Kapitola 24

Bol trochu chladný, no príjemný večer. Cez husté oblaky sem-tam presvitala obloha a slnko. Sedel som na terase zavinutý v deke, sledoval som kone, pojedal puding a neustále som rozmýšlal nad tým, čo sa dnes stalo. Neďaleko odo mňa sedela Mizuru a sledovala Ryujiho ako si kreslí. Vizeral tak bezstarostne, veselo sa s ňou rozprával a zjavne vôbec nič netušil. Bolo to skutočne zvláštne, to zistenie, kým Mizuru skutočne je. Niekoľko rokov sme sa za ňou márne naháňali, no keby som ju stretol niekde na ulici, nikdy by ma nenapadlo, že je Shinigami.

     „Hej, brácho, nejdeš so mnou do onsenu?“ vytrhol ma z myšlienok Tomo, ktorý sa tam znenazdajky ukázal.

     „Onsen? Vy tu niečo také máte?“ opýtal som sa prekvapene.

     „Aby si sa čudoval.“ smial sa a prisadol si ku mne. „Rovno pod domom vyviera jeden horúci prameň.“ vysvetlil mi a s rešpektom v očiach sa pozrel na Mizuru. „Tak čo, ideš?“

     „Prečo nie?“ odpovedal som a pobrali sme sa spolu do domu. V šatni sme nechali všetko oblečenie a ponorili sme sa do bazénu s horúcou vodou. Bol to úžasný pocit, vždy som mal onseny rád. Pohodlne som sa usadil a s privretými očami som odpočíval. Cítil som, ako mi voda robí dobre na rany.

     „Dnešný obed bol ako vystrihnutý z hororu. Dúfam, že sme ťa veľmi nevyľakali.“ povedal mi Tomo po chvíli a šibalsky sa usmial.

     „Vôbec nie. Kedysi som bol v armáde takže som na podobné scény zvyknutý. Určite ma to však prekvapilo. Nečakal som takú agresívnu a rýchlu odozvu.“ odpovedal som. „Najviac ma dostalo, ako rýchlo sa z Mizuru stala Yuuna.“ dodal som po chvíli a v mysli som si opäť prehral tú scénu. Bola naozaj ako z hororu.

     „Takmer vždy, keď príde boss, stane sa niečo podobné. Na zákonoch yakuzy mu veľmi záleží. Ešte šťastie, že nechodí tak často.“ zasmial sa.

     „Tomo? Aká Mizuru, či Yuuna, skutočne je?“ opýtal som sa ho po chvíli ticha.

     „Mizuru… je veľmi dobrá herečka. Pravdu povediac, ani sám doteraz neviem celkom iste povedať, aká je. A to je mojou sestrou už viac ako päť rokov. Kým je doma, správa sa ako tiché dievča, no prísna matka. Je to zvláštne, že má už syna. Ryuji bude mať čoskoro štyri a ona má len dvadsaťdva. Ktovie, kto je jeho otec, nikdy nám to nechcela povedať. Nie že by bola tajnostkárka, ona celkovo za deň skoro nič nepovie. Keď pracuje pre otca alebo pre bossa, voláme ju Yuuna a vtedy, akoby to ani nebola Mizuru. Urobí čokoľvek, veď si to dnes videl. A vpodstate dvakrát aj sám zažil.“ vravel Tomo zamyslene. Opäť sme dlhšie len tak sedeli a bezslova sa kúpali v onsene.

     „Povedz, Yoru, je to fakt pravda, že si mal manželku?“ opýtal sa ma z čista-jasna Tomo.

     „Čo ťa to napadlo?“

     „Neviem, len tak. Keď to dnes boss spomenul, dosť ma to prekvapilo.“ vysvetľoval. „Ako vizerala? Bola pekná?“ pozrel sa na mňa spýtavo cez obláčiky pary. Oprel som sa o okraj bazénu a začal som rozmýšlať.

     „Bola krásna, tomu ver.“ povedal som a musel som sa usmiať. „Mala celkom biele vlasy, ako sneh a modré oči, krajšie ako nebo.“ spomínal som na ňu. Ako som rozprával, Tomo ku mne prišiel blišie a lakťom sa oprel o okraj bazénu.

     „A čo sa stalo?“ opýtal sa ma nenútene.

     „Zomrela pri autonehode. Kamión zrazil naše auto z útesu, keď bola vnúti.“ odpovedal som a smutne som sa zahľadel do vody.

     „Mal si ju rád?“

     „Že sa pýtaš.“

     „To je na nervy. Všetci okolo mňa sú v tak mladom veku už ženatí a majú deti, len ja som večne sám.“ posťažoval sa Tomo.

     „Niekoho si nájdeš, neboj sa.“ povedal som mu a usmial som sa na neho.

     „Veď hej, len sa mi nechce čakať. Trpezlivosť nepatrí medzi moje dobré vlastnosti.“ vravel Tomo. „A navyše, všetci módni návrhári sú vyznávačmi shonen-ai a yaoi. Nie je ľahké nájsť niekoho takého. Dievčatá ma nezaujímajú a muži sa za to ešte stále hanbia.“ frflal ďalej. Prekvapene som sa na neho pozrel.

     „Počkaj, ty si…“ začal som, no Tomo ma zastavil.

     „Neopováž sa nazvať ma homosexuálom. To nenávidím zo všetkého najviac.“ povedal mi prísne. „Ako som vravel, v tom vojenskom oblečku si vizeral fakt dobre. Aj kimono ti sekne. Bol by si dobrý model.“ keď som to počul, po chrbte mi prešli zimomriavky.

     „Tak na to zabudni. Prepadol by som sa od hanby. Vojaci majú svoju hrdosť.“ povedal som mu pokojne.

     „Hmm… večná škoda. Máš tak úžasne vypracované telo.“ povedal a rukou mi prešiel po hrudi. Pozrel som sa mu do očí a snažil som sa z nich zistiť, čo si Tomo myslí. O čo sa to snaží? Odrazu však moju pozornosť zaujalo niečo iné. Neďaleko od nás sa kúpalo dievča. Malo biele vlasy a mohla byť tak stredoškoláčka. Na tvári mala červeň od horúcej vody a občas ku mne poslala zaľúbený pohľad. Keď som si uvedomil kto to je, skoro ma porazilo.

     „Ku**a.“ vykĺzlo mi z úst. Blondína na mňa zhrozene a zároven prekvapene vyvalila oči.

     „Čo sa stalo?“ opýtal sa ma Tomo.

     „Ale nič.“ odpovedal som znechutene a celý nesvoj som ju pozoroval.

     „Prišlo ti zle alebo niečo?“ robil si o mňa Tomo starosti.

     „Nie, nie, len mám z tej pary a horúcej vody halucinácie.“ odpovedal som.

     „Poď, ideme von.“ zavelil a už vychádzal z vody. Hneď som ho nasledoval. V šatni sme si zobrali uteráky a začali sme sa utierať.

     „Ty si asi fakt vojak.“ skonštatoval Tomo a úctivo si ma prezeral. Po tele som mal množstvo svedkov po ranách a hlbších škrabncoch, a najnovšie rany ešte neboli celkom zacelené. „Tiež sa zdá, že nepoznáš hanblivosť.“ zasmial sa. To čo vravel mi tak pripomínalo moju blondínku a to čo som s ňou prežil. Myšlienky mi zablúdili do minulosti, takže som si nevšimol Toma ako ku mne podišiel.

     „Yoru, čo je? Čo si taký smutný a duchom neprítomný?“ opýtal sa ma ustarostene. Bol pri mne tak blízko až som sa strhol, keď som precitol. Pozeral sa na mňa smutnými očami a len vtedy som si uvedomil aké ich má krásne, gaštanovo hnedé. Keď som sa na neho tak pozeral, mal som pocit, že vidím seba s hnedými očami a blond vlasmi, veľmi sme sa na seba podobali. Nebolo pochýb, že sme bratia. Mal som však pocit, že je v tom pohľade viac. Srdce sa mi po veľmi dlhom čase opäť rozbehlo trochu rýchlejšie. Začal som si uvedomovať, ako mám Toma rád. Vždy som chcel mať brata, síce staršieho, no toto nebolo o nič horšie.

     „Nechcem, aby si sa trápil, Yoru onii-san.“ povedal mi, jemne sa rukou doktol môjho krku a pristúpil ešte bližšie, takže sme sa takmer dotýkali telami.

     „Tomo…“ vydýchol som prekvapene.

     „Nie, Yoru, nič nehovor. Prosím.“ umlčal ma a naklonil sa ku mne. Cítil som, ako sa jemne a trochu bojazlivo dotkol mojích pier. Ďalší bozk bol už odvážnejší a dychtivejší. „Prosím, Yoru.“ povedal znova, bolestne zmraštil tvár a takmer sa rozplakal. Položil si hlavu na moje plece a nesmelo ma objal. Cítil som, ako mi jeho slzy stekajú na plece.

     „Neplač, Tomo. Ani ja nechcem, aby si sa trápil.“ povedal som mu a tiež som ho objal. Šatňou sa ozval jeho hlasný vzlyk a slzy sa mu pustili ešte väčším prúdom. „Tomo?“

     „To nič. To sú slzy radosti.“ zasmial sa a vymanil sa z mojich rúk. Opäť sa mi pozrel do očí a placho sa ma opýtal: „Môžem to urobiť ešte raz?“ zotrel som mu z líc slzy a namiesto odpovede som ho sám pohozkal. Dodalo mu to odvahu a krátko nato sme sa už vášnivo bozkávali. Objal ma okolo krku, ja som ho zatial hladil po chrbte a bokoch. Odrazu však prestal, zarazil sa. Opäť sa o mňa len oprel. „Prepáč. Nečakal som, že budeš súhlasiť. Nie som vôbec pripravený…“ vravel trochu zmetene. „Je to tak zvláštne, onii-san.“ povedal šepky. „Ty… si tiež…?“ pokrútil som hlavou.

     „Mám rád svojho brata. To čo robím, je čisto z bratskej lásky.“ odpovedal som mu.

     „Ďakujem.“ vzdychol. Postrapatil som mu vlasy, hanblivo sa na mňa pozrel a šibalsky sa zaškeril. Práve si všimol, že mu už dávnejšie padol na zem uterák čo mal zaviazaný okolo pásu. „Bodaj by som bol taký ako ty. Bez hanby a bez strachu. Som rád, že mám skúseného a dobrého brata. Už chápem, prečo ťa ten krpec Ryuji má tak rád.“ vravel mi, kým som mu okolo pásu zavezoval svoj uterák. Obaja sme sa obliekli a chystali sme sa odísť. Otváral som už dvere, keď sa Tomo dotkol mojej ruky a vynútil si odomňa ešte niekoľko bozkov. Veľmi si to užíval a nikdy nemal dosť.

     „Chcel som to skúsiť ešte raz. Stále tomu nedokážem uveriť.“ snažil sa ospravedlniť. Len som s úsmevom na tvári pokrútil hlavou, otvoril som dvere a vytlačil som ho na chodbu. „Ale nehneváš sa na mňa, však?“ opýtal sa ma ustarostene.

     „Ako by som mohol, baka.“ odpovedal som mu. „Starší brat je na to, aby učil toho mladšieho, nie?“ prikývol, a tak sme nemo kráčali ďalej.

Bolo to už dávno, čo som sa tak dobre vyspal. Večer mi mysel zamestnal Tomo a vyhnal tak nepríjemné myšlienky o yakuze. Ráno som sa zobudil svieži a odpočinutý, a čo viac, bol to práve Tomo, kto ma zobudil. Zacítil som na perách ľahký dotyk a keď som otvoril oči, uvidel som jeho tvár a šibalské oči.

     „Vstávaj, Yoru. Ideme na rodinný výlet. O hodinu odchádzame, tak si pohni a vylez z postele.“ povedal mi a odišiel. Rýchlo som sa obliekol do jazdeckých nohavíc ktoré ležali na posteli, dal som si tričko a mikinu a pri dverách ma čakali jazdecké topánky a čepsy. Len čo sme sa najedli zamierili sme do záhrady, kde na nás čakali kone, poník a otvorený koč.

     „Tento hnedý arab je môj.“ predstavil mi svojho koňa Tomo. „Tamtoho sme vybrali pre teba.“ ukázal na ďalšieho. Bol to tmavohnedý andalúzan s čiernou hrivou a chvostom a divokosť mu len tak sršala z očí. Toto je kôň pre mňa! Tešil som sa v duchu. Vložil som nohu do strmeňa a vyšvihol som sa do sedla.

     „Volá sa Strife,“ povedala mi Mizuru a podala mi prilbu potiahnutú čiernym zamatom. „jeho meno znamená boj, zápas. Je veľmi divoký, dávaj si na neho pozor. Myslím si však, že sa k sebe hodíte, preto som ti ho vybrala.“ jemne pätami stlačila boky svojho čierneho lipicána a elegantne okolo nás prešla. Strife mi o svojej povahe dával hneď vedieť. Ešte keď sme stáli neustále prešlapoval na mieste, hádzal hlavou, kopal okolo seba a hrýzol všetko čo bolo v dosahu jeho papule, vrátane živých bytostí.

Chcvíľu mi trvalo, kým som si v sedle zvykol. Na koni som nesedel už dávno, zo Strifa som však nemal strach. Len čo sa Saito, jeho manželka a Ame posadili do koča, mohli sme vyraziť. Ryuji celý bez seba klusal na svojom shetlandskom poníkovy, bodkovanom ako dalmatínec, vedľa koča. Najskôr sme sa vliekly krokom aby som si na Strifa zvykol. Bol však veľmi nervózny, a preto kočiš čoskoro pohnal kone v záprahu do klusu. Bolo dosť ťažké zvyknúť si na Strifa a jeho klus. Bol veľmi nedočkavý, vďaka čomu nepravidelne klusal, poskakoval, hádzal hlavou a pár krát sa bez môjho príkazu pustil do cvalu. Skúšal ma, no nenechal som ho, aby si robil čo sa mu zachce a rýchlo som si získal jeho rešpekt. Bol to výborný kôň, akurát mal veľa energie a rád pokúšal a prekvapoval svojho jazdca.

Nakoniec sa rozhodli netrápiť viac Strifa a dohodli sme sa, kde sa všetci stretneme. Koč s Ryujim pokračovali vo svojom tempe, zatiaľ čo Tomo, Mizuru a ja sme sa končene pustili do cvalu. Potulovali sme sa po okolí, teda lesmi a lúkami. Strife bol neskutočne šťastný, keď som ho prvý krát pustil do trisku. Predbehli sme Mizuru aj Toma, a ja som cítil tú obrovskú silu v jeho tele a svaloch ako sme sa rútili rovnou lúkou. Kopytami tvrdo narážal do zeme, radostne fŕkal a hriva mu krásne viala. Dostali sme sa ďaleko od oboch mojích súrodencov a Strife ma zaviedol až na útesy. Spokojne sme klusali po ich okrajoch, vdychovali sme sviežy slaný vzduch a sledovali sme, ako sa morské vlny trieštia o skaly pod nami. Bolo tam dosť veľa ľudí a trochu som sa bál, aby som nestretol niekoho kto by ma poznal. Strife bol navyše celý mokrý, pot sa mu v slnečných lúčoch leskol na tmavej srsti, a preto som sa rozhodol vrátiť späť. Neblo by dobré, keby prechladol a svieži vietor na útesoch by mu v tom ľahko mohol pomôcť.

Tak ako sme sa dohodli, všetci sme sa stretli na lúke pri malom jazere. Rozložili sme deku a najedli sme sa.

     „Ako sa vám páči Strife?“ opýtal sa ma kočiš, keď sme dojedali.

     „Je to veľmi dobrý kôň. Som s ním viac než spokojný.“ odpovedal som mu.

     „To rád počujem.“ usmial sa kočiš. „Väčšina ľudí má z neho strach. Často sa stáva, že niekoho zhodí, uhryzne a tiež je veľmi energický.“

     „Mne to neprekáža. Tá divokosť a nespútanosť sa mi na ňom práve páči.“ vravel som spokojne a pozrel som sa na Strifa ako sa pokojne pásol. Zodvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Myslím, že sme boli spokojný obaja.

     „Tomo, nejdeš si zajazdiť? Vidím na Strifovi, že ešte nemá dosť.“ obrátil som sa k bratovi.

     „Och, Yoru. Prepáč, no zadná časť tela ma už tak bolí, že budem rád keď dojdem domou.“ odpovedal mi smutne.

     „Ja s tebou pôjdem ak chceš.“ navrhla mi Mizuru a o chvíľu sme už sedeli v sedle. Rozlúčili sme sa s ostatnými a vydali sme sa ďalej. Najskôr sme kone rozkrokovali a hneď, ako sme to uznali za vhodné, pohnali sme ich do galopu. Strife bol zase ako francúzsky concord, teraz som ho však brzdil aby s nami Mizuru a jej kobylka Pride stíhali držať krok.

     „Vedela som, že si padnete do oka.“ povedala mi Mizuru, keď sa kone dostatočne vybehali a pomaly kráčali po cestičke.

     „Ďakujem.“ povedal som jej len a zahľadel som sa na ňu. Vizerala byť veselá, oči jej svietili, no neusmievala sa.

     „Mizuru?“

     „Áno?“

     „Prepáč, že som zvedavý, no tak som uvažoval, čím si viac. Mizuru, alebo Yuuna? Čo ťa viac vystihuje?“ dlho ma táto otázka trápila a nedokázal som ju v sebe viac držať.

     „Ani jedno.“ odpovedalal mi prekvapivo.

     „Aká teda si?“

     „Neviem. Určite však viem, že ani keď som Mizuru, ani keď som Yuuna, nie som to skutočne ja.“ vravela mi zamyslene. Nevedel som, čo viac povedať, bola to zvláštna odpoveď, akú som nečakal. „Prečo ťa to vôbec zaujíma?“ opýtala sa ma. Chvíľu som rozmýšla, kým som jej vedel odpovedať.

     „Odkedy som tu, neviem, čo si mám o tebe myslieť. A k tomu ešte aj ten včerajší obed… Je to na mňa priveľa. Strácam sa v tebe, a nemám rád, keď sa v ľuďoch nevyznám.“ vysvetľoval som jej zamyslene.

     „Keď si už spomenul včerajší obed, musím sa ti poďakovať. Doktor mi vždy naháňal hrôzu. Som rada, že je už preč, no odniesol si so sebou do hrobu aj zopár vecí, ktoré som chcela vedieť. Teraz sa už nikdy nedozviem pravdu.“ Mizuru sa pustila do rozprávania, až som sa divil, ako jej to ide.

     „O čo šlo?“ nedala mi zvedavosť. Prekvapene sa na mňa pozrela, asi povedala viac ako chcela. Nakoniec len pokrútila hlavou.

     „Som ti veľa dlžná, Zack, tak ti aspoň zčasti poviem o čo ide. Pred pár rokmi som dostala amnéziu, stratu pamäťe. Chcela som vedieť, niektoré veci, ktoré som si nepamätala. Doktor o nich vedel, teda… aspoň to tvrdil. Či to bola pravda alebo nie, zomrel a do hrobu si so sebou zobral aj moju nádej, že sa to niekedy dozviem.“

     „Zack…“ povedal som „Už som skoro zabudol, že sa tak volám.“ Mizuru sa na mňa preľaknuto pozrela.

     „To nesmieš dopustiť, Zack. Úmyselne ťa volajú inak, aby ti tvoje meno nepripomínalo minulosť, a aby si sa nimi nechal ovládať. Kým vieš kto si a ako sa voláš, kým si pamätáš svoju minulosť, ešte vždy máš šancu vrátiť sa späť a nedovoliť im, aby si ťa podmanili.“ vravela mi pokojne, no dvôrazne. „Ja som túto možnosť, túto únikovú cestu navždy stratila. Neviem, ako sa volám, kto sú moji príbuzní, neviem nič o svojej minulosti. Aj keby som odišla, žila by som ako utečenec. Nemala by som žiadne výhliadky na pokojný a dobrý život. Patrím už celá yakuze, ona mi dala meno, novú rodinu a prácu. Kôli mojej amnézii ma jednoducho drží v šachu.“ vizerala byť nahnevaná a smutná. Vôbec som sa jej nedivil. Boli sme už blízo pri dome, keď mi povedala:

     „Zack, sľúb mi, že im nedovolíš, aby s tebou urobili to isté, čo so mnou.“ Pozrel som sa na ňu a prikývol som. Za celú dobu, čo som bol u Saita som sa na ňu poriadne nepozrel. Teraz, keď som s ňou bol sám, mal som pocit, že vedľa mňa stojí dokonalá žena. Bola krásna a zároveň smrtelne nebezpečná. Bez rozmýšlania by vám vrazila katanu do srdca, keby jej to prikázala yakuza.

Rodina sa opäť stretla pri večeri. Najviac rozprávali Ryuji a Ame. Najmladší člen rodiny sa chválil svojimi pokrokmi v jazdení, veselo zveličoval a rozprával to tak zanietene, akoby to bola najzaujímavejšia vec na svete. Ame som pre istotu ani nepočúval. Vždy mlela ostošesť, najskôr o lakoch na nechty potom o afrických deťoch, a o chvíľu už básnila, že by si chcela znovu zmeniť zariadenie vo svojej izbe. Jej rozprávaniu chýbala akákoľvek náveznosť a jediný, kto sa tváril, že ju počúva, bola Saitova manželka. Inak boli všetci ticho a spokojne jedli.

Po večeri sa celá rodina usadila v obývačke, kde sa pozeral bejzbal. Ame zaspala a Ryuji sa hral, takže bol konečne kľud. Saito to využil a vyzval ma, aby sme si zahrali karty. Nikdy som sa o karty nezaujímal, no amerického žolíka som sa naučil a bavil ma. Zamiešal a rozdal som karty a začali sme hrať.

     „Je najvyšší čas oboznámiť ťa s našimi zvykmi.“ povedal mi Saito, keď vyťiahol prvú postupku. „Na vybavovanie… obchodných záležitosí vždy posielame najmenej dvoch členov. Jeden je z klanu a druhý, väčšinou nováčik alebo člen ktorý nepatrí k žiadnemu významnejšiemu klanu yakuzy, ho obsluhuje a sprevádza ho.“ na chvíľu sa odmlčal a snažil sa nájsť všetky možné spôsoby, ako vyložiť čo najviac kariet. „Doktor a Mizuru tvorili takýto tým. Doktor je však mŕtvy a ty ako nováčik nemáš sluhu. Boss mi preto prikázal, aby som ťa dal s Mizuru dokopy.“ prekvapene som zodvihol zrak a skúmavo som sa zahľadel smerom ku krásnemu mladému dievčaťu s dlhými čiernymi vlasmi.

     „Už o tom vie?“ opýtal som sa.

     „Áno, povedal jej to sám boss.“ odvetil mi Saito. Spokojne som sa pozrel na posledné tri karty, čo mi zostali v rukách. Saito ich mal o dosť viac. Hneď na druhý deň sme dostali inštrukcie k mojej prvej misii v mene yakuzy. Čakala ma však až v decembri, takže som mal dosť času na prípravu. Mali sme ísť do ameriky a predstierať mladú rodinu na výlete. Ja, Mizuru a Ryuji ako náš syn, sme mali stráviť Vianoce a silvester na veľkej a luxusnej výletnej lodi. Našou úlohou bolo zabiť istého bohatého muža, ktorý je pre yakuzu nebezpečný. Znelo to celkom jednoducho, a tak som s plánom a s misiou okamžite súhlasil.