Kapitola 18

Bytom sa rozoznel zvuk zvončeka.

     „Idem otvoriť,“ počul som kričať Lucasa. Odokryl som pokrývku na jednom z hrncov a premiešal som jeho obsah. V našj domácnosti som bol kuchárom ja, Lucas sa staral skôr o poriadok. V ten deň sme čakali návštevu. Už dávno som ich nevidel a tešil som sa na stretnutie s nimi.

     „Vítajte, poďte ďalej,“ počul som z chodby Lucasov hlas. Keď sa na vozíčku dovalil do kuchyne v pätách mu boli naši hostia, Sasori, Silvia a ich dvojročná, neskutočne roztomilá dcéra Dianka.

     „Teda Zack, čakal som mužného a autoritou sršiaceho muža zákona a ono to je v zástere za hrncami,“ smial sa Sasori keď ma uvidel. Priateľsky sme sa objali, privítal som aj Silviu s Diankou a pustili sme sa do reči.

     „Ešte stále pracuješ pre Yukinho strýka?“ opýtal sa Lucas Sasoriho.

     „Áno, no nie už tak ako pred tým. Cez výkendy mám volno, aby som mohol byť aj s rodinou,“ odpovedal a nežne k sebe pritiahol Silviu s dcérkou na kolenách. Bol to krásny pohľad, no nedokázal som sa na to pozerať. Robilo mi radosť vidieť ich tak šťastných, zároveň mi to však pripomínalo, že ja nikdy taký sporiadaný, pokojný a šťastný život nebudem mať. A to ma bolelo zo všetkého najviac.

     „A čo vy? Máte niečo zaujímavé v práci?“ vyzvedala Silvia a hojdala Dianku na kolenách. Lucas len bezvýznamne mávol rukou

     „Nič zaujímavé, až na to, že sa nám dnes do rúk dostalo veľmi zvláštne video,“ začal Lucas, Sasori s rodinkou si posadali na široký gauč oproti televízii a so záujmom ho počúvali. „Povedz, Sasori, je možné, aby jeden človek dokázal sám zabiť prevahu desiatich chlapov so špeciálnym výcvikom?“ bol Lucas zvedaví. Bodyguard sa zamyslel a trochu prekvapene hľadel Lucasovi do očí.

     „Jeden človek?“ zopakoval Lucasove slová. „Znie to môžno zvláštne, no myslím, že to možné je. Bolo by to však veľmi ťažké a chcelo by to nepredstaviteľne náročný a prísny výcvik a húževnatého mladého človeka. My starší už trošičku strácame svoju pohyblivosť,“ smial sa Sasori.

     „Takže to je možné?“ neveriacky som sa opýtal.

     „Áno, videl som už takých, bolo ich však málo. Tam kde som pracoval ich volali titanmi, dokonca som sa mal stať jedným z nich, no krátko pred začiatkom výcviku som si vážne zranil nohu. Boli to mladí muži, zhruba vo vašom veku. Dreli od rána do noci, niekedy aj dva dni bez prestania. Nakoniec som bol rád, že som k nim nešiel, pretože z nich ten výcvik urobil obrnené živé zbrane bez duší. Boli ako gladiátori a keď na nich tak spomínam, tak si viem predstaviť, že by dokázali zabiť aj desať vycvičených mužov,“ uvažoval nahlas, pričom si zamyslene držal bradu.

     „Myslíš, že by tak vedeli vycvičiť aj ženu?“ opýtal som sa a tiež som si k nim sadol. Sasori prekvapene zodvihol obočie, no nakoniec povedal: „Nuž, keď vezmeme v úvahu fakt, že sú ženy vytrvalejšie a znesú viac záťaže a bolesti, tak asi áno,“ odpovedal.

     „No, o titanoch by už stačilo,“ ukončila rýchlo Silvia debatu, lebo sa jej očividne nepáčila. „Račej mi povedzte, či ste kúpili to nové Play Stayshon 3.“ Lucasovy len tak zasvietili oči.

     „Máme! Máme!“ kričal ako vo vytržení. „Dokonca s obrázkom Lightning!“ vytešoval sa ako malé dieťa.

     „Tak, len čo si dáme Zackov výborný obed, zahráme si,“ navrhla a už aj vstávala a ostatných burcovala nech ideme jesť. Zdalo sa, že všetkým môj obed chutil. Nikto sa nesťažoval, no nikto ma ani veľmi nepochválil. No čo, nemám k vareniu veľký vzťah.

Len čo sme zjedli, riad sme nechali umývačke a pobrali sme sa k televízoru.

     „Dámi a páni, prichádza nové Final Fantasy13 versus!“ predstavil nám Lucas pyšne hru, ktorú práve spúšťal.

     „Versus?!“ vykríkla nadšene Silvia. „Počula som, že ešte nie je na trhu,“ vravela rozrušene. „Ako je možné, že ho už máš?“ pozerala na neho závistlivým pohľadom.

     „Nuž, byť uznávaným hackerom má svoje výhody. Medzi inými aj túto,“ smial sa na ňu šibalsky a tvrdohlavo mlčal, keď sa z neho snažila dostať ako hru získal. „Známosti, Stella, známosti, a hraj už, inak ťa zabijú,“ vravel jej s očami zabodnutými do televízoru.

     „Maniaci,“ frflal Sasori a hral sa s Diankou, no nehneval sa. Občas sa predsa musí zabaviť aj Silvia, nie?

***

Pevné kožené topánky. Ťažká vesta s oceľovými platňami. Vrecká a kapsy napchaté plnými zásobníkmi. Zábleskové granáty. Množstvo zbraní.

Jemné lupene bielych ruží ležiace na chladnom mramore. Fotka krásneho dievčaťa s bielymi vlasmi a šikmými očami. Prečo stojí vedľa mňa, keď je tam dole? Dva metre pod zemou. Dva metre, územie kam patria tí, ktorých cesta sa už skončila.

Biele vlasy jemne vejú v závanoch vetra. Detskú tvár zaplavujú lúče slnka. Tam v rakvy? Len v mojich spomienkach a fantázii, ktorá sa mi pomaly vymyká spod kontroly.

     „Hej, compagnero, ako dlho na teba máme čakať?“ hlas plný života si ku mne razí cestu pomedzi náhrobky a sviečky. V duchu sľubujem, že sa vrátim, či už s kvetmi, alebo preto, aby som si ľahol vedľa nej. To sa ešte uvidí, ako sa tento deň skončí.

     „Mal by si ísť, volajú ťa,“ ozvala sa blondýnka. Nevšímal som si ju a pomaly som vykročil k autu plnému vojakov. „Zack,“ stuhol som a zastal. Moje meno za deň vyslovuje veľa ľudí, no keď ho povie ona, vždy sa so mnou zakrúti svet. „Dávaj si pozor a vráť sa mi živý,“ povedala a pobozkala ma na čelo. Dávaj si pozor… Vráť sa živý…

Spravil by som pre teba všetko… keby si tu bola… naozaj.

Bol to jeden z tých bežných dní, keď som šiel na raziu. Lucasovy som pri odchode pripomenul, že sa chcem dať spopolniť, a že nemá predať moju obľúbenú katanu čo som dostal od matky, keby dačo, keby som sa už náhodou nevrátil. Vždy sa len usmial a poznamenal: „Zack a umieť? Ale si ma pobavil. Ty si predsa nesmrteľný, nie?“ vravel a so smiechom ma vyprevádzal.

Mala to byť obyčajná misia a zozačiatku ňou aj bola. Vtrhli sme do hotelovej izby, všetkých spacifikovali, zadržali sme zbrane a narkotiká a tým sa naša práca skončila. Zadržali sme spolu deväť mužov a tri gejše. Zjavne ich náš príchod prekvapil, pretože veselo popíjali saké a boli už značne opitý. Jediný, kto bol ako tak triezvy, bol mladý, asi dvadsaťročný chalan s ebenovo čiernymi očami a na blond prefarbenými vlasmi. On bol jediný, kto bol natoľko pri zmysloch, aby sa začal brániť. Ako sme vtrhli do izby, začal po nás strielať, no stačil jeden zásah do nohy a bol hotový. Gejše boli dosť vyľakané, no snažili sa s nami spolupracovať. Keď sme sa ich pýtali, či vedia kto sú ich klienti, len nesúhlasne pokrútili hlavami. Robili si len svoju prácu – zabávali tých, ktorí si za to zaplatili.

Potiaľ šlo všetko hladko. Až do chvíle, keď sme začali presúvať zadržaných do obrneného auta. Zamierili sme ku schodom a vtom sa ozval blondvlasí mladík.

     „Nemyslite si, že s takou nohou pôjdem osem poschodí dole schodami. Vy za to môžete, že som zranený!“ búril sa sa a zaryto zostal stáť na mieste ako mulica. Celkom som ho aj chápal. Ranu sme mu ošetrili a dobre previazali, no aj tak musela pri pohybe príšerne boleť.

     „Vezmem si ho nastarosť,“ povedal som šéfovi a pobrali sme sa k výťahom.

     „Môžem ísť s vami? Necítim sa dobře,“ ozval sa vedľa nás vyľakaný hlas. Keď som sa obzrel uvidel som najmladšiu z gejš. Mala modré oči a krásnu, ešte detskú tvár. Z dlhých vlasov mala vytvorený typycký japonský účes a žltočervené kimono jej padlo ako uliate. Ako som jej mohol povedať nie?

Vstúpili sme do prázdneho výťahu a pohli sa smerom nadol. Žalúdok sa mi obrátil a mal som pocit, že hodím šabľu, keď som si všimol, že sa mi veci vymykajú spod kontroly. Chalan vycítil moju slabosť. Pozrel sa na gejšu a v tom sa obaja pohli. Gejša spod kimona vytiahla kunai, ktorým ma veľkou silou obratne bodla zozadu do chrbta na mieste, kde ma nechránila vesta. Ksar! Nadával som v duchu, keď som pustil chlapca a snažil sa ubrániť ďalším zásahom. Chalan zastavil výťah a poslal ho na najvyššie poschodie, to sa dalo zvládnuť aj s rukami v putách a postrelenou nohou. Začal sa môj boj s gejšou, z ktorej sa vykľula poriadna beštia. Výborne ovládala bojové umenia a bola strašne rýchla a obratná, a nemal som ani len možnosť vytiahnuť zbraň. Kým sme vyšli celkom hore, bol som na hranici svojich možností. Po tele som mal množstvo rán a cítil som, ako sa dusím. Každé nadýchnutie mi spôsobovalo bolesť.

     „Toto je všetko čo vieš?“ povedala posmešne gejša, zatiaľ čo sa za jej chrbtom otvárali dvere výťahu. Boli sme na streche s pristávacou plošinou pre vrtulníky. Vduch svišťal okolo vrtule a na helikoptére sa otvorili dvere.

     „Mám ho zlikvidovať?“ opýtala sa gejša chlapca a uvoľnila mu putá. Čupol si vedľa mňa s posmešným úškrnom na tvári, vytiahol z puzdra moju záložnú zbraň a proložil mi jej hlaveň k spánku. Nenávistne som na neho hľadel a snažil som sa niečo robiť, no moje telo vypovedalo službu. Prvá rana, ktorú mi gejša uštedrila kunaiom, mi pravdepodobne prebodla aj plúca, vďaka čomu sa mi v nich začala hromadiť krv a ja som mal pocit, že sa dusím. Napínalo ma na zvracanie a vykašilaval som krv, no nebol som ochotný zomrieť. Nie tam, v tom čase a rukami tých ľudí. 

     „Nie, Yuuna. Tento týpek sa mi páči, bude zábava znova ho stretnúť,“ odpovedal chlapec gejši a pobral sa preč. Videl som, ako nastúpili do helikoptéry a vzlietli k oblohe. Krv vo mne vrela a horel som hnevom. Strašne som si vyčítal svoju naivitu. Ako som mohol byť tak hlúpy a tak dôverčivý? 

***

     „Dobré ráno, Zack,“ ozval sa pri posteli známy krásny hlas. Keď som otvoril oči uvidel som stredoškolské dievča s krátkymi blond vlasmi. Usmiala sa a povedala: „Bála som sa o teba,“ mimovolne sa mi nadvyhli kútiky pier. Nech už bola živá, alebo mŕtva, vzbudzovala vo mne pocit pokoja a bezpečia. Večne krásna, večne mladá…

     „Teta,“ z druhej strany izby sa ozval tenký decký hlásoček. Otočil som hlavu tým smerom a uvidel som malého, ani nie päťročného chlapca. Veľkými modrými očami sa pozeral na blondýnku stojacu pri mojej posteli.

     „Teta, mne treba cikať,“ povedal potíšku a líčka mu zčerveneli od hanby. Takmer ma vystrelo. Ten chlapec… ten modrooký chlapec ju videl a rozprával sa s ňou…

Alebo je aj ten chlapec tiež len výplodom mojej fantázie?

     „Na čo čakáš, baka?!“ okríkla ma znenazdajky blonýna. Prekvapene a nechápavo som na ňu vyvalil oči. Môj mozog akosi nestíhal.

Nechápavé „Čo?“ bolo jediné, čo som zo seba vedel dostať.

     „Akože čo? Tak zodvihni telefón a zavolaj sestru! Či chceš ísť s chlapcom na záchod? Alebo mám zavolať sestru ja, nehmotná myšlenka tvojej chorej hlavy?“ vravela mi celá napaprčená. Bola zjavne napálená, že mi tak pomaly zapaľuje. Chlapec sa pri tom smial a očká tyrkisovo modré ako oceán mu plakali od radosti. Nechápal som, čo mu je také smiešne. Najskôr som to bol ja a moje dlhé vedenie.

Rýchlo som popadol telefón a privolal zdravotnú sestru na izbu. Za pár sekúnd sa do izby vrútila, alebo skôr dogúľala, malá tučná sestra. Poodpájala chlapcovy všetky prístroje okrem infúzie a pomohla mu na záchod. Až vtedy som si všimol, že okolo postele kde modrooký chlapček spal bolo plno monitorov a rôznych prístrojov.

     „Na čo to všetko je?“ čudoval som sa. Blondýnka len smutne mikla plecami, ani ona nevedela.

     „Je celkom jedno, načo tie cárachy sú. Chlapček by tu nemal byť. Mal by byť vonku s ostatními deťmi, behať, skákať a smiať sa. Nikdy nepochopím, prečo je život tak nespravodlivý.“ vravela smutne a zahladela sa von oknom. „Prečo nám nedal viac času…“

     „Ticho!“ skočil som jej rýchlo do reči a otočil som sa jej chrbtom. Zavrel som unavene oči a snažil som sa privolať spánok. „Choď preč,“ povedal som potichu. Bola ticho, no vedel som, že neodišla. Keď sa vrátil chlapec a sestra mu opäť pozapájala prístroje, miestnosťou sa začalo ozývať pípanie a slabé hučanie spustených prístrojov.

     „Akého máš zlatého psíka,“ počul som tichý dievčenský hlas.

     „Naozaj sa vám páči?“ opýtal sa chlapec a zasmial sa. Dievča súhlasne prikývlo. „Je to jediná hračka, akú som dostal od maminky,“ povedal smutne. Prevalil som sa na chrbát a pohľadom som zamieril k nim. Blondínka sedela na chlapcovej posteli a obaja živo debatovali. Nešlo mi to do hlavy.

     „A… prečo tu vlastne si?“ začul som neistý dievčenský hlas.

     „Moje srdiečko nie je dosť silné. Preto som sem prišiel na pár dní, aby mu ujo doktor pomohol. Zajtra ma budú operovať,“ odpovedal a snažil sa pritúliť k blondínkyným kolenám. Modré oči mu zaplavili slzy a stekali mu po spánkoch na vankúš.

     „Nie, miláčik, neplač. To bude dobré. Uvidíš, všetko bude opäť v poriadku,“ prihováralo sa mu dievča a rukou mu hladilo čierne vlasy. Chlapec sa nadýchol a z úst sa mu vydral vzlik.

     „Ste tak dobrá. Prečo nie ste moja maminka? Tá moja je zlá, nemá ma rada,“ plakal chlapec a pomedzi to nahlas vzlikal. Videl som, že po nehmotných lícach dievčaťa tiež tečú potôčiky sĺz.

     „Takto sa predsa o mame nehovorí,“ napomenula ho a zotrela si slzy. „Rodičov musíme mať v úcte a nehovoriť o nich zle,“ dohovárala mu, no chlapec potriasol hlavou.

     „Ale ja neklamem. Ona je naozaj zlá. Nechcem sa k nej vrátiť. Chcem zostať s vámi,“ chlapec sa tak rozplakal a rozrušil, až začali prístroje výstražne pípať. Na izbu dobehlo niekoľko ststier a doktorka a chvíľu trvalo, kým sa im podarilo upokojiť ho. Blondýna zmizla, akoby ju trápilo čo spôsobila, a ja som sa robil, že stále tuho spím.

Od tej chvíle až po moje prepustenie som z Ryujiho nespustil oko. Dával som na neho dobrý pozor, aby sa opäť nerozplakal a neubližoval svojmu malému slabému srdcu. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som sa rozprával s malým dieťaťom. Hral som s ním rôzne hry, o ktorých som vedel, že existujú, no vďaka detstvu aké som mal, som ich nikdy nehral. Bol to zvláštny, no príjemný pocit. Ryuji si dobyl miesto v mojom srdci a veľmi som túžil po tom, aby som sa o neho každodenne mohol starať. Vidieť ho ako je šťastný a ako sa smeje. Asi som v živote potreboval niekoho chrániť. Najskôr Yuki, teraz Ryujiho.

Bol som pri ňom, keď ho odvážali na operačnú sálu, bol som pri tom, keď ho doviezli späť. Jeho zobudenia som sa však už nedočkal, pretože ma prepustili. Dúfal som a veril, že mu tá operácia pomohla, a že bude môcť konečne žiť normálny život dieťaťa.