Kapitola 2

   Tma možno v uličke bola tuhá, ale zrak pomocou okuliarov som nemala zlí. Presne u košov ležalo telo. Pravdepodobne mužské, bolo stavanejšie. Do tváre som mu nevidela ani nechcela. Okolo neho sa ťahala červená farba, rozlievala do každej možnej strany pri čom jeden potôčik dorazil i mne k  nohám a obtrel o jednu končatinu. Krv. Bola to určite krv, o čom hovoril i železitý zápach.

A ako keby to nestačilo vedľa mŕtvoly kľačal on. Muž, ktorý mal ešte vo vlasoch dlhé iaceho, druhú zapretú do kolena. Fľaky od krvi nemal len na tričku ale i na tvári.

Položil ukazovák na pery aby naznačil aby som bola ticho. Postavil sa. Posunula som sa zdesene mierne dozadu. Nerozmýšľala som. Vôbec. Nemala ani ako. Ladnou chôdzou dravca smeroval ku mne. Posledný kúsok môjho ja, ktorá bolo pri zmysloch, mi začalo v hlave kričať. Zodvihla som sa a začala bezhlavo utekať, kam ma viedli nohy, pri čom som plyšového zajaca nechala ležať v krvi.

Bolo mi jedno kam idem. Hlavne nech budem od neho preč. Cítila som z neho niečo zvláštne, povrchovo možno nepriaznivé, ale že by to bolo zlé ma nenapadlo i po tom cirkuse na tých oslavách.

On ho zabil. Prešlo mi hlavou a ucítila som v krku vzlyk.

Ja… Ja som videla mŕtvolu. Mŕtve telo. Behalo mi hlavou a potkla o nerovnosť na chodníku. Padla som celou váhou k zemi a ucítila ostrú bolesť po celom tele, hlavne na nohe. Okuliare mi padli z nosa, čo som si v tom návale strachu a nervozity ani nevšimla.  Zaprela som sa do zeme a viac rozvzlykala. Dalo mi zabrať sa znova postaviť na nohy a oprela o stenu cudzieho panelového domu. Obzrela som sa za seba. Nič. Tma a ticho. A to ma strašilo. Prečo ma nenaháňa? Prečo po mne nejde, keď som ho pri tom videla?

Rozbehla sa ďalej už ako tak usporiadanými myšlienkami. Ako prvé musí zavolať políciu. Pravá, najviac zranená noha pri každom kroku štípala, bola to ako chôdza po ihlách. Miešanie bolesti A hrôzy spôsobilo, že som sa rozplakala ešte viac. Prešla som okolo staršieho muža, ktorý na mňa niečo vykríkol. Nevnímala som to.

Onedlho som už šla popri rodinných domoch a hľadala môj. Ucítila vo vačku vibrovanie telefónu. Nevnímajúc to, som došla k dverám domu, ktorý v tme i cez bielu farbu bol tmavý. Rýchlo s roztrasenými rukami som vytiahla kľúče, čím som i z vrecka vyhodila mobil. Rýchlo som po ňom siahla a pozrela kto vôbec stále volá. Neznáme číslo.

Vďaka tomu, ako som stála u svojho domu som ako tak začala rozmýšľať. Keď som už v ruke mala mobil vyťukala univerzálne číslo a popri tom sa snažila trafiť kľúčom do kľúčovej dierky. Presne v ten moment ako sami to podarilo, sa ozval ženský hlas.

„Dobrý deň, prosíte si?“

„S.. Spojili by ste ma s políciou prosím?“ Hlas sa mi zasekal a mala som čo robiť aby som držala vzlyky na uzde.

„Hneď to bude,“ dodala a započula som ďalšie pípanie.

„Polícia, pomôžem?“

s=“MsoNormal“ style=“text-align: justify;“>„Videla som mŕtvolu!“ zrazu som vyhŕkla, pustila kľúč a zošuchla po dverách na zadok. Zavzlykala som.

„Dobre, prosím vás upokojte sa a povedzte kde sa nachádzate a ako sa voláte,“ hovoril monotónnym hlasom.

„Vanda… Vanda Punová. Mesto Trenčín, Sídlisko Juh, ulica Dobšinského, deväť,“ vytlačila som to zo seba.

„Dobre, Prosím neujdite z miesta kde sa práve nachádzate, za chvíľu k vám prídu naše jednotky,“ a s tými slovami zložil.

Pustila som mobil z ruky, nechala ho dopadnúť znova na schody, kto vie možno ma uži prasknutý displej. Nohy som natiahla ku hrudníku a objala ich. Nevedela som., že ma dokáže takto zruinovať pohľad na niečo také. Áno, bolo to odporné ale v mojom monotónnom živote, bol niečo podobné naozaj šok.

Čas som nevnímala, takže kedy som započula zvuk sirén, nemôžem povedať. Len so, vytiahla hlavu spoza kolien a pozrela na dve auta, ktoré mi zastavili pred bránou. Celé telo sa mi už netriaslo len od desu ale i zimy.

Z prvého auta vyšili dvaja vysoký postarší muži. Jeden s vychudnutou, druhý s vyšportovanou postavou. Z druhého auta vyšiel mladší kolega, štvrtého nechali v aute. Nejak som si ich detailne neprezerala. Ani nemala dôvod.

Zastali oproti mne a ten čo vyzeral najstarší si kľakol a pozrel na mňa. Neochotne som mu pohľad oplatila. Mal zvláštne tmavozelené oči so nezvyčajnou hĺbkou.

„Ty si Vanda, však?“ hlas mal milý, príjemný.

Prikývla som.

Otočil sa najprv na spolupracovníka po boku a riekol ticho, ako keby si myslel že to nebudem počuť: „Zavolaj lekára, nevyzerá dobre.“ Poslúchol a odbehol. Potom sa vrátil mne a pokračoval: „Pôjdeme dnu, dobre? A tam nám všetko povieš.“ Znova som súhlasila len pohybom hlavy. Otvoril dvere kľúčom, ktorý bol už v zámku.

„Mám ti pomôcť na nohy?“ spýtal sa.

Bez toho aby som odpovedala som sa zaprela do zeme, nemotorne postavila a utrela oči do rukáva. Jeden z pomocníkov zdvihol môj mobil a vošla som dnu s pracovníkovou rukou na ramene. Skončili sme v obývačke, posadil ma do kresla a sadli si oproti na pohovku.

„Najprv, kde máš rodičov?“ spýtal sa.

„Mama je v práci a otca nemám,“ odpovedala som jasne a pozerala smerom dole.

„Môžeš nám nadiktovať jej číslo?“ postupoval ďalej. Povedala som im teda matkine číslo, pri čom druhý zišiel do rohu obývačky aby mohol zavolať.

„Tak mi podrobne povedz čo sa ti stalo, úplne od začiatku,“ povzbudil ma.

Zhlboka som sa nadýchla a začala postupne vysvetľovať ako som sa dohodla s Nikou na oslave, ako som zbadala toho muža najprv v rade a potom v stánku až nakoniec som podišla k chvíli, ktorá ma strašila najviac: „Ostala som teda sama na ulici, zrazu som pocítila niečo zvláštne keď… keď som započula výstrel,“ hlas sa mi sekol naraz ako sa k nám vrátil z vonku.

„Lekári tu budú každý chvíľu,“ riekol.

„Matka vraj uteká domov,“ objavil sa ďalší z nasledujúcej strany.

Kývol im na súhlas a mne tiež, aby som pokračovala.

„Šla som sa tam pozrieť a..a..,“ znova som sa rozplakala. Nechal m priestor nech sa ako tak upokojím a plačlivým hlasom pokračovala: „Bolo tam veľa krvi. Mnoho krvi,“ naznačila som na nohavice kde sa tiahol červený fľak od danej tekutiny.

„Viem že je to ťažké ale pokračuj prosím,“ povzbudil ma ako tak.

„A.. na zemi ležalo nejaké mužské telo. Nehýbalo sa nič. Len z neho tiekla ta červená tekutina. Vedľa neho kľačal tamten muž z rady a toho stánku s jedlom a pitím,“ tým som všetko ukončila, zaryla tvár do dlaní a rozplakala sa.

„A ako si sa dostala sem?“ spýtal sa opatrne.

„Postavil sa a.. a.. začal kráčať ku mne, tak som sa postavila a rozutekala,“ šlo mi to ťažko ale ako tak som to zo seba dostala.

„Choďte to rýchlo preskúmať,“ zavelil mladšiemu. Súhlasil a zmizol.

Prvá prišla záchranka, niečo im mimo hovorili nerozumela som. Len sa potápala v slzách sediac na kresle. Prišli ku mne a prešli ma asi celú. Nejako som sa im nebránila, skôr som ich ani pri tom nevnímala. Sem tam sa ma niečo spýtali, buď som mihla plecami alebo nesúhlasila. Mám pocit že ani u jednej otázky som nepovedala áno. Ošetrili mi len mierne pravú nohu. Nakoniec som ucítila len ako okolo mňa dali deku a do rúk posunuli pohár čaju nech to vypijem aby som a zohriala. Súhlasne som začala chlípať a ako tak upokojovať.

Po pol hodine na to dnu prudko vbehla moja matka. Zamračene práve pozerala na policajta, ktorý ju nesledoval: „Ale ja som matka sakra! Volali ste mi!“ Potom zbadala mňa a mimické svaly sa jej uvoľnili: „Vanda!“ Bez náznaku odpovede som na ňu len pozrela.

Dobehla ku mne a položila mi ruku jemne na rameno: „Si v poriadku?“

Ako vždy som len súhlasila kývnutím hlavy.

„Je mi ľúto sa stalo,“ opatrne mi zobrala z rúk hrnček, položila na stôl a stisla moje ruky svojimi. Prekvapilo ma to, pretože také niečo neurobila celkom dlho. Len som sa pokúsila dať najavo, že je všetko pohode jemným zdvihnutím kútikov do postihnutého úsmevu.

„Oh ty si stratila okuliare? A…“ hlas sa jej sekol pro pohľade na moje krvavé nohavice. Preglgla a pokračovala: „A si sa očividne zašpinila. Čo povieš keby som si na zajtra zobrala dovolenku a urobili deň pre seba a šli pozrieť do obchodného domu.“ Dohovorila a radšej svojimi hnedými očami ako mám ja pozrela do mojich.

Mykla som plecami: „Neviem či je dobré, že si berieš z práce dovolenku. Cítila som sa možno konečne v bezpečí a i spokojne, keď mala o mňa očividne matka strach a snažila sa mi zdvihnúť náladu, ale stále sa mi v hlave mihal ten nechutný obraz a zakrvavená tvár dlhovlasého muža.

„Ale no tak, raz to neuškodí,“ usmievala sa a sadla na kraj rukoväte sedačky.

„Dobre,“ zamrmlala som.

Chcela povedať niečo ďalšie, čo som usúdila podľa jej otvorení úst keď niekto zaklopal na dvere. Matka sa zodvihla, popravila šaty a ladným krokom k nim podišla. Otvorila a v nich zbadala policajta. Uprela som na nich pohľady.

„Oh, dobrý deň,“ usmial sa nervózne mladý policajt a mierne sa uklonil.

„Dobrý, no poďte dnu,“ venovala mu ten jej typický úsmev, s kým si omotala skoro každého muža okolo prstu a zavrela za sebou. Jej správanie ma šokovalo znova. K ľuďom, ktorých nepoznala osobnejšie, obzvlášť mužov, sa takto nesprávala.

Po odkašlaní najstaršieho policajta, sa nový prichádzajúci spamätal a zvážnel: „Na mieste sme našli len krvavé obtlačky neďaleko rozbité okuliare,“ rovno zodvihol v ruke taštičku z igelitu, v ktorých sa nachádzali. Sklo na ľavej strane nebolo a na pravej prasknuté. „Dokonca neboli ani v tej slepej uličke ale vedľa. Tam bolo celkom čisto, bez známky krvi alebo mŕtvoly. Tie stopy Práve ich tam fotia. Som si istý, že za taký krátky čas by telo neodvliekli a nevyčistili by to tak tam,“ povysvetľoval.

Doktor, to celý čas počúval, čo diskutoval s ďalším posledným tretím policajtom a dobehol k hlavnému. Naklonil s ak nemu a zašuškal mu niečo do ucha. Prikývol so zamračením, čím sa jeho vrásky ešte prehĺbili.

„Pani Punová, mohli by ste na chvíľku?“ kývol zdvorilo hlavou smerom k nim.

Pustila mi ruky a ja som si svoje stisla do päste. Jeden šok za druhým. Ako to že tam to telo nebolo? Som si sto percentne istá, že tam bolo, ležalo. Veď ku mne ten muž kráčal, tým krokom, ktorý nikdy nezabudnem. Kroky dravca, smerujúce k svojej koristi.

Nakoniec som sa započúvala do rozhovoru, matky, doktora a policajta.

„Netrpí nejakou psychickou poruchou?“ spýtal sa doktor.

„Nie pane, je úplne v poriadku,“ zavrtela hlavou matka. Úplne v poriadku? A ako to vôbec ona mohla vedieť keď už dlhší čas skoro o mne nič nevie.

„Nemá hrôzu z tmy alebo z krvi?“ pýtal sa ďalej.

„O ničom takom neviem,“ zamrkala.

„Je možné že vaša dcéra si niečo namýšľa. Mohla sa vonku niekde zraniť, i keď nič vážne okrem pár škrabancov a samozrejme šoku v ktorom je. A potom čo nám hovorila z tej oslavy, sa jej pri tom mohlo ten muž v hlave uložiť niečo ako nebezpečenstvo.“ dohovoril.

„Namýšľa? Ona taká nie je,“ prekvapila sa a pozrela na mňa. Keď sa nám stretli pohľady len som mykla kútikmi hore. Keď sa mi pri tej snahe nepodarilo konečne usmiať, tak som ním radšej uhla do boku.

„Rozhodne ju dnes necháme do zajtra odpočívať ale na zajtra ju objednajte k psychológovi. Poznám jedného, nie je výlučne detský, k akému by ho poslali normálne ale po tomto zistení, bude lepší jeden tento,“ nahmatal vo vrecku, kde mal celkom dosť malých papierikov jeden a podal je j ho. Ako som sa lepšie zapozerala, zistila som že je to vizitka. Takže ja pôjdem k psychológovi? No pekne.

„Dobre, myslíte že tam ešte môžem zavolať?“ spýtala sa.

„Ja mu zavolám ak chcete,“ ponúkol sa.

„Tak dobre, termín by bol najlepšie okolo piatej, šiestej na večer,“ vysvetlila a potom bez toho aby oznámila sa otočila na podpätku a došla svojím typickým krokom ku mne a ruku položila na moje rameno a jemne stisla. Spozornela som u jej sýto bielych nechtov.

„Zlatko, zajtra po nakupovaní zbehneme ešte na chvíľu za jedným ujom, ktorý sa s tebou len porozpráva, dobre?“ usmiala sa na mňa.

Cítia som sa zvláštne, keď takto so mnou jednala. To že mám pätnásť je fakt ale u nej som sa s jej rečami naozaj cítila mladšie. Keby som sa necítila tak mimo a unavene, tak jej to i poviem.

Ta únava ma naozaj prekvapila. Doteraz som ju necítila, možno to bolo tým šokom, ktorý ma postupne opustil. Povzdychla som, čo sa prekrylo s mojím zívnutím.

Skôr ako som jej stihla odpovedať k nám dobehol onen doktor a skrížil ruky na hrudi. Nejako som si ho moc nevšímala, jedine čo bolo nepostrehnuteľné boli jeho bledohnedé strapaté vlasy a zeleno-modré oči. „Mala by si ísť ľahnúť a poriadne oddýchnuť,“ riekol celkom rázne, pri čom som si všimla ako si ma rázne prezerá. Nepáčilo sa mi to.

„Poď, odvediem ťa do postele,“ natiahla ku mne ruku. Neprotestovala som, chcela som zmiznúť z tohto množstva ľudí v našej obývačke. Chytila som mamu za ruku a nechala sa ňou viesť ku schodom smerom na druhé poschodie s ďalšími izbami. Cítila som slabé nohy, mala som čo robiť aby sa mi nepodlomili. Hlavne na schodoch. 

Došli sme do mojej izby, rozlúčila sa so mnou s pusou na líce a zavrela za mnou. Prezliekla do nočného odevu, otvorila okno, čím som ucítila jemný letný vánok. Vošla do postele, zachumlala do klbka a čakala či na mňa príde spánok.

Započula som zamňaukanie. Spozornela som a všimla ako Lucifer vyskočil na moju posteľ. Takže on počas celého toho rozruchu bol tu hore? Ani sa mu nedivím. Mačacím hrdým krokom skončil u mňa, kde sa pár krát otočil aby si urobil pohodlie a medzi mojou rukou a tvárou si ľahol a rovnako ako ja, sa stočil do klbka. Hladila ho, zo začiatku vrnel ale postupne kvôli spánku prestal. Ticho na mňa spolu s tmou tiež doľahlo a pomocou dotyku srsti môjho kocúra sa podarilo zaspať i mne.

* * *

Zobudila som sa skôr ale ako vždy som len driemala, ležala v posteli so zatvorenými očami a blúdila niekde medzi spánkom a bdením. Popri tom cítila na sebe natlačeného Lucifera, pravdepodobne bol na tom ako ja. Všetko sa to skončilo jedinou pesničkou s hlasom Serja. Lucifer prudko zdvihol hlavu a obzrel sa. Uši nastražil smerom hore.

S nepríjemným zvukom, ktorým som vydala ja, som sa posadila. Ešte s poriadne nezaostreným pohľadom nahmatala mobil, zodvihla a priložila k uchu.

„Áno?“ Zahuhňala som so zívnutím. Lucifer sa práve naťahoval.

„Len mi ani nehovor že si spala, veď je skoro desať hodín!“ prebral ma úplne prekvapený hlas Niky. To už je toľko hodín? Pomaly som sa rozpamätávala čo sa vlastne včera stalo. Pracovalo mi to pomaly.

Keď som neodpovedala, tak pokračovala ona: „Pôjdeš teda so mnou znova na tie oslavy?“

Spomínala som ako som ráno vstala, ako ma zavolala Nika von, kolotoče, dlhovlasý muž, cesta naspäť, výstrel. Zatavil sa mi dych naraz s myšlienkami ako keby som sa bála isť ďalej. Lenže ten prúd sa pustil sám. Krv, mŕtvola, on. Šedé oči, ladná chôdza. Krik, beh, pád, polícia, záchranka, matka…

„Dnes nemôžem, matka si kvôli mne zobrala voľno tak ideme do obchodného centra,“ hlas som zrazu mala tichší a zastrenejší. Ucítila som chvenie na celom tele.

„Oh, to ma mrzí. No nič uži si to, keby niečo zavolaj. Zajtra ti asi zavolám. Ahoj,“ hlas mala posmutneli. Zamrzelo ma to, ale nemohla som jej povedať čo sa stalo. Nechcela som do toho zatiahnuť i ju. Stačilo, že som sa tu ja triasla skoro ako osika.

„Ahoj,“ s týmto slovami som sama zložila mobil.

Zhlboka sa nadýchla a všetko nechávala prechádzať hlavou.

Všetko je za mnou. Preč. Nič sa nestane, je to v poriadku… naliehala som na seba. Či je to pravda, alebo lož, som nemohla povedať.

Chcela som práve vyliezť z postele keď sa prudko rozleteli dvere. Myklo ma a Lucifer pri mojom boku zdesene vyskočil na nočný stolík vedľa postele.

Vo dverách ostala stáť moja matka v župane a s táckou v rukách. Na nej bol tanier s dvoma vajíčkami, chlebom a trocha slaniny. Zažmurkala som. Jej správanie ma stále prekvapovalo. Snažila som sa to nedať na sebe najavo a usmiala som sa.

„Dobre ráno,“ oslovila ma tiež s oplatením úsmevu a podišla ku mne pri čom raňajky položila na môj lôn.

„To si nemusela,“ povzdychla som ale ďakovným tónom.

„No keď si už robíme spoločný deň, nech je príjemný od začiatku nie,“ dodala a sadla si na kraj postele. Lucifer žiarlivo len zasyčal, čo ignorovala, skočil naspäť na posteľ a došiel ku mne s úmyslom pravdepodobne žobrať jedlo.

„Ako si sa vyspala?“ začala dialóg a po dožutí jedla som jej pozitívne odpovedala. Konverzácia prebiehala až dokým tanier neostal prázdny. Luciferovi som nenápadne skryla kus slaniny, ktorú si len schmatol a niekde odbehol.

„Tak ja to spracem, zatiaľ sa obleč,“ žmurkla na mňa a zmizla.

Poslúchla som ju, našla jednu moju tmavú sukňu s čiernym tričkom na ramienka. S ladením to budem mať vždy jednoduché. Moju skrinku prevažuje čierna farba, trocha bielej, niekde červenej. Odbehla potom najprv do kúpeľne aby som prešla rannou hygienou. Došla dole schodmi a na chodbe sa už upravovala matka pred zrkadlom. Napravovala svoje blonďavé vlasy.

„Môžeme ísť?“ oslovila ma s úsmevom.

So súhlasom otvorila dvere, našla svoje staré tenisky, pretože tamtie zo včera sú pravdepodobne stále v rohu miestnosti u mňa v izbe a vybehla trocha von. Bola som rada, že je svetlo, inak by tie predstavy v hlave boli o dosť intenzívnejšie.

Došli sme za dom, kde bolo zaparkovaný matkin mustang. Je ešte po otcovi a matka si novšie alebo iné auto nechcela kúpiť a za druhé, ťažko si to dovolíme. Sadla som si dozadu, oprela hlavu o sklo a nechala sa viesť smerom niekde do centra mesta. Sem tam sa ma niečo spýtala, i keď mi ako vždy moc do reči nebolo, odpovedala som.

Oddýchlo mi, keď sme začali parkovať na obrovskom parkovisku, kde uprostred bol menší fastfood. Aut tam moc nebolo, čo ma povzbudilo, i cez tu veľkosť obchodného centra. Vystúpila som von, oprášila a smerovala k vchodu.

Vo vnútri to bolo priestranné, boli tam rady obchodov, ktoré sem tam striedali reštaurácie, niekde ta kaviareň alebo cukráreň.

„Najprv pôjdeme pozrieť tie okuliare,“ riekla a ja som s ňou poslušne došla do optiky. Pracovala tam známa, a pretože som tam chodila na kontrolu, som mala zľavu u okuliarov. Zatiaľ čo sa mama s obchodníčkou rozprávala, som si ich prezerala. Hľadala som nejaké obyčajné s čiernym polo rámom. Keď som podobné našla, vybavili sme ich, rovno zaplatili i keď hotové budú až o dva dni.

Potom sme behali po obchodoch a celkom som sa i odreagovala. Kúpila som si dve nové knižky, nejaké oblečenie a prekvapivo sme nakúpili i jedlo, ktoré chuti najviac mne. Nakoniec sme sa šli naobedovať do mojej obľúbenej ázijskej reštaurácie.

Kreslá u stoloch boli pohodlné, steny boli zdobené nádhernými kresbami pánd s obklopení bambusov. Ja som si ako vždy dala kung-pao s vyprážanými orechmi a pohárom pomarančovej vody. Matka si dala kuracie mäso s rezancami.

Bola som rada, že konverzácia nebola o mne alebo o nej. Všeobecne sme komentovali tento deň, sem tam sme sa zasmiali, ohovárali práve okolo idúcich a podobne. A potom ako nám doniesli jedlo. Ako som ucítila chuť potravy, ktorú tak milujem, úplne som na všetko zabudla. Ako na tu včerajšiu noc tak i na budúcu cestu k psychológovi.

Po jedle, sme sa ešte prešli s matkou do kozmetiky, kde si hlavne kúpila ona niečo pre seba zatiaľ čo mne stačilo telové mlieko a šampón, vraj s jahodovou vôňou. Nakoniec sme šli k autu. Najprv som rozmýšľala kde ideme a napadol ma domov, až som postrehla že uberáme iným smerom.

Psychológ… Pomyslela som a v mysli hlasito povzdychla.

Vyšli sme von z mesta, do väčšej dediny, kde som postrehla všetky generácie. Nedalo sa povedať, ktorá prevažuje. Zašli sme do jednej uličky, kde sme i niekde približne v strede zastavili pred väčším rodinným domom.

Na dverách som zbadala zvonček s menom „PhDr. Robin Kalok“. Neviem prečo to meno vo mne vyvolalo istý nával neurčitých pocitov, ktoré ma ako keby varovali. Hovorili aby som sa otočila na päte a rozbehla preč. Odolávala som tomu s myšlienkou, že je to počiatočná nervozita.

Z dverí vyšla staršia paní, s nafarbenými vlasmi na červeno. Mala ich v jednoduchom drdole pri čom sa okolo pozerali chladné šedé oči. To ma vydesilo, pripomínali mi až moc tie, ktoré mal onen dlhovlasý muž. Stisla som zrazu matke okraj trička. Reagovala na to len jemným pohladením po pleci.

„Dobrý deň, vy ste Punová? A táto je Vanda, však?“ hlas mala rázny.

„Eh, Dobrý. Nemal byť ten psychológ muž?“ matka mala zrazu zvláštny zastretý hlas.

„Ale áno, čaká vás dnu. Som jeho staršia sestra,“ dodala a všimla ako sa jej mykol na perách úsmev smerom ku mne.

Otvorila nám bránu a nechali sme sa ňou viesť kamennou cestičkou, popri udržiavanej tráve. Dom bol namaľovaný na bielo, pôsobil malebne, pekne. Pod lomenými oknami boli biele ruže, ktoré teraz rozkvitali v plnej kráse.

Otvorila nám dnu dvere so slovami: „Vyzujte sa na chodbe prosím, prezuvky mate nachystané.“ Dodala a vošla dnu pri čom nás čakala niekde u ďalších dverí. Počula som šomranie matky, ale čo presne hovorila, to nie.

Nakoniec nás viedla cez pravdepodobne obývačku. Ako som si všimla, všetok nábytok bol riadení kombináciou gotického a moderného štýlu. Zastavili sme. „Tak sme tu,“ riekla jednoducho a otvorila dvere. Nazrela som ostýchavo dnu a dych sa mi zastavil, pri čom som prestala cítiť i tep. Za dlhým stolom s notebookom sedel on!