Kapitola 2

Muž sediaci v prvej triede na palube lietadla z Paríža do Londýna sa netrpezlivo zahniezdi. Má hroznú chuť na cigaretu. Povzdychne. Bude to musieť vydržať. Vytiahne z aktovky, ktorú má položenú na kolenách, mentolový cukrík. Slabá náhrada za kvalitnú Mallborku, len čo je pravda. Lietadlom prejde menšia turbulencia. Kŕčovito zovrie operadlá kresla. Bojí sa lietania, niečo také veľké a ťažké ako lietadlo sa podľa jeho názoru skrátka nemôže vzniesť do vzduchu. Alebo – čo je ešte horšie- udržať sa v ňom.  

Jase sa ústami nadýchne, aby sa upokojil a prinúti sa pustiť operadlo. Nechce vyzerať ako nejaký strachopud. Aby svoju myseľ odpútal od prípadného pádu, roztvorí noviny, ktoré si na Parížskom letisku kúpil za posledné drobné v peňaženke.

Začíta sa do športového spravodajstva. Je veľkým fanúšikom futbalu, keď bol malý, chcel hrávať profesionálne, ale bohužiaľ bol športový antitalent, a tak sa musel uspokojiť len s redakčným krúžkom, kde písal o iných športových talentoch. Keď skončil základnú školu prišlo mu samozrejmé, že sa prihlási na žurnalistiku. A tak sa z neho stal novinár. Po rokoch síce presedlal zo športovej rubriky na spravodajstvo, ale považoval to za nevyhnutný krok na kariérnom rebríčku.

Teraz patrí k priemerným novinárom, ale vďaka nahrávke, čo získal z kancelárie sudcu Vallesa sa z neho stane novinárska hviezda. Vtedy, keď mu do kancelárie strkal tú kameru v očakávaní zopár obrázkov vášnivého sexu so sekretárkou ani len netušil, že sa mu dostane do rúk záznam jeho vraždy.

Vždy som vedel, že to dotiahnem ďaleko.

Už nebude písať pre podradný spravodajský denník, ktorý číta len zopár tisícok ľudí, ale bude na titulkoch New York Times alebo New York Post a každý, kto mu kedy povedal, že to nikdy ďaleko nedotiahne, sa bude môcť strčiť akurát tak do prdele.

Presne tak! A tí vyjebaný šéfredaktori, ktorí ma odmietli a dovolili si povedať, že som len obyčajný priemerný novinárik, o ktorého nemajú záujem, sa mi budú musieť odprosiť na kolenách!

Muž s hnedými polodlhými vlasmi o tri rady za novinárom pozrie von malým okienkom. Cez husté oblaky nič nevidí. Pokojne odvráti tvár a znova sa zameria na čiernu šticu na sedadle 3C. Sledovať ho je jednoduchšie, ako nájsť  černocha v Afrike.

Amatér.

Pomyslí si a dovolí si na okamih malý pohŕdavý úsmev. Ten sa však vzápätí stratí a nahradí ho nič nehovoriaci zdvorilý výraz. Uvoľnene sa oprie o sedadlo a zavrie oči. Trochu si oddýchne, môže si to dovoliť, tá novinárska krysa mu aj tak nemá kde ujsť.

Keď sa dozvedel, že v sudcovej pracovni niekto nasadil kameru,  takmer päť minút v duchu klial ako pohan, potom si sadol k telefónu a začal telefonovať. Ani nie o hodinu vedel, kto tú pásku má. Zavesiť sa na neho bolo až primitívne ľahké. Teraz len čaká na vhodnú príležitosť, ako sa zbaviť dôkazov a nežiaduceho svedka.

Štve ho hlavne to, že kvôli nemu musel zrušiť svoju do detailov naplánovanú dovolenku na malom karibskom ostrovčeku, čo mu pekne skomplikovalo život. Tešil sa na ňu takmer pol roka nehovoriac o tom, ako sa tešila Sherly. Keď jej povedal, že sa nikam nejde, vybuchla, nakričala na neho, aký je ignorant a idiot a mnoho ďalších nepodstatných vecí. Keď konečne prestala jačať, pokúsil sa jej vysvetliť, že tú dovolenku predsa môžu preložiť.

Ona sa však nechcela upokojiť a vykríkla, že ju už preložili tri razy. Na to bohužiaľ nevedel nič povedať, keďže to bola pravda, a tak sa diplomaticky rozhodol, že bude mlčať. Sherly však ešte neskončila. Strhla si z krku zlatú retiazku, ktorú jej kúpil na ich ročné výročie a hodila mu ju do tváre.

„Je koniec.“ Zahučala a chcela odísť. Chytil ju však za ruku a pokúsil sa ju prehovoriť. Často si plánoval, že si Sherly nakoniec vezme. Ich vzťah nebol založený na vášnivej láske, ale mal ju rád a vo všetkom mu vyhovovala – od varenia, cez sex, až po spoločné záujmy-. Nevedel si ani na okamih predstaviť, že sa jednoducho rozídu. Chcel byť s ňou.

„Nie, neprehovoríš ma, Dylen, myslím to vážne. Rozmýšľala som o tom aj predtým, ale toto bola posledná kvapka. Ja pre teba znamenám oveľa menej ako tvoja práca. Nikdy som nechcela, aby si sa jej vzdal kvôli mne, ale myslím, že by si občas mohol na prácu zabudnúť a venovať sa len mne. Nemienim byť celý život na druhej koľaji.“

„Nie si na druhej koľaji. Záleží mi na tebe, to predsa vieš.“ V porovnaní s ňou bol jeho hlas omnoho tichší.

„Tak zostaň doma a poď so mnou na tú zasranú dovolenku.“

Ostalo medzi nimi dusné ticho. Sherly sa trpko usmiala vzala si z kresla svoju kabelku a bez slova odišla. Ako jej mohol vysvetliť, že keby tú vec nešiel vybaviť na 99% by skončil v base!? Povzdychol si, otvoril si fľašu whisky a sťal sa pod obraz. Poznal Sherly a vedel, že mu to zrejme nikdy neodpustí. Toto bol jeden z jeho nešťastných rozchodov. Tento raz však bolo iné najme preto, že veril, že im to spolu vydrží.

Dylen sa zahniezdi na sedadle. Otvorí oči a automaticky skontroluje toho novinára. V poriadku.

Keď si pomyslí, že veril, že najhoršia vec, ktorá sa mu kvôli tomuto idiotovi stane, je prerušená dovolenka, najradšej by sa sám sebe vysmial.

Nie len prerušená dovolenka. Prišiel som o ďalšiu priateľku.

 Pohľadom pohľadá letušku. Stretnú sa očami a on ju privolá úsmevom. Je to mladá ryšavá žena s príťažlivou postavou. Dal by si povedať.

„Dobrý deň. Donesiem vám niečo?“ spýta sa nezvyčajne hlbokým hlasom. Je v rozpore s jej chutnou drobnou tváričkou.

„Mohol by som poprosiť silnú kávu?“ zdvorilo si vypýta a jemne sa pousmeje.

„Samozrejme. Akú pijete?“ so záujmom si premeria tohto zvláštneho muža. Na prvý pohľad obyčajný priemerný cestujúci, ale jeho prítomnosť pôsobí ako nejaké afrodiziakum. Niečo na ňom je, akoby silou osobnosti priťahoval každého človeka v okruhu dvoch metrov.  

„Bez mlieka, dve lyžičky cukru. Ďakujem vám, som strašne unavený. Práca.“ Dodá na vysvetlenie.

„Rozumiem.“ chápavo prikývne a usilovne premýšľa nad zámienkou, aby tu mohla aspoň chvíľu zostať. Keďže nijakú nenájde, neochotne sa od neho vzdiali do kabínky pre letušky. Z kávovaru naleje do malej šáločky čiernu kávu, položí ju na elegantný tanierik, pridá k nej malý pohárik minerálny a dve vrecúška cukru. Na poslednú chvíľu si spomenie na sladkosť a položí mu na ňu aj kávové zrnko zaliate v čokoláde.  Niekedy, keď ma neodolateľnú chuť na čokoládu, si ich zopár ukradne a zje ich namiesto toho, aby ich dala cestujúcim.

„Nech sa páči.“ povie a podá mu malý tanierik. Schválne sa pri tom prehne, aby odhalila svoj výstrih a ukázala svoje veľké prsia.

„Ďakujem.“ Lapí ju svojím úsmevom.

„Nemáte za čo.“ Odvetí unesená jeho šarmom. Vlnivou chôdzou sa pohne k staršiemu pánovi, ktorý na ňu netrpezlivo kýva.

Idiotský starý dedko! Musí volať v tej najnevhodnejšej chvíli! Ty starý úchylný zošúverený imbecilný … Myslí si nelichotivo letuška, ale nasadí profesionálny úsmev a navonok s dobrou náladou sa mu prihovorí.

Dylen si spokojne uchlipne z horúceho moku. Pomyslí si, že je výnimočne dobrá na to, že je robená v lietadle.

Na druhej strane, čo iného by mohol od prvej triedy čakať? Zaujímalo by hon prečo podpriemerný novinár letí prvou triedu. Zrejme mu sláva stúpla do hlavy ešte skôr, ako sa jej vôbec dožil.

Len nech si užíva. Dlho nebude môcť. Pomyslí si s miernou dávkou škodoradosti a hodí si do úst kávové zrnko obvalené v čokoláde.

Na letisku sa na Jasa Topkinsa nenápadne zavesí. Nemá rád, keď niekoho sleduje na letisku. Vždy je to hotové mravenisko ľudí a je veľká pravdepodobnosť, že sa mu stratí. Hlavne ak je sledovaná osoba profesionál. Čo teda rozhodne Jase nie je. Zoberie si z batožinového pása svoj hnedý nenápadný kufor a očami opäť zablúdi k čiernovlasému mužovi. Nesmie ho stratiť, ide o veľa.

Jase vezme svoj veľký modrý kufor na kolieskach a pohne sa smerom k východu. Je so sebou spokojný. Prežil let, teraz ho čaká vyzdvihnutie jeho pokladu a potom začne stúpať na hviezdne nebo celebrít. Nemôže sa dočkať. Usmeje sa na príťažlivú ženu v krátkej sukni, ktorá okolo neho prechádza. Žena sa nervózne pousmeje a radšej pridá do kroku. Neznáša tých uchýlákov, ktorý jej celý čas pozerajú na zadok alebo na štíhle nohy, ale svojich krátkych sukieň na nechce vzdať, patria k nej rovnako ako zelené oči. Jase sa za ňou ešte otočí, popasie sa pohľadom na jej dokonalom pozadí a potom sa pohne ďalej. Prejde okolo kaviarne a pomyslí si koľko z toho všetkého vytlčie peňazí.

Na poslednú chvíľu si odchod rozmyslí a zamieri na pánske toalety. Let ho slušne vyčerpal, potrebuje si opláchnuť tvár a takisto si už musí uľaviť. Vojde na prázdne záchody. Vo vzduchu zacíti sviežu vôňu citróna. V duchu ocení čistotu letiskového záchodu, položí si kufor na čistú dlážku a ruky strčí pod prúd tečúcej vody.

Pozrie sa na seba do zrkadla. Už večnosť nevyzeral takto dobre. Žmurkne na svoj obraz a opláchne si tvár. Hneď mu je lepšie. Chytí do ruky kufrík, ktorý sa tu bojí len tak nechať a pritiahne si ho bližšie k pisoáru. Rozopne si zips na nohaviciach, vytiahne si ho a so spokojným povzdychom si uľaví.

Dylen so slnečnými okuliarmi na očiach nasleduje Jasa okolo letiskovej kaviarne. Pohľadom sa na okamih zastaví na čiernovlasom mužovi, ktorý si so zatvorenými očami vychutnáva svoju kávu, ale potom sa znova sústredí na Jasa. Keď zamieri na WC, Dylen takmer omdlie od radosti. Také šťastie! To snáď nie je pravda! Skloní hlavu, nenápadne sa poobzerá dookola a potom zamieri za ním. Vojde dnu. Uvedomí si, že je tu s Jasom sám. Zdá sa, že mu dnes šťastie praje. Jase umývajúci si ruky sa na neho úchytom pozrie. Dylen sa usmeje a pozdraví ho. Jase s pocitom, že toho zvláštne sympatického chlapa určite pozná, zavrie vodovodný kohútik. Nenápadne nakukne na neznámeho. Niečo mu na ňom nesedí. Zrazu mu to dôjde. Preboha! To je chlap z jeho pásky!

Otvorí ústa s úmyslom kričať, keď muž zdvorilo prehovorí:

„Prosím Vás, mohli by ste byť potichu? Bude to pre nás oboch lepšie.“ Usmeje sa na vykoľajeného Jasa, ktorý na okamih úplne zmeravel. Je možné, že mu nič neurobí? Nie to je hlúposť. Prečo sa potom správa, akoby boli na oficiálnej schôdzke a akoby boli nejaký firemný partneri? Nespráva sa tak, ako by ste čakali od vraha, pretože Jase si je istý, že to je ten vrah z nahrávky, na pánskych záchodoch. Dylen plynulým pohybom vytiahne z vnútorného vrecka na saku gumené rukavice. Natiahne si ich a z druhého vrecka vytiahne čierny nôž. Je keramický, preto s ním ľahko prešiel cez detektor kovov. Napriek tomu, že je neuveriteľne ostrí. Nesmiete však zasiahnuť kosť, lebo jeho krehká špička by sa celkom isto zlomila.

Jase sa nadýchne, ale kým stihne vydať hlások, je Dylen pri ňom s nožom pritlačeným k vychudnutému krku. Zatlačí ho do poslednej kabínky a zatvorí za nimi dvere. V tesnom priestore donúti Jasa sadnúť na zloženú dosku záchoda.

„Kde je?“ spýta sa. Napriek príjemnému tónu sú jeho oči desivé. Chladné a akoby o odtieň tmavšie ako pred chvíľkou. Jase si zdesene pomyslí, že zrejme zomrie bez toho, aby čo i len volal o pomoc. Prejde mu z toho po chrbte mráz. Nechce zomrieť! Možno, keď mu tu pásku dá potom… Možno…

„Kde je?“ pritlačí čepeľou o krk. Jase sa nadýchne a strach ho úplne posadne. Tento chlap to myslí vážne! Veď má zbraň! A on sám ho videl zabíjať, neskončí to len s pár odreninami. Musí mu to povedať.

„V knižnici.“ Vypadne z neho. Roztrasie sa. Nemôže to povedať všetko. Nemal by dôvod nechať ho nažive. Musí ho vydierať. Keď mu nepovie, kde presne to je, nebude ho môcť zabiť. Do žíl sa mu vleje trochu nádeje. Možno nakoniec nezomrie.

„V ktorej?“ opýta sa tichým hlasom. Na pol ucha počúva, či nikto nevstúpi. Jase si zahryzne do pery a neodpovie. Zazrie v Dylenových očiach záblesk hnevu a zacíti ako nožom ešte viac pritlačí. Po krku mu stečie pramienok teplej krvi. Zdesene si uvedomí, že ma mokré nohavice. Pomočil sa. Dylen sklopí pohľad. Nedá však najavo, že si mokrú škvrnu všimol. Iba sa trochu pousmeje a povie:

„Kde?“ odpoveďou sú mu len mužove vzlyky.

„Prosí vás… prosím, ja nikomu nepoviem… ja to … to nikomu…“ z hrdla mu vyjde bublavý zvuk, ktorý však takmer okamžite zanikne.

Dylen ho plynulým pohybom umlčí. Dáva si pozor, aby sa pri tom nezašpinil od krvi. Zakrvavený nôž utrie do Jasovej vreckovky a z vrecka bundy mu vytiahne peňaženku. Preletí jej obsah. Nájde dva preukazy do knižnice. Prečíta si názvy knižníc, vráti doklady na miesto a peňaženku znova strčí do Jasovej bundy. Nôž si vráti do vrecka, z ktorého ho pred chvíľou vybral. Rukavice si stiahne a bez toho, aby sa pozrel na podrezaného muža sediaceho s rozkročenými nohami na záchode, vyjde z kabínky. Rukavice hodí do vedľajšieho záchoda a spláchne. Skontroluje sa v zrkadle, a keď vidí, že vyzerá normálne s mierumilovným úsmevom vyjde z toaliet.

Na ulici si stopne jeden zo žltých taxíkov a nechá sa odviesť do Knižnice Detí Shakespeara na Oxford Street.

Po dvoch hodinách márneho prehľadávania knižnice a debatovania s knihovníčkou, z ktorej vytiahol snáď aj to, čo nevedela, sa rozhodne navštíviť druhú knižnicu.

Znova si stopne taxík a bez problémov sa dostane do knižnice. Síce musel takmer pol hodiny čakať v zápche, ale to je v Londýne bežné rovnako ako časté prehánky.

Pozdraví postaršiu knihovníčku a zaregistruje sa pod cudzím menom. Stačí jeden úsmev, aby sa dalo obísť pravidlo o ukázaní dokladov. Bez najmenších pochybností mu guľatá knihovníčka zhltne výhovorku o zabudnutých dokladoch a pustí ho do dnu. V tejto knižnici sa zdrží takmer rovnako dlho. Avšak s úplne iným výsledkom. Našiel sklad s tajnou priehradkou, v ktorej sa podľa neho niekto prednedávnom hrabal. Má z toho zlý pocit, zrejme odtiaľ niekto niečo zobral. Nevie to dokázať, ale povedal by, že to bude tá páska. Pri jeho šťastí sa dostala do rúk tej najnevhodnejšej osoby.

S prázdnymi rukami vyjde na ulicu. Zahne za roh, kde po ceste taxíkom zazrel príjemnú kaviarničku.

Vojde dnu a usadí sa k voľnému stolu v rohu miestnosti. So zlým pocitom otvorí nápojový lístok. Nedáva to na sebe znať, ale je poriadne podráždený. Ten idiotský novinár mu narobil hromadu problémov. Buď tú pásku teraz niekto má alebo je schovaná v jednej zo stoviek knižníc, v ktorých nie je Topkins zaregistrovaný.

Objedná si mätový čaj z čerstvých mätových lístkov a vanilkový košíček. Čašníčka s nepríjemným pohľadom bez slova odíde vybaviť objednávku.

Dylen vytiahne z hnedej tašky peňaženku, vyberie z nej desať dolárov a osloví pána pri vedľajšom stole.

„Prosím vás, mohli by ste mi požičať mobil? Môj sa vybil a potrebujem si súrne zavolať.“

„Ale iste.“ Nechá sa muž obmäkčiť podávanou bankovkou. Dylen sa poďakuje a vytočí číslo jedného obchodného partnera. V skutočnosti má aj svoj mobil, ale je bezpečnejšie volať z cudzieho.

„Dobrý večer. To som ja Assassin. Prepáč, že ťa otravujem, ale mám problém.“ Povie bez dlhého úvodu svojím obvyklým zdvorilým spôsobom. Muž na druhej strane telefónu sa oprie o operadlo otáčavej stoličky.

„Hovor.“ Vyzve ho, strčí si do úst koniec pera a započúva sa do stručného rozprávania. Vie, že Assassin – Dylenovo obchodné meno – bol na stope tej novinárskej krysy, ktorá im tak dementne skomplikovala život. Zrejme všetko neprebehlo ako malo.

„Rozumiem.“ Povie na konci rozhovoru.

„Neboj sa, hneď ako sa niečo dozviem, sa ti ozvem. Môžeš sa na nás spoľahnúť v tomto ideme predsa spolu…“