Kapitola 2

Princezná prešla služobných vchodom do zámku, a  zamierila do svojej komnaty. Rýchlo vkĺzla dnu, a začala si rozopínať živôtik. V tom sa za ňou však ozval hlas. „kde si bola celý deň?“ prekvapene sebou trhla. Keď však za sebou uvidela stáť hnedovlásku, ktorú veľmi dobre poznala, upokojila sa. „Sinera…čo tu robíš?“ spýtala sa nechápavo. Hnedovláska len zdvihla obočie „máš ty vôbec pojem o čase?  už bude večera. Prišla som ťa ustrojiť.“ V tej chvíli si ju premerala pohľadom. Sivá zbroj bola celá od hliny, tak isto aj jej bledá pleť, a vo vlnitých vlasoch mala povplietané akési vetvičky „dnes to dá dosť roboty, tak sa vyzleč.“ Pokynula jej s úsmevom. Arwen prešla k posteli, na ktorej ležala mohutná, mačkovitá šelma bielej farby, so žiarivými tyrkysovými očami. „Tak čo Ajen, zvládla si to tu dnes?“ prihovorila sa jej vľúdnym hlasom. Ona sa hneď pritúlila k jej ruke a začala priasť.

„Chýbaš jej.“ Odpovedala Sinera, ktorá už v ruke držala misu s teplou vodou, a nejaké utierky. Arwen si do nej namočila ruky, a umyla si tvár. Utierku namočila do vody a začala si utierať ramená.

„Mala by si s ňou častejšie trénovať.“ Dodala po chvíle. Brunetka však len kývla hlavou. „Otec mi dovolil nechať si ju ako maznáčika, no bojovať spolu nemôžeme.“ Sadla si na stoličku, a Sinera jej začala česať vlasy.

„Tvoj otec je zaneprázdnený. Myslím, že by si to ani nevšimol. Vieš predsa, že sa teraz snaží nadviazať opätovné spojenectvo s Kalimdorom. Preto urobí čokoľvek.“

„Mne to len vyhovuje.“ Podotkla princezná, a prezliekla sa do tmavomodrých, hodvábnych šiat, popretkávaných striebornou niťou. V páse si ich stiahla striebornou stuhou, a narovnala si rázporok tak, aby odhaľoval ľavú časť od stehna dole. Vlasy siahajúce takmer po zadok si splietla do jednoduchého vrkoča a hodila si ich na chrbát.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?“ Spýtala sa svojej priateľky, ktorá ju s úškrnkom sledovala.

„Ale nič…aspoň raz za čas vyzeráš ako princezná. Neškodí ti to.“

„Tak poď Ajen.“ Mačkovitá šelma zoskočila z postele a postavila sa po boku svojej princeznej. Bola naozaj mohutná. Siahala jej takmer po pás. Arwen sa dlaňou dotýkala jej bieleho kožucha s čiernymi škvrnami, a takto bok po boku zastali pred jedálňou. 

Pred vysokými drevenými dverami, z množstvom vyrezávaných ornamentov stáli dvaja elfovia v uniformách. Arwen len kývla hlavou, a oni jej dvere okamžite otvorili. V stredne veľkom sále, bol dominantou dlhý stôl, okolo ktorého bolo asi tucet stoličiek. Sedel pri ňom kráľ, a pár vysoko postavených elfov. Arwen pred ním zastala, a mierne sa uklonila. Až vtedy jej otec rukou pokynul, aby si sadla k stolu. Tak aj urobila. K jej nohám si ľahla Ajen, ktorá podozrievavo sledovala všetko čo sa dialo.

„Ako pokračuje jednanie s Kalimdorom?“ Snažila sa prelomiť ticho. Kráľ k nej zdvihol pohľad, a pousmial sa „zatiaľ ide všetko tak, ako chceme. No je dosť možné, že nám v tom aj ty veľmi pomôžeš.“ V tej chvíli sa Arwen zarazila. Podobné slová dnes už počula..

 „Ako to myslíš, že vám pomôžem?“

„Všetko sa dozvieš v pravý čas dcéra moja.“

„Ako poviete.“ Vedela, že nemá zmysel pýtať sa ho na niečo viac. Aj tak jej to teraz nepovie…

V tej chvíli sa mohutné dvere otvorili, a dnu vošli dvaja vojaci s akýmsi mužom. „Kráľ…kráľ!“ Vbehol do sálu udýchaný starec, a padol na zem. Vôkol neho sa okamžite rozostúpila kráľovská stráž. V tom sa ku kráľovi nahol jeden z radcov. „Môj pane, to je Stern. Roľník zo severnej časti kráľovstva. Brat generála Jolsena.“

Kráľ mávol rukou k stráži na znak toho, aby starca prepustili. Starec otvoril koženú tašku, ktorú mal prevesenú cez rameno a vytiahol z nej maličký, stočený zvitok. „Odpusťte mi, že vás vyrušujem môj pane, no je to naliehavé. Dnes ráno priletela k brehu mora biela holubica s kráľovským označením, a týmto odkazom.“ Muži v sieni sa na seba začali nechápavo pozerať. Bolo známe, že odkazy po bielych holubiciach sa posielali len v čase vojny.

„Tare.“ Skríkol kráľ na jedného zo svojich radcov. „Chýba niektorá holubica?“ Spýtal sa prekvapene. 

„Nie môj pane. Ani jedna.“

V tom kráľ vstal od stola, a rukou pokynul starcovi aby pristúpil bližšie. Starec tak urobil, a odkaz mu predal. V miestnosti zavládlo ticho. Kráľ rozvinul malý zvitok, a prižmúrenými očami začal lúštiť malé písmenká.

„To snáď nie je možné.“ Krútil hlavou neveriaci.

„Stalo sa snáď niečo, môj pane?“ Strachoval sa o neho jeden z radcov.

„Okamžite zvolajte všetkých generálov, do korunného sálu.“ Rozkázal radcovi, a sám sa vybral do vedľajšej miestnosti. No jeden z mužov ho ešte pred odchodom zastavil.

„Môj pane…a čo s ním?“ Rukou ukázal na starca.

„Dajte mu mešec zlata, a odveďte ho späť na jeho statok.“ Tak ako kráľ povedal, sa aj stalo.

„Ďakujem vám, môj pane.“ Šepol starec vďačne. Arwen sa len nechápavo pozerala na to, čo sa udialo. Rýchlo vstala od stola a chcela nasledovať kráľa, no ten ju zastavil „ty nie dcéra. Toto sa ťa netýka.“

Arwen zovrela ruky v päsť, no nevydala ani hlásku. Namiesto toho sa obrátila, a vbehla do svojej komnaty, v ktorej ju čakala Sinera.

„Si tu nejak skoro.“ Podotkla prekvapene. Arwen však len zabuchla dvere, a spolu s Ajen sa zvalila na posteľ. „Niečo sa deje. No mne o tom samozrejme zas nič nepovedia.“

„O čom to hovoríš?“

„Nejaký starec dal otcovi odkaz. On okamžite zvolal všetkých generálov. To by nespravil keby bolo všetko v poriadku. Teraz to budú preberať  v korunnom sále.“

„A ty tu budeš len tak sedieť?“ Podpichla ju Sinera. Arwen len na ňu prižmúrila oči „vždy ma zo všetkého vynechávajú. Nebaví ma to. Ako mám raz vládnuť zemi, keď ani poriadne neviem čo sa v nej deje!“

Sinera sa len pousmiala. „Ty si predsa vždy obchádzala pravidlá. Tak na čo čakáš,“ kývla hlavou smerom k dverám, „bež, postrážim ti Ajen.“

 *****************************

„Generál Jolsen.“ Pribehol k mužovi zlatovlasý mladík v zbroji, ktorý sa hneď uklonil. „Kráľ vás volá. Je to naliehavé.“ Generál vstal od stola, uklonil sa mužovi sediacemu pri ňom, a vybehol von.

„Povedal ti kráľ niečo viac?“ Spýtal sa mladíka.

„Nie môj pane, mal som vás len hneď zavolať.“

„Dobre teda, poď so mnou počkáš ma vonku.“ Mladík sa uklonil a spolu vošli do zámku. Zastali pred dverami korunného sálu, pri ktorom stáli dvaja vojaci. „Tu ma počkaj.“ Rozkázal generál a vošiel dovnútra.

V malej komnate prepojenej s korunným sálom sa zišlo dokopy sedem vysoko postavených mužov. Bolo to šesť hlavných generálov a kráľ, ktorý sa postavil za vrch stola. Muži s napätím čakali na každé jeho slovo.

„Pri večeri ma vyrušil roľník zo severu.“ Začal kráľ po chvíli. V rukách neustále držal malý zvitok. „Vravel, že na breh mora priletela biela holubica, nesiac túto správu.“ Kráľ podal zvitok generálovi Jolsenovi, sediacom po jeho pravici.

V tej chvíli však muži netušili, že ich niekto pozoruje. Tesne za bočnými dverami stála totiž mladá zlatovláska, zohýnajúc sa ku škáre dverí. Z ich rozhovoru však dokázala zachytiť len letmé zvuky…

„To nie je možné…Tá loď sa predsa potopila, a Arte s celou posádkou zahynul pred viac ako dvadsiatimi rokmi!“ Spochybňoval generál tajomnú správu.

„Arte?“ V miestnosti zavládol nepokoj.

„Tak dosť.“ Ozval sa kráľ. „Väčšina z vás vie, že Arte bol najvyšším generálom Krvavých Elfov. No tých, čo vedia pravý dôvod jeho zmiznutia je už menej.“ V tom sa kráľ pozrel na generála Jolsena, ktorý ako jeden z mála vedel o čom hovorí. „Bude to už dvadsaťtri rokov od zmiznutia jeho, a dvoch tuctov jedných z najlepších vojakov v kráľovstve.“ V tom kráľ rozprestrel na stôl akúsi mapu sveta. Rukou ukázal na zašednutú časť kdesi na severe. „V tej dobe kolovali legendy o tajomnej severskej ríši. Väčšina z nás neverila, že vôbec existuje. No Arte k nám nepatril. Legendám veril natoľko, že sa so svojimi mužmi rozhodol preplávať severné more, a dostať sa k bájnej ríši.“ V tom kráľ náhle sklonil hlavu. Pohľad venoval generálovi Jolsenovi, ktorý sa ujal rozprávania zaňho.

„Za tri mesiace od začiatku ich výpravy, sa k nám doniesla správa od akýchsi rybárov zo severných ostrovov. Na breh ich ostrova priplavilo more úlomky lode, ktorá na sebe niesla erb Silvermoonu. V ruinách lode sa však nejavili žiadne známky života. Hovorilo sa, že ich zastihla strašná búrka, a ich telá si zobralo more. No táto správa-…“ Generál rozvinul malý zvitok, a nechal ho kolovať. „…hovorí o niečom inom. Píše sa v ňom o objavení severskej krajiny, a skorom návrate vojakov späť do Silvermoonu.“

„Je to akási stará správa, ktorú niekto poslal až teraz?“ Pýtal sa jeden z generálov. No kráľ zakrútil hlavou na nesúhlas.

„To som si myslel aj ja…“ Jolsenovi zobral z rúk zvitok, a natočil ho smerom k ostatným mužom. Prstom ukázal na spodný okraj. „Je tu dátum odoslania. Táto správa bola napísaná pred dvoma týždňami.“  V miestnosti zavládol nepokoj, a pochybnosti.

„Je možné aby to niekto prežil?“ Pýtal sa jeden z generálov…

„Určite je to len podvrh.“ Odvetil ďalší.

„Môj pane.“ V tom sa postavil jeden z nich. „Čo ak je to len akási nástraha od Nočných Elfov?“

„Prečo by vyťahovali niečo čo sa stalo pred viac ako dvadsiatimi rokmi? A odkiaľ by to vôbec vedeli?“ Namietal mu ďalší.

„Noční Elfovia sú prefíkaní. To všetci dobre vieme. Myslím si, že nás chcú len rozptýliť. Možno čakajú, že sa ich vydáme hľadať, a oni budú mať možnosť zaútočiť.“ Jedny mu dávali za pravdu, iní však krútili hlavami a odvolávali sa na to, že Noční Elfovia nemajú odkiaľ vedieť o tejto udalosti.

Vtom však kráľ zastavil ich menší spor. „Nebola by to zlá úvaha…Lenže správa je stvrdená vtedajšou kráľovskou pečaťou.“

„Nemôže byť sfalšovaná?“ Začal pochybovať jeden z generálov.

„Nemôže.“ Odvetil mu Jolsen. „Bola urobená pečatným prsteňom generála Artea.“

„Nedá sa napodobniť?“ Spochybňoval ďalší. V tom si generál poťažky stiahol z prsta veľký, červený prsteň, a položil ho na stôl.

„Existovali len štyri prstene. Vyrobil ich jeden majster z južných ostrovov tesne pred svojou smrťou. Bola to séria, no na každej pečati urobil špecifické znamenie, aby sa poznalo, komu patril.“

„Kto vlastní tie zvyšné?“

„Majster ich vyrobil štyri. Pre kráľa, zosnulú kráľovnú, a dvoch najvyšších generálov. Tými sme boli spolu s Arteom…“

„Tak čo budeme robiť?“ Opýtal sa jeden muž s jasným rozrušením v hlase.

„Musíme urýchliť sled udalosti. Nevieme čo sa im stalo. Kludne môžu byť začarovaní. Obnovenie spojenectva s Kalimdorom musí nastať čo najskôr.“

Mladá princezná vstala zo zeme, a urovnala si šaty. Spodnička sa jej však zachytila o dvere, a kus látky sa so škripotom odtrhol. Mladý vojak stojaci pred hlavnými dverami prešiel pár metrov a obzrel sa do úzkej chodby, kde videl stáť Arwen. Hneď ako ho zbadala sa prudko otočila a rozbehla strmím schodiskom. Prešiel k dverám, pri ktorých stála a zo zeme zdvihol kus hodvábnej, modrej látky.

Arwen vbehla do svojej komnaty, a s ťažkým dychom zatvorila dvere. „Videl ma.“ Vydala zo seba po chvíli.

„Čo? Kto ťa videl?“ Pýtala sa Sinera zarazene.

„Ja neviem.. nejaký vojak. Musel prísť s niektorým generálom. Sinera, ak to niekomu povie budú z toho problémy.“ Strachovala sa princezná.

„Neboj sa.“ snažila sa ju upokojiť, „aj keby to povedal nemôže ti nič dokázať. Komu budú veriť? Svojej princeznej, alebo vojakovi bez dôkazov?“ V tej chvíli si Arwen vydýchla…dúfala, že má pravdu.

Z korunného sálu postupne vyšli všetci generáli. Mladík sa len opieral o stenu a pozeral na kus látky, držiaci v rukách.

„Stalo sa niečo?“ Opýtal sa ho generál Jolsen. Mladík so sebou trhol, pozrel na generála, a náhle sklonil zrak k zemi. „Nie, generál.“

 ******************************

Slnečné lúče priniesli do Eastern Kingdoms ďalší deň. V Stormwinde však nevládol taký pokoj, aký by sa na túto skorú, rannú hodinu očakával. Príjemné ticho prerušoval zvuk lesného rohu, ktorý sa ozýval z nádvoria. Prebudil aj istého mladíka, ležiaceho v objatí hnedovlasej dievčiny. Rukou si prehrabol svoje tmavé, havranie vlasy, a rozhliadol sa navôkol. Chvíľu mu trvalo, kým prišiel na to, čo sa vlastne deje. Ruku, ktorú mala dievčina položenú na jeho hrudi dal pomaly dole, a prudko vstal z postele. Z malej drevenej stoličky neďaleko postele zobral  hnedé, kožené nohavice.  Ihneď si ich obliekol a pribehol k oknu. Naskytol sa mu pohľad na troch nervóznych mužov, približne v jeho veku. Bledé pery sa mu skrivili do úsmevu…

Bielu utierku si prehodil cez rameno, a prešiel k veľkému stolu, na ktorom stála hlinená misa. Zjazvené ruky ponoril do priezračnej vody, a opláchol si tvár. Rukou prešiel k pravému ramenu, a silno ho zovrel. Mal na ňom niečo, čo vyzeralo ako stará jazva. Postupne však začínala červenieť.  Zobral biely kus látky ležiaci na stole, a rameno si obviazal.

Pohľad uprel smerom k svojej posteli, na ktorej stále spala akási mladá žena. Z rohu miestnosti zobral mohutný drevený luk, a tulec so šípmi, ktorý si prevesil cez rameno. Rýchlo otvoril dvere, a zbehol dolu schodmi. Jeho kroky smerovali k nádvoriu… 

„Tak kde sa toľko flákaš Robin?“ Oslovil ho s úsmevom jeho priateľ.

„To by si nebol ty, keby vždy neprídeš ako posledný.“ Podotkol ďalší.

„Ešte, že ťa mám Birn.“ Odvetil mu ironicky.  „Ďakujem za budíček.“ Dodal pri pohľade na malý lesný roh v jeho ruke.

„Pre vás všetko, môj pane.“ Posmešne sa uklonil, a mladíka ťapol po ramene. Ten však so sebou bolestivo trhol.

„Stalo sa ti niečo?“ Spýtal sa nechápajúc pri pohľade na jeho obviazané rameno.

„Staré zranenia sa pripomínajú….“

 „Tak dosť, prestaňte sa tu naťahovať.“ Ozval sa posledný zo štvorice mladých mužov. „Už dávno sme mali vyraziť.“ Podotkol vyčítavo. Smerom k Robinovi hodil bielu, prievzdušnú košeľu. „Nech nepohoršuješ staré dámy.“ Podotkol s úsmevom. Jeho priatelia vybuchli v hlasný smiech. Čiernovlasý mladík im však venoval len nevraživý pohľad.

„Tak nestrácajme čas.“ S naliehajúcim pohľadom podal Robinovi koženú uzdu, ktorá patrila mohutnému, bielemu koňovi. Mladík naňho rýchlo vysadol, a obzrel sa za svojimi priateľmi, ktorí nasledovali jeho príklad.

„Keď vyrazíme ihneď, a pôjdeme bez prestávky, do zotmenia budeme stáť pred bránami Silvermoonu…“

 ******************************

Spoza mohutných dverí sa ozvalo tiché klopanie. Pomaly sa otvorili, a dnu vkĺzla staršia Elfka, s nejakými šatami v rukách. Pomaly prešla k veľkej, baldachýnovej posteli a položila na ňu ruku.

„Princezná.“ Šepla po tichu. „Princezná.“ Zopakovala trochu hlasnejšie, no stále sa jej nedostalo odpovedi. Bielu prikrývku pomaly odhrnula, no posteľ…bola prázdna.

Staršia Elfka sa so zhrozením poobzerala po malej komnate, no nikde nebol žiaden náznak života.

„Kde sa zas len túlate?“ Spýtala sa so sklamaním viac menej sama seba, a šaty položila na posteľ. Prešla k dverám, ktoré viedli na balkón. Bol naozaj malý, a staršia Elfka mala menší problém s pohybom. Jeho oplotenie bolo zarastené ťahavými ružami. Prešla k nemu, a nahla sa dole. Poskytol sa jej výhľad na táborisko kráľovského vojska. Čakala, že tam svoju paniu zazrie, no mýlila sa.

 *****************************

Na hranici Quel´Thalasu, stáli dve mladé Elfky. So zatajeným dychom sledovali mohutné vlny, narážajúce do skalného útesu, na ktorom práve stáli.

„Nechcem tu ostať.“ Ozvala sa Arwen, s pohľadom upretým do diaľky. Svojimi smaragdovými očami pozorovala rozbúrené more.

„Ako to myslíš, že tu nechceš ostať?“ Spýtala sa jej priateľka nechápavo, a ruku jej položila na rameno. No ona jej ju dala dole.  Malou rúčkou si uhladila hnedé vlasy, ktoré jej vietor zanášal do tváre.

„Teba nikdy nelákalo opustiť Silvermoon? Dostať sa za hranice Eversong Woodu alebo aspoň Quel´Thalasu?“ Spýtala sa so vzrušením. No Sinera sa na ňu pozrela ako na blázna.

„Zbláznila si sa? Toto je naša krajina. Sem patríme. Kam by si už len chcela ísť?“ Spýtala sa so zvedavosťou. Princezná si kľakla na zem, a do malej rúčky zobrala kus svetlohnedej zeme.

„Je to naša zem, a ja ju milujem. No ja chcem vedieť, čo sa ukrýva za morom.“ Prudko vstala, a zeminu hodila do nepokojných vĺn. „Chcem vedieť, či je zem všade rovnaká. Chcem spoznať iné rasy, o ktorých sa toľko píše v knihách. Chcem vidieť iné krajiny, a spoznať ich zvyky. Chcem dobrodružstvo!“ Skríkla s menším úsmevom.

„No tak Arwen. Dobre vieš, ako sa k nám rasy Hordy stavajú.“

„Viem! A chcem to zmeniť. Na čo stále oživovať staré rany. Potrebujú nás, a my potrebujeme ich.“

„A ako to chceš zmeniť?“ Spýtala sa s menším úsmevom.

„To ešte neviem. Patrím k Horde, tak ako aj ty, a všetky jej rasy som videla len na obrazoch alebo v knihách. Mám právo dostať sa do hlavného mesta.“

„To určite áno..ale nie teraz.. keby to bol niekto iný…ale ty…“

„Čo?!“ S menším rozčúlením jej skočila do reči.

„Raz prevezmeš vládu nad touto zemou. Nemôžeš ju opustiť. Nemôžeš niekam odísť. Si princezná, a si s ňou naveky spätá. Keby sa tvojmu otcovi niečo stalo..“ Brunetka len sklonila hlavu, a prižmúrila oči.

„A čo keď ňou nechcem byť?“ Šepla po tichu.

„ Čo to zase hovoríš…Tvoj osud bol spísaný už dávno pred tvojim narodením. Zmier sa s tým, že ho nemôžeš zmeniť. Myslela som, že si si toho vedomá. Doteraz ťa nič také ani len nenapadlo.“  Sinera nechápala nad rozmýšľaním svojej princeznej, poslednú dobu sa správala zvláštne. „Netrápi ťa niečo?“

Princezná sa zohla k Ajen, a pohladili ju po hlave. „Poslednú dobu sa mi snívajú zvláštne sny.“

„Sny? Aké sny?“ Zaujímala sa brunetka.

„Ja…ja vlastne ani neviem. Všetko je to viac menej nejasné. Sníva sa mi o zvláštnej krajine. Chladnej…plnej snehu.“

„Takže ľadová krajina? zdvihla obočie Sinera, „kvôli nej chceš opustiť Quel´Thalas?“ Princezná jej na otázku už neodpovedala. Sinera sa pozrela na vychádzajúce slnko, urovnala si šaty a obrátila sa, „musím sa vrátiť do zámockej kuchyne. Uvidíme sa neskôr.“ Kývla smerom k Arwen a rozbehla sa smerom k lesu. Princezná uprela pohľad na Ajen, ktorá jej ho opätovala. „Aspoň ty mi rozumieš, však?“

Arwen ešte chvíľu sedela na útese a pozorovala pokojné more spolu s Ajen. Tá sa však po chvíli zdvihla a mierne zavrčala. Princezne tým dávala najavo, že tam nie sú samy. Spod bielych, priesvitných šiat vytiahla malú dýku a pevne ju uchopila. Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla, otočila a dýku hodila smerom do lesa. „Viem, že si tam.“ Snažila sa znieť pokojne. Na chvíľu nastalo ticho, no spoza stromu, v ktorom bola zabodnutá dýka vyšiel svetlovlasý mladík vo vojenskej uniforme.

„Nemusíte sa ma báť, princezná.“ Prehovoril k nej tichým hlasom, a dýku vytiahol zo stromu.

„Kto si? A prečo ma sleduješ?“  Keď zbadala jeho uniformu patriacu kráľovskému vojsku upokojila sa, no mladík v nej prebudil zvedavosť. Pristúpil k nej bližšie, až naňho končene dobre videla. Bol dosť vysoký a silnej postavy, ktorú vykresľovalo vojenské brnenie. Zodvihol k nej zrak, až zbadala svetlú tvár s drsnými rysmi, na ktorej sa kde tu našla nejaká jazva. Do jasných, smaragdových očí mu padali vlasy, o dosť svetlejšie ako tie jej. Zdal sa jej byť povedomý.

„Som tu len pre vašu ochranu. Toto, je tuším vaše.“ Chcel k nej pristúpiť, a podať jej dýku, no postavila sa medzi nich Ajen a hlasne zavrčala. Mladík sa vyplašene pousmial „no zdá sa, že tú ochranu momentálne až tak nepotrebujete.“

„Prečo si prišiel?“ Nedala sa odbiť princezná. Blonďák sa začal hrabať vo vrecku, až z neho vytiahol kus modrej, hodvábnej látky. Vtedy princeznej svitlo. To on ju včera večer videl pri dverách korunného sálu.

„Čo odo mňa chceš?“ Spýtala sa na rovinu. Mladík sa na ňu len prekvapene pozrel. „Len som chcel, aby ste vedeli, že vaše tajomstvo je u mňa v bezpečí.“

„Nič za to nechceš?“ Spýtala sa opäť. Mladík sa na chvíľu zamyslel „chcem vás chrániť, prosím, dovoľte mi to.“  V tej chvíli sa princezná zarazila. „Chrániť? A pred čím? Nepotrebujem tvoju ochranu.“

„Verte tomu, že ju skôr či neskôr budete potrebovať. Vždy sa oplatí mať pri sebe niekoho, komu môžete veriť.“

Arwen sa len pousmiala „prečo by som mala veriť práve tebe? Nikdy predtým som ťa  v našom vojsku ani len nezazrela.“ Mladík uprel pohľad na kus látky vo svojich rukách.

 ****************************

„Môj pane, prišla správa zo západu.“

„Zo západu hovoríš?“ Zamyslel sa kráľ, a rukou mu pokynul aby pristúpil. Posol tak urobil, a so sklonenou hlavou mu podal zvitok . Prižmúrenými očami zvedavo lúštil malé písmená. Po chvíle oči zatvoril, a pousmial sa.

„Stalo sa niečo pane?“ Spýtal sa jeden z radcov, ktorí ho neustále sprevádzali.

„Všetko je v najlepšom poriadku.“ Odvetil mu kráľ a sadol  si na veľký trón. Rukou poslovi naznačil, aby opustil korunný sál.

„Zvolajte panstvo, a oboznámte služobníctvo. Dnes večer sa bude konať ples.“

„Ples?“ Spýtal sa jeden z radov nechápajúc. Kráľ nekonal žiadne plesy ani bály, od smrti svojej milovanej ženy, ktorá zomrela pred viac ako pätnástimi rokmi.

„Áno, ples!  Nerozumieš mi snáď?“ Popohnal ho kráľ. „A dozrite na to, aby moja dcéra bola prítomná.“