Kapitola 18

Kyle sa v polospánku pritúli bližšie k teplému telu a jemne zavrní. Rozkrokom sa otrie o pevné stehno a zacíti príjemné ranné vzrušenie. Nos zaborí do priehlbinky pri krku a vdýchne vzrušujúcu mužskú vôňu. Už mu to chýbalo. Ten pocit, keď sa zobúdza s príjemným vzrušením a vie, že bude nasledovať ranné milovanie. Dobre, že si…

Že si čo? Veď nikde nešiel a nikoho si domov nepriviedol. Stuhne. So zlým tušením rozlepí oči a trochu sa odtiahne. Pozrie do spiacej tváre. Takmer s výkrikom vyletí z postele, ale našťastie sa ovládne a len šokovane vydýchne. Posledné, čo potrebuje je zobudiť Dylena a dovoliť mu, aby ho videl v tejto polohe. Stehnami objíma Dylenovu nohu, jednu ruku má pod jeho tričkom. Tlačí sa na neho ako lacná kurva!  A navyše je vzrušený! Z Dylena!

Rozkrok mu bolestivo pripomenie, že by sa mal z tejto polohy čo najrýchlejšie vymotať.  Opatrne sa od Dylena odtiahne, jemne si vymaní ruku spod spiaceho tela a potom potichu našľapujúc na koberec, zmizne za dverami kúpeľne.

Hneď ako sa za ním zavrú dvere, vkĺzne rukou do trenírok a zovrie si ho. Zahryzne si do pery, aby nahlas nestonal a začne si po ňom v rýchlom tempe jazdiť. Oprie sa o dvere, rozkročí nohy a jemne zakloní hlavu.

Doprdele s Dylenom! Čo vôbec robil v mojej posteli?!

Dylen pootvorí oči a na ústach mu rozkvitne rozkošný úsmev. Ako dieťa, ktoré dostalo novú hračku. Zahľadí sa na dvere kúpeľne a potom so zdvihnutým obočím nadvihne prikrývku. Prekvapene zamrká, ale potom sa to rozhodne ignorovať a znova ju spustí. Tváriac sa, že nič nevidel.

Zamyslí sa. Keď sa prebúdzal a cítil na sebe cudzie telo, najskôr si myslel, že je to Sherly. Síce mu mozog napriek spánku posielal do mozgu varovné signály, ale on im nevenoval pozornosť. No a čo, že je Sherly akási svalnatejšia? No a čo, že vonia úplne inak? A čo, že sa mu o stehno otiera… V tej chvíli sa spamätal. Keby sa Kyle sústredil, postrehol by malú zmenu v tempe jeho dýchania. Ale keďže Kyle ešte driemal, nevenoval pozornosť takým detailom.  Práve uvažoval, že sa prestane tváriť, že spí a vstane, ale v tej chvíli sa Kyle pohol. Cítil, ako sa vláčny Kyle k nemu privinul ešte bližšie a na krku ho pošteklil jeho tichý dych.

Potom však telo v jeho náručí stuhlo a vydalo zdesený vzdych. Stálo ho veľa úsilia škodoradostne sa neusmiať, priam fyzicky cítil zvláštny pocit zadosť učinenia. Nechcel, aby Kyle vedel, že si všimol jeho vzrušenie. Chystal sa to vytiahnuť vo vhodnej chvíli. Eso v rukáve.

Len si skús znova ma provokovať!

Nemal pochybnosti, že keď to na neho vyštekne v pravej chvíli a zastihne ho nepripraveného, úplne ho tým dostane.

Tlmený zvuk spoza dverí kúpeľne ho vytrhne zo zamyslenia. Nadvihne sa a pod chrbát si podloží vankúš. Dnes ich čaká práca. Budú musieť z toho chlapa vytiahnuť informácie, čo sa určite nezaobíde bez dobrých prisviedčacích metód. Možno by si mal zobrať aj klieštiky a vytrhať mu najskôr nechty, ale na druhej strane by nôž mohol stačiť. Človek by sa čudoval, ako nôž pritlačený k penisu dokáže rozviazať jazyk.

Kyle už preoblečený a umytý vyjde z kúpeľne. Pohľadom sa zastaví na postave vyvaľujúcej sa v jeho posteli. S hraným pokojom zo seba dostane:

„Čomu môžem vďačiť za tvoju prítomnosť v mojej posteli?“

„Nebol si to ty, kto ma do nej pozýval?“

Tak na toto sa nedá nič povedať. Kyle sa s mizernou náladou odšuchce do kuchyne. Nachystá do kanvice vodu a automaticky do dvoch šálok nasype kávu. Do jednej niečo nenápadne pridá. Urobí to automaticky, akoby bolo jeho telo naprogramované.

Musí zistiť adresu toho chlapa. Nebude to ťažké. Aspoň myslí. Zívne a otvorí chladničku. Plná. To je snáď zázrak.

„Bol som na nákupoch.“ Ozve sa mu spoza chrbta. Otočí sa a uvidí dokonalo upraveného Dylena, ktorý vyzerá, akoby bol hore už najmenej hodinu. Akoby práve vyšiel zo stránok nejakého pánskeho magazínu. Pohľadom preletí miestnosť, zastaviac sa na hodinkách. Sedem hodín ráno. Išli spať po polnoci, ako môže vyzerať tak sviežo?!

„Aha..“ zavrčí a vytiahne z chladničky vajíčka a šunku. Položí to na linku, ale potom si to rozmyslí a vajcia vráti naspäť. Šunka je dosť dobrá. Začne sa prehrabovať v chlebníku, hľadajúc pečivo. Dylen to celé ticho pozoruje. Zakrúti hlavou a odlepí sa od zárubne. Otvorí chladničku, vytiahne vajíčka, cibuľku, klobásku a zeleninu.

„Idem si urobiť raňajky. Dáš si so mnou?“ Kyle sa zamračí. Chce odseknúť, že nie, ale rozmyslí si to. Len kývne hlavou a sadne si na stoličku, aby mu nezavadzal. V kuchyni má obe ruky ľavé. Niečo ho napadne. Donesie si z pracovne notebook a zistí im niečo o neznámom. Aspoň rozumne využije čas a nebude si pripadať tak stupídne ako teraz, keď nič nerobí a len pozoruje Dylena pri práci.

Prsty sa mu rýchlo rozbehnú po klávesnici. Je v svojom svete. Dylen na chvíľu prestane krájať zeleninu, pozrie na Kyla, usmeje sa a vráti sa k paradajkám.

Je nemožný, ale v svojej práci sa vyzná. Myslí si, zatiaľ čo na panvicu hádže kúsky klobásky.

„Mám ťa!“ Kyle sa popreťahuje.

„Býva tu v Londýne.“ Konečne nebude musieť za informáciami cestovať! Zázrak! Dylen naloží na dva taniere jedlo a jeden položí pred Kyla. Ten zaklapne notebook a pritiahne ho k sebe. Vidličkou si naberie kúsok a ochutná. Blažene privrie oči. Oproti tým hnusom, čo si robí sám, je to ako nebeský nektár.

„Bože, teba mať doma stále, tak…“ zasekne sa. Úsmev mu nahradí zamračený pohľad. „tak som za chvíľu po smrti.“ Dodá už úplne iným tónom. Chcel povedať niečo iné, ale …

„Kedy pôjdeme?“ spýta sa Dylena a pokračuje v jedení.

„Najeme sa, nachystám si potrebné veci a potom vyrazíme. Čo najskôr.“ Odpije si z kávy, na čo sa rozkašle. Do očí mu vbehnú slzy a na tvári sa objaví trpká grimasa. Prudko vstane, až prevrhne stoličku a schytí do rúk fľašu minerálky. Nedbajúc na svoju zásadu vždy si naliať vodu do pohára, odkrúti vrchnák a napije sa. Fuj!

Kyle sa nevinne usmeje.

„Aká je?“ hotový anjelik, chýba už len svätožiara nad hlavou. Dylen sa falošne usmeje. Na jazyku ešte stále cíti zvláštnu pachuť… Čo mu tam prisypal?! Najradšej by po ňom skočil a prsty mu zaboril hlboko do krku. Dusil by ho pekne pomaly, užíval by si to. 

Kyle, cítiac hroziace nebezpečenstvo, sa postaví, tanier hodí do umývadla a zamieri do spálne. Musí sa prezliecť. V dverách sa zastaví, obzrie sa cez plece a s úsmevom povie.

„Korenie…“ nečaká na reakciu a zapadne do spálne. Dylen zaškúli na šálku a potom ju s povzdychom vyleje do umývadla. Tak korenie, čo? No, môže suverénne prehlásiť, že väčší humus ešte nepil. Ovládne túžbu hodiť tú šálku Wizardovi do hlavy a opláchne ju pod tečúcou vodou.

Vtipné! Strašne vtipné! Myslí si zúrivo.

Kyle sa oblečie do starších čiernych nohavíc a fialového štrikovaného roláku. Do tašky si pre istotu zabalí notebook a hračku na odstavenie alarmu. Možno sa mu to bude hodiť.

Rozhodne sa ešte na chvíľu posadiť za počítač. Má čas, kým sa Dylen „nachystá“ – zaujímalo by ho, čo tým presne myslí . Zapne svoju obľúbenú hru a o chvíľu už likviduje démonov s čiernou kožou a veľkými zatočenými rohami.

„Môžeme vyraziť.“ Ozve sa Dylen po pol hodinke, ale nikto mu neodpovie. S otázkou v očiach nakukne do pracovne, odkiaľ počuje vychádzať podozrivé zvuky. Nájde v nej Kyla zažraného do nejakej počítačovej hry. Neveriacky sa na neho zadíva.

„Ideme!“ skúsi to hlasnejšie, ale nič sa nedeje. Akoby bol v tranze. Zhlboka sa nadýchne, premôže sa a odstráni z tváre ten otrávený úškľabok. Hlavne zachovať pokoj a neukázať, čo si naozaj myslí. Tromi veľkými krokmi k nemu podíde so zámerom chytiť sa ho a tým na seba upozorniť. Natiahne ruku, ale presne v ten moment sa Kyle otočí, akoby vycítil jeho prítomnosť. Namiesto ramena sa dotkne Kylovho odhaleného krku.

Obidvoch strasie. Čas sa zastaví. Zem sa na okamih prestane točiť, aby sa v ďalší mohla rozbehnúť rýchlejšie.

Otravný! Prečo musím…. Otravný! Prečo musím… Otravný! Prečo musím… Otravný! Prečo musím…

Niekto tu je! Niekto tu je! Niekto tu je! Niekto tu je! Niekto tu je! Niekto tu je!

Slučka myšlienok prehrávajúca sa im v mysliach. Zdesene od seba odskočia. Ozve sa výkrik, čí, to vie len Boh. Buchot padajúcej stoličky. A zdesenie v dvoch pároch očí.

Kyle sa oprie o stôl. Uvedomí si svoj zrýchlený dych a rýchlo tlčúce srdce.

Počul Dylenove myšlienky.  Celkom určite. Počul ich tak jasno a čisto, ako keby ich povedal nahlas. V momente ako sa dotkli, zacítil silný impulz, ktorý by prirovnal k rane elektrickým prúdom.

Ako je to možné?! Veď ho nebol schopný prečítať!!! Prečo teraz?!Žeby tým dotykom?!Ale veď sa dotkli aj predtým…

 Niečo je zle! Niečo nie je v poriadku!  Ešte nikdy sa mu nepodarilo prečítať niekoho, kto bol nedostupný! Ale čo je desivejšie… Ešte nikdy neprenikla cudzia myšlienka do jeho mysle bez toho, aby uvoľnil svoju bariéru!

Dylen o krok ustúpi. Čo to bolo? Počul niečo… Nevie čo to bolo, ale bolo to… Kurva, čo to bolo?! Je zmätený. Uvedomí si, že nedýcha. Zhlboka nasaje do pľúc blahodarný vzduch. Pozrie sa na Kyla.

„Čo to bolo?“ zvláštne chrapľaví hlas. Nespoznáva ho.

Kyle sa zarazí. Až teraz sa pozrie do Dylenovej tváre. Uvidí nechápavý výraz a zdesenie. Žeby cítil, že ho prečítal? Ako to je možné?

„Počul som… Hlas, stále dokola opakoval: Niekto tu je. Niekto tu je…  Hlas…“

Kylovi sa zastaví srdce. Zbledne. Sedel na stoličke, práve zabíjal monštrum na vysokej úrovni, keď zacítil niečiu prítomnosť. S myšlienkou, že tu niekto určite je, sa otočil a potom sa to stalo. Dylen ho prečítal?! Nie!

„Hlas…“ ozve sa Dylen zamyslene a potom sa mu rozjasní. „To bol tvoj hlas! Trochu hlbší a akoby vzdialenejší, ale bol tvoj!“

Nie! NIE!!!

„O čom to hovoríš?“

„Cítil si to tiež! Ten pocit, akoby ťa niečo koplo a potom…“ Kde je jeho pokoj? Kde je jeho triezva myseľ? Na míle ďaleko…

„Nič také som necítil!“ klamať, zapierať, nenechať to vyplávať na povrch.

„Tak prečo si potom odskočil? Prečo si sa tváril, akoby si videl ducha? Veď si ešte stále bledý ako mŕtvola.“

„Zľakol som sa! Vôbec som ťa nepočul prichádzať!“ zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať!

Dylen sa chytí za čelo. Pokoj! Táto hystéria k nemu nepasuje.

Kyle sa okolo neho pretiahne. Musí sa trocha pozbierať. Už je  pri dverách, keď ho zozadu zovrú nejaké ruky. Je ako v kliešťach.

Jedna ruka ho neprestane držať okolo pásu, ale druhá sa pohne. Smerom ku krku. Kyle sa šklbne a pokúsi sa vytrhnúť, ale je dokonalo znehybnený. Je v pasci.  Ak je pravda, že sa navzájom prečítali vďaka tomu dotyku, nesmie mu dovoliť, aby sa ho dotkol! Nesmie mu dovoliť, aby sa dozvedel, na čo teraz myslí! Veď by sa mohol dozvedieť všetko, všetko!

„Pusti ma! Pusti ma! Ty bastard!“ jačí ako ženská. Je mu to jedno.

Začne sa metať ako šialený, ale nič nedocieli. Vražedné zovretie. Dylen sa premenil na beštiu, ktorá svoju korisť nepustí, dokým ju nezabije. Niečo vymyslieť!

Neskoro. Uvedomí si, keď mu na krku pristane veľká ruka. Nezvyčajne teplá, nezvyčajne jemná. Dotyk, ktorý sa nehodí k tejto situácií.

Nič. Ticho. Žiadne elektrické šoky, žiadne myšlienky.

Zovretie povolí a on je zrazu voľný. Nohy ho neudržia, a tak skĺzne na zem. Bál sa! Tak zasrane sa bál, že to ani nie je možné! Ruky bezvládne spustí do lona a roztrasie sa. Stres si vyberá svoju daň.

„Prečo si sa tak metal, keď si predtým nič necítil?“ chladný hlas. Po zdesení ani stopa. Akoby sa nič také ani nestalo. Kyle sa zamyslí. Čo má povedať?! Niečo ho napadne.

„Myslel som, že ma ideš uškrtiť.“ znie to logicky. Chvalabohu!

Dylen sa zamračí, ale nepovie už nič. Neverí mu. Zistí, čo sa stalo! Ale na teraz to nechá tak.

„Poďme.“ Zavelí a obíde sediaceho Kyla. „Máme prácu.“ Kyle sa na neho s obdivom pozrie. Nechápe, ako môže byť taký silný! On sám nevie, či bude schopný vstať a nie ešte ísť niekoho vydierať a mučiť!

„Idem.“ Zavrčí slabo a s námahou sa zdvihne. Fajn. Nie je to také zlé! Vezme si tašku, ktorú nechal položenú na stolíku vedľa počítača a pohne sa za Assassinom.

V aute vládne stiesnená atmosféra. Keby neprenikali zvonka zvuky ulice, zadusili by sa v tom ťažkom tichu. Dokonca aj otravné trúbenie, zrazu vidia v úplne inom svetle.

„Necháš rozprávať mňa.“ Prehovorí zrazu Dylen. Kyle neodvráti pohľad od okna, ktorým zaujato sleduje ulice Londýna. Bojí sa.

„Dobre.“ Za normálnych okolností by namietal, ale teraz sa cíti ako šupka z banánu. Bez dužiny, bez života, schopný maximálne nechať niekoho, aby na neho stúpil. Zhlboka sa nadýchne a zavrie oči. Čelom sa oprie o studené sklo.

Nemusím sa báť. Nezáleží na tom, čo sa stalo. Budem sa od neho držať ďalej. Už sa to nestane. Snaží sa presvedčiť sám seba.  Pomaly sa upokojuje. Nevie si predstaviť nič desivejšie, ako to, že by si ho mohol Dylen prečítať ako otvorenú knihu. Má v sebe skryté veci, o ktorých nesmie nik vedieť. A Dylen už vôbec nie.

Bola to náhoda. Uzavrie nakoniec a usmeje sa. Nebude sa stresovať! Nebude! To by bolo akoby sa vzdal. Nie! Nevzdá sa!

Pozrie sa na Dylenov profil a potom odvráti tvár. Nebojí sa ho…. no, možno trošku, trošíčku.

Dylen sa začuduje nad tou premenou, ale nerozoberá ju. Zaujímalo by ho, prečo tak strašne zatĺkal, že to cítil. Možno vie, čo to je a nechce, aby sa o tom viac dozvedel.

„Vystupovať.“ Stoja pred malou budovou na okraji Londýna. Kyle pozrie von okienkom. Zima už aj na prvý pohľad.

Nebuď fajnový! Napomenie sa a otvorí dvere. Má z toho zvláštny pocit. Nie, že by sa bál mučenia iných ľudí, ale nie je si istý, či chce vidieť Dylena v takejto akcii.  Aj tak o ňom vie viac, ako by chcel.

Dvaja muži v čiernych kabátoch vstúpia do malej budovy a po schodoch vypochodujú na druhé poschodie. Ten s tmavšími vlasmi sa oprie o stenu pri dubových dverách a nezaujatým pohľadom pozrie na dvere oproti. Budú musieť dozrieť na to, aby ich „priateľ“ nenarobil hluk.

„Pán Tomson?“ zdvorilý  hlas. Na perách úsmev a v rukách nejaké dokumenty v euro obaloch zopnutých obyčajným kovovým krúžkom. Dylen sa premenil na diplomata.

„Idem.“ Ozve sa odomykanie dverí a odistenie retiazky. Muž v modrom župane otvorí dvere a nevraživo na nich zazrie. Ešte je poznačený spánkom, ktorému sa doteraz oddával.

„Sme z inšpekčného úradu Londýn, pracujeme v sekcii pracovná spôsobilosť ľudí. Vyšetrujeme Richarda Pettersena. Je to váš kolega, správne?“

„Áno.“ Povie muž, na ktorom je vidieť úľava. Už sa bál, že sú tu kvôli nemu.

„Môžeme sa s vami pozhovárať?“

„Iste, poďte ďalej.“ Uvoľní im cestu a zavrie za nimi dvere. Vie, aká je jeho suseda zvedavá. Zase by si mohla pustiť ústa na prechádzku ako vtedy, keď tú mal tú ryšavú kurvu, o ktorej sa záhadne dozvedela jeho – teraz už bývalá – manželka.

„Prepáčte, že Vás otravujeme u vás doma, ale vyšetrovanie je zatiaľ tajné a neboli by sme radi, keby nás u vás v práci niekto videl.“

„Rozumiem.“ Zamrmle, obíde ich a vykročí smerom do kuchyne. V zátylku však zacíti tlak zbrane. Zastane a stuhnuto sa otočí. Hľadí do ústia nabitej Beretty. Pomaly zdvihne ruky.

Do prdele!

Kyle stojaci tesne za Dylenom si ho prehliadne od hlavy po päty. Svalnatá postava, pieskové vlasy a sivé oči. Pekný. Ohodnotí ho. Možno sa z toho nakoniec vykľuje zábava. Zvrhlo sa usmeje a oblizne si vysušené pery.