Kapitola 2 – Cintorín

Nevedel som, čo sa stalo. Nevedel som, čo bolo v správach. Na škole vypukla panika. Strach, krv, plač, útek. Čo sa tam deje? Počujem krik. Ale nič nevidím. Snívam? Alebo som mŕtvy? Nie … ešte nie. Musím zistiť, čo sa to do riti stalo. Ale prečo nedokážem vstať alebo aspoň otvoriť oči?

13. 1. 2011; 13:00
„Vstávaj. Otvor oči.“ počul som neznámy hlas, nevedno odkiaľ.
„Musíš sa prebrať. Inak ťa nájdu.“
„Kto ma nájde?“ Pýtal som sa sám seba.
„Oni …“
„Kto sú oni?“
„Mŕtvy .. ale zároveň živý. Spia. Treba ich prebrať. Aj ty sa musíš prebrať ..“
„Keď nie som mŕtvy, kto som?“
„Vstávaj. Otvor oči.“ To som už raz počul.
Potom ma začala príšerne bolieť hlava. Pomaly som otvoril moje viečka. Pohľad bol rozmazaný. Videl som oproti sebe nejasnú stenu a mňa, ako sa opieram o záchod. Ruka ma divne pálila. Nohy som mal stuhnuté. Ale najhoršie na tom bola hlava. Ťažili ma otázky „Kde som to? Čo sa stalo? Ako som sa sem dostal?“ Podvedomie mi hovorilo, že musím, čo najrýchlejšie vstať. Jednu nohu som ohol v kolene a snažil sa postaviť. Malátne sa mi to nakoniec podarilo, ale musel som byť opretý o stenu, aby som nestratil rovnováhu. Zakrútil som hlavou, ktorá sa mi neuveriteľne krútila. Snažil som sa, si na niečo spomenúť. O chvíľu mi to udrelo do mysle. Krv, strach, krik, plač, bezmocnosť … a sestra. Je doma. Sakra. Aký je dátum?
Nemotorne som si prehrabal vrecká. V jednom z nich som našiel mobil. Vytiahol som ho a uvidel štyri zmeškané hovory. Ale viac mi do oka padol dátum. 13.1. , Štvrtok …
„Štvr-? Tok? Štvr-tok?“ Opakoval som až sa mi plietol jazyk. Vtedy mi do hlavy udrela ďalšia spomienka. Bol pondelok. Pred troma dňami. Vtedy to začalo. Tá panika. To som bol v bezvedomý tri dni?
„Do riti! Paťa!“ Neviem, prečo ma ako prvá napadla ona. Ale musím sa k nej dostať, čo najskôr. Ešte raz som prehľadal vrecká, ale nenašiel som kľúče.
„Choď domov a zamkni sa … hneď prídem.“ To som jej povedal. Už prešlo mnoho času. Ale stále je nádej, že tam ostala. Nebola by taká hlúpa. Jedine, ak by pre ňu niekto neprišiel. Na tom teraz nezáleží. Môžem iba veriť. Vedel som jediné. Musím sa dostať domov, za každú cenu.

Prestala sa mi krútiť hlava. Pomaly som nahmatal kľučku od dverí a stlačil ju. Dvere zavŕzgali a otvorili sa. Vyšiel som z prvej miestností do druhej, kde boli ďalšie, biele dvere. Priblížil som sa k ním a aj tie otvoril. Opatrne som nakukol von. Obzrel sa napravo i naľavo. Chodba sa zdala byť čistá. Napadlo ma, že by som mal najskôr prehľadať nejaké triedy. Vybral som si cestu napravo. Vyšiel som na chodbu a pomalým krokom skúmal známy priestor. Prešiel som iba pár krokov, keď sa mi ruka dostala do niečoho vlhkého. Zastal som. Zrak som otočil na moju pravú ruku. Krv. Bola to krv. Otlačená krvavá ruka na stene. A nie iba jedna. Postupne som spozoroval, že ich je ich po stene oveľa viac. Tiahli sa všade. Až po biele dvere, ktoré boli iné, ako ostatné. Zažmurkal som, aby som v tej tme niečo videl. Na dverách bolo prilepené meno.
„Mgr. Zuzana Zlochová“
Pane bože. Spomenul som si na ňu. Škrabanec … odpadnutie … vrčanie … krv … smrť. Všetko bolo odrazu také jasné. V tej chvíli som započul zvuk z kabinetu. Ucho som trasľavým pohybom premiestnil až k tým dverám.
„Buch“ udrelo niečo na dvere. Oďtiahol som sa, otočil sa opačným smerom a začal utekať. Vyšiel som z jednej chodby na druhú, na ktorej boli schody nižšie. Bral som ich po dvoch a zastavil až na prízemí, kde som sa potreboval nadýchnuť. Sklonil som sa tak veľmi, až sa mi podlomili kolená a padol na zem. Vtedy som ucítil strašný smrad. Presne taký istý ako … ako pri tej srnke. Pach mŕtvoly. Ale toto bolo intenzívnejšie. Toto bol ako pach tisíc mŕtvol. Pomaly som otočil zrak do hlavnej haly. A hneď som sa musel postaviť na nohy. Krv. Všade navôkol bola zrazená krv. Celá podlaha. Kaluže krvi. A v nich … telá. Neviem, čo ma prínutili ísť bližšie, ale musel som to vidieť. Uistiť sa, že tam nebude nikto známy. Prešiel som cez drevené dvere a musel som si zapchať nos. Všade navôkol boli deti. Všetky mladšie odo mňa. Dokonca sestrina kamarátka, Nina. V podstate to bola aj moja kamarátka. Každý z nich bol buď rozkúsaný alebo uhryznutý. Čo to má znamenať? Prečo sa ešte „nezobudili“ tak ako prvý krát? Spomenul som si, čo sa stalo pani učiteľke a pri tej spomienke ma zarazilo. Vtedy som prvykrát videl niekoho umrieť. A zároveň sa znova narodiť. Mal som strach. Neopísateľný strach. Ako keby sa čas zastavil a zároveň zrýchlil. Všetko sa udialo tak rýchlo, že som si to nestihol v tej chvíli uvedomiť. Až teraz som si spojil všetky udalosti z pondelka.
„Gŕŕŕŕhhhh …“ Otočil som sa rýchlosťou blesku a spozoroval pohyb. Zo zeme sa zdvíhal jeden zo žiakov. Nemotorne sa postavil. Nemal jednu nohu. Všimol som si, že me nevidí. Keby ma videl, už by sa za mnou rozbehol. Ale iba tam tak stál. „Musím zdrhnúť!“ V tom momente som zacítil studený vánok. Otočil som hlavu smerom odkiaľ vychádzal. Boli to otvorené dvere, zadné dvere cez ktoré utekala Kika tak, ako som jej poradil. Nevedel som prečo, ale inštinkty mi hovorili, že mám ísť potichu ako myška. Prepočítal som, koľko to asi môže byť krokov. Okolo tridsať. „Tak dobre. Hlavne potichu.“  
Ešte raz som pozrel na žiaka a potom som vykročil k dverám. Pomaly som kľučkoval cez mŕtvoly a zároveň odpočítaval kroky. Pri desiatom kroku sa z pozadia ozval ďalší zvuk. Pomaly som sa obzrel a všimol si ďalšiu žiačku, vlastne učiteľku. Ak sa nemýlim, bola to Gážiková, učiteľka zemepisu a telesnej. Nemal som ju rád, ale toto som jej neželal. No rozhodne sa nenechám zjesť. Stále som sa pohyboval potichu, ale trochu rýchlejšie. Po dvadstiatich krokoch začali všetci ožívať. Za mojím chrbtom sa tíčilo už asi desať živých, v podstate mŕtvych žiakov a učiteľov. Zaujalo ma, že niektorý stoja a niektorý sedia. Neboli odo mňa vzdialený ani tri metre. Buď ma nevidia, nepočujú alebo .. neviem. Ale to budem riešiť, keď sa oďtialto dostanem. Ak sa dostanem. Ešte päť krokov. Už som cítil čerstvý vzduch. Keď som spravil osudovú chybu. na chvíľu som zatvoril oči a stratil rovnováhu. Trochu som sa zatackal. Musel som sa silno zaprieť, aby som nespadol. Ale vtedy som hlasnejšie dupol. Tí čo stáli sa pomaly hnali ku mne. Nebežali, iba chodili a hlasno vydávali pazvuky. Nezdalo sa, že sa riadia zrakom, ale skôr sluchom, pretože oči .. nemali. Boli zamorené krvou. Narozdiel od toho, tí čo sedeli, ich mali, ale prečo sa nerozbehli za mnou? Mohli tak spraviť hneď, keď sa prebrali. Mohli tak spraviť, keď som teraz vydal zvuk. Ale nespravili tak. Prečo? Odrazu, som si spomenul na pani učiteľku Zlochovú. Ako tam tak sedela a nič nerobila. Ale keď som sa k nej priblížil, zdvihla sa a rozbehla ku mne. Skúsil som vydať ďalší zvuk.
„Hej!“ povedal som normálnym hlasom. Stále nič. Iba nečinne sedeli, okrem tích, čo už boli na nohách.
Nemôžem čakať. Prečo tu vlastne rieším problém, prečo sa nehýbu? Mal by som byť rád. Otočil som sa k num chrbtom a vyšiel cez dvere na denné svetlo do auly školy. Každý začiatok školského roka tu riaditeľka mala príhovor. Prešiel som cez dlaždice až napravo ku malým schodom, po ktorých som zišiel nižšie. Predo mnou boli ďalšie otvorené dvere. Všimol som si, že v hale za nimi sú ďalší mŕtvy. Ale videl som to ako jedinú možnosť. Všetky dvere z areálu školy boli otvorené, takže sa stačí nepotknúť. Prebehnem až von. Musím byť rýchly.
Presunul som všetku silu do nôh a pustil sa do behu. Prebehol som cez dvere a pri tom sa pár mŕtvol postavilo. Nevšímal som si ich a stále bežal. Keď som bol už pri východe, niečo ma potklo a chytilo za nohu. Otočil som sa a tam bola známa tvár.
„Simonka? Ty nie!“ Bola to moja kamarátka. Jedna z prvých, keď som sa sem prisťahoval. Tlačili sa mi slzy do očí, ale teraz nebol čas na smútok. Už to nie je Simona. Toto je iba zlá podoba, ale i tak. Nedokázal som jej ublížiť, ale musel som. Bol to inštinkt prežitia.
„Prepáč mi to.“ Zatackal som chytenou nohou a druhou ju kopol do hlavy. Vystreklo z nej trocha krvi. Spravil som to ešte raz. Potom ma pustila a zdalo sa, že je skutočne mŕtva. Neuvažoval som nad tým. Bolo to moc sadistické uvažovať nad niekým, kto bol pre mňa veľmi dôležitý. Radšej som sa zdvihol a neobzeral sa späť. Prebehol som cez posledné otvorené dvere, ktoré som automaticky zatvoril. Na zemi bolo hrubé drevo, ktorým som ich aspoň trochu upevnil. Nepozeral som ani na jedného žiaka. Ten pohľad by som nezniesol. Cítil som, ako mi po líci stiekla slza. Už som nevydržal ten tlak. Ten pocit bezbrannosti. Čo sa to práve teraz stalo? Zabil som svoju kamarátku. A urobil som to bez váhania. Ale zrazu som zacítil vibrovanie, ktoré vychádzalo z môjho vrecka. Vytiahol som mobil a so strachom pozrel na mobil. Bolo tam to nádherné meno. Neveril som vlastným očiam. Rýchlo som ho zdvihol a započul ten krásny hlas.

„Mami? Kde si? Si v poriadku? A čo Zuzka?“ Naliehavo som kládol otázky, ale počul som iba šum občasné slová.
„Maťo … sme … Bratislave … mám … rada … daj … na Paťku … Neviem … deje … hrozné … skr- sa …“ Potom sa ozvalo iba pípanie.
„Mami? Haló mami? Čo sa stalo?“ Stále som opakoval to isté. Pokúšal som sa volať späť, ale ozvalo sa znova pípanie. Neustále znova a znova. Až keď za mnu niečo nepuklo. Bolo to sklo. Predierali sa z tých dverí von.
„Je to horšie a horšie. Idem domov.“ Postavil som sa na nohy a vydal sa smerom k bytu, kde by mala byť moja sestra. Prešiel som zhruba novo-postaveného ihriska pre deti až k modrej bráne, ktorá chránila žiakov od áut. Zas bolo teplo. Na oblohe ani mráčik, slnko vysoko na nebi, ktorého lúče silno pálili. Vsadil by som sa, že musí byť minimálne 15 stupňov, čo je na zimu nehorázne teplo.
Predo mnou bol les, v ktorom som našiel mŕtvu srnku. Tam sa to v podstate všetko začalo. Vlastne. Skúsim sa tam ísť pozrieť. Chcel som si niečo overiť. Odsunul som husté konáre. Prišiel som až na miesto, kde by mala ležať mŕtvola zvierať. Mala. To neznamená, že musí. Iba sa potvrdilo, to čo som si myslel.
Pôda bola ešte vlhká od toľkej krvi. Ale telo nebolo nikde. Bolo dosť nepravdepodobné, že by ho zjedli celé. Museli sa zobudiť (alebo lepšie povedané, vstať z mŕtvych) inak som si to nevedel vysvetliť. A potom som si všimol niečo iné. Vyšiel som z lesa. Pozorne sa poobzeral všade. A počúval. Ale nič. Úplne ticho a nikto nebol navôkol. Ako keby sa zem pod nimi prepadla. Kam zmizli?
Vrátil som sa na pôvodnú cestu k domu. Chýbalo naozaj iba niekoľko desiatok metrov. O nedlho osm dorazil až k hlavnej bráne. Naťukal som kód „00 zvonček 1379 zvonček“ a dvere sa otvorili. Vtedy sa mi srdce rozbúšilo, pretože som nevedel, čo nájdem doma. Otvoril som druhé dvere. Prešiel som cez ne a zastavil sa u výťahu. „Stop!“ zastavilo sa mi tesne pred tláčitkom. Ak je niekto v dome, počul by ho. Radšej pôjdem po schodoch a potichu. Otočil som sa a vyšiel na prvý schod. Pomaly som išiel vyššie a obzeral sa aj za chrbát, či za mnou niekto nie je. Vyšiel som na prvé poschodie a na stene som si hneď všimol krv. Nevnímal som ju. Kráčal som stále po druhých schodoch.
„Áááááá …“ Niekto silno zakričal a ja som spoznal ten hlas. Rozbehol som sa po schodoch, ktoré som bral po troch. Raz som sa potkol, ale hneď som sa zdvihol a bežal ďalej. V podstate som až skákal. Keď som vyšiel na štvrté poschodie odbočil som doprava a rozbehol sa rovno. Predo mnou sa zjavili dve siluety postáv. Jedna vyššia odo mňa a druhá ženskej postavy, vlastne detskej.
„Hej!“ Hodil som do neho kameň. Otočil sa a vrčaním sa mi prihovoril.
„Paťa choď do kúpeľne a zamkni sa. Hneď som pri tebe.“ Poslúchla a zdvihla sa zo zeme. Vbehla dovnútra bytu a muž teraz venoval pozornosť iba mne. Ak som sa nemýlil, nebude ma vidieť. Teda aspoň zatiaľ. Všimol som si, že keď sa priblížim ku ním, tak ma uvidia až vtedy, keď budem v dostatočnej vzdialenosti u nich. Ale iba niektorí z nich. Nie som si sto percentne istí, ale intuícia mi hovorila, že okolo tohto prejdem až po dvere úplne v poriadku.
Začal som robiť normálne, ale uvážené kroky vpred. Presúval som sa stále bližšie a bližšie k bytu, ktorý bol mojim domov. Už som cítil jeho známu vôňu. Zastal som tesne pri dverách. Posunul som trochu nohu dopredu a „zombie“ (ak sa to dá tak nazvať) sa postavil. Mal som pravdu. Funguje to na určitú vzdialenosť. Nohu som vrátil na pôvodné miesto a v tom sa znova posadil.
„Takže buď, alebo.“ Rozhodol som sa pre prvú možnosť. Ak mám niečo spraviť, tak tak učím teraz. Rozbehol som sa ku dverám a rýchlo vbehol dnu. Zombie tak spravil tiež. Rýchlo som schmatol dvere a zatvoril ich. Ale bránil mi ich zatvoriť úplne. Do dverí strčil prsty.
„Paťa! Okamžite mi dones nôž. Rýchlo!“ Vyšla z kúpeľne a odišla do kuchyne.
„Aký?“ Zakričala s plačom.
„To je jedno. Ten najväčší najlepšie.“ Potom som počul škripot nožov a beh mojej sestry. Hneď bola pri mne a podala mi ho.
„Zavri si oči.“ Prikázal som jej a odišla do inej izby. Pevne som stlačil nôž do dlane a namieril ho proti prstom. Celou silou som s ním udrel do steny. Ozval sa jemný výkrik. Na zem spadli štyri prsty. Potom som hneď otvoril dvere a znova pevne chytil nôž. Napriahol som sa ním a namieril ho na tú istú osobu (mŕtvu) ale tentoraz na inú časť tela.
„Odpočívaj v pokoji!“ So slovami som nôž zapichol do hlavy. Ešte stále sa trochu hýbal. Vybral som ho z lebky a zapichol znova. Znova a znova. Až po piatom bodnúti zomrel. Asi som trafil presné miesto.
„Takže aj hlava sa potvrdila.“ Presnejšie zadná časť mozgu. Pretože až keď som zabodol tam, tak spadol na zem a nepohol sa. Rýchlo som zatvoril dvere a zamkol ich kľúčami vo dverách. Odhodil som nôž a skĺzil na zem. Pozrel som si na ruky. Bol som celý od krvi. Prvý krát som niekoho zabil. Mám na sebe krv, niekoho úplne cudzieho.
„Maťo?“
„Á-áno?“ Sekavo som sa spýtal.
„Už je … je ..?“
„Áno je. Nemysli na to. Poď sem.“ Sestra sa rozbehla a vrhla sa mi do náručia. Silno ma objímala. A aj toto sa stalo prvý krát v živote.
„Ďakujem.“ Povedala to slovíčko a počul som, ako vzlyká.
„To je dobre. Už je dobre. Kľudne plač.“
Pozrel som sa na krk mojej sestry. Znehybnel som po tom, čo som uvidel.
„Paťa? Čo sa ti stalo? On ťa ..?“
„Pohryzol …“ Odpovedala a myslel som si, že sa mi práve zhrútil celý svet.
So slzami v očiach si odišla sadnúť do obývačky. Bez váhania som išiel za ňou a sadol si vedla nej. Chvíľu ostalo ticho, ale po tom povedala:
„Čo sa teraz stane?“ Zamyslel som sa.
„Chceš vedieť pravdu?“
„Áno ..“
„Nech je hocijaká?“
„Áno ..“
„Ale zraní ťa to …“
„Hovor a hneď!“
„Tak dobre ..“ Spomenul som si na to kusnutie riaditeľky od Zlochovej. Vybehla na ňu a utŕžila kúsanec do krku. Netrvalo dlho a pani riaditeľka zomrela. No o chvíľu sa prebrala k životu.
„Paťa. Neviem, čo sa s tebou stane. Vážne neviem. Chcel by som ti povedať, že to bude v poriadku, ale videla si, čo sa všetko v tej škole stalo. Ale je to trochu divné, že si sa ešte …“ zamlčal som „Nepremenila …“
„Ukáž mi to ešte raz.“ Prišla bližšie, aby som si mohol ranu obzrieť. Odhrnul som jej vlasy a dotkol sa toho.
„Bolí ťa to?“ Hlúpa otázka, ale deprimujúva odpoveď.
„Nie. Ani som necítila, že si sa toho dotkol.“
„Ako dlho to už máš?“ Krv bola už zaschnutá.
„Stalo sa to pred troma dňami. Ešte, keď som vychádzala zo školy. Bola to … Kaja. Zdala sa byť normálna …“
„Ale nebola.“ Dokončil som za ňu vetu.
„Áno. Potom som na chvíľu stratila vedomie, ako keby som zomrela. Ale keď som sa prebrala, bola som úplne v poriadku. Odišla som domov, kde som zamkla, ako si povedal. Čakala som ťa tri dni. Čo sa stalo, keď si nedošiel?“
To som jej ešte nevysvetlil. Takže teraz som na rade ja.
„Všetko sa stalo tak rýchlo, že si to poriadne nepamätám. Ale jednu vec áno.“
Povedal som jej všetko, čo som videl v lese, čo sa stalo, ako sa správala Zlochová. Aj to, ako som ušiel na WC. Ďalej, keď som sa prebral, ako som sa cítil, čo som si pamätal a čo som zistil o tých mŕtvych až po udalostiach kým som nedošiel domov.
„Pálila ťa ruka?“ Nechápal som pochod myšlienok mojej sestry.
„Hej, pálila. A necítil som si ju tak dobre. Ale potom to prešlo.“
„A točila sa ti hlava?“
„Áno,“ odpovedal som „čo tým sleduješ?“ Jej výraz bol odrazu smutný.
„To isté som mala ja, keď som sa prebrala. Pálil ma krk a točila sa mi hlava. Potom to všetko prešlo. A ešte niečo …“
„Skoro nič si si nepamätala, že?“
„Áno.“ Už to chápem. Myslím si, že keď sa pozrem na ruku, nájdem tam niečo podobné, čo má moja sestra na krku.
„Pozrel si sa na ruku?“
„Nie. Nemal som to za potreby ale …“ Zmĺkol som, pretože mi sestra vytiahla rukáv.
„Ježiši …“  Pozrel som sa na tú ranu a pozeral na ňu, ako keby som mal amputovanú ruku.
„Kedy sa to stalo?“ Spýtal som sa sám seba.