Kapitola 21

Zťažka som si vzdychol a chcel som sa otočiť na bok, no zabránila mi v tom hrozná bolesť. Cítil som, že mám uležaný chrbát, nič som však nemohol robyť. Moja omámená myseľ nebola schopná nad ničím premýšlať, preto ma nenapadlo trápiť sa skutočnosťou kde som a čo so mnou je. Po chvíli som prinútil ťažké viečka, aby sa aspoň trochu pootvorili. Pohľadom som zbežne preletel miestnosť a zastal som pri mladej žene oblečenej v bielom, ktorá sa nadomnou zohýnala a niečo so mnou robila. Ako som sa pomaly preberal, uvedomil som si, že mi ošetruje rany a obvezuje ich. Cítil som bolesť, no otupený liekmi som ju znášal omnoho lepšie. Zavrel som oči a cítil som, ako opäť upadám do spánku. Bol to tvrdý, dlhý a bezsenný spánok.

Uplynuli dni… Uplynuli týždne… kým som sa opäť prebudil. Netušil som aké vážne sú moje zranenia, no stačilo načúvať tomu, čo vravelo moje telo. Ľavá ruka, brucho, pravá časť hrudníka pod rebrami a obe nohy. Tentoraz som si uvedomil aj ďalšiu vec. Ošetrovali ma ľudia vizerajúci ako zdravotnícky personál, avšak miesto, kde som ležal, nebola nemocničná izba. Keď som sa tých ľudí pýtal, kde som, len sa usmiali a neodpovedali. Nikdy pri mne nepovedali ani slovo len mi ošetrili rany alebo mi pomohli najesť sa a odišli. Izba v ktorej som ležal bola zariadená drahým nábytkom a vždy, keď mi otvorili okno, som si uvdeomoval, že je vonku ticho a že nepočujem hluk áut a mesta. Nachádzal som sa teda niekde mimo, v dome osamotenom uprostred prírody.

Postupom času mi začali dávať menej morfinu, aby som si naň príliž nenavykol. To znamenalo čistejšiu myseľ a väčšiu bolesť. Hlavne podvečer to bolo najhoršie pretože mi vtedy teploty zvykli poriadne vystúpiť a zopár krát som si vážne myslel, že sa nedožijem rána. Ošetrujúci doktor mi počas najväčších bolestí doniesol tvrdý alkohol a dovolil mi aspoň opiť sa. Vtedy som vedel rýchlejšie zaspať a aj bolesť o niečo ustúpila. Nemohol to však robiť často, čo bola škoda.

Takto prešiel takmer mesiac, ani som nevedel, ako som to tak dlhú dobu dokázal prežiť. Prežíval som zo dňa na deň, všetko sa mi zlievalo dokopy a stratil som pojem o čase. Keď bolesti ustúpili a rany sa viac menej zahojili, všetko bolo lepšie a začal som si užívať pokoj. Doktor mi dovolil aby som si sadol do kresla pri veľkom okne a sestry mi nosili knihy. Celé dni som len čítal alebo som sa len tak pozeral von oknom. Tak ako som si myslel, bol som uprostred prírody v lese. Okolo boli hory a blízko bola aj lúka kde sa počas dňa zvykli pásť kone. Tie dni som si užíval život, bol som rád, že sa mi podarilo prežiť a každý západ slnka, ktorý som videl zo svojej izby, bol jedinečný. Čerstvý vzduch mi robil veľmi dobre, navyše ten horský vzduch nie je taký horúci ani v lete ale príjemný svieži.

Nech som sa tam však cítil akokoľvek dobre, nikdy som nezabudol myslieť na útek. Veď som nevedel, kde som, kto ma sem doviezol ani komu dom patrí. Jedného dňa, keď sa chýlilo k večeru a slnko bolo nízko nad obzorom, zaklopal mi niekto na dvere. Sestičky ani doktor si nikdy nerobili námahu aby zaklopali, preto som prekvapene zodvihol zrak od knihy a čakal som, kto sa vo dverách objaví. Po chvíli váhania sa kľučka pohla a dnu vošiel starší pán v golfovom oblečení. Hneď som ho spoznal, bol to muž, ktorý sa ponúkol, že postráži Ryujiho po konci módnej prehliadky.

     „Saito…san?“ povedal som neisto a zároveň s prekvapením.

     „Konbanwa (dobrý večer), Yoru-san,“ pozdravil ma a sadol si do kresla oproti mne. Vycítil môj nechápavý pohľad a tak dodal: „Alebo ťa mám volať Zack?“

     „Volajte ma ako chcete. Rád by som vedel kto ste, kde to som a prečo tu som,“ povedal som mu pokojne ako keby sme sa rozprávali o počasí. Letmo sa usmial a hodil na mňa skúmavý pohľad akoby rozmýšlal či mi všetko povie naraz, alebo ma trochu nechá v napätí. Nakoniec sa pohodlne oprel, zadíval sa von oknom a pomaly spustil.

     „Volám sa Watanabe Saito. Som podnikateľ a vlastním dve veľké japonské spoločnosti. Dom, v ktorom sa nachádzaš, patrí mne a bolo mi potešením, že si sa na čas stal mojím hosťom,“ povedal s úsmevom.

     „Prečo ste ma nezaviezli do nemocnice? Bol som vo veľmi vážnom stave,“ nechápal som.

     „Prvých pár dní sme ťa v nemocnici nechali, no akonáhle bol tvoj presun možný, previezli sme ťa sem,“ odpovedal.

     „Načo? Nepoznám vás a vy neviete nič o mne,“ namietol som.

     „Viem, ako ťa má ten chlapec Ryuji rád. Personálu v nemocnici neverím a moj doktor je jedným z najlepších. Považoval som to za správny krok. Navyše viem, že v príjemnom prostredí a vplyvom horského vzduchu sa rany liečia rýchlejšie,“ vravel pomaly a celkom spokojne.

     „Prečo mám pocit, že Ryuji nie je hlavným dôvodom, prečo som tu,“ tomu čo mi Saito rozprával som akosi nebol schopný veriť. Bolo to až príliž pekné.

     „Pretože máš pravdu,“ odpovedal stručne a lišiacky sa na mňa pozrel.

     „Tak prečo?“ domáhal som sa konečne odpovede.

     „Zjednodušene povedané, nárokujem si na veci, ktoré sú moje,“ povedal majetnícky.

     „Čo máte namysli?“

     „Ty… Zack, Yoru, si moja krv,“ ako to hovoril zadíval sa mi uprene do očí. Hovoril to tak sebaisto a presvedčene, až sa mi zakrútila hlava. Myslí to vážne, alebo si zo mňa robí srandu?

     „To nie je možné. Môjho otca zabili pred viac než pätnástimi rokmi,“ namietol som a nahnevane som mu pohľad opetoval.

     „Nemôžeš veriť všetkému, čo ti ľudia povedia.“

     „Aká je teda podľa vás pravda?“ vyzval som Saita, nech ma oboznámi s tým, čo nazýval pravdou on. Zdalo sa, že práve na toto čakal a spokojne sa pustil do rozprávania.

     „Už odmalička som poznal tvoju matku. Miloval som ju… no svojím spôsobom, ktorý ona nikdy nevedela pochopiť. Keď si sa narodil, dal som ti meno Zack. Ona však z toho bola zronená, nechcela mať ešte dieťa. Doba, keď ťa čakala, bola pre ňu veľmi ťažkým obdobím. Preto ti dala meno Yoru (noc). Mal si dva mesiace, keď sa rozhodla, že chce odomňa odísť. Bol som prekvapený, keď som ťa prednedávnom stretol a zistil, že ťa volá menom ktoré som ti dal ja.“ Bol som omráčený z tejto odpovede. Nič podobné som nečakal, a vlastne som ani nevedel čo mám čakať. Toto by ma však nenapadlo ani v najsmelších predstavách. Stratil som reč a dlhšiu dobu sme tam len tak sedeli v lúčoch zapadajúceho slnka, kým som si pomaly dával dokopy informácie, ktoré som práve počul. Mohol som tomu mužovi veriť? Prečo za mnou neprišiel skôr, aby mi povedal, že je mojím otcom? A prečo sa o ňom mama nikdy nezmienila? Bol som vo veľkých rozpakoch a Saito to cítil. Po chvíli ticha vstal, usmial sa na mňa a položil mi ruku na plece.

     „Musím už ísť, čaká ma ešte veľa práce. Dúfam, že som ťa veľmi neznepokojil.“ Len som nesúhlasne pokrútil hlavou, aj keď sme obaja dobre vedeli, že to nie je pravda. „Keď budeš čokoľvek potrebovať, moji ľudia sú ochotní vyhovieť všetkým tvojim želaniam,“ povedal mi ešte, keď odchádzal a potom zmizol za dvermi. Zdalo sa mi, že všetko čo sa stalo a povedalo predchvíľou v tejto izbe, bol len sen. Z istej miery som v to aj dúfal. Veď ako bolo možné, aby mi mama klamala? Vždy mi vravela pravdu, aspoň som si to doteraz myslel. Dlho som však nemal čas rozmýšlať nad tým. Do izby vošla slúžka s vozíkom na jedlo a spolu s ňou sa mi do izby vovalio malé prekvapenie.

     „Aniki!“ izbou sa rozľahlo veselé detské volanie.

     „No nie, Ryuji! Čo tu ty robíš?“ bol som prekvapený z nečakanej návštevy.

     „Vítaj u mňa doma. Ja tu totiž bývam, vieš, aniki?“ začal veselo a hodil sa mi zas okolo krku.

     „Chceš povedať, že bývaš u Saita?“ nechcelo sa mi veriť.

     „Áno,“ povedal a keď sa obzrel dodal: „Aj s vrešťadlom.“ Nato sme sa začali obaja smiať. Prvý krát po dlhej dobe som sa cítil naozaj dobre. Ryuji pri mne zostal na večeru a jedol spolu so mnou. Ústa sa mu nešli zavrieť, od neho som sa dozvedel o tomto dome úplne všetko. Kde sa nachádza, aký je veľký, koľko má izieb, koľko slúžok, ako varí kuchár a to že Ryujiho často nechá vyjedať z misy. Z malého chlapca sa vykľula aj poriadne klebetná stvora. Rozprával mi to tom, ako spolu začali chodiť paholok s cukrárkou a keď pán Saito raz našiel v zákusku konský chlp, hneď bolo po ich chodení. Najviac však stíšil hlas, keď hovoril o svojej mame. Bolo vidieť, že sa jej bojí, no aj tak mi o nej povedal viac ako by som si prial.

     „Celý deň je preč s naším doktorom a vôbec neviem prísť na to, prečo. Často ju počujem ako na neho nadáva keď je sama, napríklad v kúpelni. Myslím si, že ho nemá rada, aj keď mi to nikdy nepovedala. Poslúcha ho však na slovo a nikdy mu neodporuje. Občas ich spolu nájdem, nie žeby som to chcel, ale keď neviem zaspať, prechádzam sa po dome. Naposledy som ich našiel vo fajčiarskom salóne,“ rozprával mi to tak smutným a znepokojeným hlasom až mi ho bolo ľúto. Bál sa matky, no videl som, že ju má rád a že má o ňu strach. Videl, ako ju doktor núti do vecí, ktorým on, malé dieťa, ešte nerozumel, no cítil, že to jeho matke ubližuje a že to nie je dobré. Videl som, ako sa mu uľavilo keď mi to všetko vyrozprával. Síce sa mi to vôbec nechcelo počúvať, bral som to ako službu. Ryuji potreboval niekoho komu by veril a komu by mohol všetko povedať. Bol som rád, že som pre neho mohol byť niečím ako onii-san (veľkým bratom) s ktorým sa môže hocikedy porozprávať.

Po večeri sme sa ďalej o všeličom rozprávali. Z postele sme spolu pozerali večerné rozprávky, a keď sa k nám do izby prirútila vrešťalka, začal ju prosiť, aby mohol cez noc zostať pri mne.

     „Prosím, mami. Aniki dá na mňa dobrý pozor. Môžeš mu veriť,“ žobronil Ryuji so psím pohľadom na tvári.

     „Nie, Ryuji, žiadne také. Zack-san je momentálne vo veľmi zlom zdravotnom stave. Teraz by mal odpočívať a nie starať sa o neposlušné decko,“ vravela nahnevane.

     „Ale mami…“

     „Ticho! Nechcem už nič počuť, pekne krásne vstaň a rýchlo domou!“ nedala sa len tak. Ja som však tušil, čo je vo veci. Bála sa, že keď zostane sama vo svojej izbe, doktor nebude meškať, aby využil príležitosť.

     „A čo keby si u mňa cez noc zostala aj ty, mami?“ navrhol som.

     „Mami?“ zodvihla prekvapene obočie. „Nepreskočilo ti náhodou? Si starší ako ja,“ vravela posmešne.

     „Tak som myslel, že keď mi Ryuji vraví aniki, ja by som ti mohol hovoriť mama. Navyše vôbec ešte neviem, ako sa voláš,“ namietol som.

     „Zo svojích sprostostých detinských hier ma láskavo vynechajte a ty Ryuji, okamžite maž z tej postele a šmikaj domou!“ prikázala rázne. Malý tvrdohlavec ma však silno chytil za ľavé rameno a nesúhlasne pokrútil hlavou. V tej chvíli sa vrešťalka tak rozzúrila, že jej z očí šlahali plamene.

     „Ja ti dám, vravieť mi nie! Počak keď sa mi dostaneš do rúk, tak ťa zrúbem, že si to budeš pamätať do konca života,“ začala kričať a rozbehla sa k posteli kde sme spolu s Ryujim sedeli.

     „Zachráň sa kto môžeš!“ zapišťal Ryuji a na hlavu si dal paplón, zatiaľ čo sa silno držal mojej ruky. Mama jedným pohybom odhodila paplón, chytila syna za boky a začala ho odomňa ťahať. Ryuji sa však držal ako kliešť a popritom začal kričať a plakať. Ani mne nebolo veľmi do smiechu. Ako sa mama naťahovala s Ryujim, cítil som, že moje čerstvo zahojené rany túto komédiu dlho nevydržia. Pozbieral som preto všetky sily čo som mal a zdravou pravou rukou som ju chytil okolo pliec a prevalil k nám do postele. Teraz ležala rovno medzi nami a kým sa spamätávala využil som príležitosť.

     „Pokiaľ mama chce, môže spať s nami. V tejto posteli je ešte miesta dosť,“ navrhol som jej.

     „Áno, mami. Zostaň. Bude sranda. Prosím,“ začal Ryuji a rýchlo si sadol na jej brucho.

     „Nie!“ vykríkla. To nemala robiť, pretože sa do nej Ryuji pustil a malými prstíkmi ju začal štekliť kým nakoniec nesúhlasila. Vtedy som videl prvý a nanešťastie aj posledný krát ako sa smeje. So slzami smiechu v očiach si sadla a vyčítavo sa na nás pozrela.

     „Vy chlapi ste hrozní,“ povedala a zamierila na záchod.

Tej noci sme prvýkrát spali všetci spolu. Ja s mamou po bokoch a Ryuji v strede.