ma. Len som prikývol. „Nezdala sa vám v poslednej dobe zvláštna?“ pýtal sa ďalej.

     „Kam tým mierite?“ spýtal som sa podráždene. Nechcel som spomínať na nedávne udalosti.

     „No, myslím, že by ste to mali vedieť.“ pokračoval a začínal som byť nervózny. Čo sa mi tu ten starček chystá povedať? S očakávaním a trochu aj s obavami som čakal čo bude nasledovať. Doktor sa rozhliadol okolo seba a keď uvážil, že sú všetci dostatočne ďaleko, len si vzdychol a smutne mi povedal: „Vaša manželka Yuki… čakala dieťa. Malo zhruba mesiac.“ bolo to neočakávané a o to šokujúcejšie. Stratil som reč, nevedel som, čo na to tomu starčekovi povedať. Len sa so mnou rozlúčil a odišiel. Zostal som tam sám, všetci už šli domou. Víla sa stratila, sen sa rozplynul, bol čas vrátiť sa do reality. Do tak verne známej reality plnej krutosti a samoty. Spi sladko, Haruno Yuki, najkrajší sen môjho života.

A long day ends

and disappears into the door of the past

it may hurt, but

i want to see myself different

Can i try? „what should i?“

a voice interrupted

these thoughts sleep inside this box of memories

you are always on my mind…

So stand by me

into the rusting world what else is left?

Show me star again, someday the invisible glitter

because of you ti make me see…

http://www.youtube.com/watch?v=b2QfSj-_QoU