Kapitola 16

Kyle sa pohodlne oprie a hodí si do úst poslednú olivu z kryštálovej misky. Myslel si, že pôjdu prvou triedou, ale keď mu Dylen oznámil, že pocestujú jeho súkromným lietadlom, rozhodne nenamietal. Na takýto komfort by si vedel zvyknúť. Dylen musí byť bohatší, ako si myslel, zrejme vraždenie vynáša omnoho viac, ako sa v svete smrteľníkov predpokladá.  Zadíva sa na dvere, za ktorými pred chvíľou zmizol. Šiel skontrolovať pilota alebo sa jednoducho chcel vyvliecť z jeho prítomnosti.

Postaví sa a položí prázdnu misku na blízku skrinku. Skúsi si zdriemnuť, keď pristanú zase sa dostane do víru práce. V Dylenovom dome bol síce napätý a takmer vôbec nespal , ale je pravda, že si to v mnohom užíval. Nie Dylena a jeho podozrievavé pohľady, ale Edmonda a ilúziu pokojného života. Dokonca aj tá suseda sa mu páčila. Má rád ľudí, ktorí majú na tvári vpísané skutočné pocity. Nie ako niektorý falošný bastardi, čo si myslia iné, ako hovoria. Človek by sa čudoval, koľko ľudí je v skutočnosti falošných. On to so svojou schopnosťou  vie až znepokojivo presne.

„Vstávaj….“

„VSTÁVAJ!“  prudko sa strhne a otvorí oči. Prvé, čo uvidí, je Dylenova  tvár. Pretrie si oči a lepšie sa posadí. Počas spánku skĺzol do veľmi zvláštnej podoby. Au… nečudo, že ho tak bolí za krkom, spal pokrútený ako paragraf.

„Čo je?!“ zavrčí. Neznáša, keď ho niekto budí.

„Za chvíľu pristávame, mali by sme sa dohodnúť, čo ďalej.“ Povie a napije sa z chladenej minerálky.

„Hmm… Idem sa opláchnuť a potom sa môžeme porozprávať.“ Navrhne zachrípnutým hlasom jediné možné riešenie, keďže v tomto stave jednoducho nie je schopný správne fungovať. Postaví sa a spomalenými krokmi prejde na záchod. Opláchne si tvár studenou vodou a uľaví si. Hneď je to lepšie. Zaspal na dlhšie, ako chcel.

Dylen sa pozrie na sedačku, na ktorej doteraz sedel – alebo skôr ležal, Wizard. Najradšej by sa ho zbavil už teraz a zabudol, že existuje, ale uvedomuje si, že by si zbytočne  sťažil už i tak náročnú situáciu. Nevie, prečo ho Kyle od začiatku tak irituje, ale rozhodne ten pocit podráždenosti ešte zosilnel. Možno je to preto, že sa v jeho prítomnosti nedokáže udržať. Jeho chladná hlava pri ňom vrie zlosťou.

„Som tu.“ Strapaté vlasy má rozhádzané na všetky strany. Vyzerá ako malý vrabec. Kyle, akoby mu čítal myšlienky, zamračene prehodí:

„Nič sa s tým nedalo spraviť.“ Hneď prejde na inú tému, neznáša, keď vyzerá ako nejaký sedliak:

„Vidím to takto. Ja musím ísť k sebe, pretože potrebujem svoju techniku. Ty môžeš ísť do hotela…“

„Pôjdem k tebe.“

„Čože?!“ dúfa, že zle počul.

„Budem bývať v tvojom byte, presne tak, ako si býval ty v mojom dome. Bude lepšie, keď budeme v neustálom kontakte. Lepšie sa pripravíme a aspoň ťa lepšie spoznám.“ V žiadnom prípade ho nespustí z očí.

To, čo hovorí je síce logické, ale predstava, žeby bývali dvaja v jeho starom, malom byte sa mu veľmi nepáči. Okrem toho nikto, nikto ešte nevstúpil do jeho bytu s tým, že vedel, kto v skutočnosti je. Prečo to musí byť práve on? Pozrie sa na Dylena skúmavým pohľadom. Noha prehodená cez nohu, spojené ruky položené na kolene a na tvári ľahký úsmev. Mimovoľne sa pohľadom zastaví na bordovej kravate. Toho nezlomí ani titánový vrták.

„Tak dobre.“ Neochotne zamrmle. „Ale nebude sa ti tam páčiť.“

„Dobrý deň, hovorí k vám pilot. Dúfam, že ste si užili let, prosím vás, pripútajte sa, pristávame. Ďakujem za pozornosť.“ Kyle už nič nepovie, pripne si pás a zadíva sa von oknom. To najdôležitejšie vyriešili. Síce nie podľa jeho predstáv, ale s rým zrejme nič nespraví.

O štyridsať minút s kuframi v rukách vystúpia z taxíku pred Kylovým bytom. Kyle položí svoju jedinú tašku na zem a začne po vreckách hľadať kľúče. Nemá ani predstavu, kde ich strčil. Šibalsky mu zahorí v očiach.

Dylen oblečený v dokonale ušitom čiernom obleku, bielej košeli, ktorá pekne kontrastuje s jeho bronzovou pokožkou, bordovou kravatou uviazanou okolo krku a čiernym plášťom chrániacim ho pred chladom, hodí jeho smerom netrpezlivý pohľad. Nemôže si pohnúť? Je tu zima… Ako na zavolanie zavanie studený vietor a rozhádže jeho vlasy ostrihané v moderného strihu.

„Mám ich!“ strelí pohľadom po Dylenovi, čo on na to. Ten sa usmeje trpezlivým úsmevom, ktorý akoby hovoril „to je pekné“. Kyle sa zaškaredí, ale potom sa podozrivo spokojne usmeje.

Veď uvidíme, či mu ten úsmev vydrží.

Pomyslí si. Obzrie si Dylena od hlavy po päty. Na prvý pohľad obyčajný, ale popri tom priťahuje pohľady. Akoby v sebe mal nejaké čaro, ktoré nevedomky priťahuje ľudskú pozornosť.

Keby som nepoznal jeho otravnú povahu, dal by som si povedať. Pomyslí si Kyle a otvorí dvere bez toho, aby ich odomkol. Neboli zamknuté. Dylen takmer skolabuje. Úsmev mu trocha pohasne, ale stále sa ovláda. Ten malý…

„Hups, bolo odomknuté.“ Samozrejme, predsa je už  rok a pol vylomený zámok. Nedokázal odolať.

Provokatér. Myslí si Dylen vystupujúc hore schodmi.  Neznáša to! Prehodí si tašku do druhej ruky. Z dverí, okolo ktorých prechádza sa ozve detský plač. Začuje štekanie psa, piskot kanvice a zvýšený hlas nejakej nahnevanej ženy.

Zastavia pred jednými z mnohých dverí a Kyle konečne odomkne. Nič nepovie, ale nechá otvorené dvere ako pozvánku. Bundu zavesí na vešiačik a vyzuje si topánky. Vojde z predsiene do chodby a bez zaváhania zamieri do spálne. Nezaujíma sa o to, čo robí ten… Tašku hodí na posteľ a prezlečie si tričko. Až teraz sa otočí a ide hľadať návštevníka.

Dylen podráždený z hnusného prijatia sedí v kuchyni a neveriacky sa obzerá okolo seba. To, že je tu otrasný starý nábytok by ešte prehrýzol, ale ten bodrel! Bordel s veľkým „B“. Neumyté riady, prach, smeti po zemi…

„Mal som naponáhlo, absolútne nič som nestihol spraviť a okrem toho… nie som veľmi na poriadok. Vravel som ti, že sa ti tu nebude páčiť.“ Kyle stojaci v dverách sa opiera o poškriabanú zárubňu s náterom, ktorý tu bol ešte v dobe, keď sa prisťahoval, ležérne založí ruky na prsiach. Nehanbí sa za to, ako to tu vyzerá, skôr má zvrátenú radosť z toho, že sa mu tu nepáči.

To máš za to, že si sa tu tak votrel. Myslí si škodoradostne.

„To je v poriadku. Máš to tu… útulné.“ Úsmev. Najradšej by mu ho zoškriabal z tváre. Pre neho – rodeného provokatéra – je človek, so svätou trpezlivosťou ako tŕň v oku.

„Môžeš sa zabývať v obývačke. Ponúkol by som ti svoju spálňu, ale ten gauč je tak nepohodlný, žeby som sa na ňom rozlámal, takže ti ho prenechám.“ Je nevychovaný? A čo? Je to jeho byt! Žiaden chlap sa mu tu nevotrie beztrestne. Vie, že sa správa detinsky, veď sám býval v Dylenovom dome takmer celý týždeň, ale nemôže si pomôcť – a po pravde, vlastne ani nechce.

„To je v poriadku.“ Zdvihne zo zeme svoj kufor a prejde za Kylom, ktorý sa rozhodol, že aj nezdvorilosť má svoje medze a treba mu to tu aspoň ukázať.

„Toto je obývačka.“ Vojde do jednej miestnosti so starým gaučom, malým kresielkom a stolíkom so špinavým obrusom. Starý koberec neurčitých farieb je pokrytý rôznymi škvrnami neznámeho pôvodu.

Dylen si položí kufor na kresielko, v duchu dúfajúc, že sa mu naň nedostanú roztoče alebo iná háveď, ktorá by sa v sedačke mohla skrývať.

„Poď.“ Ozve sa Kylov hlas netrpezlivo z dverí. Nemôže sa dočkať, kedy si sadne za počítač. Notebook sa predsa nedá s jeho prerobeným zlatíčkom ani porovnať.

Ale? Žeby prehliadka bytu? Začuduje sa Dylen a pohne sa za Kylom, ktorý už zmizol za dverami inej miestnosti.

„Kúpeľňa.“ Otvorí ďalšie dvere. „Moja spálňa.“ Dylen po nej prebehne pohľadom. Posteľ je naozaj veľká.

„Kuchyňu si už videl a toto,“ zastaví pred zamknutými dverami. Vytiahne z vrecka kľúč a odomkne. „Toto je moja pracovňa. Do nej by si mi nemusel liezť a keby si sa náhodou rozhodol moje odporúčanie ignorovať, tak sa ničoho nedotýkaj! Hlavne nie elektroniky! Rozumieš?“ posledné čo potrebuje je, aby mu niečo pokazil. 

„Neboj sa.“ V duchu si pomyslí, že ak je v tomto hnusom byte niečo, čo sa dá pokaziť, je to už určite pokazené. Nechápe, prečo je taký úzkoprsý. Keby tu mal niečo vzácne nepovie, ale takto… Kyle otvorí dvere a vojde do svojho kráľovstva. Nohy zaborí do vínovo červeného koberca, ktorý tu dal, aby miestnosť nepôsobila tak nehostinne. Počítač s tenkým a hlavne veľkým monitorom je položený na čiernom stole, ktorý dominuje miestnosti. Vedľa stola sú položené čierne škatule plné cédečiek a USB kľúčov. Registračky, ktoré poctivo natrel na čierno, aby ladili s nábytkom sú v rohu miestnosti. Majú na sebe modernú tlačiareň a fax. Pri okne sú dve čierne kresielka s červenými vankúšikmi, ktoré miestnosť zútulňujú. Plazma na stene nie je z tých najväčších, ale rozhodne je impozantná.   Po stranách okna visia tenučké závesy tak isto červenej farby. Dylen prekvapene preletí pohľadom miestnosť. Tak toto nečakal!

„Pekné.“ Povie úprimne a s úžasom pozoruje, ako sa Kyle naduje pýchou. Kyle prejde k počítaču, zapne ho a potom vyjde z miestnosti.

„Poď do kuchyne.“ Prehodí Dylenovým smerom.

Vytiahne z linky hrnček a do kanvice naleje vodu. Položí ju na vidlicu, ale potom sa zarazí.

„Dáš si kávu?“

„Áno.“ Odpovie Dylen a sadne si na voľnú stoličku. Začína sa baviť, aj keď sa mu tu nepáči. Cíti sa ako v čarovnej krajine, nikdy nevie, čo odkiaľ vylezie. Kyle vytiahne z linky ďalšiu šálku s chýbajúcim uškom a do každej dá dve lyžičky instantnej kávy. Do kanvice dopustí ešte trochu vody.

„Ako chceš postupovať?“ ozve sa Dylenov hlas. Kyle sa oprie o kuchynskú linku a zadíva sa na Dylena. Znova si uvedomí, ako netradične tu vyzerá. Ako princ v drevenej chyžke. Blbé prirovnanie.

„Dáš mi adresu tej budovy a ja o nej niečo zistím. Plán, zabezpečenie a možno aj koľko ľudí je v budove. Samozrejme len približne.“

„Plány sa nedajú získať.“ Povie Dylen. Už sa ich snažil zohnať, ale nepodarilo sa mu to.

„Ale dajú. Všetko sa dá.“ Namietne Kyle a zaleje kávy.

„Sladíš?“

„Dve lyžičky.“

„V poriadku, kedy to budeš mať?“

„Daj mi tak desať hodín. Myslím, že to ani nebude toľko trvať. Budeš sa musieť za tú dobu zabaviť sám.“

„Dobre. Tu je adresa.“ Vytiahne z vrecka popísaný papierik. Kyle mu ho vezme, zoberie si svoju kávu a zamieri do pracovne. Mieni sa tam zabarikádovať a každého, kto sa mu tam pokúsi votrieť odstrániť plameňometom.

Dylen sa z kuchynských dverí pozerá na zavretú pracovňu. Potom sa mu tam votrie, to je jasné, ale najskôr využije šancu a trochu sa tu porozhliadne. Bez rozpakov vojde do jeho spálne. Otvorí prvú skrinku, v ktorej nájde oblečenie. Zbežne sa v ňom prehrabe. Vkusné. Na dverách si všimne nejaké články. Prečíta si ich, ale až neskôr. Teraz kúpeľňa…

Kyle sa ponaťahuje ako mačka. Skončil. Bolo to ťažké, ale má ich. Zasrané plány. Ponadáva si v duchu ako už veľakrát predtým. Pozrie sa na zavreté dvere. Je zvedavý, čo všetko mu ten bastard prehľadal.

Nuž, nedá sa nič robiť.

Vezme do ruky prázdnu šálku od kávy a otvorí dvere. V momente sa zarazí. Nasaje nosom lahodnú vôňu. Jedlo! Ako na zavolanie mu zaškvŕka v bruchu. Zamieri do kuchyne. V prvý moment ju ani nespozná. Smeti zo zeme zmizli, riady sú umyté, skrinky poutierané, spotrebiče vyleštené… Na vyčistenom sporáku je panvica s duseným mäsom na zelenine a hrniec s cestovinami. Za stolom s čistým obrusom sedí Dylen začítaný v novinách. Na stole má pred sebou položený pohár s červeným vínom a na sebe oblečené tepláky a staré tričko, čo si zbalil do kufra.

Viac by ho neprekvapilo ani keby tu našiel sedieť za stolom gorilu s ružovými chlpmi.

„Trochu som sa tu zabýval, dúfam, že ti to nevadí.“ Ozve sa a položí noviny na stôl.

„Vôbec.“ Dostane zo seba a musí sa veľmi ovládať, aby sa nevrhol na to lahodné jedlo.

„Sadni si za stôl, naložím ti.“ Ponúkne sa Dylen a vstane od stola. Kým to tu upratal, takmer prišiel o nervy, nečakal, že v chladničke nájde desať rokov starú šunku a „niečo“ čo mu pripomenulo zelený sliz, ktorý videl v jednom z tých sci-fi filmov pľuť desaťnohú obludu. Posledné, po čom túži, je nechať toho babráka, aby mu to tu rozhádzal.

Kyle si sadne za stôl a papiere položí na Dylenove noviny. Pristane pred ním plný tanier. Sliny sa mu zbehnú v ústach a on sťažka prehltne. Ako sen… snáď to nie je otrávené, pomyslí si a začne sa napchávať.

Dylen vezme do ruky papiere, ktoré doniesol Kyle a začíta sa do nich.

Najmenej ľudí tam je večer okolo pol deviatej. O deviatej prichádzajú ľudia z nočnej strážnej služby. Vezme do ruky plán budovy. Možno by sa tam mohli dostať cez podzemné parkovisko a potom po zadnom schodisku. Je tam síce alarm a dvere na číselný kód, ale to by možno Wizard zvládol obísť. Keby sa dokázali presunúť do jeho pracovne za desať minút, ostal by im ešte čas na krátku prehliadku. Cez deň by to bolo priveľmi riskantné a v noci by sa musel zbaviť strážnej služby, čo by mohlo byť nebezpečné.

„Dokázal by si odstaviť na tridsať minút ten alarm?“ spýta sa zamyslene. „Myslím, že by to išlo.“ Prehodí Kyle a strčí si do úst ďalšiu dávku mäsa.

„A čo tie dvere na číselný kód?“

„Aj to… aspoň myslím. Neviem presne typ toho zariadenia, to sa mi nepodarilo zistiť, ale ak to nie je niečo nové na trhu, tak by to malo trvať menej ako dve minúty.“

„Fajn. Pôjdeme dnes večer.“

„Dnes!?“ Kyle sa zakucká. „O koľkej?“

„O štvrť na deväť.“ Vážne prehovorí Dylen a odpije z vína. Ešteže si dal len pohár. Keby sa opil, museli by akciu presunúť.

„Za hodinu??!!“ je zdesený. Pozrie na Dylena. Je vážny, v očiach mu horí zvláštny svit. Takmer vidí, ako v duchu kalkuluje. Profesionál.

„Prichystaj si všetko, čo potrebuješ, aby si nám otvoril cestu. Za dvadsať minút odchádzame. Musím ešte niečo vybaviť.“ Zlosť je preč, pretože teraz ho zaujíma len blížiaca sa akcia.

„Rozumiem.“ Zamrmle Kyle. Vidí, že je zbytočné čokoľvek namietať. Okrem toho, v týchto veciach je šéf Dylen. Či sa mu to páči alebo nie.

Kyle, ktorý práve dojedol, položí tanier do umývadla a s plným žalúdkom znova vojde do pracovne. Musí si zobrať pár svojich hračiek, aby mohol odstrániť ten alarm. Vezme malý čierny prístroj, podobajúci sa notebooku, ale v omnoho menšej veľkosti,  s tenunkým drôtikom namiesto káblu. Je to výhoda, pretože ho pripojí veľmi jednoducho. Ešte si vezme Robin a po menšom váhaní ešte dva USB, jeden USB kľúč, na ktorom má vírus, ktorý vybieli počítač za necelé tri sekundy a druhý prázdny, na ktorý mieni uložiť všetky dáta s nejakou hodnotou.

„Som tu.“ Ozve sa z dverí. Kyle sa strhne, vôbec ho nepočul prichádzať. Pozrie sa na neho. V rukách drží dve igelitové tašky.

„Toto si obleč.“ Povie Kylovi a hodí mu jednu z tašiek. On vezme druhú a zmizne v spálni. Tiež sa oblečie. Kyle zvedavý, čo to je, vysype obsah tašky na zem. Montérky, nejaké staré triko a šiltovka s neznámym logom. S odporom si to oblečie. Fuj!

„Pripravený?“ oblečený v modrých zaplátaných montérkach, šiltovkou narazenou hlboko do čela a s náradím v kufríku, vyzerá ako každý iný opravár.

„Áno.“ Odpovie. „Čo povieš?“ zatočí sa dookola. V tých montérkach sa cíti ako idiot.

Dylen iba vyvráti oči. To nedokáže byť vážny ani tesne pred nebezpečnou akciou?

„Ideme.“ Zamrmle jeho smerom a odíde do predsiene.

„Dobre.“ Vezme si svoje prístroje, hodí ich do plecniaka a rýchlo podíde k obúvajúcemu sa Dylenovi.

„Týmto ideme?“ neveriacky vypleští oči na veľkú opravársku dodávku a napraví si šiltovku, ktorá sa mu zošmykla.

„A čím iným?“ ozve sa Dylen s miernou dávkou škodoradosti z toho, že Kylovi tak vytrel zrak. Má v tomto prax, takže už vie, ako to chodí a potrebné veci zoženie jediným telefonátom. Sadne si na vyvýšené miesto za volantom a do úst si hodí mentolovú žuvačku.  Kyle sa posadí na miesto spolujazdca a zapne si bezpečnostný pás. Vlastne.. prečo nie? Mohlo by to byť príjemné osvieženie, v rade nudných dní.

 Jasné… Koho sa snažíš oklamať? Veď sa trasieš ako rôsol. Ozve sa otravný hlások vnútri jeho hlavy.

„V priehradke pred tebou je povolenie na vstup do areálu. Prečítaj si to, kým tam prídeme.“ Prikáže Dylen. Koniec koncov on riadi túto akciu.

Kyle vytiahne dokumenty a začíta sa do nich. Paráda. Je to ako originál. To by ho zaujímalo, ako takéto doklady zohnal za takú krátku dobu… Veď nebol preč ani hodinu!

„Priprav sa, sme tu.“ Prehovorí zrazu Dylen. Kyle vráti papiere namiesto a nasadí úsmev. Je nervózny, ale neukazuje to na sebe. Dylen na neho po očku pozrie. Fajn, vyzerá to, že sa nezloží.

Zastaví pred rampou. A zroluje dole okienko.

„Ahoj kámo.“ Pozdraví s prízvukom a nahlas začne prežúvať žuvačku.

„Tuto s Petrom sme vám prišli opraviť hajzle. Tam hore sa niekto zrejme tak dosral, že sa upchali potrubia.“ Nahlas sa rozosmeje, doširoka otvárajúc ústa. Pri smiechu  trochu zakrochká, na čo sa rozosmeje ešte viac. Kyle takmer odpadne. Čo to má byť? Mal byť herec!

„Podaj tuto pánkom povolenie.“ Kyle sa bez slova načiahne za dokumentmi a strčí ich do Dylenovej natiahnutej ruky.

Strážnik, ktorý sa netvári práve nadšene, zbežne prelistuje papiere a pustí ich ďalej. Keď sú mimo dohľadu Dylenovi odpadne z úst ten umelý úsmev.

„Poďme.“ Zavelí, keď zaparkuje. Kyle radšej nenamieta ani nekomentuje čoho bol svedkom. Vezme si svoj plecniak a poberie sa za Dylenom.

„Musíme si pohnúť, máme presne dvadsaťpäť minút.“ …