Kapitola 19

Od môjho prepustenia z nemocnice prešiel už takmer mesiac. Rany sa mi dobre hojili a PN-ku som mal mať ešte asi týždeň a pol. Ospalo som sedel v krátkych nohaviciach na balkóne a popíjal som limonádu. Bola polovica júna a leto sa už veselo predvádzalo v plnej sile. Dni boli stále teplejšie, vzduch tancoval nad rozpáleným asfaltom a z diaľky sa ozýval zvuk hromu. Rádio v kuchyni hlásilo blízky príchod monzúnu. K východnému pobrežiu Japonska mal doraziť už za pár dní. Celkom som sa tešil, nemal som rád tie úmorné teplé dni, kedy človek umiera od dehydratácie aj keď vypije desať litrov vody denne.
Zato Lucas, to bol nezmar. Nikdy sa nesťažoval, že mu je horúco a celý deň behal po byte alebo v práci, zatiaľ čo ostatní s vyplazenými jazykmi pomaly umierali ležiac na pracovných stoloch. Nepomáhali ani ventilátory a klimatizácia, on si to však nevšímal. Teraz sedel na vysokej barovej stoličke a žehlil oblečenie.
     „Na trati Yokohama – Tokio, v kamere zasekol sa film. Zostala si tam iba ty Yoko, pri videu noci presedím. A potom ráno cvičím karate, a obliekam si kimono…“ spieval si pri tom veselo a mne to parádne liezlo na nervy.
     „Prestaň to už spievať!“ povedal som prosebne. „Spievaš si to takmer týždeň a vždy keď sa tej melódie zbavím, zas s tým začneš,“ sťažoval som sa, no zjavne ma nepočúval. Alebo skôr nechcel počúvať.
     „Haraší mi z teba Yoko, ani nevieš Yoko ako. Kôli tebe chcem byť samurai, príď a moje sny mi nebúraiii…“
     „Mne začína harašiť z teba, Lucas. Drž už hubu, lebo ťa z tej stoličky zhodím!“ vyhrážal som sa mu. Odpoveďou mi bol však len bezstarostný Lucasov smiech. Vzdychol som si a vošiel som do kuchyne. Na barovom pulte mal Lucas položený notebook a veru, viac sa venoval jemu, než žehleniu. Oči mu veselo svietili, keď čítal správy čo mu prišli.
     „Paráda! Vizerá to tak, že Sáru toto leto pusia rodičia do Japonska. Chcela by u nás zostať na mesiac. Bolo by to ok, Zack?“ spýtal sa a upieral na mňa prosebný pohľad.
     „Prečo nie? Nech príde, keď chce,“ odpovedal som nezaujato a zamieril som do kúpelne. Keď som marod hrozne zleniviem a nechce sa mi ani holiť, v ten deň som však mal na pláne niekoho navštíviť a tak som popadol holiaci strojček a pustil som sa do práce. Nemohol som predsa po Tokiu behať ako bezdomovec. Obliekol som si letnú bielu košeľu a trištvťové džínsy, všetko čisté a vyžehlené. Zhrabol som z poličky kľúče a mohol som ísť.
Zaparkoval som subaru na parkovisku pred vchodom do areálu podobnému kúpelom. Nad vstupnou bránou sa skvel červený nápis: Psychiatria.
     „Vitaj doma, Zack,“ povedal som a musel som sa pousmiať. Mysľou mi prebleska myšlienka, či je toto naozaj môj osud. Rýchlo som ju však zahnal a pobral som sa ďalej. Na recepcii som ohlásil svoju návštevu a opýtal som sa na pacienta, ktorého som prišiel navštíviť.
     „Mala by byť niekde vonku,“ odpovedala mi recepčná a tak som sa vybral von. Bol už večer, no slnko bolo stále dosť vysoko nad horizontom. Čerstvá zelená tráva bola nedávno pokosená a jej vôňa sa niesla celým areálom. Zo zavlažovania striekala voda a vo vzduchu vytvárala miniatúrne dúhy. Zamieril som k lesíku vedúcemu k horúcim prameňom. Do zelených korún sa opieralo zlatisté slnko a na chvíľu ma zalial príjemný pocit tepla.
     „Vedela som, že prídeš, Zack-chan,“ ozval sa vedľa mňa krásne známi hlas. Otočil som sa a zadíval sa do usmiatych hnedých očí mojej matky. Nemala ešte ani päťdesiat, aj keď na to už vizerala. Vedel som, že sa často veľmi trápi, no vtedy bola jej tvár pokojná a plná nežnosti. Pristúpila ku mne a objala ma. Ruky som jej ovinul okolo pliec a s radosťou som jej objatie prijal. Mal som ju rád, ako nikoho na tomto svete. Môžno sa pýtate: A čo Yuki? To je iná láska. Matke som bol vždy veľa dlžný, spravila pre mňa toho v živote tak veľa a nebála sa pre mňa riskovať ani život. Stála pri mne v slabozelenej ľahkej yukate s vlasmi vypnutými dohora.
     „Tak rád ťa vidím, oka-san(mama). Ako sa cítiš?“ opýtal som sa, keď ma konečne pustila. Začali sme sa prechádzať po parku, zatiaľ čo mi rozprávala o všetkom čo zažila v posledných dňoch. Zdalo sa, že je na tom momentálen dobre, stále sa smiala, rozprávala mi vtipy a pôsobila sviežo a vyrovnane. Akoby na to miesto ani nepatrila. Bol som neskutočne rád, keď som ju videl v tak dobrom stave.
     „A čo Yuki?“ spýtala sa ma odrazu a šibalsky sa usmiala. Zostal som zarazene stáť, nevediac čo povedať. Matka bola jediná osoba, ktorá o zjavoch toho blondvlasého dievčaťa vedela.
     „Nič zvláštne,“ povedal som nakoniec a sadol som si na lavičku. „Už dávno som ju nevidel,“ dodal som ešte a nastavil som svoju tvár lúčom zapadajúceho slnka.
     „Ale nevrav. Veď ju vidím tamto,“ povedala mama. Prekvapene som sa strhol a začal som sa obzerať.
     „Kde?“ vyhrkol som zo seba podráždene a útla osôbka v zelenom kimone sa začala smiať.
     „Len si robím srandu,“ vravela veselo.
     „Mami, nerob zo mňa blázna,“ povedal som výhražne, no s úsmevom na tvári.
     „Ani náhodou, bubáčik, ty už blázon si. Máme to zrejme v rodine,“ smiala sa ďalej.
     „Mami. Z tohto by si si nemala robiť srandu,“ povedal som jej mierne, aby som ju neurazil.
     „Máš pravdu, prepáč,“ priznala, keď sa trochu ukľudnila. „Som taká rada, že ťa vidím, až hovorím sprostosti,“ snažila sa ospravedlniť.
     „To nič,“ povedal som, a so šibalským úsmevom som sa k nej obrátil. „Mami?“
     „Ak chceš peniaze, máš smolu, celý môj dôchodok si bere tento cvokhaus. Ale ak chceš radu, sem s tým,“ skočila mi do reči.
     „Nie, nie, nič z toho,“ smial som sa pohol som sa smerom k domu s recepciou. Mama po mne začala hádzať skúmavé pohľady.
     „Ale nie!“ vykríkla odrazu „Hádam si sa mi nezamiloval. Prišiel si mi povedať o svadbe?“
     „To by si chcela, čo?“ vravel som jej so smiechom. Otvoril som dvere a nechal ju, aby vošla dnu prvá. „Až takú bombovú správu nemám, no mám toto,“ z vrecka som vybral dva, trochu zkrkvané modré lístky. Mama pri pohľade na ne prestala takmer dýchať.
     „Lístky na módnu prehliadku Blue Butterfly!“ vravela celá natešená. „Ach, Zack-chan! Ty si to najúžasnejšie dieťa!“ plakala od radosti a znova ma začala obíjmať. Len čo sa z počiatočného radostného šoku a vytrženia trochu dostala, ohlásil som na recepcii, že berem mamu do mesa a mohli sme ísť.
Pred budovou, kde sa módna prehliadka mala konať stáli už húfy ľudí. Do otvorenia zostávala ešte polhodina, ja som však neplánoval stáť vonku a čakať. Chcel som dať mame viac. Obišli sme dav a šli sme rovno ku zadnému vchodu pre personál. Ako som očakával, zastavila nás bezpečnostná služba, stačilo im však ukázať môj služobný preukaz a potom už nemali žiadne námietky. Bez problémov nás pustili dnu, ešte nám aj popriali príjemný zážitok. Mama to najskôr vnímala ako prehrešok voči tým, čo stáli vonku a podstivo čakali, bola však šťastná, že sa môže pozrieť do zákulisia. Nenápadne sme sa zakrádali chdbami a spoza rohov sme sledovali ako stailisti maľujú a češú modelky. Nikto nás nezastavoval ani sa nás nič nepýtal. Ľudia čo okolo nás prechádzali si nás vôbec nevšímali, mali dosť inej roboty. Ako sme sa tak prechádzali, chodbami sa zrazu ozval kril a nadávky. Znenazdania sa z rohu vyrútila malá postavička a vrazila do mňa plnou silou. Len čo som sa z toho trochu spamätal chcel som začať dieťa karhať, keď som si všimol, kto to je.
     „Ryuji,“ vydýhol som prekvapene a s úľavou zároveň. Stál predomnou v plnej sile, zravý a … „Ryuji, čo sa stalo? Prečo plačeš?“ zohol som sa ku chlapcovi s očami mokrými od sĺz. Len čo ma uvidel hodil sa mi okolo krku.
     „Aniki(zdvorilé oslovenie staršieho brata), zas na mňa kričí. Nič som neurobil a ona vraví, že za všetko čo sa jej stane môžem ja. To nie je pravda! Povedz jej, že to nie je pravda. Pre-prečo *snif* prečo je ku mne taká? Prečo ma nemá rada?“ Vyrútil zo seba Ryuji a maličkými rukami sa ma držal ako kliešť. Mama sa na nás zadivene pozrela.
     „Tak aniki,“ usmiala sa, no slová ktoré práve od Ryujiho počula ju zjavne znepokojili. Bolo počuť ako sa ku nám približujú kroky topánok na podpetku, keď sa pred nami objavila žena v béžovom hodvábnom župane s prapodivným účesom na hlave a spolovice namaľovanou tvárou. Bola krásna, postavu mala tak ako každá modelka dokonalú, avšak jej chladné čierne oči na nás hľadeli s hnevom a nenávisťou.
     „Ryuji, ty krpatý zmätok! Okamžite sa prac do mojej šatne a nepraj si ma ak sa ešte raz pokúsiš utiecť,“ začala kričať a snažila sa odomňa chlapca odtrhnúť. To som nemohol dovoliť, nemohol som Ryujiho sklamať a nechať tú rozzúrenú beštiu aby si na ňom len tak vybíjala zlosť. Protestne som ho zodvihol na ruky a nechal ho, nech sa ku mne pritúli.
     „A vy ste kto slečna?“ ozvala sa hneď mama ktorej sa takéto spôsoby vôbec nepáčili. „Ak toto nazývate výchova tak by ste mali vedieť, že ste poriadne vedľa,“ začala ju hneď poúčať. Žena na ňu hodila zaskočený pohľad akoby si ju dovtedy nevšimla. Hneď na to sa však zatvárila ľahostajne a opovrhujúco. „A vy ste kto, že sa staráte do mojich vecí? Choďte poúčať svoje deti,“ odpovedala mame.
     „O moje deti sa nemusíte báť, vychovala som si ich dobre,“ nedala sa mama a položila mi ruku na rameno. Konečne sa žena zadívala do tváre aj mne. V tej chvíli som videl, ako sa jej zúžili zreničky, takmer nebadane sa strhla a silno zaťala päste. Potom sa však uvolnila a hodila na nás vyzívavý pohľad.
     „Ochorela mi pestúnka, mohli by ste si ho zobrať na starosť?“ povedala odrazu.
     „Áno!“ vykríkol Ryuji za nás a vec bola odrazu vyriešená. Aspoň pre tentokrát. Žena sa otočila a rýchlo odišla. „Vravel som ti, že mám zlú mamu,“ ozval sa Ryuji, keď nám zmizla z očí. Mal pravdu. Nikdy som si nemyslel, že by sa matka dokázala tak hrubo správať k svojmu dieťaťu. V tej chvíli Ryuji akoby ožil, začal veselo rozprávať a vodiť nás po budove. Krátko pred začiatkom nám ukázal najlepšie miesto na sedenie a tak sme mali počas celej prehliadky výborný výhľad. Modelky predvádzali šaty ktoré mali určiť módny trend toho leta. Večsina šiat bola veľmi pekná, niektoré som veľmi nemusel no zopár kúskov bolo fakt úchvatných. Aj šaty Ryujiho mamy mi vyrazili dych. Predvádzala ľahké šaty po kolená, krvavočervenej farby. Keď sa prehliadka skončila, bol som celkom spokojný, pretože som od toho čakal omnoho menej. Myslel som si, že sa budem nudiť, nie som totiž veľký vyznávač módy. Tento druh šiat sa mi však páčil. Na konci sa na móle ešte ukázal návrhár aby pozdravil publikum a poďakoval za účasť. Pri pohľade na neho som sa nedokázal zbaviť pocitu, že ho poznám, no klobúk a veľké retro okuliare s tmavšími sklami mi nedovolili lepšie si ho prezrieť. Nakoniec som bol zaviesť Ryujiho do šatne jeho mamy, až tam sme sa však nedostali. Cestou nás zastavil starší pán v bielom obleku s panamákom na hlave (biely klobúk s čiernou stuhou).
     „Dobrý večer,“ pozdravil nás a pristúpil k nám. Na tvári mu pohrával jemný úsmev a vizeral byť celkovo pohodovým a milým človekom.
     „Saito-san. Dobrý večer,“ odzdravil sa mu veselo Ryuji a predstavil nás.
     „Pokiaľ ide o Ryujiho nemusíte si robiť starosť. Dám už na neho pozor,“ ponúkol sa mi, čo som vďačne prijal. Bolo už dosť veľa hodín a musel som mamu zaviesť späť.
„Drž sa, borec,“ rozlúčil som sa s Ryujim. „A pozdravuj odomňa aj vrešťadlo. Dúfam, že sa ešte stretneme,“ povedal som mu a postrapatil som mu vlasy. Naširoko sa usmial a prikývol.
„Hm! Odovzdám,“ povedal šibalsky. „Len to vrešťadlo račej vynechám, lebo by ťa pri našom ďalšom stretnutí roztrhala ako žabu,“ smial sa a kýval mi narozlúčku. Nikdy by ma nenapadlo, že ho tam stretnem, no bol som neskutočne rád, že som ho opäť videl. Dúfal som, že sa nelúčime na dlho.