Kapitola 23

Bola už hlboká noc. Nehybne som sedel v kresle vo svojej izbe a hľadel som do steny. Hlavu som mal plnú otázok, zmetku a strachu. Vedel som, že by som nezaspal, preto som sa o to ani nepokúšal. Vedľa na stolíku stálo niekoľko prázdnych plechoviek od piva a tých plných bolo čoraz menej. Nakoniec som všetky vypil a začal som sa obzerať po ďalších.

Vyšiel som zo svojej izby a túlal som sa veľkým tmavým domom v snahe nájsť kuchyňu a jej zásoby alkoholu. Ako som tak blúdil chodbami, doľahli ku mne zvláštne zvuky. Cez pootvorené dvere som nazrel do obývačky a čo som nenašiel? Mizuru a doktora, ako ju vášnivo obíjma a miluje. Jasne som videl, že Ryujiho mama nie je ani zďaleka touto scénou taká nadšená, ako doktor. Niečo také ma fakt vedelo nahnevať, vedel som však, že to nie je moja vec. Kebyže som nemal už nejaké to promile v krvy, nestaral by som sa do toho a čo najtichšie by som sa vyparil. Opitý človek však nevie čo robí, a tak som tam slávnostne pritancoval s kľukatou a dosť neistou chreografiou a dovolil som si vyrušiť ich.

     „Pán doktor,“ začal som a pobavene som sledoval, ako sa strhol od prekvapenia. Hneď sa od Mizuru odtiahol a naprával si rozgajdané oblečenie. „Došli mi už lieky proti bolesti. Dáte mi nejaké?“ opýtal som sa ho. Bola to síce blbosť, v izbe som mal ešte jednu celú krabičku, no v tej chvíli ma nič lepšie nenapadlo.

     „Áno pane, hneď vám ich prinesiem,“ odpovedal a čo najrýchlejšie odišiel z izby. Skúmavo som sa pozrel na Mizuru, no hneď previnilo sklopila oči. Nešikovne sa snažila rýchlo si pozapínať gombíky na blúzke a celá sa triasla.

     „Ďakujem, Yoru,“ dostala zo seba nakoniec.

     „To nič nebolo,“ usmial som sa opilecky „Radčej mi ukáž, kde je kuchyňa.“ Mizuru ma ochotne previedla domom až do veľkej kuchyne. Otvoril som chladničku a vybral som si pivo.

     „Yoru, nepovedz to Saitovi. Prosím,“ začala a prosebne sa mi zahľadela do očí.

     „Prečo nie?“

     „Bol by hrozne nahnevaný.“

     „Prečo mu to nepovieš ty? Prečo necháš doktora, aby sa ťa todýkal tými slizkými rukami a robil si s tebou čo chce?“ opýtal som sa jej vyčítavo. Mizuru však len smutne pokrútila hlavou.

     „To by si nepochopil,“ odpovedala.

     „Hmm… Asi máš pravdu. Nechápem, prečo sa necháš zneužívať a nebrániš sa,“ začal som, no keď som videl jej nahnevaný pohľad, prestal som radčej vyrívať. „Nateraz to nechajme tak,“ povedal som rýchlo. „Chcem sa ťa na niečo opýtať.“

     „Čo také?“ spýtala sa Mizuru nezaujato. Bola unavená a chcela už odísť.

     „Myslíš si, že to otca rozhnevá, ak jeho najstarsí syn niekoho riadne zmláti?“ znela moja otázka.

     „S niekým si sa snáď pobil?“ Mizuru si ma neveriacky premerala.

     „Nie, nie. Len ma to tak zaujíma,“ snažil som sa aby to znelo čo najnevinnejšie.

     „Noo… myslím, že by sa nehneval,“ povedala nakoniec.

     „Výborne,“ usmial som sa a konečne som sa zameral na svoje pivo.

     „Počúvaj, Yoru, hrozne z teba tiahne. Koľko si toho vypil?“ opýtala sa ma Mizuru keď videla plechovku v mojích rukách.

     „Mno… tak zhruba pivko… dve…“ zaklamal som.

     „Dve pivá? Preskočilo ti? Veď s liekmi, ktoré bereš, sa nesmie piť alkohol!“ vybehla na mňa vystrašene. Prekvapene som sa na ňu pozrel, no nebral som ju veľmi vážne a otvoril som plechovku čo som držal v rukách.

     „Yoru! Chceš ma napáliť?“ popravde, už vtedy vizerala byť poriadne nasrdená.

     „Nahnevať ťa? Prečo by som to robil? Len si otváram pivo,“ odpovedal som nevinne. Vtom mi Mizuru vytrhla plechovku z ruky a začala jej zlatistý obsah vylievať do kuchynského dresu.

     „Čo robíš? To je pivo!“ vykríkol som zúfalo.

     „Že čo robím?“ pozrela sa na mňa nahnevane. „Zachraňujem ti život, baka!“

     „Nuž, nechápem, čo tým myslíš. Hlavné však je, že máte dobré zásoby,“ húdol som si spokojne a otvoril som chladničku, kde sa skveli dva krásne rady plných plechoviek.

     „Tebe už načisto preskočilo,“ povedala Mizuru keď videla, ako z chladničky vyberám nie jedno, ale zrovna päť pív. „Počúvaš ma, čo ti vravím? Lieky v kombinácii s alkoholom ťa môžu zabiť! Prečo neodložíš to pivo?“ kričala už zúfalo.

     „Pane, prisniesol som vám tie lieky,“ do kuchyne prišiel doktor.

     „Á… pán doktor,“ povedal som natešene a odložil som plechovky zatiaľ bokom. „Dikes,“ usmial som sa a keď som k nemu pristúpil ľavou päsťou som mu z celej sily vrazil do tváre. Kuchyňou sa ozval prekvapený Mizurin výkrik. Ju som si však nevšímal a hlava nehlava som do doktora, ležiaceho na zemi, vrážal päsťami.

Na druhý deň ráno.

     „Ach Yoru,“ krútil Saito nahnevane hlavou. „Dnes má prísť boss a ty si ešte stále opitý.“

     „Hmm…“ odpovedal som nezaujato a na čele som si držal sáčok s ľadom.

     „Nevieš, že sa členovia yakuzy nesmú opíjať?“ pokračoval Saito v monológu.

     „Naozaj? Mno… myslím, že máš pravdu, až na fakt, že nie som členom yakuzy, takže…“ začal som namrzene, no len čo som si všimol Saitov nahnevaný pohľad, radčej som zavrel hubu.

     „A aby ti náhodou nebolo málo, ešte si aj zmlátil doktora. Povieš mi láskavo, čo to má znamenať? Nevieš sa spratať do kože? Si malé decko, alebo čo, že sa správaš ako baka?“ pokračoval takmer krikom Saito a chodil po svojej pracovni ako lev po klietke. Pri pohľade na neho som sa nemohol zbaviť pocitu, že je pokakaný z príchodu bossa a nevie na kom by sa od radosti vyzúril.

Počas celého dopoludnia všetci horúčkovito očakávali vzácneho hosťa. Mňa, Ryujiho a Toma prinútili obliecť si pánske kimono s neskutočne širokými nohavicami, ktoré vizerajú ako sukňa. Bolo to prvýkrát, čo som na sebe mal takéto kimono. Keď som Toma náhodou stretol na chodbe, obaja sme sa začali podpichovať a smiať sa jeden z druhého. On mi hovoril, že vizerám ako opitý Shinsengumi, ja jemu, že sa podobá na Kurosakiho, kebyže má to kimono celé čierne a vlasy viac do oranžova. Pri Riujim sme sa obaja zhodli na čibi samurajovi. Ame sa nevedela rozhodnúť ktoré šaty si má obliecť aj keď, podľa mňa, všetky vizerali rovnako. Saitova manželka jej dohovárala, aby si tiež obliekla kimono, no tá malá anime postavička bola rázne proti. Tešil som sa, až uvidím Mizuru. Bol som si istý, že bude v kimone vizerať úžasne, no počas celej doby som ju nestretol ani raz a nakoniec som na ňu celkom zabudol.

Jeho veličenstvo, boss yakuzy, bol objednaný na obed a prišiel celkom presne, bez meškania. Celá rodina sa v hale postavila do pozoru, aby ho privítala. Bol to starší pán so šedivými vlasmi, trochu tučnejší, oblečený v obleku s klobúkom a paličkou v ruke. Usadili sme ho v jedálni, kde sa začal obed, Ryuji však musel zostať v kuchyni, pretože bol ešte veľmi malý. Boss začal hneď rozprávať o yakuze a Saitovej práci, až potom sa zameral na mňa.

     „Dostalo sa ku mne, že si sa dnes vnoci opil a zmlátil Saitovho doktora,“ bola prvá veta, čo mi boss povedal. Videl som, ako pri tom Saito zbledol a celý nesvoj sa na mňa pozrel.

     „Je to pravda,“ prikývol som. Boss sa na mňa zamyslene pozrel a servítkou si utrel mokré pery.

     „Viem o tebe všetko, o tvojej minulosti, armáde, polícii, manželke…“ pri poslednom slove mi takmer zabehlo. Cítil som, ako sa oči všetkých prítomných zahľadeli na mňa. Stretol som sa s prekvapeným Tomovým pohľadom a Ame sklamane pokrútila lyžicou v tanieri. Mizuru sa tvárila celkom normále, vôbec neprejavovala známky prekvapenia, len si ma zvedavo premeriavala.

     „To, čím si bol, však nemá nič s tým, čím si teraz. Si členom yakuzy a určite vieš, čo majú naši členovia zakázané,“ pokračoval boss.

     „Áno, pane,“ odpovedal som len a cítil som ako sa mi ježia všetky chĺpky. Každá bunka môjho tela kričala nie! Toto nie je môj boss, nie je môj pán. Vedel som však, že ak chcem zostať nažive, musím sa tomu prispôsobiť a podriadiť sa. Aspoň na teraz.

     „Tak mi teda vysvetli, prečo si to urobil. Ak ma presvečíš, možno ti odpustím a nepotrestám ťa,“ povedal mi boss, položil lyžicu do prázdneho taniera a nedočkavo sa na mňa zahľadel. Prekvapilo ma to, no len na chvíľu. Rýchlo som sa spamätal a začal som si všetko dávať dohromady, aby malo moje rozprávanie hlavu a pätu.

     „Najskôr by som sa chcel ospravedlniť,“ začal som svoj prednes „Poznám všetky zákazy ktoré platia pre členov yakuzy. Musím však povedať, že mám pivo veľmi rád a nie len pre jeho chuť ale aj kôli tomu, ako mi vždy pomôže prejsť cez ťažké situácie v mojom živote. A včerajšie nadmerné požite tohto alkoholického nápoja patrilo k prijímaniu faktu, že som sa stal členom yakuzy. To by bolo k pivu,“ pozrel som sa celkom vážne na bossa a uľahčene som si vydýchol, keď som videl ako sa jemne usmieva popod fúzy.

     „Úprimnosť sa cení, no viac to už nerob. Nabudúce ťa trest neminie, ani keby si sa mi plazil pri nohách,“ reagoval boss na moju obhajobu. „A čo ten doktor?“ opýtal sa ma. Pozrel som sa na otca, no tváril sa celkovo pokojne. Mizuru sa na mňa prosebne pozrela, vedel som, že nechce aby som povedal pravdu. Pohľad na doktora ma však presvedčil. Očami, ktoré mi pripomínali krysu sa na mňa nevraživo pozeral a silno rukou žmolil servítku. Mohol však robiť čo chcel, ja som sa už rozhodol.

     „Pane,“ začal som a hľadal som správne slová, aby som bol čo najstručnejší a najvýstižnejší. „Doktor pre mňa veľa urobil. Zachránil mi život, keď som ležal v kóme s piatimi guľkami v tele. Snažím sa ľuďom odplácať dobrým za dobré a zlým za zlé. Minulú noc som sa však stal svedkom niečoho, čo z duše nenávidím…“ pohľad mi opäť skĺzol k Mizuru. Pozerala na mňa veľkými vystrašenými očami a cítil som, ako ma v duchu prosí nech som ticho. Vedel som však, že ak je šanca zlepšiť jej život a zbaviť ju perverzného doktora, tak je to teraz. Taká šanca sa už možno nezopakuje a preto som sa rozhodol pokračovať. „Miloval som svoju manželku a bola to ona kto zmenil moj pohľad na ženy. A preto sa nedokážem nemo prizerať, keď ich niekto znásilňuje.“

     „O čom to hovoríš?“ prerušil ma nechápavo Saito.

     „Nechajte ho, Saito-san. Som zvedavý, čo sa z toho vykľuje,“ umlčal ho boss.

     „Včera vnoci som v obývačke našiel doktora… nútil Mizuru… dotýkal sa jej milovaj ju, pričom som jasne videl, že je jediný komu sa to páči. Nahnevalo ma to, preto som ho zbil,“ dostal som zo seba konečne a zhlboka som si vydýchol.

     „Je to naozaj pravda?“ opýtal sa ma boss.

     „Áno, pane,“ povedal som vážne a uklonil som sa mu. „Hovoril mi o tom už dávnejšie aj Ryuji, Mizurin syn, no neveril som mu, kým som to sám nevidel.“ Bossova tvár zvážnela a pohľadom si premeriaval doktora aj Mizuru. Všetci prítomní boli v šoku, Mizuru mala sklonenú hlavu a celá sa triasla. Doktor behal pohľadom z jedného človeka na druhého a keď sa pozrel na bossa chcel niečo povedať, no rozmyslel si to. V jedálni zavlátlo ťaživé ticho, jediný zvuk, ktorý bolo počuť, bola Mizurina márna snaha udržať slzy.

     „Mizuru-chan,“ obrátila sa k nej Ame súcitne a pohladila ju po chrbte.

     „Saito-san,“ ozval sa konečne boss.

     „Hai?!“ Saito bol zjavne veľmi nervózny. Dúfal, že návšteva bossa prebehne hladko a na niečo takého vôbec nebol pripravený.

     „Vedeli ste o tom?“ znela krátka no veľmi prísne podaná otázka.

     „Nie, pane. Nevedel som o tom,“ odpovedal Saito pokorne.

     „Mali by ste sa hanbiť, keď neviete čo sa deje vo vašom vlastnom dome!“ vyhlásil boss nahnevane pričom buchol päsťou do stolu. Všetci prítomní sa vyľakane strhli.

     „Drahý pane,“ zmohol sa prekvapivo k slovu doktor. „Nie je to tak celkom pravda. Mladý pán bol opitý, určite si dobre nepamätá, čo videl. Mizuru ma o to sama poprosila. Už dávno ma tajne milovala, no bála sa mi to povedať? Však, Mizuru-chan?“ doktor sa pokúsil o úsmev, bol však nepresvečivý.

     „Mizuru?“ obrátil sa boss k Ryujiho mame. „Čo na to vravíš?“ Mizuru zodvihla zrak a pozrela sa na doktora. Keď som ich tak videl, mal som pocit, akoby ju doktor hipnotizoval. Otvárala už ústa, že odpovie, no rozhodol som sa skočiť jej do reči. Nespoliehal som sa na šťastie, tušil som, že v Mizuru nakoniec vyhrá strach.

     „Mizuru!“ povedal som nahnevane. Strhla sa a obrátila svoju pozornosť z doktora na mňa. „Neboj sa.“ povedal som už miernejšie a prikývol som aby mi verila. Nakoniec sa obrátila k bossovi a síce trochu rozochvene, no rozhodne povedala: „Všetko čo povedal Yoru-san,… je pravda.“ Doktorovi zamrzol úsmev na tvári a celkom zbledol. Prítomných zachvárilo ešte väčšie prekvapenie a všetci nenávistne zazerali smerom k doktorovmu miestu. Boss sa zamračil ešte viac a zamyslene sa oprel. Nemyslite si, že to bol dobrák alebo niečo také. Riadil obchody s dogami, prostitútkami a každého, kto mu skrížil cestu, nemilosrdne odstránil. Mal však zmysel pre spravodlivosť a zákony yakuzy pre neho boli sväté, vďaka čomu u mňa získal aspoň malý rešpekt.

     „Členovia yakuzy nesmú zvádzať manželky ostatných členov…“ povedal boss zamyslene a jeho pohľad skĺzol opäť na Mizuru.

     „A…ale Mizuru nemá manžela,“ snažil sa doktor zachrániť si kožu.

     „Pre mňa je jej manželom otec dieťaťa. Nechce nám síce povedať kto to je, no vy, doktor, určite nie,“ zahriakol ho nahnevane boss. „Mizuru!“ povedal velitelským hlasom „Ako Yuune, ti dávam povolenie zabiť ho.“

Prekvapene som sa strhol. Po prvé preto, čo jej boss prikázal, a za druhé pre to, ako ju oslovil. S úžasom som sledoval, ako si Mizuru utrela slzy a ako sa na jej tvári objavil kamenný, nevraživý pohľad. Okamihom sa z nej stal úplne iný človek a vtedy som ju konečne spoznal. Bola to ona, gejša čo ma napadla vo víťahu, aj Shinigami, ktorá ma takmer zabila.

Yuuna, Shinigami a Mizuru v jednom tele sa postavila na stôl rovno nad doktora a spod kimona vytiahla katanu. Zadržal som dych a užasnuto som sledoval celé to divadlo. Doktor sa snažil prehovoriť bossa, prosil ho a takmer plakal. Mladá žena v kimone to však jedným pohybom skončila. Bez mihnutia oka. Krvavú katanu si očistila na doktorovom oblečení, ladne ju zasunula do pošvy a opäť si sadla za stôl.