Kapitola 2

Čítal si noviny v kuchyni. V rádiu mu hrala nejaká sladká, presladená pieseň od Girls Generation aj keď sa zdalo že rádio nevníma, ja som ho vnímal, preto som ho vypol. Sadol som si len na jednu polku svojho zadku a vzal som mu hrnček s kávou zo stola. Horká chuť kávy mi vrazila do jazyku.

„Pôjdeš si hľadať prácu dnes?“ Opýtal sa ma bez toho aby strhol pohľad z novín.

„Musím?“

„Za socialistického Ruska príživníkov väznili.“

„Dobre pán natrhol som ťa, že nemôžeš sedieť, ale prácu si nájdeš ešte dnes.“ Odložil som hrnček na bok a postavil som sa.

„Eunho?“ Zastavil ma.

„Hm?“

„Nemám zavolať domov?“ Otočil sa na mňa celý aj s novinami. Pohliadol mi tými šedými, hmlistými očami do tých mojich hnedých a čakal čo odpoviem.

„Prečo?“

„Kvôli tomu psovi.“

„Idiot!“ Vyzul som si papuču a hodil ju do neho naštvane. S doprovodom jeho smiechu som urazene odišiel do spálne.

„Eunho-ah, láska, vieš že si robím len srandu. A keď si tak nahnevaný tak si rozkošný a zraniteľný a chce sa mi ťa objímať a udobrovať.“

„Pche!“ Odvrkol som. Chcel som sa obliecť a odísť si nájsť tú prácu a potom mu hodiť do hlavy tučný balík peňazí alebo ho ním aspoň ubiť.

„Poď ku mne.“ Pritiahol si ma na telo a objal. „Nechceš Chunniemu urobiť dobre?“

„Nie.“ Odvrkol som a dôležite som si začal prezerať prstene na mojej ľavej ruke. Jeden bol od Chuunieho – ten na prstenníku.

„Vieš čo sa hovorí… semeno ti urobí dobre a zlepší náladu.“

„Neprehltnem.“

„Zloba.“ Pustil ma po krátkom boji a otvoril skriňu. Vytiahol si košeľu, sako a nohavice. Začal sa prehrabávať kravatami až sa otočil na mňa „Eunho, pomôžeš mi s…“ Lenže moje urazené ja odcestovalo od jeho kravatového problému späť do kuchyne kde si zaplo rádio s ešte sladšou piesňou od BOA a postavilo si mlieko na kakao.

         „Kto je to?“ Opýtal sa ma keď Minchae odkráčal z môjho pôsobiska. Chunnie na mňa zazeral striedavo s Minchae ktorý bol už na hony ďaleko akoby cítil nevraživosť šedého pohľadu.

Boli sme na firemnej oslave, pre ktorú Chunnie pracoval. Chcel mi tu nájsť nejaké pekné miesto, lenže som odmietol. Prvé pravidlo je, nepracovať tam, kde pracuje váš partner, manžel. Nemohol by som chodiť hore dole, mať ho pred očami a nesiahnuť si na jeho zadok, či nespraviť osobnú poznámku. Bolo by to ťažké pre nás oboch.

Moja tvár už vyzerala o dosť lepšie a s čím si neporadí slávny púder. Nechcel som síce vyzerať ako transka z ulice, pretože som mal rád svoju pokožku ktorá sa vybláznila dostatočne v mojich šestnástich a potom mi dala pokoj. Ale s takými modrinami so rozhodne nemohol na oslavu.

Usmial som sa a vzal som si jednohubku z podnosu.

„Niečo som sa ťa pýtal ty malý, zlý a zákerný bubák.“ Precedil skrz zuby. Páni, jeho stupeň hnevu vyletel z jednotky na päťku.

„Je to tvoj spolupracovník nie môj. Volá sa Minchae a pracuje na personálnom.“

„Nepoznám.“

„Poznáš vôbec svojho šéfa?“

„Volá sa Park čosi.“

„Chunnie, Chunnie.“ Pokrútil som hlavou sklamane a pohoršene.

„To ja mám krútiť hlavou. Flirtoval s tebou?“

„Nie.“ Zasmial som sa. „Je ženatý. Len sa chcel zoznámiť, že ma tu ešte nikdy nevidel predtým. Myslel si, že som nový zamestnanec.“

„A čo si mu povedal?“

„Že ti každý večer fajčím vtáka.“

„Psycho.“ Ťapol ma po zadku. „Tam je môj šéf.“ Poukázal kývnutím hlavy na Park čosi ktorý sa zabával a smial.

„Kedy mi predstavíš prezidenta?“

„Nikdy.“ Odvrkol. „Zbláznil sa Eunho? Musel by som sa plaziť rovno po orgánoch a nie po tele.“

„Je sexy a mladý. Taká zodpovednosť.“ Vzal som si pohár s šampanských od čašníka ktorý lenivo prešiel okolo nás akoby mal každý chvíľu padnúť na zem a rozbiť sa na kúsky – čo by bolo pre neho vyslobodenie.

„Ja vôbec nie som sexy a mladý.“ Otočil odo mňa hlavu so sarkastickou poznámkou.

„Ale nie si prezident firmy.“

„Môžem keby som chcel.“

Zasmial som sa. „Chunnie, nemyslím, že Lee Min Woo je chlap ktorý má rád análny sex.“ Vedel som, že keby sa chcel dostať na prezidentské kreslo firmy a teda k prezidentovi, šiel by na Leeho cez sex.

„Ako to môžeš vedieť?“

„Prestaň mi stále ubližovať.“ Dopil som šampanské. „Idem za Minchae.“

„Nikam nejdeš!“ Hneď ako som vykročil, ma chytil za sako a stiahol k sebe. Miloval som jeho majetníckosť. Nebola násilná ani zlá. Bola roztomilá a zlovestná. Vedel som, že mi nikdy nevysype na hlavu podnos s ustricami, ani na ňu nevyleje punč. Poznal som Chunnieho žiarlivosť a majetníckosť a on poznal moju hravosť. „Tu máš kaviár.“ Vzal lyžicu a vsunul mi ju do úst pri čom mi obil asi tri zuby.

„Nežnejšie to nejde?“ Prehltol som ten humus. „Neznášam kaviár. Prečo kaviár?“

„Pretože si ma naštval.“ Vzal zo stola  malý koláčik ktorý si vložil do úst.

Chunnie je vyšší. Stále a navždy bude, pretože už nerastieme. Je vyšší o dva centimetre, takže sa pýši sto osemdesiat dvoma centimetrami nad zemou. Vrchol celej tej vysokej krásy sú jeho čierno čierne hebké vlasy a špicatý nosík do ktorého ho zo zvyku hryziem keď nechce vstať. Vo firme majú program v zdravom tele mladý duch. Takže raz do týždňa musia chodiť do posilňovne ktorá je v hornom poschodí firmy. Chunnieho to začalo baviť natoľko že tam začal chodiť dva krát týždenne a jeho telo spevnelo, vyrysovalo sa a teraz sa predo mnou pomenáduje. To stále počúvam nájdi si prácu kde bude posilňovňa. Tak som mu povedal: myslíš v posilňovni vymieňať uteráky v sprchách nahým svalovcom? Poslal ma do McDonaldu.

„Nudím sa Chunnie.“ Mal som pocit, že my dvaja vyžerieme celý stôl a možno zožerieme aj kus nábytku.

„To máš ako večeru.“

„Toto má byť tá tvoja romantická večera?“ Hodil som na neho zlý pohľad.

„Ak si si myslel, že ťa pozývam na romantickú večeru…“

„Vzdávam sa.“  Vystrel som mierne ruky pred seba v obrannom geste. Ešte toľko si dovoliť hádam môžem.

„Nepredstavíte nás?“ Zrazu sa vedľa nás objavila jeho majestátnosť a výsosť prezident Lee Min Woo. Šarmantný s elegantným zostrihom jeho hnedých vlasov, žiarivými očami. Tvár hladko oholená, na prvý pohľad prísna ale úsmev to všetko uhrával do auta. A potom ten jeho na mieru šitý oblek ktorý obopínal mladú a vypracovanú postavu. Začínal som sa obávať, že tu som jediný kto si môže postaviť svoje telo do ženskej sauny a nikto sa nad tým ani nepozastaví.

Nakoniec… mal som nehoráznu chuť sa ho opýtať koľko meria.

„Môj dobrý priateľ Eunho Yang.“

„Teší ma.“ Usmial sa na mňa Lee Min Woo a len jemne  prikývol zatiaľ čo ja som sa uklonil a ucítil bolesť na bruchu akoby mi niekto dal ranu kolenom.

„Vy tu nepracujete že nie?“

„Nie.“ Pokrútil som hlavou. „Prišiel som s mojim priateľom, dobrým priateľom Chunnom.“ Áno, bolo to otravné popierať náš vzťah. Bolo otravné nemôcť mu povedať pred jeho šéfom Chunnie a bolo ešte viac otravné nemôcť urobiť čokoľvek čo nám bolo prirodzené.

„Pozývam Vás na pohárik.“ Venoval mi úsmev Min Woo a ležérne sa otočil na odchod k stolom. Bolo to tak! Usmial sa len a len na mňa. Jeho žiarivý úsmev bol len môj.

„A vraj nemá rád anál.“ Utrúsil uštipačne Chunnie.

„Zlato nežiarli. Nemôžem odmietnuť tvojho šéfa.“

„Ale môžeš.“

„Baby?“ Venoval som mu pohľad plný napomínania.

„Fajn tak choď a presvedči ho aby mi zvýšil plat.“

„Pokúsim sa.“ Usmial som sa na neho. S hlbokým povzdychom som sa rozišiel za prezidentom.

         Podal mi pohár s wisheky. Ani som netušil, že tu bude iný alkohol ako šampanské. Dúfal som len, že sa k tomu alkoholu veľmi Chunnie nepriblíži.

„Ste milenci?“ Vyhŕkol na mňa Min Woo hneď ako som prijal pohár a napil som sa. Vyprskol som skoro všetku ohnivú vodu zo seba. Rukou som si zakryl ústa a zakašľal.

„Pardon.“ Zasmial sa zľahka a napil sa svojho alkoholu. Počul som ako ľad cinkol o sklo pohára. Všetko čo robil bolo tak elegantné a nenútené. Ten chlap sa určite nedal rozhodiť, nahnevať ani vytočiť. Nikdy nepovolil tak aby jeho dokonalá tvár bola červená, naštvaná a vlasy kade tade rozlietané. Čistý manekýn.

„Nie, nie… nie sme.“

„To je v poriadku, nebojte sa, nevyhodím ho za to. Koniec koncov by som na to nemal ani právo.“ Usmial sa.

„Nie.“ Odvetil som vážne. Poznal som tieto hádanky.

„Takže Vás môžem pozvať na večeru?“ Usmial sa na mňa žiarivo.

„Nie.“ Odvetil som okamžite. Bola to prvá odpoveď ktorú si môj mozog naprogramoval. Prose som bol s Chunniem a všetky vety ktoré mali v sebe slovo pozvať boli zlo. Odpovedal som vždy automaticky nie.

„Aká škoda.“ Posmutnel.

„Ja teda,“ začínal som sa cítiť zmätene z jeho výrazu tváre, „nechcel som aby to znelo tak chladne.“ Moja myseľ bola v jednej panike. Vypil som všetok alkohol a odložil som pohár na stôl.

„Existuje aj hrejivé odmietnutie?“ Pohliadol na mňa ublížene tými hnedými, šteňacími očami.

„No áno.“

„Napríklad?“

„Prepáčte, že s Vami nemôžem ísť na večeru, ale som zadaný a dúfam, že sa nehneváte. Nechcem aby ste sa hneval.“ Vymotal som zo seba najviac prívetivejšiu odpoveď aká šla. A to bolo nádherný výkon na to, odkiaľ pochádzam a ako sme na seba vždy na ulici pokrikovali typom: hej! zdochla ti mačka Eun! Parchant smradľavý! A to som nikdy mačku nemal a nesmrdel som. Proste sa to dialo.

„To bolo milé.“ Usmial sa na mňa.

„Fuuu…“

„Chunn-sshi musí byť rád, že má takého priateľa.“

„Nie. My dvaja? Nie!“ Rozosmial som sa.

„Je to vážne v poriadku to priznať.“

„Ale… to predsa…“ Pletky a hádanky. A na druhý deň príde Chunnie do práce a všetci budú vedieť, že je gay a ukazovať si na neho. Na také triky neskočím. Ale čo na tom, keď sám prezident ma pozval na rande? Lenže kto by mi to uveril… bastardovi psychopatickému.

„Takže nejaká slečna?“

„Nie, ale…“ Tá moja pravdovravnosť prekliata. Zrejme si skutočne môžem dovoliť len jedno klamstvo v procese klamania.

„Chunn-sshi.“ Znova na mňa pozrel s tým samozrejmým pohľadom. Bol si istý, že proste a jednoducho ja a Chunnie sme milenci. Čo bola samozrejme pravda, ale mojim poslaním bolo vyviesť ho z tohto omylu.

„Pardon, musím si odskočiť.“ Úhybný manéver mi vyšiel. Rýchlim krokom som vošiel na toalety a zatvoril som sa v kabínke.

Čo teraz, čo teraz, čo teraz? Na čase vypadnúť preč! Vytiahol som svoj mobil z vrecka a v rýchlosti som napísal správu Chunniemu, že musíme odísť. Ja pôjdem prvý a on o nejakú polhodinu druhý. Čakal som s napätím kým mi odpíše keď dovnútra niekto vošiel. Prestal som ťukať do mobilu a ticho som načúval. Muž si len omyl ruky a znova odišiel. Dvere za ním zaklapli a mne prišla správa s doprovodným zavibrovaním.

Misia bola nasledujúca. Vytratiť sa rýchlo odtiaľto nepozorovane preč. Vyjsť von a dúfať, že na mňa neskočí nejaký obrovský, nenávistný pes. Myslím, že psy niekde držali transparent s mojim menom – psie odbory voči Eunho Yangovi.

Vykukol som von z toalety a popri stene som sa prešuchol až k východu. Čakala ma cesta k výťahu alebo temným, pustým, nočným, škaredým, tichým a tupím schodiskom. Napriek tomu, že sa výťahy zasekávajú, vybral som si túto zasekávajúcu skrinku smrti nad temným schodiskom kde sa môžu z ničoho nič objaviť psy.

„Stratený?“ Stál predo mnou Lee. Z ničoho nič akoby vyrástol, zjavil sa, vyskytol. Možno nejaký mimozemšťan, alebo Jumper. Proste sa objavil pri mne keď som chcel úspešne privolať výťah. Teraz sme tam boli len my dvaja, výťah a tá temná chodba osvetlená halogénmi.

„Musím bohužiaľ už ísť.“

„Inak sa zmeníš na tekvicu?

„Huh?“ Nechápavo som na neho pohliadol. Venoval mi rovnaký pohľad a pokrútil hlavou.

„To nič.“

„Ale ja vážne musím už ísť.“

„Bež Chunna?“

„No… prišli sme spolu samozrejme, ale nebývame spolu takže…na tom nezáleží.“ Povedal som   obranne čo vôbec nestálo za tú námahu, pretože to bolo ako hovoriť do dubu. Aj ten dub by mi šľahol vetvou do ksitchu, že trepem koniny. Lee však nie. Usmieval sa na mňa a hltal každé moje slovo aj keď ani jednému neveril.

„Aká smutná Popoluška.“ S úsmevom krútil hlavou akoby neveril môjmu zjavu.

„Popol kto?“ Stále som nechápal o čom to hovoril.

„Si roztomilý.“

„Ah.“ Niežeby ma to tešilo.

„Vážne, aj keď žiješ s Chunnom, môžeme spolu ísť na večeru. O nič nejde. Len taká priateľská večera nič viac.“

„Som nezamestnaný.“ Vykĺzlo zo mňa náhle, akoby som sa chválil nejakým diplomom za plávanie.

„Nájdeme ti nejaké pekné miesto vo firme čo ty na to?“

„NIE!“ Moje pravidlo nezamestnať sa tam kde Chunnie bolo veľmi dôležité.

„A to prečo? Pretože by ťa Chunn dráždil?“ Tento prezident jeden čo si ešte plienky menil, bol nejaký príliš chytrý. Vedel kľučkovať, vedel si presadiť svoju a tváril sa príliš nevinne na to, aby som mu všetko uveril. Chunnie a tento manekýn… niečo oni dvaja. Niečo s nimi.

„Nemám rád veľké firmy. Naháňajú mi panickú hrôzu. Človek chodí hore dole hore dole a musí výťahom ktorý sa zasekáva a výťahy padajú často že áno?“ Venoval som mu vystrašený pohľad dvoch hnedých očí. Bol to len krátky pohľad, taký o ktorom si človek pomyslí, že sa mu snáď len zdal.

„Zamestnám ťa u mňa v kancelárii. Nebudeš musieť behať hore dole.“

„A čo budem robiť? Čistiť šanóny od prachu?“

„Prečo nie?“ Zasmial sa nad mojou otázkou.

„Ja radšej iný druh práce a už mám vybavený pohovor takže…“ Stlačil som tlačidlo od výťahu.

„Som ti nesympatický?“ Ublížene na mňa pozrel.

„Ale nie!“ Znova sa ozvala moja panikárska strana. „Ste, čo by nie, ale… ale… no proste…  ja som už raz taký…“ výťah cinkol a ja som nastúpil dovnútra. „Psychopat.“ Urobil som si vzdušný krúžok vedľa hlavy s úsmevom keď sa dvere zatvorili a výťah aj so mnou začal klesať dole.

         Naštvane som zo seba zhadzoval oblečenie po celom byte. Čakal som na Chunnieho viac než hodinu a pol v aute. Kde bolo jeho slovo za pol hodinky sa uvidíme? V háji, v hajlzi, všade len nie tam kde malo byť.

„Prečo si na mňa tak naštvaný?“ Pozbieral po ceste za mnou moje oblečenie.

„Nie som na teba naštvaný Chunnie. Len ma to nebaví stále popierať náš vzťah.“

„Pretože to je moje hobby číslo jedna Eun-ah… nič ma nebaví viac ako popierať náš vzťah.“ Prevesil moje veci cez opierku gauču. „Idem si dať sprchu.“ Oznámil a zmizol v kúpeľni.

Možno bude fakt lepšie keď si Lee o mne bude myslieť, že som psychopat.

„Chuuunniee!“ Zvolal som hravo a spevavo jeho meno kým som vošiel za ním do kúpeľne. „Priprav sa na znásilnenie.“ S úškrnom som zhodil so seba posledný kus oblečenia a votrel som sa k nemu do sprchy. Sklenené dvere som bezpečne zatiahol a nechal Chunnieho aby ma silne plesol po zadku za moju poznámku o znásilnení.

„Vieš, že si bol úžasný?“ Objal ma zozadu okolo pásu. Hlavu si položil na moje rameno a usmial sa do padajúcej vody. „Odmietnuť prezidenta Blue Ink.“ Pevne ma zovrel v objatí. Dokonca mi nevadilo, že moje potlčené vnútornosti začali nariekať.

„Bol som?“

„Bol.“ Jemne mi zahryzol do ramena. Cítil som sa ako jablko, kosť, alebo hocičo iné do čoho sa rado hryzie. Pri tých kostiach sa mi vybavili psy. Nepríjemná spomienka pri ktorej ma vždy striaslo.

„Eunho?“ Pohladil ma po chrbte.

„Možno budeš mať z toho problémy Chunnie. Prídeš ráno do práce a všetci budú o tebe vedieť.“ Otočil som sa k nemu. Potom by sa možno stalo, že ten besný pes by náhodou, ale celkom len náhodou, vtrhol do Blue Ink. a šiel by si pochutnať po nejakých femuroch.

„Nikdy si to predsa nepovedal. Bola by to nepodložená pravda.“

„Ale stále by to bola pravda.“ Otočil som sa na neho. Tie jeho hnedé oči boli jasné, pevné a rozhodné. Zdalo sa akoby mu bolo jedno, čo sa bude diať v práci, aj keby celá spoločnosť vedela, že je gay, nerobilo by mu to žiadny problém.

„Chceš aby som im to otvorene povedal? Natiahnem si nad kanceláriu veľký transparent: som gay.“

„Chunne.“ Povzdychol som si už otrávene. Znova s tým začínal, akoby som ja sám chcel aby mu niekto ublížil za to, že je iný. „Nikoho do toho nič nie je. Nemusíš nikomu nič hovoriť ani sa zodpovedať a tým túto konverzáciu zatváram.“ Otočil som sa od neho na bok a vzal som si hubku.

„Ale prácu si nájdeš.“

Pretočil som očami. Neustále ma bude naháňať a v duchu ma nazýva príživníkom.