Kapitola 22

Pár dní ešte trvalo, kým mi dovolili chodiť, za ten čas ma však navštevoval Ryuji a celý deň ma zabával, takže mi ten čas prešiel veľmi rýchlo. Prvýkrát som šiel na spoločný obed v prvú októbrovú sobotu. Zdravotné sestry mi na presun ponúkali invadilný vozík, to som však rázne odmietol. Bolo zvláštne opäť sa postaviť na nohy a chodiť po tak dlhej dobe. Svaly boli ochabnuté a stuhnuté, telo veľmi slabé, spamätávajúce sa zo zranení. S menšou pomocou to však šlo, a tak som prvýkrát vyšiel z dverí sovjej izby.

Nakoniec som bol rád, že som ten vozík odmietol. Myslel som si, že bude na obede len Saito, Ryuji a jeho mama. Keď som však prišiel, bolo tam veľa ľudí, ktorých som nepoznal. Všetci už sedeli a zdalo sa, že čakajú len na mňa. Saito sedel za vrchstolom a keď som nikde inde nenašiel voľné miesto, musel som si sadnúť hneď vedľa neho, po jeho pravici.

     „Ako sa ti páči môj dôm, Yoru?“opýtal sa ma Saito, kým nám slúžky nosili prvý chod.

     „Pre niekoho, kto sa učí druhýkrát chodiť, je až príliž veľký,“ odpovedal som a lačne som sledoval, ako na stole pribúdalo dobrého jedla. Dievča, sediace vedľa mňa, sa rozosmialo. Až vtedy som si ju poriadne všimol. Bola malá, no kľudne už mohla mať osemnásť rokov. Mala na sebe šaty, ktoré z nej robili bábiku, no nemám namysli ten typ bábiky, akou bola Sakura. Sakura bola barbina s omietkou na tvári, avšak toto malé stvorenie bolo prirodzené a roztomilé. Mala vlnité slabofialové vlasy a všade plno mašličiek. Bola ako vystrihnutá z anime a o to jej zrejme aj šlo.

     „Čo ti je také smiešne, Ame-chan?“ povedal nahnevane chalan sediaci oproti mne.

     „Je tak roztomilý. Vraj že sa učí druhýkrát chodiť,“ smialo sa dievča.

     „A to ešte môže byť rád. Naša Yuuna z neho takmer urobila ementál,“ ozvala sa pani oblečená v kimone, ktorá sedela oproti Saitovi tiež za vrchstolom. Pri slove ementál sa celá jedálen aj so slúžkami zborovo rozosmiala.

     „Ach, zlatíčko. Je mi to tak ľúto,“ naklonila sa ku mne Ame. „Odpustíš mi?“ spýtala sa s prosebným pohľadom na tvári.

     „Tak…fajn,“ odpovedal som zmätene.

     „Jeej, arigato. Ty si môj miláčik!“ zvýskla od radosti. Nevedel som, čo si o nej mám myslieť. To dievča nie len že vizeralo ako z anime, ale sa tak aj správalo. Saito, vidiac moje rozpaky povedal: „Je asi načase predstaviť ti tvoju rodinu.“

     „Rodinu?“ prekvapene som sa obzrel.

     „Tá krásna dáma v kimone je moja manželka. Vedľa teba sedí tvoja nevlastná sestra Ame-chan a oproti tebe nevlastný brat Tomo-kun. A tuto Mizuru,“ ukázal Saito na Ryujiho mamu, „je naša adoptívna dcéra.“ Mňa však už zaujímalo niečo iné.

     „Teba som už predsa stretol,“ povedal som. Tomo mal už trochu vyrastené blond vlasy a rana na nohe sa mu iste už dávno zahojila, no aj tak som si bol istý, že je to on.

     „Yep,“ prisvedčil a šibalsky sa na mňa usmial. „To vojenské oblečko ti fakt seklo. Inak sorry, že sme ťa vtedy s Yuunou tak doriadili. Vôbec sme netušili s kým máme tú česť,“ dodal ešte a schuti sa pustil do svojho jedla.

     „Yoru-chan, ty si môj hrdina!“ ozvala sa Ame a vtisla mi na líce sladký bozk. „Ešte nikto neprežil dva útoky našej Yuuny.“

     „Nikto neprežil ani ten prvý. Yoru láme rekordy,“ smial sa Tomo s plnými ústami.

     „Kto je Yuuna?“ bol som zvedavý a trochu aj znepokojený. Podľa toho čo hovorili bola Yuuna a shinigami jednou osobou. Navyše ju volali „naša“. Nechcelo sa mi veriť, že títo ľudia majú so shinigami niečo spoločné.

     „Tomo ťa s ňou čoskoro zoznámi, nemaj strach,“ povedal mi Saito. Viac som sa nepýtal. Vedel som, že sa všetko v pravý čas dozviem.

Po obede som sa konečne po dlhej dobe dostal von. Všetci sme sa usadili na priestrannej terase v zadnej časti domu. Spokojne sme sedeli v širokých prútených kreslách a popíjali sme kávu a čaj. Bol odtiaľ krásny výhľad na hory, neďaleký les a malé jazero s altánkom. Pod terasou bol aj väčší kus trávnika, kde hrali Ryuji a Tomo futbal. Medzi prítomnými prebiehala príjemná, trochu prispatá konverzácia. Všimol som si, že sa Mizuru do rozhovoru vôbec nezapája. Tichúčko sedela na kraji terasy, lakťom sa opierala o kreslo a päsťou si podopierala hlavu. Dlhé čierne vlasy jej padali po chrbte ako závoj, no jej krásna tvár sa mi zdala byť smutná a ubolená. Sledovala kone pasúce sa za ohradou vo výbehu, mal som však pocit, že je myšlienkami niekde celkom inde.

     „No čo? Už stačilo?“ privítala pani v kimone Ryujiho a Toma keď sa k nám vrátili celí spotení a unavení.

     „Na dnes mám dosť,“ odpovedal Tomo, vytiahol skycár s ceruzkou a začal si kresliť.

     „To sú vaše kone?“ opýtal som sa Saita.

     „Nie, v blízkosti je jedna jazdecká škola,“ odpovedal mi. Bola to škoda. Od doby, kedy si to krásne blondvlasé dievča doviedlo domov Rifa, strakatého andalúzana, veľmi som si obľúbil kone. Rád som sa prechádzal po stajni a obdivoval krásu tých vznešených a silných zvierat.

Čoskoro sa s nami Saito rozlúčil a vrátil sa do domu. Mizuki a pani v kimone zachvíľu tiež odišli a tak som tam zostal len s Ame, Tomom a Ryujim.

     „Čo kreslíš, onii-san?“ priplichtil sa Ryuji k Tomovi a sledoval, ako robí na papieri ťahy ceruzkou.

     „Juu, tie sa mi páčia. Však ich necháš ušiť pre mňa?“ začala mňaukať Ame a odzadu oblapila brata. Ako inak, zvedavosť ma k nim pritiahla tiež a Tomovi som ponad plece pozrel na výkres. Množsvo čiar a vlnoviek vytváralo náčrt pekným dievčenským šatám. Mali plno volánikov a stužiek, takže som sa nedivil, že sa Ame páčili.

     „Ame-chan, nie nadarmo ti dali také meno. (Ame = sladkosť, cukrík) Kedy ťa už prejdú tie sladké reči a princeznovské šaty?“ vravel Tomo a prikresloval šatom na pás dlhú stuhu s veľkou mašľou na boku. Hneď mi bolo jasné, prečo sa mi zdal návrhár na módnej prehliadke známy. Nemusel som sa Toma ani pýtať, vedel som, že to bol on a Mizuru bola jeho hlavnou modelkou.

     „Daj mi ich ušiť. Prosim, prosim. Onii-tan(bratovi tak hovoria malé deti, ktoré nevedia poriadne vysloviť s),“ prosíkala Ame.

     „Prestaň, Ame. Tieto sú určené na ďalšiu prehliadku. Ak chceš, navrhnem ti podobné. Tieto by ti boli aj tak veľmi veľké,“ vravel jej kľudne Tomo a spokojne si kreslil.

     „Ale ja chcem tieeetooo,“ mravčala Ame a zatriasla bratovi ramenami. Tomovi sa skĺzla ruka a na papieri zostalo niekoľko silných ťahov.

     „Čo robíš, Ame? Teraz nebudeš mať žiadne šaty,“ povedal Tomo namrzene, zhužval zničený nákres do gule a hodil ho do popolníka na stole.

     „Nieee, moje šaty!“ plakala Ame a opatrne rozťahovala zhužvaný papier. „Moje krásne šaty.“

     „Neplač, Ame-chan, veď ich máš v šatníku na stovky,“ snažil sa ju utešiť Tomo.

     „Ale tieto boli orginálne. Jedinečné. Boli by z tyrkisovej látky s ružovou stuhou a mašličkami,“ zasnila sa Ame a smutne pozerala na obrázok na pokrkvanom papieri.

     „Smola,“ zasmial sa Tomo škodoradostne. Zjavne o nápady nemal núdzu.

Prešlo pár dní a ja som sa začal cítiť dostatočne dobre na to, aby som sa vrátil domou. Nevedel som sa dočkať až znovu uvidím Lucasa a matku, a bol som zvedavý na Sáru, na to ako vyrástla, ako sa za tie roky zmenila. Pri pomyslení na to som sa pohrával aj s myšlienkou, ako by teraz asi vizerala moja blondínka. Nechala by si narásť dlhšie vlasy? Vyrástla by ešte? Ako by vizeral náš vzťah? Čakala by už dieťa? Pri pomyslení a spomienkach na ňu ma ešte vždy bolelo srdce, no napriek tomu som sa im veľmi rád poddával a rozvíjal som všetky možné teórie o tom, čo mohlo byť, keby…

Raz večer som zamieril k Saitovej pracovni. Mal som zopár otázok, ktoré som sa ho chcel opýtať a pohrával som sa už aj s myšlienkou na návrat domou. Zaklopal som na mohutné dvere z čerešnového dreva a len čo som začul Saitov hlas, vstúpil som dnu. Môj hostitel ma hneď usadil do kresla a vyzval ma, aby som začal hovoriť.

     „Rád by som sa vrátil domov,“ začal som pokojne a sledoval som, ako sa Saito hrabe v šuflíkoch vo svojom stole. „Bývam s kamarátom, ktorý je priviazaný na vozík a každý deň potrebuje pomôcť. Neviem si ani predstaviť, ako prežil tento dlhý čas bezo mňa.“

     „Pokiaľ ide o Lucasa, nemusíš mať o neho stach. Je to už dávnejšie, čo prišla jeho priateľka do Japonska a ak ma pamäť neklame, len pred dvoma dňami si podala žiadosť na predĺženie pobytu o dva roky. Takže sa o neho má kto starať.“

     „To som rád, no aj tak, chcel by som sa vrátiť už domov. V práci sa ma už iste nevedia dočkať a rád by som znovu videl matku, priateľov a šiel na cintorín.Veď kedykoľvek, keď to bude Ryuji chcieť, môžem ho prísť navštíviť.“

     „Znie to dobre.“ Povedal. „No obávam sa, že väčšina z tých vecí už nie je možná.“

     „Ako to, že nie? Hádam mi nechcete povedať, že ma tu budete držať nasilu. Mám svoju prácu a polícia ma určite nenechá u vás len tak.“

     „To som nepovedal. Vieš, Yoru, polícia sa o teba už viac nezaujíma.“

     „Som predsa jej zamestnanec.“

     „Nie, nie si.“

     „Čo tým chcete povedať?“

     „To, že Hirinobu Zack je už takmer dva mesiace mŕtvy,“ povedal pokojne a s úplne vážnou tvárou sa na mňa pozrel. Zarazene som zostal sedieť a neodvážil som sa ani nadýchnuť. Čakal som, že sa začne smiať ako ma nachytal, no nič také sa nestalo. Aj tak som však nebol schopný uveriť jeho slovám. Saito, ako keby mi čítal myšlienky, hodil na konferenčný stolík augustové vydanie novín. Na titulnej strane svietilo veľkými červenými písmenami: Shinigami opäť vyčíňal. Dvanásť vojakov položilo svoj život v službe vlasti. V texte nižšie som sa dočítal, že boli všetci na mieste mŕtvi okrem jedného vojaka, ktorý tiež po dvoch dňoch v nemocnici podľahol zraneniam.

Ako som dočítal, na stolíku pristál ďalší zväzok papierov. Lekársky výpis s úmrtným listom. Hovoril o piatich strelných ranách, ktoré síce neboli smrtelné, no následkom silného krvácania a zápalu nebolo možné pacienta zachrániť. Na spodku bol ešte papier oznamujúci čas a miesto konania pohrebu. Ako som to čítal, roztriasli sa mi ruky. Držal som v nich svoj vlastný úmrtný list aj s pozvánkou na pohreb. Hlavou mi začali výriť milióny otáznikov.

Je možné prehlásiť o niekom živom, že zomrel? Je možné oklamať políciu a úrady až natoľko, aby mu vystrojili pohreb s prázdnou truhlou? A aké následky by mohol mať môj príchod? Ako by ľudia reagovali?

     „Tak, Yoru, aký je tvoj ďalší krok?“ vytrhol ma Saito z myšlienok.

     „Prečo si to spravil? Aký to má význam?“ odpovedal som otázkou. Cítil som, ako vo mne vrie krv, ako mi narastajúci hnev spaľuje vnútro. Niekto ukončil môj život bez toho, aby som o tom vedel. Vytrhol ma z reality a cítil som, že ma bude nútiť robiť veci proti mojej vôli.

     „Pretože si šiel proti yakuze, synu. Proti svojim. Nechcel som, aby si prišiel o život pri nezmyselnom boji, ktorý bol už nazačiatku jasne prehratý,“ odpovedal.

     „K akým svojim? Ja som k yakuze nikdy nepatril a ani patriť nebudem!“ vykríkol som a plný hnevu som sa postavil. Mal som chuť niečo rozbiť, niekoho zmlátiť. V malej chvíli sa vo mne nahromadilo obrovské množstvo ničivej sily. A v tom som si čosi uvedomil.

Yakuza. Šiel si proti svojim. Nezmyselný boj. To teda znamenalo, že Saito, Ryuji, Ame… všetci patria k yakuze. Sú súčasťou niečoho, proti čomu som bojoval a pri tom som tam spolu s nimi patril. V žilách mi predsa kolovala čierna krv jedného z popredných klanov yakuzy. Ako som si to uvedomil, nevedel som, čo mám robiť. Cítil som sa bezradnejší ako kedykoľvek pred tým. Hlavou mi zneli myšlienky ako: Choď na políciu a udaj ich. Do rána by boli zamrežami.

     „Ak myslíš na to, že sa vrátiš a udáš nás, mysli aj na dôsledky,“ povedal mi Saito a v tej chvíli som mal fakt pocit, že mi číta myšlienky. Pri poslednom slove som na neho hodil nechápavý pohľad. „No, vieš,“ začal ako keby sa ho to netýkalo „ak to spravíš, zničíš Ryujimu život. Vezmeš mu domov, matku a priateľov. Jeho mladú dušu by to veľmi zranilo. Myslíš, že by ti potom stále tak veril?“ v jeho očiach som jasne videl škodoradosť. Tento boj som prehral a on si to dobre uvedomoval. Z pozície, v ktorej som sa nachádzal, nebolo žiadneho východiska. Jediné, čo mi zostávalo, bolo zostať a podriadiť sa príkazom yakuzy. Aj keď mi to bolo totálne proti srsti a pri pomyslení na to mi bolo zle, momentálne to bolo to dieťa, Ryuji, na kom mi záležalo viac ako na samom sebe a pre koho som sa rozhodol žiť.

Tej noci som nedokázal zaspať. Akoby som aj mohol? Mal som pocit, že som duch s reťazami, ktoré ho držia proti jeho vôli a škrtia ho. Naozaj som sa cítil mŕtvy, nech to znie akokoľvek absurdne. Všetci tí, ktorých som poznal, si o mne mysleli, že som zomrel a niekde tam vonku, pravdepodobne vedľa Yuki, už ležal môj vlastný hrob s pomníkom, sviečkami a kvetmi. Jeden život sa skončil a iný začal. Jedna ľudská bytosť umrela a zároveň sa narodila. Duch je zmetení, nevie kým je. To, čím bol doteraz, sa rozplynulo ako dym. To čím sa stal ho zovrelo do pút, obklopila ho tma, ktorej sa tak veľmi vždy bál. Tá tma je veľmi hustá, chladná a nie je v nej ani kúsok svetla. Je ako yoru. Yoru.