Kapitola 24

Stredne veľká miestnosť so stolom a dvanástimi stoličkami. Sivé steny, chladný vzduch a pár goríl strážiacich dvere.

„Môžeme začať?“ spýta sa muž v čiernom obleku a pohľadom preletí po jedenástich mužoch sediacich pri stole. Všetci kývnu na súhlas a ako na povel otvoria fascikle, ktoré majú pred sebou.

„Začnem teda…“ muži svorne nalistujú prvú stranu a započúvajú sa do monológu významného muža…

„Všetky ciele, na ktorých sme sa minule zhodli sú odstavené. Všetko šlo takmer bez problémov až na Melindu Clarksonovú a Rogera Jacksona. Melinda sa skrývala u svojej matky, a tá bohužiaľ videla nášho človeka pri práci. Museli sme odstrániť aj ju. Nijaké nepríjemnosti nenastali, takže myslím, že si ju môžeme vyškrtnúť  zo zoznamu možných problémov.

Roger je horší prípad, keďže sa mu podarilo uniknúť nášmu mužovi a teraz sa skrýva v Alpách. Nevysielal som za ním nikoho, pretože som si nebol istý, či je to dobrý nápad. Je tam aj so skupinou jeho bývalých komplicov a obávam sa, že jeden muž na nich nestačí. Bude potrebné vyslať celý tým, teda v prípade, že sa rozhodneme, že je to potrebné.

Pripomeniem Vám, že Roger vylúpil banku, ale vyviazol len s podmienkou. Nikto sa pri lúpeži nezranil, ale bolo zničené zariadenie banky a…“ nalistuje ďalšiu stranu, „pri úteku napadol verejného činiteľa.“

„Mal nejaké zranenie? Ten verejný činiteľ…“ spýta sa jeden z mužov.

„Nie. Policajt Rogera hneď spacifikoval. Myslím, že môžeme prejsť k hlasovaniu. Kto súhlasí s vyslaním týmu?“

Zdvihne sa päť rúk.

„Výborne Roger Jackson je oficiálne vyškrtnutý z nášho zoznamu. Prejdem k novým cieľom. Môj prvý návrh: Helena White. Bola odsúdená na tri roky za neúmyselné zabitie svojho trojročného syna. Pred týždňom bola prepustená. Kto súhlasí s mojím návrhom?“

Zdvihne sa jedenásť rúk.

„Helena White je oficiálne pridaná na náš zoznam.“

„Môj ďalší návrh je Jose Rodrigez. Obvinený z pašovania drog, ale kvôli nedostatku dôkazov a záhadnému zmiznutiu hlavného svedka nakoniec prepustený bez trestu. Kto súhlasí s jeho odstránením?“

Zdvihne sa deväť rúk.

„Jose Rodrigez je oficiálne pridaný na náš zoznam. Z mojej strany je to všetko. Môžete pokračovať.“ Odovzdá slovo mužovi vedľa seba a sadne si.

„Môj prvý návrh…“

Kyla strasie. Je to hrozné. Sedia si za tým stolom a vynášajú rozsudky smrti bez akýchkoľvek zábran, akoby to ani neboli ľudia… Pozrie na Dylena a ich oči sa stretnú. Ani mu nepotrebuje čítať myšlienky aby vedel, že myslia na to isté. Ako z filmu. Môže niečo takéto naozaj existovať? A čo je podstatnejšia otázka… prečo na to kurva nikto neprišiel?!

Už tú ležia takmer trištvrte hodiny a počúvajú ako tí muži vyniesli rozsudok smrti najmenej nad tridsiatimi ľuďmi.

Ozve sa zaklopanie na dvere a bez pozvania dnu vkročí nejaký muž. Nakloní sa k mužovi, ktorý to celé riadi a niečo mu pošepne do ucha. Kyle automaticky uvoľní svoju schopnosť a napojí sa na nich…

Čože? Niekto tu vnikol? Ako je to možné!? Zabijeme ich…

Kyle otvorí oči a pozrie na Dylena.. Ústami naznačí: „Vedia o nás“. Dylen nezareaguje podľa Kylových predstáv a zostane pokojný, aj keď to vnútri neho pení. Kyle bez toho, aby čakal na rozkazy vytiahne z notebooku USB kľúč. Má dosť materiálu.

Dylen sa opatrne otočí na brucho. Nevydá pri tom takmer žiaden zvuk, ale obom pri tom stoja vlasy dupkom. Majú problém, zasrane veľký problém!

So zovretými perami sa začne plaziť dopredu. Musia niekde zísť dole, a to skôr ako zistia, že sa nachádzajú v šachtách. Kyle, snažiaci sa zachytiť niečo, čo by im pomohlo, rovnako potichu nasleduje Dylena. Zatiaľ ani jeden z agentov neprišiel na to, že sú v šachte. Aspoň podľa ich myšlienok.

„Tu sa spustíme dole.“ Šepne o pár metrov ďalej Dylen a rýchlo odskrutkuje mriežku. Kyle prikývne.

Dylen sa zachytí okraja diery a pomaly sa spustí. Nadýchne sa a potom zoskočí. Miestnosťou sa ozve tlmený zvuk, keď pružne dopadne na zem. Ako dravec, ktorý vetrí korisť zostane nepohnuto stáť a len pohľadom preletí miestnosť. Nikto.

Natiahne ruky k diere. Skoč! Naznačí očami.

Kyle vyvalí oči. Zbláznil sa! Ten chlap sa zbláznil! Keď na neho skočí z tejto výšky, tak ho rozpučí! Nehovoriac o tom, koľko hluku to narobí. Záporne pokrúti hlavou. V žiadnom prípade.

„Prezradí nás to.“ Zúrivo šepne, keď zbadá ten neústupný výraz na Dylenovej tvári.

„Viem.“ Prekvapí ho ten svojou odpoveďou a potom dodá. „Skáč.“

Kyle zavrie oči a duchu sa pomodlí prvé dva riadky z modlitby. Ďalej si ju nepamätá. Raz… dva… tri… Skočí. Dylen ho zachytí a potom sa s rachotom zrútia na zem. Kyle bolestne zastoná. Nadvihne sa na rukách a s menšími problémami sa zo skučiaceho Dylena skotúľa. Musia hneď zmiznúť, inak ich objavia.

„Si v poriadku?“ ustarostený hlas. Predsa len nie je najľahší, takže by ho neprekvapilo, keby mal Dylen niečo zlomené.

„Samozrejme.“ Pomaly sa zdvihne. Opráši si zadok a zakrúži členkami. Trochu ho pobolieva pravá noha, ale nie je to zlomenina.

„Za koľko tu sú?“ spýta sa Kyla, ktorý so zaujatím sleduje miestnosť. Dve okná, jedna skriňa a dve pekne vyrezávané drevené truhly na úzkych stoloch vpravo. Presklená skriňa s desivými nástrojmi a kopa vencov v rohu miestnosti.

Odtrhne pohľad od zatvorených truhiel a započúva sa.

„Minúta…“ bojí sa. Dylen potichu zahreší a potom sa bez toho, aby sa dohodli rozbehnú k blízkemu oknu. Snáď na ňom nie sú mreže.

„Máme problém.“ Prehovorí muž v čiernom obleku a preletí osadenstvo stola znepokojeným, pohľadom. „Niekto zrejme prenikol do budovy.“

Agent Kynley vyskočí od stola. Nemá najmenšej pochybnosti, kto za tým je. Čakal, kedy sa niečo také stane. Wizard je jednoducho silný nepriateľ a on ho bez zaváhania zradil. Školeným okom prebehne miestnosť. Nevidí tu žiadne kamery, ale na druhej strane ani len nepochybuje, že tu sú. Ten bastard!

Vytiahne spoza opasku vysielačku.

„Polovica agentov okamžite obkľúči dom a druhá začne systematicky prečesávať miestnosti. Niekde neďaleko domu bude auto, nájdite ho! Nech sa niekde blízko neho skryjú dvaja agenti, ak sa mu podarí opustiť budovu určite ho hneď vyhľadá, rozumiete?“

„Rozkaz pane!“

„Mali by ste sa odtiaľto, čo najrýchlejšie stratiť. Onedlho tu bude veľa nevítanej pozornosti. Ospravedlňte ma.“ Kývne na agentov a rýchlo opustí miestnosť. Má s ním nevyriadené účty. Wizard zašiel priďaleko. Najskôr stiahol na svoju stranu toho chlapa z interpolu a potom dokonca odstavil jedného z jeho agentov. Nepochybne to bol on. Určite podal  niekomu informácie výmenou za to, že sa ho zbavia.

Najskôr si myslel, že to bol Assassin, ale ten by nemal mať ani tušenia o „Novom svete“ ,zatiaľ čo Wizard toho určite veľa vypátral. Je nebezpečný…

Zahne za roh, keď sa niekde blízko ozve veľký buchot. Automaticky sa stočí tým smerom. Narazí na dvoch agentov.

„Išlo to spoza tých dverí. Sú zamknuté.“

„Rozumiem. Vyrazte ich.“

„Rozkaz pane!“

Obaja vytiahnu zbrane a niekoľkými výstrelmi rozstrieľajú zámok. Vbehnú dnu.

„Do čerta!“ zahreší jeden a rýchlym krokom pribehne k oknu. Pozrie dolu. Nie je to tak vysoko. V kríkom ho upúta nejaký pohyb.

„Niekto tam je!“ povie a otočí sa ku šéfovi. Čaká rozkazy. Kynley, ktorý konečne pochopil, ako sa tu Wizard dostal, odvráti tvár od ventilačnej šachty. Preto ten rachot. Skočil dolu.

„Rýchlo za nimi. Oznámte to ostatným agentom. Pohyb! A vy,“ otočí sa na druhého z mužov. „Vy nejako vyleziete do tej šachty a prezriete ju. Možno tam po ňom niečo zostalo!“

„Rozkaz!“

„Rozkaz!“

Agent Kynley nasledovaný mladým mužom opustí miestnosť.

„Ale ako sa mám dostať do tej šachty?“ mumle si popod nos chlap, ktorý v miestnosti zostal…

Kyle zatne zuby a v duchu napočíta do desať. Kriste toto ho zabije. V tme, ktorú pretína len svetlo prenikajúce dnu cez malú štrbinku, nemôže vidieť absolútne nič. Teda… nie žeby niečo videl aj pri plnom svetle. Čelom sa opiera o chladivé drevo a zozadu je na ňom natlačené horúce telo.

 Príjemný kontrast. Iste bol by to príjemný kontrast, keby sa mohol pohnúť, keby necítil ako mu do zadku tlačí Dylenov penis a keby mohol vydať zo seba aspoň hlásku! Takto je to na zbláznenie.

Dylen s nosom zaboreným v jeho krku pomaly vydýchne. Ruka, ktorú má stočenú pod sebou, mu začína brnieť a ťažšie sa mu dýcha. Ktovie, či je to preto, že cez malú štrbinku, ktorú nechali naschvál pootvorenú, preniká dnu málo vzduchu alebo je to len blízkosťou toho malého drzého provokatéra.

Opatrne sa nadvihne, len trošičku – na nejaké väčšie kúsky tu aj tak nemá miesto. Pritlačí sa na Kyla ešte tesnejšie a prenesie na neho väčšiu váhu vlastného tela, aby spod seba mohol vytiahnuť tú ruku, ktorú má už celkom nedokrvenú. Kyle si zahryzne do pery, aby nezaskučal, keď na sebe ucíti Dylena.

Dylen sa s rukou konečne na svojom mieste odtiahne, samozrejme nie veľmi ďaleko. Len tak aby chudáka Kyla nepripučil. Zacíti, ako mu po krku steká studený pot a ruku položí na Kyla. Jednoducho tu nie je iné miesto. Sú tu tak napchatý, že by sa k nim nezmestil už ani plyšový medvedík.

Začujú ako agent, ktorý tu zostal, ťahá niečo ťažké po zemi.

Konečne! Že ho to vôbec napadlo. Pomyslí si Kyle a zamračí sa. Už to tu dlhšie nevydrží. Je mu strašné teplo, a to Dylenovo stehno, ktoré má medzi nohami, tlačí na niečo, čomu by sa malo vyhnúť.

Sústredí svoju pozornosť na agenta v miestnosti.  Chce vyliezť do tej šachty, presne ako mu prikázal Kynley. Zase raz im to poriadne skomplikoval! Keby odišli všetci, skrátka by mohli vyliezť a utiecť, lenže on nie… On tu musel nechať toho neschopného idiota, ktorý dobré tri minúty rozmýšľal, ako sa dostane do tej prekliatej šachty!

Nadýchne sa a zaregistruje vôňu mandarínky, korenia … a ešte niečoho. Dylenova vôňa. Bože, ešte chvíľu a on sa snáď urobí!

Agent sa konečne vyšplhá do šachty a s hlukom opustí miestnosť. Človek by sa až čudoval, koľko rachotu môže spôsobiť jeden muž. Vzápätí sa otvorí veko na jednej z dvoch truhiel a vylezie z nej udýchaný Kyle.

„Dočerta! Ak nabudúce navrhneš niečo tak šialené, rovno ťa zabijem.“

Pozrie na Dylena.

Zvláštny pohľad. Dylen v truhle vystlanej bielymi volánovými poduškami so spokojným úsmevom na perách. Je trochu červený v tvári z toho tepla a dýcha plytko a rýchlo. Sexi. Neskutočné.

Kyle zakrúti hlavou. Už zažil veľa bláznivých vecí, ale ešte nikdy ho nevzrušoval pohľad na niekoho v truhle. Už len z pomyslenia na to, mu behá mráz po chrbte.

„Vyhrab sa odtiaľ. Musíme zmiznúť.“ Pripomenie mu, aj keď by mu nevadilo pozorovať ho aj dlhšie. Lenže nechce tu zostať navždy.

„Iste… Je niekto blízko?“ spýta sa a elegantne skĺzne na zem. Kľakne si a zaviaže si šnúrku na topánke, ktorá sa mu rozviazala.

Kyle na chvíľu zavrie oči.

„Nie. Poďme, je dosť možné, že nás hľadajú vonku.“

Rýchlym krokom prekľučkujú tmavými chodbami, dávajúc pozor, aby narobili čo najmenej hluku. Títo ľudia sú zabijaci, nezaváhali by ani na chvíľu. Ak ich chytia, skončili.

„Ako sa dostaneme von?“ ticho sa spýta Kyle, keď zastavia, aby chytili dych.

„Oknom.“ Bez zaváhania povie Dylen. Je to risk, ale je nutný.

Prikradnú sa k blízkemu oknu a pomaly ho otvoria. Našťastie nie je Dom smútku úplne izolovaný od okolitého sveta. Dostať sa niekde, kde budú ľudia alebo aspoň auto, ktoré by sa dalo ukradnúť nebude trvať dlhšie ako tri minúty rýchleho kroku. Len aby ich za ten čas nezabili.  

„Čisto.“ Povie Kyle. Vykĺznu na trávnik pod oknami a učupený v tieni budovy vykročia k mestu. Až teraz Kylovi dôjde, prečo si vybrali toto miesto. Keby ich tu zabíjali, nikto by ich nepočul kričať. Bojí sa, cíti niečo vo vzduchu.

„Fajn…“ zamrmle Dylen, keď prelezú plot obkolesujúci strašidelný pozemok. Trochu si vydýchne. Dobre.

Vie, že nemôžu ísť k vlastnému autu, taký idiot nie je. Rozhliadne sa po okolí. Neďaleko nich je skupina bytoviek. Možno tam zoženú odvoz.

„Poďme.“ Na svetle vyzerajú v tomto oblečení zvláštne, ale nemajú čas to nejako riešiť.

Na parkovisku pred bytovkou s ružovou fasádou objavia staršie BMW. Perfektné. Pomyslí si Dylen a vykročí k nemu. Kyle ho so zmiešanými pocitmi nasleduje. Niečo tu nesedí. Dostali sa odtiaľ až priveľmi ľahko. Skoro akoby…

Skoro akoby nás pustili naschvál!

Zastaví a rýchlo aktivuje svoju schopnosť. Nemal by, pretože už dávno prepískal svoj limit, ale niečo mu hovorí, že musí!

Mám vás. Vedel som, že hneď ako sa vám podarí ujsť, zamierite sem. Rozlúčte sa so svetom. Najskôr ten bližšie pri aute. Nesmiem minúť…

Kyle zdesene otvorí oči, ktoré mimovoľne zavrel. Pozrie na Dylena, ktorý je už takmer pri aute. Bez rozmýšľania, skoro akoby sa jeho telo pohlo samo, vyrazí.

„Pozor!“ vykríkne a skočí. V rovnakej chvíli zaznie výstrel.

Dve postavy sa zvalia na zem. Dylen prekvapene vykríkne. Niekto po ňom strieľal! Preletí pohľadom okolité budovy.

Tam je! Na streche tej bytovky! 

„Som idiot…“ začuje pri uchu. Až teraz si uvedomí, že na ňom Kyle ešte stále leží. Trochu ho nadvihne. Zdesí sa, keď uvidí bledú tvár stiahnutú v bolestivom kŕči.

„Som idiot.“ Šepne Kyle znovu a potom mu myšlienky napriek snahe zostať pri vedomí utíchnu v opare čiernej tmy. Dylen ho zo seba zhodí a vezme ho na ruky. Skrčený s ním prejde zvyšný krok k autu. Vtiahne spoza opasku zbraň a vystrelí do okna. Popraskané sklo vyrazí lakťom a otvorí dvere. Kyla nešetrne hodí na sedadlo spolujazdca. Všetko robí skrčený, keby sa muž rozhodol znova strieľať.

Skrčí sa pod sedadlo a chytí do rúk pár drôtov.

Auto naštartuje.

Rýchlo vyrazí. Pneumatiky zaškrípu, štrk odskočí od kolies a o chvíľu auto zmizne za zákrutou. Pozrie sa do spätného zrkadla. Vyzerá to, že ich nikto neprenasleduje. Dúfa v to. Rýchlou jazdou križuje chvíľu uličky, aby sa presvedčil, že ich naozaj nikto nesleduje. Keď je aspoň ako-tak presvedčený, zastaví v tmavej uličke. Natiahne sa ku Kylovi. Musí zistiť, ako je zranený. Odsunie sedadlo najďalej ako sa dá a nahne sa nad neho. Vyhrnie mu rolák. Rameno. Postrelili ho do ľavého ramena.

Nie je to také zlé. Usúdi po chvíli. Vyzerá to, že je to čistý priestrel.

Chvalabohu. Nevie prečo, ale zrazu je šťastný, že sa mu nič nestalo aj napriek tomu, že sa prednedávnom nesnažil o nič iné, iba ho zabiť.

Zachránil mu život. Bez debaty. Keby sa po ňom nehodil a nekryl ho vlastným telom, bol by mŕtvi.

Idiot. Pozrie na bledú tvár…

„Hlupáčik.“ Potichu povie. Musí vyraziť. Najskôr vymení auto a potom ho dá do poriadku. Je čas všetko to skončiť.

Všetko nie. Pomyslí si a dovolí si krátky pohľad na Kylovu tvár.