Kapitola 20

Konečne prišiel monzún. Pršalo od rána do večera, dvadaťštyri hodín denne v takej intenzite akoby chcela byť ďalšia svetová potopa. Vietor neprestajne drancoval sromy zo zrany na stranu a ich lístie chaoticky poletovalo vzduchom. Veľké kvapky bičovali okná a smiali sa všetkým ľuďom, ktorí sa im snažili ubrániť dáždnikmi. V tie dni bolo najmúdrejšie zostať doma a ak to nebolo možné, mali ste smolu, pretože ste za pár minút, aj napriek dáždniku, takmer celkom premokli. My s Lucasom sme to mali jednoduchšie. V garáži sme nastúpili do auta a policajná budova mala tiež svoje podzemné parkovisko kde malo naše subaru svoje miesto s označením: pre invalidov, takže nám ho nemohol nikto obsadiť.

V zástere a s chňapkou na ruke som otáčal zemiakové placky na panvici, zatiaľčo lucas sedel na gauči uprostred kopy ponožiek. Mal ich párovať, zakrútiť do guliek a roztriediť, no nebral si to veľmi k srdcu. Zobral prvé dve čo mu padli do ruky a tak spolu skončila biela moja a modrá jeho. V tej chvíli však bolo dôležitejšie aby bola zapnutá telka.

     „Bež, bež, bež, … prihraj mu… nieee, ty si hovädo… hej necháš tú loptu?! Ale no tak, tomu hovoríš hlavička? … Veď do tej lopty kopni poriadne! …“ ozýval sa bytom Lucasov hlas. Práve prebiehali majistrovstvá sveta vo futbale a to bolo niečo, kôli čomu som bol ochotný napríklad aj odpustiť Lucasovi pomiešané ponožky. Obaja sme mali oči nalepené na televízii, pri ruke pivo a cez prestávky sme chodili na záchod.

     „A Xy beží, neohrozene sa blíži na územie súpera. Tento rok začal dosť zle, keď si počas zápasu v Kalifornii škaredo vyvrtol členok. Zdá sa, že sa od vtedy dal celkom dohromady a tak sa obavy trénera nenaplnili. Nuž uvidíme, čo nám dnes Xy predvedie,“ blabotal komentátor tak rýchlo, až som mal dojem, že vôbec nepotrebuje dýchať. Tento zápas bol naozaj zaujímavý. Hra sa chýlila ku koncu no ešte ani jeden zo silných súperov nedal gól. Prisadol som si k Lucasovy, podal som mu tanier s večerou a otvoril som si pivo.

     „Atmosféra je veľmi napätá, celý svet čaká, ako sa tento zápas skončí. Brazília – Španielsko, zatiaľ nerozhodne nula – nula. Ktorý zo súerov to dokáže? Kto dá gól ako prvý? Rozhodcovia nemajú na výber a zápas sa musí predĺžiť. Tréneri sú už zjavne nervózni, Xz začína pripomínať leva v klietke revúceho pokyny na svojich hráčov. A je to tu, zdá sa, že Mn z Brazílskeho týmu získal loptu a zatiaľ si celkom úspešne razí cestu k súperovej bránke… Mn nahráva Pb, Pb uteká a snaží sa vyhnúť troici protihráčov ktorí ho obkľúčili.“

Sedeli sme na gauči ako zhipnotizovaný a ani náhodou sme od telky neodlepili oči. Keby nás niekto nafilmoval a potom nám ukázal ako sme vizerali, asi by sme sa schuti zasmiali.

     „Ťažký súboj, ťažký súboj! Ani jedno z družstiev sa nechce vzdať postupu do finále. Ale čo sa to deje, zdá sa že sa Hk zmocnil lopty a tentoraz so skutočným odhodlaním mieri k bráne španielskeho týmu. Hk prihráva Ts…“

     „Poďme, poďme, poďme…!!!“ vykrikoval Lucas.

     „Ts sa úspešne prediera cez nepríjemného protihráča a prihráva späť Hk. Lopta je už veľmi blízko, veľmi bliiizko…“

To už som sa aj ja mal dosť, odložil som pivo a nahol som sa dopredu, lakte som si oprel o kolená aby som na to lepšie videl.

     „Bež! Utekaj! No tak! Choooď!“ zjapal už Lucas.

     „To nie, plány Hk zmaril španielsky hráč So. Vizerá to tak, že si na osudový gól ešte počkáme.“

     „Nieee! Fuuj!“ kričal Lucas a hodil do televízoru guľku z ponožiek.

     „Ale čo to, lopta ktorú odkopol So oblúkom preletela pol ihriska no tam sa dostala do rúk opäť Brazílii.“

     „Áno, áno!“ kričí Luc a pomaly sa k nemu pridávam.

     „Pb sa tentokrát nenecháva tak ľahko obrať a smelo beží dopredu, prihráva Hk, Hk sa dostáva do útočného pásma a srieľ…“

Tma. Ticho.

     „Goo-o-o…ol?“ ozýva sa po tichom byte zahalenom v tme váhavý Lucasov hlas. „NIEEE!“ zreve hneď na to a takmer sa rozplače. „Prečo? Prečo práve teraz? Čo som komu spravil? Majistrovstvá sveta, najlepšie týmy a oni vypnú prúd.“ ľutoval sa Lucas. Chodbou sa ozvalo klopanie. Vstal som a pomaly som sa pobral ku vchodovým dverám. Keď som otvoril, uvidel som malú babičku s baterkou v ruke.

     „Dobrý večer, mladý pán, neruším vás?“ opýtala sa a zasvietila mi rovno do očí. Nepríjemne som zažmurkal a rukou som si zatienil oči.

     „Teraz je to už jedno,“ odpovedal som „Čo si prajete?“

     „Strážim chorú vnučku, deti mi odišli na týždeň preč a neviem si rady,“ začala sa sťažovať. „A vždy keď zapnem rýchlovarnú konvicu, vypne prúd,“ vravela celá nešťastná.

     „Zapínali ste ju aj pred chvíľou?“ opýtal som sa. Starká prisvečila. Skoro ma vyvalilo, keď som to počul. Takmer som to nepredýchal. Chcel som jej niečo povedať, ale keď to bola starenka, račerj som to nechal tak. Opýtal som sa jej, či boli počas toho zapnuté aj iné spotrebiče, čím sa všetko vlasnte vysvetlilo. Starká mala naraz pustené rádio, mikrovlnku, telku a do toho zapla rýchlovarnú konvicu. Starkej som vysvetlil čo má robiť, aby sa jej to už nestalo a opravil som vyhodené poistky. Keď som Lucasovy povedal čo sa stalo, takmer sa zrútil a pokračoval v sladkom sebaľutovaní.

Z ranných správ sme zistili, že vyhrala Brazília, aj tak nás to však mrzelo, že sme naživo nevideli ten gól a nemohli si schuti zakričť. V to ráno som však takmer prišiel o nervy. Najskôr sme s Lucasom zaspali, potom som zistil, že nemám žiadnu čistú kravatu a musel som ísť pešo do obchodu vzdialeného síce len jeden blok, no za ten čas som kompletne aj napriek dáždniku zmokol. Keď som sa vrátil, nestihol som sa vôbec naraňajkovať, musel som sa komplet prezliecť a kým som našiel jeden pár rovnakých ponožiek roztratených po celej obývačke, využil som všetky nadávky, ktoré som poznal. Navyše susedovie babička opäť vyčíňala a vyhodila poistky. Najväčšia sranda však bola, že som nevedel nájsť kľúč od skrinky s poistkami a všetci susedia boli už preč. A tak som po schodoch musel niesť najprv Lucasa a potom jeho vozík dvadsaťdva poschodí. Taká malá ranná rozcvička.

V práci sa neudialo nič také zvlášne. Prípad Shinigami napredoval len pomaly, no stále viac v nás vyvolával obavy a podvedomý strach. Žiadne stopy, žiadne dôkazy, nič len jedno hlúpe video, ktoré nám dokázalo, že je Shinigami žena a že jej cieľom sú len muži zákona. Neobjavil sa ani jeden prípad, kedy by mala na svedomí niekoho z podsvetia, aspoň sme o tom nevedeli. Pomaly som začínal veriť, že je to duch. Pri každej ďalšej razii sme cítili stupňujúce sa napätie. Kedysi nehorození kukláči, najlepší z najlepších, sťahovali chvosty a síce si to nepriznali, nebolo im všetko jedno.

Aj ja som si všimol, že chlapi z môjho týmu nekecajú toľko počas prípravy na misiu, nežartujú, nesmejú sa toľko a neuťahujú si zo seba. V šatni, v garáži a v aute bolo vždy takmer ticho, všetci sa tvárili vážne a jediné čo bolo počuť bolo cinkanie kovu o kov a šušťanie oblečenia. Všetkých ťažila otázka: Čo ak ju tentokrát stretneme? Každému bola odpoveď jasná. Nikto však nebol pripravený zomrieť. Doma ich čakali manželky a deti, ktorí mali strach, že ich milovaní muži idú na istú smrť. Istá smrť? Každá smrť je istá. Všetci raz zomrú. Nikto nevie kedy, kde ani ako.

***

Ten týždeň som tiež mal jednu raziu. Bol štvrtok a tak ako vždy som pred tým šiel na cintorín. Na hrob som položil bielu ružu a zadíval som sa na fotku blondvlasého dievčaťa. Bola krásna. Už som takmer zabudol, ako vizerala… V tom som si niečo uvedomil. Už viac než mesiac som ju nevidel. Premkol ma pocit smútku a akéhosi strachu. Mal som byť rád, že mi prestáva hrabať? Nevedel som, čo si o tom myslieť, vedel som však a cítil, že mi to chýba.

Stál som pri hrobe dlho a ani kamaráti ma nevolali. Boli radi, že ešte nemusia ísť, nikomu sa nechcelo, keď vedeli, že nie je isté či uvidia zajtra ráno vychádzať slnko. Nemo som hľadel na jej fotku a ako som tam tak stál, začal som neskutočne túžiť po tom, aby tu znovu bola, aby mi povedala nech si dávam pozor, lebo má o mňa strach. Odrazu som sa cítil byť úplne sám, a ten pocit samoty ma zvnútra spaľoval ako oheň. Chcel som aby bola späť, no nevedel som, čo mám preto spraviť. Kričať? Prosiť? Nech som sa snažil vyburcovať svoju fantáziu akokoľvek, nič sa nedialo. Stále sa na mňa pozerala rovnako krásne z fotky. Nakoniec som usúdil, že už naozaj meškám a neochotne som sa pobral k autu. Keď som otvoril dvere, nemo na mne spočinulo jedenásť párov smutných očí.

     „Stalo sa niečo Zack-kun? Vizeráš ako zombie. Nie je ti zle?“ opýtal sa ma veliteľ. Obzrel som sa ešte raz na miesto jej odpočinku, no neblo tam nič, len chladný kameň a zem.

     „Ale nič. Som vpohode,“ odpovedal som a vyskočil som hore. Zavrel som za sebou dvere a sadol som si k ostatným.

Cieľom tej razie bol sklad jednej fabriky. Mali sme podozrenie, že sú tam uskladnené narkotiká s ktorými obchoduje yakuza. Potichu sme sa priplichtili a vtrhli sme dnu. Bolo tam zopár skladníkov a ako sme sa nazdávali, našli sme dosť veľké množstvo drog. Všetko sme zhabali, skladníkov a ľudí z kancelárie sme predbežne zatkli aby nám neutiekli pred výsluchom. Vec bola vybavená a mohli sme ísť domov. Nič vážne sa nestalo, nepadol ani jeden výstrel.

     „Zack, pozor!“ dostalo sa mi odrazu do uší. Prekvapene som sa obzrel za známim hlasom. Nikto iný okrem mňa ho nepočul. „Zack, tam hore.“ uprostred policajtov pripravujúcich pásku na zaistenie priestoru stálo stredoškolské dievča s blond vlasmi. Vystretou rukou ukazovalo na pootvorené okno kancelárie a na tvári mala vystrašený pohľad. Obzrel som sa tým smerom, no nestihol som sa už poriadne zadívať.

Vzduchom preletela guľka, sprevádzaná výbuchom pušného prachu, a našla svoj cieľ. Jeden z policajtov bezvládne padol na zem. Všetci sme sa okamžite schovali a nabili sme zbrane. Žeby na nás strieľal nejaký zamestnanec, ktorého sme nenašli? To nebolo možné, všetky miestnosti sme prehľadali a nikto iný tam už nebol.

Veliteľ si vybral troch chlapov, medzi nimi aj mňa a spolu sme veľkým oblúkom nenápadne obišli areál a zozadu sme sa priblížili ku skladu, zatiaľčo ostatní udržovali útočníka v okne. Celkom nečujne sme vkĺzli dnu a zamierili ku dverám kancelárie. Prudko sme otvorili dvere celkom dokorán, hodili sme zábleskový granát a prekvapene sme sa začali obzerať. Na prvý pohľad sa zdalo, že v miestnosti nikto nie je, no my sme dobre vedeli, že sme odtiaľto ešte pred pár sekundami počuli streľbu.

Znenazdajky sa pohli dvere a skôr ako sme stihli zareagovať a otočiť sa, miestnosťou sa ozval rapotavý zvuk mechaniky. Padli sme ako obilie po švihu kosou. Došlo nám, že sa útočník skryl za dvere, no vtedy nám to už bolo houby platné. Len ťažko som si uvedomoval, čo sa deje. Žiaden z chlapov čo tam so mnou boli sa nehýbal ani nebolo počuť bolestné vzdychy. Namáhavo som otvoril oči a pozrel sa na útočníka.

Bola to žena. Shinigami. Čierne motorkárske oblečenie na nej vizeralo ako druhá koža a dlhé čierne vlasy zapletené do vrkoča pripomínali chvost čiernej pumy. Modrými očami nás všetkých zbežne preletela a len čo si všimla, že sa na ňu dívam, zamierila na mňa a chcela stlačiť spúšť, no v tom si to rozmyslela. Pristúpila ku mne, odkopla mi zbraň a stiahla mi z hlavy čiernu kuklu. Vonku bolo počuť ťažké kroky. Shinigami znovu nabila svoju zbraň a z vrecka vytiahla mobil. Nemusela dlho čakať kým jej zodvihli a jediné, čo povedala bolo: „Odkáž pánovi, že som našla Yoru.“ Hneď potom som padol do bezvedomia a nič viac som si nepamätal.