Kapitola 2

Naruto s uslzenou tvárou a teraz už aj s veľkou medzerou v srdci, nedokázal uveriť, že by jeho otec, veľký Yondaime, nechal svojej práce a chcel sa s ním porozprávať.

„Tati? O čom sa chceš porozprávať?“ Trochu sa v schopil a postavil na nohy. No stále dúfal, že jeho láska sa vráti.

„Naruto, nebudeme sa predsa o tom rozprávať tu. Poď, ideme na rámen. Po ceste mi vysvetlíš, prečo si taký smutný.“ Nemal na výber. Nemohol odmietnuť niekoho ako on.

„Hai.“

Prešiel nejaký čas, kým Yondaime prehovoril.

„Naruto. Ako to je medzi tebou a Sasukem.“ Nemôže sa vykrúcať. Buď bude veľmi dobre klamať, alebo povie čistú pravdu. Rozhodol sa pre tú menej bolestivejšiu možnosť.

„Sme kamaráti. Vlastne sme viac ako kamaráti. Každý z nás sa v spoločnosti toho druhého cíti veľmi príjemne. Dá sa to nazvať jednoducho. Brat s bratom. Ani jeden nezradí toho druhého. Jeden vie ako sa cíti ten druhý.“ Narutovi sa zazdalo, že toho povedal až veľa. Čo si o tom pomyslí jeho otec?

„Naruto. Ty … ty ho máš radšej ako hocikoho iného však? Povedz mi pravdu synak. Za pravdu ti nič nespravím.“ Tajomstvo už nebude tajomstvom. Ale čo na to povie Sasuke. Sľúbili si, že o tom nikto nebude vedieť. Teraz je v rozpakoch. Ani nemusel odpovedať, aby si to Minato domyslel. No Naruto chcel niečo povedať.

„Chcel si vedieť prečo som taký smutný. Kvôli nemu. Neviem to vysvetliť, ale veľmi sa bojím, že sa nevráti. Že sa mu niečo stane. Nevedel by som si predstaviť život bez neho. Teraz už nie. Chcel by som veriť jeho sľubu, ktorý mi dal. Ale nedá sa to. Nedokážem to, lebo viem, aká je pravda. Keď sa aj vráti, nie živý. Ako si ho mohol poslať samého?“ Vedel, že je s ním Itachi, ale ten veľa nezmôže proti niekomu takému ako je Madara.

„Neveríš mi? Viem, prečo som ho poslal samého. Neboj sa nič sa mu nestane. Ak neveríš jeho sľubu, neveríš v neho samého. Ak to sľúbil tebe, tak to splní. Aj keby ho to malo stáť život. V tom musíš zase veriť mne.“ Má pravdu. Musí veriť, musí dúfať, že sa vráti. Viera ho bude posilňovať. Bude mu dodávať silu.

„Nemusíš sa ničoho báť. Nikomu nepoviem, ako to medzi vami je. Nedokázal by som vidieť svojho syna a budúceho Hokage ako trpí. Viem ako sa cítiš. Láska je o tom. Je o bolesti. Ale bolesť prinesie radosť. Teraz máš niekoho, koho ľúbiš. A každý by to mal rešpektovať také, aké to je. Nemôžeš za to. Sú to tvoje city. Nikto nemá právo ti ich zobrať. Nikto ti nemôže v tom rozkazovať. Môže povedať svoj názor, ale nie ťa v ten názor presvedčiť. Ty si strojcom svojho života. Verím, že si ho vytvoríš podľa seba. Aby bol pre teba krásny a jednoduchý.“ Narutove kútiky sa roztiahli do úsmevu. Vždy vedel, ako ho má potešiť. Z jeho úst vyšlo tiché ´´ďakujem´´, no najúprimnejšie aké vedel. Už nepochyboval ani o ňom, ani o Sasukem. Vrhol sa do náručia Minata a ten sa usmial. V hlave sa mu odohrávala myšlienka: ´´Naruto. Budeš úžasný Hokage.´´ Keď dohovorili, Yondaime už objednával štyri veľké porcie rámenu. Naruto vedel presne, čo má urobiť.

O pár hodín neskôr

„Eh? Tak tu si Naruto. Ja, ty a Sakura sme práve dostali misiu. Máme len opraviť jednu stodolu neďaleko Konohy. Čo tu vlastne robíš?“ Naruto sedel na kamennej tvári prvého Hokage. Vedel, že musí vidieť všetkých tých ľudí. Bol to nádherný pohľad. Presne ako v tú noc. Boh pozerá na svoje ovečky. Ale Naruto bol boh, akého by si každý želal. Teraz bol plný nádeje. Plný šťastia.

„Hehe. Len tu zabíjam čas. Viete, že som lenivý. A navyše, je tu nádherne.“ Narutove aj Kakashiho ústa sa roztiahli do veľkého úsmevu. Kakashi sa posadil vedľa Naruta a kývnutím hlavy potvrdil, že je tu naozaj nádherne. V tom sa Naruto zdvihol.

„No nič. Ideme na tú misiu sensei? Nemáme na to večnosť.“ Kakashi videl, že Naruto je úplne iný. Už to nebol ten malý, namyslený blondiak. Vyrástol. Je to pravda. Naruto nám dospel.

Večer, po úspešne splnenej misii, sa Naruto chystal do postele. Na večeru si dal jedno Onigiri a zamieril do kúpeľne. Umyl sa od hora dole. Potom sa išiel prezliecť do svojho oblečenia na spanie. Najskôr si dal dole tričko a v tom si spomenul naňho. Včera ho tam Sasuke chytal. Jeho ruka prechádzala po Narutovej hrudi. Naruto bol taký zamyslený, že si neuvedomil svoju hrču v gatiach. Stiahol si dole nohavice a nechal si na sebe iba zelené šortky. Ľahol si do postele a v hlave mu opäť ožila spomienka. V tejto posteli sa včera bozkávali. Tu sa to všetko odohralo. Jeho horúce bozky ešte stále cítil na svojich periach. Vyžadoval ich. Tak moc by si želal, aby bol teraz pri ňom. Pozrel sa von z okna na mesiac. Dnes bol spln.  Naruto si na niečo spomenul, čo mu minulú noc povedal Sasuke.

„Vždy, keď sa pozrieš na mesiac, vždy keď ti bude smutno, uvidíš ma tam. Je iba jeden. A teraz patrí nám obom. Ak si budeš niečo želať, silno po tom budeš túžiť, splní sa ti to.“ A Naruto si akurát niečo želal. Najskôr si myslel, že si zaželá aby sa mu Sasuke vrátl. Ale vedel, že je to sebecké. Tak si zaželal niečo, pre neho.

„Želám si aby bol šťastný a splnili sa mu všetky jeho sny.“ Narutove oči už pomaly klipkali a on sa dostával do ríše snov, keď nakoniec dodal.

„Dobrú noc Sasuke.“ Narutove viečka sa zatvorili a zaspal.

Naopak Sasukeho oči sa náhle otvorili. Zobudil sa so zrýchleným dýchaním a bušením srdca. Inštiktívne sa pozrel na žiarivý mesiac a Narutove slová, sa mu vryli do srdca. Jemne sa usmial a zas si ľahol. Itachi už tvrdo odfukoval.

„Dobrú noc Naruto. Krásne sny.“ Ich slová sa dostali do sŕdc v iný čas, ale nič sa nezmenilo na ich intenzite. Sasuke i Naruto zaspali a jeden myslel na toho druhého.

Asi o dva týždne neskôr.

„Kde to som? Ako som sa tu objavil? Prečo sa cítim tak sám? Čo som spravil?“ Naruto mal veľa otázok, na ktoré nemal odpovede. Snažil sa poobzerať okolo seba, ale nemohol sa ani pohnúť. Všade okolo neho bola tma a on bol spútaný v reťazoch. Nespomína si ani ako sa tam dostal. Pred Narutom sa začne objavovať osoba, ktorú veľmi dobre pozná. Lenže čo robí na tomto mieste?

„Naruto. Prečo si tu?“

„To isté som sa chcel spýtať teba. Ako som sa sem dostal? Kto to spravil?“

„Ty si to nepamätáš? Sám si sem prišiel. Žiadal si o odpustenie.“ O čom to hovorí? Nič také nikdy nepovedal.

„Keď si ma začal sledovať, povedal som ti, aby si ma nechal. Odíď Naruto a nikdy sa nevracaj.“ To nemôže dopustiť. Ako by aj mohol? Veď to hovorí osoba, ktorú tak moc miluje. Mal chuť Sasukeho zmlátiť aby sa spamätal z toho, čo hovorí. Ale len nehybne naňho pozeral a plakal.

„Tak to je. Nikdy viac sa nevracaj. Ak sa vrátiš, zabijeme ťa. Teraz môžeš ísť, ale nezabudni, ja už pre teba neexistujem.“ Naruto sa oslobodil z reťazov, ale stále nechápe, čo to má znamenať. Čo sa to s ním stalo? Ešte pred dvomi týždňami mu sľúbil, že ho nikdy neopustí. A teraz ho žiada, nie rozkazuje, aby sa nevrátil. Naruto sa neubránil slzám.

„Prečo? Vravel si…. vravel si, že sa ti nič nestane. Prečo si klamal? Alebo to bol Madara? Čo ti to spravil? Čo sa to s tebou stalo?“ Naruto tieto otázky zakričal plačom.

„Sám som sa rozhodol. Ja chcem žiť svoj život. Nie po tvojom boku. Nikdy si pre mňa nič neznamenal.“ Čo to práve povedal? To nemôže byť pravda.

„Prečo? To si iba predstieral? Všetky tie city si predstieral?“

„Áno.“ Jednoducho odpovedal na Narutove otázky.

„Tak ti je jasné, že ťa neopustím, že to nemôžem dovoliť. Sasuke po tom, čo som priznal svoje city k tebe, odvtedy si začal pre mňa existovať iba ty. Prosím povedz, že si robíš srandu? Toto nemôže byť pravda. Ja …. ja … Madara zabijem …. zabijem ho za to …..“ Sasuke ho v momente prerušil a neuveriteľnou rýchlosťou sa presunul k Narutovi. Držal ho okolo ramena tak, aby mu nevidel do tváre.

„Naruto …“ Povedal jemne a skoro až nahnevane.

„Odíď. Vedľa mňa nemáš budúcnosť. Ak neodídeš, budem ťa musieť donútiť.“ Pre Naruta to bola výzva.

„Tak tu ostanem. Donúť ma!“ Naruto sa zrútil. Už mu bolo jedno, čo sa s ním stane. Keď nebude so Sasukem, nemá zmysel ďalej žiť.

„Arigatou Naruto.“ Po tejto vete sa Narutove oči zatvorili a upadol ešte do väčšej tmy, než sa nachádzal.

„Sa … su … ke!“

„Áááááá“ Naruto sa zobudil v pravý moment. Prudko dýchal a triasol sa od zimy. Po celom tele bol spotený a studený. Pozrel na svoju hruď. Mal na nej hlbokú ranu, z ktorej vytekala krv. Naruto si to nevšímal. Stále sa spamätával z najhoršieho sna, aký kedy zažil. Bol tak reálny a plný bolesti. Pamätal si iba útržky, no jednu vec si nevedel vysvetliť. ´´Prečo na konci poďakoval?´´ Naruto si kládol ťažkú otázku. Nedokázal vstať ani z postele, nie to ešte rozmýšľať. Niečo ho trápilo. Prečo sa mu sníval tento sen? Prečo teraz? ´´Nie, nie, na to nemôžem myslieť.´´ Naruto si pomyslel, že Sasuke by mohol mať problémy. Ale niečo také by nedopustil. A navyše, svoj sľub by dodržal. Inak by mal problémy so Sakurou. Naruto sa trochu spamätal a zahodil to za hlavu. Bol to len zlý sen. Teraz musí myslieť na pozitívnejšie veci. Dnes má holub priniesť správu o deju misie. Jemný úsmev sa vystriedal so strachom. Už dva týždne o nich nič nevie. Musí sa uistiť, že sú v poriadku.

O niekoľko minút sa Naruto obliekol a chcel skočiť na rámen, ked v tom mu vbehol do cesty Shikamaru.

„Narutooo!“

„Shikamaru? Stalo sa niečo?“

„Otec čaká na teba vo svojej pracovni. Ževraj je to veľmi dôležité a mám ťa okamžite nájsť …. Héééj Naruto. Kam zas bežíš?“

„Mám sa ponáhľať, tak to musí byť naliehavé.“ Narutove myšlienky sa pred ním búrili. Nevie, čo si má o nich myslieť. Vedel iba jedno. Sasukemu sa niečo stalo. A to ho hnalo dopredu ešte rýchlejšie.

„Naruto! Spomaľ trochu!“ Sakura sa prispôsobila Narutovmu tempu.

„Sakura? Aj ty si dostala správu?“

„Hai. Ino ma pred chvíľou zastavila na ulici a bola vystrašená. Nemala čas na vysvetľovanie. Že všetko sa dozviem.“

„Takže je to tak ako som myslel. Ideme, Sakura, musíme sa ponáhľať.“

Do pracovne Minata priam padli ako atómová bomba.

„Otci, čo sa deje? Čo je také naliehavé?“

„Počúvajte. Tým Kakashi má misiu. Najdôležitejšiu aká kedy bola daná. Sasuke s Itachim majú problémy. Nemali moc času napísať správu. Jediné čo máme je toto.“ Naruto s trasúcimi sa rukami schmatol malý biely papierik a číta. ´´Pošlite pomoc. Madara je silnejší ako sme si mysleli. Sasuke je zranený a potrebuje ošetriť.´´ Naruto nechápal. To čo sa mu snívalo bola pravda. Vedel, že sa mu niečo stalo, ale nechcel si to priznať.

„Ako dlho to vieš?“ Narutova prvá otázka, kým sa prebral z omámenia.

„Viete to medzi prvými. Naruto musíte sa ponáhľať, možno nám už nezostal čas. Kakashi a Sakura, pripravte sa. Musíte ísť do Dažďovej dediny. Naruto zostaň tu ešte chvíľu. Musím sa s tebou o niečom porozprávať. Vy ostatný, rozchod.“

„Hai.“ Toto všetko zabralo asi minútu. Keď všetci opustili miestnosť, Minato začal, vetu ktorá Naruta prekvapila no upokojila.

„Naruto, Sasuke bude v poriadku. Itachi sa oňho postará. Veď to je jeho brat. Nedovolil by, aby sa mu niečo stalo.“

„Ja viem. V to verím ale ….“

„Nedokážeš mi odpustiť že? Prepáč mi to Naruto. Nevedel som, že sa to takto zvrtne. Je mi to strašne ľúto. Prisahám, že keď bude po misii, tak Madara bude trpieť tak ako trpíš teraz ty.“ Zdá sa, že Narutov otec si konečne uvedomil, čo mal spraviť už dávno.

„To je v poriadku. Ďakujem otci.“ Podali si ruky a Naruto vyrazil za Kakashim a Sakurou. Ešte ako odišiel, Minato naňho zakričal.

„Naruto! Veľa šťastia.“

Jemne sa usmial a pokračoval ďalej. Onedlho sa všetci stretli pred bránou Konohy. Kakashi prehovoril ako prvý.

„Nezabudnite, že naša priorita je záchrana Sasukeho a Itachiho. O Madara sa postarajú ostatný. Vie aspoň jeden z vás, kde by sa mohli nachádzať?“ Naruto to preblesklo hlavou a myslel si, že to nič neznamená, ale raz už na to doplatil.

„Pamätáte sa vtedy, keď sme zistili, kde zabili Jirayu?“

„Bolo to v strede Dažďovej dedinym, v najvyššej budove. Myslíš si, že by mohli byť tam?“ Naruto si nebol istý, ale to miesto sa Bohovi hodí najviac.

„Madara o sebe hovorí, že je boh. Takto môže všetkých pozorovať.“

„Naruto má pravdu. Mali by sme začať tam.“ Sakura s Narutom súhlasila

„Tak máme plán. Po ceste vám vysvetlím, ako sa dostanem dovnútra.“ Všetci vyrazili rýchlym tempom vpred. Naruto sa zamračene pozeral pred seba a z jeho úst vyšla prosba, ktorú počul iba on.

„Sasuke, prosím vydrž ešte chvíľu.“