Kapitola 17

Sedel som rozvalený na kancelárskej stoličke a mierne som sa hojdal. Nenávidel som tú obrovskú miestnosť plnú akýchsi mini buniek so stolmi, kreslami a počítačmi kde nechali človeka bez milosti zavretého celý deň s príkazom: „Dry, pracuj a makaj!“ Celý deň musíte byť v plnom nasadení a podávať najväčší výkon akého ste schopní.

Tak si sedím a hľadím na babku v kimone sediacu predomnou ktorá má ústa ako perpetum mobile. Hojdám sa a rozmýšla, či prišla preto, aby nám dala vedieť o nejakom kriminálnom čine, alebo len preto, aby si ponadávala.

     „Tí uličníci! Nevychovaná zgerba! Mládež jedna bezočivá! To nie sú deti, pane, to sú prasce!“

     Ach jo. Koľko je hodín? Oči mi skĺznu k hodinám na stene. Desať preč. Ešte necelé tri hodiny a bude obedná prestávka. Rozmýšlam a snažím sa babku počúvať.

     „Tak si to predstavte, pán policajt. Vykrikujú po sebe oplzlosti, prevracajú koše, ničia verejný majetok a bijú sa jak mačence,“ sťažovala sa babka pričom zalamovala rukami. Snažila sa pôsobiť ako nanešťastnejší človek na svete, ktorému neskutočne ubližujú.

     „Susedke rozbili okno a keď výjdete z domu máte strach aby vás neprepadli,“

     Zívajúc som si prikryl ústa. Čo si dám dnes na obed? Mám ísť s Hirom na to sushi alebo sa pôjdem pozrieť do tej novej reštáurácie? Hmm… Nechce sa mi chodiť tak ďaleko, pojdem asi do reštiky.

     „A ja dúfam, že ma ako občanku japonského cisárstva budete chrániť. Je to predsa vaša práca,“ povedala babka a čakala čo jej poviem.

     „Nechápem čo po mne chcete, madam. Bývate na ulici kde je škola s najhoršími žiakmi z Japonska. Presídliť ju nemôžme, pretože nemáme kam a pokúšať sa zmeniť správanie žiakov je ako hádzať hrach o stenu. Musíte sa s tým proste zmieriť. Alebo sa presťahujte,“ navrhol som jej.

     „Tak prepáčte, pán policajt, ja som staršia osoba pripútaná spomienkami k svojmu domu a kým budem žiť, dobrovolne sa neodsťahujem. Musí existovať predsa aj iná cesta,“ začala sa babka rozčulovať.

     „A aká podľa vás? Ak máte nejaké nápady tak prosím. Budeme vám len vďačný,“ odpovedal som jej.

     „Každé ráno a poobede by mali hliadky strážiť žiakov pri prechode našou ulicou,“ povedala a na tvári mala spokojný úsmev. Bola na seba očividne hrdá, že prišla na riešenie, ja som však mal čo robiť, aby som nevybuchol smiechom.

     „Madam, je mi ľúto, no nie je to môžné. Aj bez toho nám chýbajú policisti v teréne a nemáme čas strážiť nejakých teenagerov, ktorí sa nevedia vpratať do kože,“

     „Ale, ale čo to počujem? Nemôžeš všetko vidieť v negatívnom svetle, Zack,“ objavil sa pri nás chudý muž v stredných rokoch. Bol to Hiro a „mini bunka“ v ktorj som sedel patrila v skutočnosti jemu.

     „Díki, Zack, že si ma zaskočil. A pokiaľ ide o tú mládež, madam, nemajte starosti. Určite sa tým budeme zaoberať. Chvíľku to potrvá no som si istý, že sa tento problém vyrieši,“ vravel Hiro s úsmevom na tvári a vyprevádzal starú pani von z miestnosti.

     „Čo to bola za odpoveď? Od malička som si myslel, že policajti vravia vždy pravdu,“ povedal som Hirovi, keď sa vrátil. Len sa usmial a zvalil sa na stoličku za stôl.

     „Starí ľudia sem chodia často s podobnými sťažnosťami. Nevedia však pochopiť, že na malichernosti, ktoré im vadia no iní si ich ani nevšimnú, nemáme čas ani ľudí. Je zbytočné vysvetlovať im to. Preto vždy používame milosrdnú lož, ktorá ich na čas umlčí,“ odpovedal mi a pustil sa do svojej práce. Vďačne som opustil tú obrovskú miestnosť a vykročil som k svojmu oddeleniu. Aj mňa čakali nejaké papierovačky, no dlho som sa im venovať nemusel.

     „Zack, ideme do terénu,“ zavolal na mňa šéf. Nenechal som sa prosiť. Rýchlo som si obliekol kabát a nasledoval som šéfa. Pracoval som v tej dobe na kriminálnom oddelení zameranom najmä na yakuzu. Páčilo sa mi, že som nemusel stále sedieť v kancelárii a počas dňa som bol aj na vzduchu a dennom svetle. Mal som tú prácu celkom rád.

Konečne sme došli na miesto. Všade bolo plno policajtov a po kololí boli naťahané pásky. Vošli sme do budovy bývalého internátu. Bol v dosť zlom stave a podľa grafitov na stenách, ihiel a sáčkov po zemi a mnohých iných nechutných vecí bolo jasné, že je to obľúbené miesto narkomanov a bezdomovcov. A taktiež to mohlo byť dobré miesto na uzatváranie nelegálnych obchodov.

     „Jedna jednotka našich mužov tu mala mať dnes ráno záťah, podľa istého zdroja sa tu mal konať nejaký obchod.“ oboznamoval ma šéf s prípadom.

„Všetci feťaci a houmlesáci však boli preč a našich sme našli takto,“ prešli sme rozbitými dverami do akejsi klubovej miestnosti. V jej strede stál napoly rozobratý biliardový stôl a kolo neho ležali po celej miestnosti nehybné telá policistov s čiernymi kuklami na hlavách. Nič podobné som v živote nevidel, veď kto by dokázal zniesť zo sveta provotriednych policajtov so špeciálnym výcvikom. Jedine ak mnohopočetná prevaha.

     „Ako to vyzerá?“ opýtal sa šéf patológa ktorý práve prehliadal obete. Starší šedivý pán len pokrútil hlavou.

     „Nie som si tým zatiaľ celkom istý no vizerá to tak, že bola použitá len jedna strelná zbraň. Všetko ostatné sú rezné a bodné rany,“ referoval nám patológ svoje zistenia.

     „Takže tí čo ich napadli boli vyzbrojený katanami, nožmi a… jednou strelnou zbraňou,“ povedal som a rozhliadol som sa okolo, či niektorý z tých predmetov nezostal v miestnosti.

     „Prestne tak. Našli sme však aj toto,“ prisvedčil mi patológ a ukázal na šurikeny a kunaje zabalené v priesvitných sáčkoch. Šéf ich zodvihol a začal si ich prezerať. Na tvári sa mu zračilo znepokojenie.

     „Čo sa deje pane?“ spýtal som sa ho. Podal mi sáčok ktorý držal a len čo som si jeho obsah pozornejšie prezrel, bolo mi jasné, o čo ide.

     „Šinigami,“ vzdychol som si.

„Už zase,“ Šinigami sme nazývali neznámeho nepriateľa polície. Nevedeli sme o ňom takmer nič, či je to skupina ľudí alebo jednotlivec, či sú to Japonci alebo nie. Nevedeli sme kedy zaútočia, ani prečo útočia. Vedeli sme však, že kto ich stretne, nezostane nažive. Preto sme im dali meno Šinigami(aniel smrti).

     „Zdá sa, že zmenili stratégiu,“ poznamenal šéf.

„Na začiatku používali len strelné zbrane, teraz prešli na chladné,“ striaslo ma pri tej predstave.

„Zack, vieš čo máš robiť,“ oslovil ma šéf. Prikývol som a dal som sa do práce. Šinigami vyčíňali už takmer rok, no nikdy sme o nich nedokázali nič zistiť. Nezanechávali otlačky ani nič čo by nám mohlo pomôcť. Polícii to začalo liezť hore krkom a tak sme všetci, aj keď to stálo nehorázne peniaze, začali pri záťahoch, raziách či bežných obhliadkach nosiť minikamery. 

Zatiaľ čo ostatní z kiminálneho hľadali dôkazy, fotili a kládli kartičky s číslami, ja som chodil od jedného neboštíka k druhému a sťahoval som údaje z kamier do služobného tabletu. Len čo som s tým bol hotový všetko som to poslal Lucasovy.

     „Nazdar starec. Ako sa ti dnes darí? Počul som, že si sa dostal k nejakému zaujímavému prípadu,“ ozvala sa z malého reproduktora smiešna nemecká japončina. Lucas bol zjavne v dobrej nálade.

     „Celkom to ide,“ odpovedal som. „Naši chlapi to však už veľmi povedať nemôžu,“ z reproduktora sa ozval smiech.

     „Tak, čo zaujímavé pre mňa máš?“ vyzvedal Lucas.

     „Záznamy z kamier zásahovej jednotky. A podrž sa, blonďák, takmer určite ide o šinigami. Ak získame nejaké kvalitnejšie zábery konečne môžeme prísť na to, proti komu vlastne bojujeme,“ vravel som mu, kým sa súbory posielali. 

     „Už bolo na čase. Už som si začínal myslieť, že začnem chodiť skôr ako o nich niečo zistíme,“ robil si Lucas srandu. Už svoje zranenie nebral tak vážne a bol z neho opäť ten istý ukecaný nemec. Trvalo mu síce takmer dva roky kým sa ako tak spamätal, no dostal zaujímavé miesto na polícií a práca mu pomohla opäť nabrať sebavedomie a chuť žiť. Robil s počítačmi, a stal sa z neho obávaný hacker. Nie však obávaný políciou ale zločincami a podvodníkmi. Vo svojej práci bol fakt úžasný a čo ma dorazilo najviac bolo zistenie, že má takmer stodevädesiat IQ. Lucas, ten šibnutý a ako stará babka ukecaný blonďatý chalan o ktorom som si pri našom prvom stretnurí myslel, že nemá IQ ani sedemdesiat. Nuž, získal si môj rešpekt a úctu. Po Yukinej smrti sa náš vzťah o dosť zlepšil. Lucas sa nasťahoval ku mne do bytu a tak sme si spoločne pomáhali prekonať traumu ktorú sme utrpeli. Ja zo straty milovanej ženy, on zo skutočnosti, že sa už nikdy nepostaví na nohy. Stali sa z nás dobrí kamaráti a pomaly som si zvykol na jeho humor. Bolo to už takmer päť rokov no aj tak bolo ťažké zabudnúť. Ja som však zabudnúť nechcel a aj keď som o to úžasné stvorenie prišiel, bol som šťastný, že som ju mohol stretnúť, spoznať a milovať. A aj keď umrela, v mojom srdci a mysli neustále žila. A to doslova. Vedel som, že to nie je normále, no nešiel som za psychiatrom. Načo? Aby mi povedal, že som šialený? To mi nemusí vravieť, viem to.

     „Konečne nejaké zmeny,“ ozval sa vedľa mňa veselý hlas.

„Teraz ideme za Lucasom?“ opýtalo sa ma blondvlasé dievča a pozorne ma sledovalo. Nič som nepovedal len som vstal, oznámil som šéfovy že odchádzam a vyšiel som von. Nasadol som do služobného auta a vnoril som sa do predpoludňajšej zápchy.

     „Hmm… ale je dnes krásny deň. Konečne sa oteplilo, už som sa nevedela dočkať, veď je polovica mája,“ vravela blondýnka.

„Máj, lásky čas,“ zašvitorila a na tvári sa jej objavil čarovný úsmev. Ona nestárla, zatiaľ čo ja som mal už dvadsaťštyri. Ani len Lucasovy som o nej nepovedal, veď čo by si o mne asi pomyslel. 

     „Zmizni,“ povedal som stroho. Otočila ku mne hlavu a úsmev jej na tvári posmutnel. 

     „Prečo? Si to koniec koncov ty kto nechce aby som umrela,“ odpovedala mi. 

     „Si len výplod mojej mysle a čím častejšie ťa vidím, tým mám väčší pocit, že som blázon,“ povedal som nahnevane.

     „A zjavne ním už som.“ dodal som s povzdychom.

     „Ach, drahý, netráp sa. Bolí ma, keď vidím tvoju tvár plnú smútku a hnevu,“ vravela sklúčene a položila mi ruku na plece, no v skutočnosti som nič, žiaden dotyk, necítil.

     „Nechaj ma a zmizni,“ zasyčal som a zavrel som oči dúfajúc, že keď ich otvorím, bude preč. Preč? Bodaj by! Tvár mala blýzko pri mne a hľadela mi do očí. Bola ako skutočná, až ma to naozaj privádzalo do šialenstva. Chcel som na ňu už začať kričať nech sa prace, no predbehla ma. 

     „Prepáč. Už ťa nejdem trápiť,“ povedala smutne a ľahko ma pobozkala na pery. Srdce sa mi zastavilo, nedovolil som si ani dýchať. Túžobne som čakal dotyk tých sladkých pier najdôležitejšej osoby v mojom živote, vedel som však, že sa nič nestane. Nič som necítil, nemal som čo cítiť, veď bola len výplodom mojej fantázie. Alebo… žeby predsa…

Len čo som sa dostal do budovy polície zamieril som na jedno z najvyšších poschodí kde pracoval Lucas. Víťahom, z ktorého rýchlosti mi vždy bývalo zle, som bol za pár sekúnd na štyridsiatomdruhom poschodí. Na chodbách vládol čulý ruch no bolo vidieť že sa všetci už tešia na blížiacu sa obednú prestávku. Zamieril som do útrob mrakodrapu a nedočkavo som vbehol do obrovskej miestnosti plnej počítačov a obrazoviek. Narozdiel od nudnej miestnosti plnej minibuniek s úradnými policajtmi, táto miestnosť vizerala tak trochu ako z budúcnosti. Niektoré veci vizerali ako zo sci-fi, miestnosť bola moderne a pekne navrhnutá, a síce v nej neboli žiadne kvety či pohodlné sedačky, pôsobila celkovo útulne. Najmä Lucas sa tu cítil ako doma. Na vozíčku sa obracal v úzkych uličkách ako nič a prsty mu po klávesnici behali tak, že ich nebolo vidieť.

     „Stihol si už niečo zistiť, Lucas?“ ovalil som ho hneď otázkou. Prisunul som si pohodlnú kancelársku stoličku a sadol som si za neho aby som videl čo robí. 

     „Mno… to ešte celkom neviem. Je v tom dosť veľký chaos, všetko tam lieta a nevieš čo je čo,“ videl som, že nie je veľmi spokojný s tým čo zatiaľ má.

„Je to hrozne divné,“ mrmlal si popod nos zatiaľ čo sa hral s videami. Nakoniec sa mu podarilo získať to čo potreboval.

     „Čo to je?“ nechápavo som hľadel na machuľu na monitore. Machuľa sa pomaly menila, začínala dostávať tvar a ostrosť až sa z nej stal aký taký ostrý obraz. Obaja sme na to s úžasom hľadeli a nevedeli sme, čo povedať.

     „No… tak to sme teda dobačovali,“ poznamenal po chvíli ticha Lucas a snažil sa o smiech no nebol presvedčivý, skôr rozpačitý.

     „Dobačovali, a fakt biedne,“ poznamenal som. „Keď dokáže profesionálov takto natrieť žena, tak…“ nevedel som čo viac dodať. Na monitore bolo jasne vidieť jemné línie mladej ženy oblečenej v priliehavom čiernom oblečení aké nosia motorkári. Čierne vlasy, dlhé takmer po pás, mala zapletené do vrkoča, v jednej ruke mala dlhú katanu a v druhej kunai. Už len z jej postoja bolo vidieť, že je plná energie, rýchla a pružná. Inak by sa jej poraziť tých mužov ani nepodarilo.

     „Ona bola jediný útočník?“ opýtal som sa Lucasa.

     „Áno. Všetci sa celú dobu sústredili len na ňu,“ prisvečil mi a stále nechápavo hľadel na monitor. „Ale veď to nie je možné.“ obrátil sa ku mne spýtavo.

     „Alebo áno?“ len som nesúhlasne pokrútil hlavou.

     „Jedine keby bola fakt šinigami,“ povedal som napokon a nechal som Lucasa samého. Bolo to neskutočné a faktycky nereálne. Nevedel som o nikom, ani v armáde kde som vyrastal, kto by dokázal poraziť sám tolkých chlapov zo špeciálnych jednotiek.

Začala sa konečne obedná prestávka a nakoniec som sa rozhodol ísť s Hirom a niekoľkými kolegami na sushi. Zavolali aj zopár kolegíň a tak bolo o zábavu postarané, no ja som sa akosi nedokázal uvolniť a baviť sa s nimi. Šinigami kompletne zabrala moju mysel, obavy a strach. Predstava, že je tu niekto tak silný mi fakticky naháňala hrôzu. Zvlášť keď som si uvedomil, že ani ja s tvrdším a lepším výcvikom ako mali tí muži, by som neprežil stretnutie s ňou, ma značne znepokojovalo. Čo má tá žena za výcvik a koho bráni?

     „Zack-san, dnes si nám dáky duchom neprítomný,“ vytrhli ma z myšlienok kolegovia.

     „Gomen, pracujem práve na veľmi zvláštnom prípade a nedá mi nemyslieť na to,“ ospravedlňoval som sa.

     „Netráp sa prácou, obedná prestávka je na to, aby si na prácu aspoň na chvíľu prestal myslieť,“ vravel jeden.

„Presne tak, mal by si na chvíľu vypnúť, aj keď všetci vieme, že si workoholik,“ smial sa druhý.

„Ale nie! Je to pravda, Zack-san?“ opýtala sa ma jedna z kolegíň a hodila po mne spýtavý kukuč.

     „Úprimne, mne sa veľmi nezdá, že by som bol závislý na práci,“ smial som sa pustil som sa do jedla. Všetci mi začali klásť otázky vďaka čomu ma účinne odtrhli od myšlienok o šinigami. Bol to celkom príjemný obed, kým nedošlo na tému vzťahy a randenie. Obľúbené témy žien, ktoré vôbec, ale vôbec nemusím.

     „Ak niekoho hľadate dámy, tak pre vás mám horúceho kandidáta,“ začal jeden z kolegov.

„Tuto Zack-san je mladý slobodný gentleman. Má krásne terénne subaru čiernej farby, trojizbový byt v centre mesta…“

     „Shun-san,“ skočil som mu otrávene do reči a nahnevane som po ňom zazrel „ak dovolíte budem rád keď s tým skončíte. Nemám rád, keď sa hovorí o mojom súkromí a čo sa týka vás, dámy, nechcem vás sklamať, no som ženatý,“ obrátil som sa k trom celkovo mladým slečnám, ktoré na mňa žiarlivo a smutne pozerali.

     „To je večná škoda. Všetci dobrí muži sú vždy rýchlo zadaní,“ sťažovala si jedna a ostatné jej dávali za pravdu. Pomaly sa téma otočila na jeden nový párik v práci a ja som si mohol vydýchnuť. Mal som ísť asi račej do tej novej reštaurácie. 

     „Tie sú ale otravné,“ začul som vedľa seba vyčítavý detský hlások. Na prázdnu stoličku vedľa mňa si sadlo blondvlasé dievča, lakťami sa oprelo o sôl a znudene počúvalo rozhovor mojich kolegov.

 Už zase ona.