Kapitola 2

Zase sa túlam po lese a rozmýšľam o hlúpostiach. V poslednom čase to robím často. Aspoň vtedy, keď som sám. Vlastne nerozmýšľam tak úplne o hlúpostiach, ale skôr o tom, čo kto robí. Chýbam vôbec niekomu? A vlastne to by ma ani trápiť nemalo, veď načo? Ja mám svojho miláčika a to mi stačí.

Bývame spolu v chatke medzi hranicami. Nie je to veľmi bezpečné miesto, ale nám to skutočne nevadí. Patríme medzi najlepších a najsilnejších ninjov. Alebo sme aspoň patrili. Teraz, keď si každý myslí, že sme mŕtvy máme väčší pokoj a menej bojov.

Dlho sme nevedeli prísť na to ako prežijeme, keď potrebujeme peniaze, aby sme mohli isť nakúpiť to, čo potrebujeme k prežitiu. To sme našťastie vyriešili a na jeden z takýchto nákupov môj miláčik odišiel. Čo by povedal na to, keby vedel ako mu hovorím.

Väčšinou je to on, kto ma rozmaznáva. A mne sa to náramne páči. Nie som ďaleko od nášho domu. Dá sa povedať že som na ceste tam. Určite by som sa tam dostal skôr, keby som nebol taký zvedavý a nechcel vedieť čo za hluk som práve počul. Idem pomaly, tak aby ma nebolo počuť a snažím sa prísť na to, čo to bolo.

Znelo to ako by niečo spadlo. Možno to bolo len nejaké zviera, ale kto vie? Nevidím nič neobvyklé. Tak idem bližšie. Mám to ja ale šťastie, vyzerá to tak, že niekto spadol zo stromu. Poriadny nešika. Asi by som mu mal pomôcť, keďže už nepatrím medzi tých zlých. Možno s toho nakoniec niečo budeme mať.

Otočím ho a zarazím sa. Pripadá mi povedomí. Ma svetlé blonďavé vlasy a poriadne kruhy pod očami. Vyzerá to, že omdlel. No pekne a ja sa s nim mám teraz ťahať. Aspoň že to nie je ďaleko. Zoberiem ho na ruky a jeho batoh si hodím na chrbát. Je dosť ľahký. Aspoň výhoda pre mňa.

Stále mi nejde do hlavy, čo tu robí a ako to, že spadol. A tiež som si priam istý, že ho poznám, no nemôžem si spomenúť, kde som ho už videl.

Doma ho položím do postele v hosťovskej izbe. Vyzerá to tak, že nakoniec predsa k niečomu bude. Batoh položím k posteli a dám mu dole bundu. Nevyzerá to že je zranený. Ale pre istotu počkám na Sasoriho. Ten sa vyzná lepšie.

Počujem ako niekto otvára dvere a hneď viem, kto to je. Ako blesk som dole pri dverách a skáčem do náruče Sasoriho. „Pomaly, mám plné ruky. Radšej mi s tým pomôž.“ „Jasne“ zoberiem do ruky tašky a odnesiem ich do kuchyne. Je trochu nepraktické vláčiť sa s toľkými vecami no aspoň nám do dlhšie vydrží.

„Eee… Sasori?“ „Ano?“ „No mohol by si sa ísť na niekoho pozrieť?“ „Skutočne sa mi nechce nikde chodiť teraz som sa vrátil“ „Stačí vyjsť do hosťovskej izby“ „Kto je v hosťovskej izbe?“ „Nehnevaj sa Sasori, ale našiel som ho ako leží na zemi. Pripadá mi povedomí, no neviem si spomenúť z kade ho poznám.“

Sasori sa síce netvári nijak nadšene, no aj tak so mnou ide do hosťovskej izby. Otvorím dvere a ukážem na osobu ktorá leží na posteli. Ja idem rovno k posteli no Sasori sa zastavil vo dverách a s podivným výrazom v tvári sa pozerá na posteľ.

„Deje sa niečo?“ „Skutočne toho chlapca nespoznávaš?“ „No nie.“ „Keď ti pomôžem frázou. Nikdy sa nevzdávam pretože toto je moja cesta ninju?“ „Nie je to náhodou fráza toho jinchurikiho, ktorého nemôžu chytiť?“ „Skôr by som povedal, že ten jinchuriki práve leží na posteli.“ „Čo? To myslíš skutočne vážne? Ale .. ako to?“ tak toto som nečakal.

Zdal sa mi akýsi povedomí, no toto som fakt nečakal. „Čo spravíme teraz?“ „Keďže si ho tu už priniesol tak sa naňho pozriem. Ale prosím ťa, už tu nenos nikoho koho niekde nájdeš. Síce už nie sme v Akatsuki, ale čím menej ľudí vie že sme nažive, tým to bude lepšie. V poriadku?“ „Jasné.“ Usmial som sa a utekal som spraviť niečo na večeru.

 ***

Zarazene sa pozerám na chlapca, ktorý leží na  posteli. Tak toto mi bol čert dlžný. „Deje sa niečo?“ zaujíma sa Deidara a mňa napadne, či je taký blbý, alebo skutočne nevie, koho sem priviedol. „Skutočne toho chlapca nespoznávaš?“ „No nie.“ „Keď ti pomôžem frázou: Nikdy sa nevzdávam pretože toto je moja cesta ninju?“

„Nie je to náhodou fráza toho jinchurikiho, ktorého nemôžu chytiť?“ „Skôr by som povedal, že ten jinchuriki práve leží na posteli.“ „Čo? To myslíš skutočne vážne? Ale … ako to?“ na viac sa nezmohol, no ja tiež nie. Nečakal som že ho ešte niekedy uvidím.  „Čo spravíme teraz?“

„Keďže si ho tu už priniesol, tak sa naňho pozriem. Ale prosím ťa, už tu nenos nikoho koho niekde nájdeš. Síce už nie sme v Akatsuki, ale čím menej ľudí vie, že sme nažive tým to bude lepšie. V poriadku?“ „Jasné.“  S úsmevom vybehol von. Asi išiel pripraviť niečo na večeru.

Zatiaľ bude najlepšie zistiť, či nie je vážnejšie zranený. Prehmatám ho celého a jediné čo nájdem je pekne veľká modrina na hlave. Takže som prišiel na to, prečo je v bezvedomí. Stále sa však nemôžem zbaviť pocitu, že niečo nie je v poriadku. Akoby na ňom niečo chýbalo. Ale čo?

„Sasori poď dole, spravil som večeru.“ Zbehol som dole a v kuchyni ma privítala príjemná vôňa. Kto by kedy povedal, že Deidara varí tak dobre. Obaja sme si sadli k stolu a začali večerať. „Ako je na tom?“ „Nie je to nič, len odpadol. Do rána by sa mal prebrať.“ „Hmm, myslíš že bol na nejakej misii?“ misia, no presne to mi nesedelo. Nemal ninja čelenku.

„Podľa mňa nie, nemal čelenku.“ „On nemal čelenku? Veď bol schopný pre ňu skočiť aj do ohňa.“ „Práve preto si myslím, že nebol na misii. Je tiež dosť vychudnutý ako by niekoľko dní nejedol. A určite si si všimol kruhy pod očami.“

„To je pravda, zaujímalo by ma čo sa stalo.“ „Možno nám to povie sám.“ „Je dobrý nápad keď bude vedieť, že sme nažive?“ „Uvidíme.“ Zvodne som sa usmial.

Deidara môj úsmev pochopil a sadol si mi obkročmo na nohy. „A čo budeme robiť, kým sa preberie?“ „O niečom by som vedel.“ Začal som ho bozkávať na krku. Naklonil hlavu na stranu aby som mal lepší prístup. Dvihol som sa zo stoličky a Deidara okamžite obtočil okolo mňa nohy. Neprestával som ho bozkávať a počas toho som nás viedol do izby. Zhodil som ho na posteľ a začal vyzliekať. Ochotne spolupracoval a hlasnými vzdych dával jasne najavo, ako veľmi sa mu to páči.

 ***

Ráno ma zobudí hluk, ktorý prichádza z vedľajšej izby. Pomaly aby som nezobudil Sasoriho vstanem z postele a prejdem k vedľajšej izbe. Chvíľu stojím pred dverami a snažím sa zachytiť všetky zvuky. Prekvapí ma, že počujem niečo ako vzlykanie? Ale to určite nemôže byť Naruto.

***

S krikom sa zobudím. Stále sa mi vracia moja nočná mora. Nie je to vlastne nočná mora, len spomienky ktoré bolia ešte viac. Len matne si uvedomujem, kde sa nachádzam. Stále som roztrasený. Dúfal som, že keď odídem preč, zabudnem. No nie je to až také ľahké. Krčím sa na posteli a snažím sa upokojiť.

Zrazu sa otvoria dvere a v nich stojí dlhovlasý blondiak, ktorý ma okolo seba obtočenú iba plachtu. Stále som rozklepaný a pomaly mi začína dochádzať, kde som. Ležím v posteli, som takmer nahý a nie som sám. Skrčím sa ešte viac a snažím sa stratiť.

Na tvári cítim niečo mokré. Utriem si tvár rukou a prekvapene na ňu ostanem pozerať. Ja plačem. Zase. Rozvzlykám sa. Už je mi všetko jedno nech si so mnou robí, čo chce.

Blondiak pomaly príde k posteli a sadne si na ňu. „Naruto, prečo plačeš?“ on –on ma pozná? Poriadne si ho prezriem a ostanem naňho pozerať ako na zjavenie. „Ja– ja som mŕtvy?“ „Ale kdeže, našiel som ťa v bezvedomí, tak som ťa zobral sem.“ „Ale ty máš byť mŕtvy.“ „To si má len každý myslieť. Som taký živý ako ty.“

Pomaly sa ku mne nahne a začne ma hladiť po vlasoch. Je to upokojujúce. Páči sa mi to a veľmi. Zachytím zvuk za dverami, ktoré sa následne otvoria. Zase ostanem pozerať ako vyjavený. Som tak v šoku, že zabudnem aj plakať. „Ako to, že ste nažive? Veď som bol pri tom, keď ste obaja zomreli.“ „Ako vidím, už ste obaja hore. Prinesiem vám sem niečo.“ Vyjavene som sa pozeral na dvere, za ktorými zmizol Sasori.

Ako tak som predýchal, že žije Deidara, ale Sasoriho som nečakal. Mám pocit, že sa dostávam z jednej nočnej mori do druhej. „Nás dvoch sa báť nemusíš. Už nie sme členmi Akatsuki.“ „A to vám mám veriť?“ čo to má znamenať. Prečo musím mať stále ja takú smolu? Vo dverách sa opäť objaví Sasori aj s podnosom, na ktorom sú pravdepodobne raňajky. Príde k posteli a ja sa posuniem ďalej.

Všimol si to no nič na to nepovedal. Iba sa … usmial? Videl som dobre? Čím som tu dlhšie tým viac mám pocit, že toto všetko je len sen. „Voláš sa Naruto však?“ opýtal sa ma Sasori. Nezmohol som sa na viac než na prikývnutie. „Bol si na misii?“ moja záporná odpoveď oboch prekvapila.

„Tak čo si robil tak ďaleko od Konohy?“ vyzvedal ďalej Deidara. Nevedel som, či im to povedať ,alebo nie. Môžem im veriť? Povedali že už nie sú členmi Akatsuki a všetci si myslia, že sú mŕtvy.

„Odišiel som z Konohy.“ „Čo?“ dostali zo seba obaja a pozerali na mňa ako na blázna. Akoby som povedal niečo neskutočné. Prvý sa spamätal Sasori. „Prečo si odišiel?“ „A prečo by som nemohol?“ vzdorovito sa mu dívam do očí. Deidara stále nemôže pochopiť čo som povedal. Ale takúto reakciu som mal asi čakať. Vždy som tvrdil, že sa stanem hokáge. A teraz? Som rád, že nie som v Konohe.

„Ako myslíš to že si odišiel z Konohy?“ „To je moja vec.“ Nechcel som povedať dôvod, pretože nemám pravý dôvod. Ako môžem povedať, že som už nevydržal nával všetkých spomienok. Že som už nemohol ostať vo vlastnom byte bez toho, aby som sa triasol od strachu. Niečo také nikdy nepoviem.

„Dnes by si mal ešte ležať, mal si narazenú hlavu a tvoje telo je dosť vyčerpané. Skús niečo zjesť.“ Sasori sa postavil a vytiahol zo sebou aj Deidaru. „Kde ideme?“ „Potrebujem s niečím pomôcť. Naruto ty odpočívaj.“ Obaja vyšli von a nechali ma samého. Nevyzerá to tak, že by mi chceli niečo spraviť. No stále si nemôžem byť istý.

Sasori povedal, že tu mám ostať. Vlastne kým mi nebude dobre, asi by nebolo najvhodnejšie, aby som niekde išiel. Som unavený, možno by som mal aj niečo zjesť, no nemám na jedlo chuť.