Kapitola 2

 Ten týždeň už prešiel ako voda. Len čo však prišla sobota, začali sa v mojej dutine brušnej opäť tvoriť kŕče zo strachu. O desiatej ráno mal byť zraz na kúpalisku. S tlčúcim srdcom som sa blížila ku skupinke spolužiačok. V ruke som zvierala plážovú tašku v ktorej som mala deku a desiatu. S odstupom za mnou šiel Zack, a ak mám byť úprimná, bol to dosť divný pocit, keď som vedela, že ma niekto sleduje. Keby tam však nebol, bolo by to horšie, pretože mi ešte stále víril v hlave otcov závet. Takto som mala aspoň pocit bezpečia a istotu, že ma niekto „neukradne“ a nebude nútiť k svadbe.

     „Ahojte,“ pozdravila som svoje dve najlepšie kamarátky a spolu sme sa vybrali nájsť si miesto na ležanie. Usadili sme sa na tráve blízko detského bazénu, rozložili sme si deky po zemi a začali sme klebetiť. Sára a Jane, boli povahy veľmi mne podobné. Nemali rady šport a rady veľa rozprávali. Keď som im povedala, že sa bojím plávať v hlbokej vode, hneď ma pochopili a nerobili z toho žiadnu vedu. Spolu sme ležali na slnku a opaľovali sa. Mám rada leto, to keď sa slnečné lúče zapletú do mojich krátkych blond vlasov. Bola to jedna z vecí, prečo ma moja sesternica nenávidela, a taktiež svojim vlasom vďačím za svoje meno Yuki, čo znamená sneh. Na rozdiel od iných blondínok však nemám rada ružovú. Po hodinke opaľovania sme sa rozhodli ísť do bufetu na colu. Sadli sme si ku stolu a popíjali ľadovo vychladený nápoj Američanov, ako colu nazvala Jane. Bol to krásny deň. Už dávno som sa necítila tak dobre. Slnko svietilo, obloha bola modrá dobre sme sa bavili a dokonca sa mi podarilo zabudnúť na Zacka. Nie však na dlho.

Ani som nevedela ako, všetky veci sa odrazu začali pomaly, ale isto kaziť. Pri vedľajšom stole sedela šťastná päťka, pätica poriadne namyslených a vždy perfektných dievčat z jednej druháckej triedy na našej škole. Nechodili so mnou do triedy, čo som pokladala za veľké šťastie, úplne mi stačilo stretávať ich na chodbe alebo na záchodoch. Vždy keď stretli nejaké dievča dali mu silno pocítiť, že v ich očiach nič neznamená a že oni sú tie najlepšie. Ja, Sára a Jane sme si dali záväzok, že si ich nebudeme všímať. Odrazu však jedna z nich nadšene vykríkla.

     „Pozrite baby, Zack.“ To meno som nemohla prepočuť a nedalo mi nepozrieť sa na ne, na to ako budú reagovať. Všetky sa začali usmievať, dve sa na sekundu začervenali a pobrali sa za Zackom. Uprene som ich sledovala a ani som si nevšimla, že Jane so Sárou vstávajú na odchod.

     „Vstávaj Yuki ideme. Kam sa to pozeráš?“ spýtala sa Sára, no hneď som uhla pohľadom od Zacka a šťastnej päťky, a pobrala som sa ku košom. Keď som zahadzovala plastový pohárik, pohľad mi opäť mimovoľne skĺzol smerom k Zackovi. Ťažko sa mi to priznávalo, no vadilo mi, že sa okolo neho obšmietajú. Niečo vo mne akoby kričalo, dajte mu pokoj, on je… môj strážca. Nechajte ho, nech si robí svoju prácu.

     „Čo je Yuki, prečo sa stále za nimi pozeráš? Povedali sme, že šťastnú päťku budeme ignorovať,“ strhla som sa

     „Nepozerám sa na ne,“ povedala som, no hneď som to oľutovala.

     „A je to jasné, pozerala si sa na Zacka,“ začala sa chichúňať Sára svojím piskľavým smiechom. Jane sa na mňa skúmavo zahľadela.

     „Ak je to tak, radím ti dobre Yuki. Nechaj ho tak a netráp sa s ním. Aj keď ho nepoznám dlhšie ako ty, na prvý pohľad viem ľudí celkom dobre odhadnúť. Pokiaľ ide o Zacka, nekuká z neho nič dobré.“ To sa im vraví dobre, keď nevedia, že s ním bývam pod jednou strechou.

     „Tak, tak aj ja si to myslím,“ pridala sa Sára, „podľa mňa ťa nie je hodný. Si príliš dobrá duša na takého chlapa.“ To sme sa začali smiať už všetky tri. Sára rada vtipkovala, no myslím ,že mala pravdu. Zack a ja? Ani náhodou! Chvíľu sme sa potulovali popri stánkoch so suvenírami, jedlom a prípadnými pomôckami na plávanie, ako napríklad nafukovacie kolesá pre deti.

Odrazu Jane zbadala svojho brata a tak sme sa davmi ľudí začali pretláčať na druhú stranu ulice, smerom k plaveckým bazénom. Keď sme ho našli stál pri najvyššom skokanskom mostíku a pozeral sa, ako z neho ľudia zoskakujú do vody. Volal sa Steve, a chodil už na vysokú školu. Tiež prišiel na kúpalisko s kamarátmi a len čo uvidel Jane chcel ju hodiť do vody. Jane sa smiala a bránila sa, no Steve bol silnejší a tak bola pišťiaca Jane o chvíľu vo vode.

     „Ahoj, a ty si kto?“ spýtal sa ma, keď si ma všimol.

     „Yuki,“ povedala som stručne a striaslo ma, keď som videla ako Jane s úsmevom pláva k rebríku. Tento bazén bol totiž tri metre hlboký a ja som v žiadnom prípade nechcela skončiť ako Jane.

     „Nechceš si skočiť?“ spýtal sa ma jeden z jeho kamarátov. V tú chvíľu ma tak miklo, že som z toho bola sama prekvapená. Rýchlo a energicky som potriasla hlavou, že nesúhlasím a mimovoľne som cúvla. Nič horšie ako ocitnúť sa vo vode som si v tej chvíli nevedela predstaviť. Mokrú Jane na vzduchu striasalo od zimy a popritom nahnevane nadávala na svojho brata.

     „Vyrývaš? Chceš, aby som ťa tam hodil ešte raz?“ vyhrážal sa jej. Jane už chcela odmietnuť no ani sa nenazdala a znovu bola vo vode. Potom sa Steve a jeho kamaráti vrhli na Sáru a aj tú hodili do vody. Len čo sa vynorili, smiali sa, no mne do smiechu ani náhodou nebolo. Keď ma len odrazu jeden z chlapcov odzadu schytil a tlačil k bazénu. Všemožne som sa snažila vymaniť sa z jeho zovretia, no na pomoc sa mu zbehli ďalší a tak som vedela, že nemám šancu. Do očí sa mi drali slzy, bila som okolo seba ako o život a prosila ich nech ma pustia, no im bolo jedno čo vravím. Aj Sára s Jane na nich kričali, nech mi dajú pokoj, všetko však bolo márne. Chytili ma za nohy a za ruky, rozhojdali a jediné čo som vtedy bola schopná urobiť bolo kričať.

     „Zack!!!“ bol to zúfalí výkrik, a keď tak kričíte, ani si neuvedomujete čo vravíte. Kričíte na toho, komu veríte. V tej chvíli to bol z nepochopiteľných príčin práve on, Zack. Navyše, volala som ho japonskou verziou, takže to neznelo Zak, ale Zaks. Nebolo by to podstatné ale tu ide o to, že nikto nevedel, čo vlastne hovorím. Avšak ten človek, ktorý to mal počuť, ten tomu rozumel.

V jednej chvíli ma obkolesila voda, jej hukot v mojich ušiach a tyrkysovo modrí svet. Dostala som šok zo strachu a z tepelného rozdielu, svaly mi stuhli a všetky životné funkcie boli utlmené. Mala som otvorené oči, no v jednom momente všetko potemnelo. Odrazu som sa ocitla v kajute lode. Počula som praskanie dreva, videla som rozbité akvárium, posteľ a veci vznášajúce sa vo vode okolo mňa. Plachta z postele, papiere, rybárska udica a sieťka, lodná mapa… všetko plávolo vo vode pomaly sa dvíhajúcej k stropu. Počula som sama seba volať, „Mami! Oci! Kde ste?!“ počula som dva výstrely a v tej chvíli sa mi plachta obmotala okolo pásu. Keď som sa však na ňu pozrela zmenila sa na silnú ruku ktorá ma ťahala smerom hore ku vodnej hladine. Vyľakane som sa strhla a nadýchla som sa vody. Len čo som bola na brehu, skláňal sa nado mnou môj záchranca.. „Čo je Yuki, čo sa stalo?“ pýtal sa ma Zack a vyľakane sa na mňa pozeral. Vedel, že za to môže mať poriadne zle, lebo na mňa nedal pozor a v letáku o mojich vlastnostiach, ktorý dostal, bol zdôraznený môj strach z vody. Ja som však nemohla nič povedať. Len som sa obrátila a z úst mi tiekla voda. Keď som všetko vyvrátila, opäť som si ľakla na chrbát a stále v šoku som mu v japončine povedala „Qeen Of The West Seas,“ stále ma dusil kašeľ a triasla so mnou triaška, tak mi pomohol sadnúť si. Nechápavo pri tom na mňa pozeral, pretože netušil, o čom hovorím. Chcel sa ma to spýtať no pribehli ku nám ľudia a tak ma prenechal plavčíkovi, Sáre a Jane.

Keď sme odchádzali z kúpaliska, na parkovisku som zazrela naše auto. Rozlúčila som sa s kamarátkami a zamierila som k nemu. Zack zavolal Sasorimu, aby pre mňa prišiel čomu som bola skutočne rada. Nepovedal mu však čo sa stalo a tak to zo mňa Sasori celou cestou ťahal von. Až keď som mu s plačom povedala nech ma nechá tak zmĺkol. Bolo pre mňa ťažké priznať si, že tak skvelí deň sa skončil tak zle. Bola však jedna vec, ktorá ma trápila najviac.

     „Sasori?“

     „Hmm.“

     „Nech sa stalo čokoľvek, sľúb mi, že sa na Zacka nebudeš veľmi hnevať. Prosím.“ Nachvíľu sa na mňa zadíval

     „Ešte uvidím,“ povedal, keď zaparkoval a nahnevane zabuchol dvere. Chápala som ho. Už roky sa snažil o to, aby zo Zacka spravil dobrého vojaka a odrazu takto pohorel. Bolo mi to tak ľúto.

Len čo prišiel Zack domov Sasori ho posadil v obývačke do kresla a začal ho vypočúvať. Sadla som si v hale na schody a počúvala ich rozhovor. Cítila som za to istú zodpovednosť aj ja, no nevedela som, ako to mám Sasorimu povedať. Bola som zničená zo zážitku, ktorý sa mi dnes udial. Vrátili sa mi také spomienky, kvôli ktorým som pred jedenástimi rokmi musela chodiť ku psychologičke. Aj napriek tomu som však nechcela, aby Zack odišiel.

     „Mal si sledovať každý jej krok a nie rozprávať sa,“ kričal už nahnevaný Sasori.

     „A ona sa nemala motať okolo bazénov,“ kričal už aj Zack. Cítila som, že v tej chvíli bol Sasori v koncoch s nervami.

     „Zach,“ povedal rozvážne no prísne. Tušila som, že sa chystá niečo zlé a tak som sa rozhodla zasiahnuť. Unavene som sa oprela o zárubňu.

     „Má pravdu Sasori. Nemala som tam čo robiť. Je to moja chyba,“ povedala som pokorne, no nanešťastie to nemalo žiadaný výsledok. Sasori sa po tom ešte viac rozhneval.

     „Yuki, nežiadal som ťa aby si sa zapojila do rozhovoru tak buď láskavo ticho!“ nikdy som ho nevidela takého nahnevaného a jeho odpoveď ma zasiahla tvrdo ako tlaková vlna po výbuchu bobmy. Odrazu sa Zack postavil a pomaly sa pobral von z izby.

     „Kam ideš?! Ešte som s tebou neskončil,“ povedal Sasori

     „Ja som už skončil. Nebaví ma táto podradná práca,“ povedal Zack naštvane. Sasori si smutne vzdychol

     „Čo tým myslíš?“ spýtala som sa vyľakane, no neodpovedal mi. Pozrela som sa na Sasoriho. Mal lakte zapreté o kolená a tvár skrytú v dlaniach. Nie, nie Sasori, ty za to predsa nemôžeš. Vravela som v mysli a sadla som si vedľa neho, položila som mu ruku na plece.

     „Prepáč, Sasovi,“ zložil dole ruky a nesúhlasne pokrútil hlavou.

     „Ty za to nemôžeš, Yuki-chan (chan = kamarátka, mladšia sestra). Mal som ho lepšie vychovať.“ povedal a pozrel sa mi do očí. „Viem, že ty ma nikdy takto nezradíš,“ prikývla som.

     „Nikdy,“ usmial sa a odhrnul mi vlasy z očí.

     „Nechcem aby si sa pre to trápila, nie je to tvoja vina. Odpustíš mi, že som na teba kričal?“

     „V pohode,“ povedala som a  opätovala som mu úsmev. Potom odišiel do kancelárie a nechal ma sedieť v obývačke samú. Ach, mala som ho tak rada, ako vlastného brata a preto mi nestačilo, keď mi povedal aby som sa pre to netrápila. Ak niečo niekedy trápilo jeho, trápilo to aj mňa. Na schodoch sa ozvali kroky. Zack zišiel dolu, so školskou taškou a batožinou. Obul sa a zabuchol sa sebou dvere. Vyšla som na chodbu. Na poličke pri zrkadle ležali jeho kľúče. Zodvihla som ich a prezerala si ich v rukách. Prečo si len odišiel, ani nevieš, ako mi budeš chýbať. Komu teraz budú patriť tie kľúče? Vráť sa späť. Prosím.

—

Bola nedeľa ráno, ďalší deň. Na bicykli som si pomaly brázdila ulice obytnej štvrte, kde sme bývali. V košíku pripnutom o riaditka sedel Beny a veselo sledoval ako nám ubieha cesta. Malý červený jazýček mu pri tom vial z otvorenej papuľky a v očiach mu žiarili iskierky nadšenia. Včera, keď sme sa so Sárou a Jane lúčili, dohodli sme si stretnutie u Sáry doma na pol ôsmu ráno. Chceli sme poklebetiť a neskôr možno zájsť do mesta. Sasori ma len ťažko púšťal, no už večer dohodol s poručíkom nového strážcu. Padlo mi to tak ťažko, keď som si na Zacka už viac či menej zvykla. Zastala som pred novým žltým domom a bicykel som odtisla ďalej do záhrady. Vybrala som Benka z košíka a zamierila ku vchodovým dverám. Nestihla som ani zaklopať a vo dverách sa objavila veselá Sárina tvár.

     „Ahoj, poď ďalej. Si tu prvá, Jane ešte neprišla,“ oznámila mi a pustila ma dnu. „Buď ale ticho, všetci ešte spia,“ potichu sme vyšli po schodoch a na chodbe sme stretli polospiaceho Dávida. So Sárou boli dvojičky a aj on chodil do našej triedy. O chvíľu prišla Jane a keď sme sa usadili v Sárinej izbe, Sára nám ponúkla obložené chlebíky. S chuťou sme sa najedli a keď bol tanier prázdny, Sára nám naznačila, aby sme šli za ňou. Zamierila na prízemie a len sme boli pri dverách do obývačky prstom nám naznačila aby sme boli ticho. Pomaly otvorila dvere… a ja som nemohla uveriť vlastným očiam.

     „Včera večer k nám prišiel, a spýtal sa, či u nás môže přespat,“ povedala Sára šepky. Na bielom huňatom gauči spal Zack. Šiel k nim spať preto, lebo bývali najbližšie a tiež preto, lebo si s Dávidom veľmi dobre rozumeli. Oči mi zažiarili šťastím a potichu som sa pohla vpred. Sára a Jane ma však rýchlo strhli späť.

     „Preskočilo ti?! Čo chceš robiť?“ povedala mi prekvapená Jane.

     „To že ťa včera zachránil pred utopením ešte neznamená, že pre neho niečo znamenáš,“ snažila sa ma tiež schladiť Sára. Chvíľu som váhala, nakoniec som však počúvla ich rady a spoločne sme sa vybrali do kuchyne. Mala som ich síce rada, no uvážila som, že čím dlhšie sa mi podarí pred nimi zatajiť niektoré veci, tým lepšie pre všetkých. Sárina mama už vstala a chystala nám čaj, keď sa v kuchyni objavil ospalý a strapatý Zack v pyžame.

     „Dobré ráno,“ pozdravil Sárinu mamu. Odzdravila ho a s úsmevom mu podala dimiaci sa hrnček. Už si chcel sadnúť za stôl, keď si nás konečne všimol. Hneď si to rozmyslel a zamieril na chodbu. Sára sa začala smiať. Aj mne a Jane bolo do smiechu. Priznám sa, že som ho dovtedy nikdy nevitela takého… takého strapatého a prispatého. Vizeral skuočne zlato a komicky.

Keď som sa vrátila domov, hneď som si všimla, že máme návštevu. Pri vchodových dverách stáli cudzie topánky a na vešiaku visel neznámi kabát. Zamierila som do obývačky a od prekvapenia mi padla sánka. Sasori sa na mňa usmial a vstal z kresla, aby mi predstavil hosťa. Bol to mladý blonďaví nemec a bolo mi hneď jasné, čo je dôvodom jeho príchodu.

     „Nemyslela som si, že to bude tak rýchlo,“ skočila som do reči Sasorimu skôr ako stihol niečo povedať.

     „Tvoja bezpečnosť je teraz nadovšetko. Navyše si myslím, že ti táto zmena prospeje. So Zackom ste sa stále len hádali. Dovoľ mi, aby som ti predstavil Lukasa. Určite spolu budete vychádzať lepšie,“ snažil sa ma uspokojiť.

     „Sasori, už som si na Zacka zvykla. Nenúť ma, prosím, znova prežívať to isté. Konečne som Zackovi začala ferit,“ odpovedala som nahnevane a zamierila som do izby.

Po zvyšok dňa som z nej nevyšla von, len aby som sa naobedovala. Mala som veľa učenia a úloh, takže som sa mala aspoň na čo vyhovoriť. Vôbec som nemala chuť rozprávať sa s Lukasom. Pohľad na neho mi vždy pripomenul, že je Zack preč. Nechápala som, ako je to možné, že si vojak môže len tak zmyslieť a odísť. Celý deň mi táto otázka vŕtala hlavou a tak som sa večer rozhodla spýtať sa na to Sasoriho. Zišla som dole a zaklopala na dvere jeho kancelárie. Prijal ma s úsmevom a ponúkol vysoké kožené kreslo.

     „Viem, ako sa cítiš, Yuki. Aj pre mňa Zack veľa znamená, vynaložil som na neho veľa síl. Je to môj najlepší žiak. Škoda však, že je aj najproblémovejším. Viem tiež, ako divne to vizerá, že som ho len tak nechal odísť. No nie je to celkom tak, jako to vizerá. Poznám ho už dobre a viem, že keď sa urazí, zvykne bez uváženia robiť hlúposti,“ povedal, keď som mu vysvetlila, čo ma trápi.

     „Takže to nie je prvý krát?“ Sasori sa zasmial

     „Ak to nespravil stokrát, tak ani raz. Vždy sa však po krátkej době vráti a prizná, že sa správal hlúpo.“

     „Páni, tak on sa vie aj ospravedlniť!“ nechcelo sa mi veriť, čo Sasori vraví.

     „Áno, vie. Dnes poobede sme sa rozprávali a rozhodol som sa, že mu dám ešte šancu. Navyše, nebude na škodu, keď budeš pod večším dozorom.“ Bola som v rozpakoch, no šťastná.

     „To znamená, že sa vráti?“ povedala som natešene.

     „Už sa vrátil,“ zaškeril sa Sasori. Nedokázala som uveriť tomu, čo som práve počula. Zahĺbená do kníh som si ani nevšimla, že sa vrátil späť. Okamžite som vyletela z kancelárie a začala Zacka hľadať. Našla som ho na poschodí v galérii, ako sedel v kresle s učebnicou v ruke. Sadla som si do kresla vedľa, a od radosi som nevedela, čo povedať.

     „Arigato,“ bolo jediné, čo ma napadlo. Pozrel na mňa ponad knihu bezradným pohľadom.

     „Rozumieš tej fyzike? Vôbec ničomu nechápem,“ usmiala som sa.

     „Strávila som nad ňou celé popoludnie a konečne ju mám zmáknutú. Vysvetlím ti ju?“ ponúkla som sa.