Kapitola 25

Zima. Je mu zima. Podvedome sa zavŕta hlbšie pod perinu. Skriví tvár bolesťou a pomaly otvorí oči.

„Nehýb sa, postrelili ťa do ramena, nemal by si sebou veľmi hádzať. Mohlo by to znovu začať krvácať.“ Ozve sa od dverí zdvorilý hlas.

Dylen v bielom svetri, ktorý je už i na pohľad mäkučký, vstúpi do izby a prejde ku Kylovi. Pomôže mu do polosedu a za chrbát mu podloží vankúš.

„Musíš sa najesť, kým si pri vedomí. A tak isto ti prinesiem lieky.“

„Je mi zima.“ Potichu povie Kyle. Má zvláštne zachrípnutý hlas. Hádam nekričal?! Dočerta, nič si nepamätá. Sykne, ako ho zabolí rameno. Jemne sa dotkne obviazaného miesta a potom sa oprie o podušku. Je slabý ako mucha.

Dylen prejde k blízkej skrinke a vytiahne odtiaľ ešte deku. Už Kyla prikryl hrubou perinou, ale zrejme to nestačí.

„Kde sme?“ rozhliadne sa po izbe.

„V mojom byte vo Viedni. Počkaj tu, hneď prídem.“ Prikryje ho až po krk. Opustí ho a vojde do malej kuchyne. Tento byt používa, iba keď sú vianočné trhy. Vtedy chodieva do Viedne a keďže v tom čase jeho hotel najviac prosperuje, neblokuje izby a býva tu. Aj tak má radšej svoje súkromie.

Vezme z linky tácňu, na ktorú naloží čerstvo uvarený čaj spolu s liekmi a miskou polievky. Kyle spal dva dni v kuse, ak neráta tie záchvaty, kedy blúznil, kričal a hádzal sebou ako divý, potrebuje dočerpať sily. 

„Ako dlho som bol mimo?“ spýta sa už celkom prebratý Kyle. Bolí ho rameno, ale nie je to také hrozné. Najradšej by sa zmlátil. Čo ho to napadlo?! Mohol zomrieť. Stačilo, ak by guľka išla trochu iným smerom a mohol byť mŕtvi. A to len preto, aby zachránil chlapa, ktorý ho zrejme zabije. Úžasné!

„Dva dni.“ Oznámi pokojne Dylen a položí tácňu na nočný stolík. Sadne si vedľa Kyla na posteľ a do ruky vezme misku so slepačou polievkou. Nudil sa, a tak varil.

„Povedz ááá…“ pridrží mu lyžicu pred ústami.

„Dokážem sa najesť aj sám.“ Zahučí. Nie je malé decko.

„Iste, iste.“ Žoviálny  tón, za ktorý by ho aj prizabil. Premeria si ho zúrivým pohľadom, ale nakoniec ustúpi. Otvorí ústa a nechá sa kŕmiť.

„Hmm… je to dobré.“

„Samozrejme, varil som to ja.“ Aj keď to nedáva na sebe poznať, potešilo ho to. Naberie ďalšiu lyžičku.

„Mal by som ti previazať to rameno.“

„Je to zlé?“ spýta sa Kyle. Má menšie obavy.

„Nie je to vážne. Mal by si si dávať pozor, aby si si ho nepreťažil.“ Odloží prázdnu misku a podá Kylovi do zdravej ruky protizápalové tabletky. Kyle si ich hodí do úst a zapije ich citrónovým čajom.

„Fajn… čo spravíme? Myslím s „novým svetom“?“ nesmú zaváhať. Už tie dva dni, čo bol mimo mohli byť osudnými. Možno sú im na stope. Vlastne… on vôbec nevie, ako sa sem dostali.

„Zavolal som Ann, aby mi zistila, kedy a kde bude riaditeľ FBI. Za dva dni náš priateľ Reichet usporadúva ďalší večierok a zrejme z nejakého rozmaru naň pozval aj jeho spolu s ďalšími mocnými ľuďmi. Podľa mňa má niečo naplánované, ale nejako ma to nezaujíma. Myslím, že by som si dokázal vymôcť pozvanie. Chcem tam ísť a predať tie dôkazy. Ak sa mu to dostane do rúk, niečo s tým spraví.“

„Pôjdem aj ja.“

„Si postrelený.“ Namietne pokojne. Nebude sa vzrušovať aj tak nie je v stave, aby niekde mohol ísť. Určite nebude riskovať, aby mu tam niekde skolaboval.

„Vážne? Nehovor.“ sarkastický tón, „Nezostanem tu. Ak to vyjde, tak to tým celé skončí a ja chcem byť pri tom. Je to náš posledný úder. Čakáš, že to nechám celé na teba a budem tu len tak ležať?“

Dylen si zamyslene zahryzne do pery. Z lekárničky vytiahne čistý obväz a masť.

„Možno to tým celé neskončí.“ Namietne Dylen. Už ho to dlhšie trápi. Síce majú Kardinálov, ale nemajú ani potuchy, kto pod nimi pracuje.

„Viem, na čo myslíš, lenže neuvedomuješ si to najdôležitejšie. Oni sú ako chobotnica s množstvom chápadiel. Keď zotneš hlavu, vyhral si.“

„Možno…“

„ Určite.“ Namietne a poddá sa Dylenovým rukám, ktoré sa ho snažia posadiť. Perina s dekou mu skĺznu do lona. Dylen opatrne odmotá obväz a mimovoľne sa pri pohľade na ranu strasie. Nie že by bola nejaká hrozná, videl aj horšie, ale skutočnosť, že mala byť jeho, ho dráždi. Najradšej by sa tam vrátil a toho bastarda, čo strieľal, stlačil ako voš.  Na prsty si naberie zapáchajúcu masť, ktorú sám používal, keď začínal a rán mal naozaj dosť.

„Bude to bolieť.“ Povie. Kyle, ktorý sa pre istotu pozerá niekde na stenu za Dylenom, skloní pohľad a zovrie v rukách perinu. Dylen sa bez ďalších rečí pustí do mazania. Robí to poctivo a zároveň rýchlo, presne tak, ako ho naučili roky praxe. Keď to má zaviaže ranu čistými obväzmi a až potom pozrie Kylovi do tváre. Má zovreté pery a po tvári mu steká pot.

„Je to v poriadku. Za chvíľu budeš ako rybička.“ Povie upokojujúco a pomôže mu ľahnúť. Prikryje ho až po krk a vlhkým uterákom z kúpeľne mu utrie tvár.

„Spi. Pomôže ti to.“ Šepne. Spánok je liečivý.

„Pôjdem tam. Nezabrániš mi v tom.“ So zavretými očami povie Kyle. Skôr ako stihne namietnuť dodá, „neskočil som pred tú guľku, aby som sa z toho vyradil.“

„Tak prečo potom?“ tichý hlas, ktorý ho prenasleduje i v snoch. „Neviem…“ Začuje Dylenov povzdych  a potom ho ovanie vôňa mandarínok a korenia. Na čele ucíti jemný dotyk pier, ale to už upadá do spánku.

Ešte na hranici so snom a skutočnosťou začuje odchádzajúce kroky a tiché „Ďakujem.“

„Je ti lepšie?“ spýta sa Dylen a podá mu tabletku. Po včerajšom rozhovore spal Kyle dobrých desať hodín s krátkymi prestávkami, ale teraz sa konečne zobudil. Vyzerá omnoho lepšie. Už nie je taký bledý a aj dýcha pokojnejšie.

„Hm…“ zahučí len a napije  sa čaju. Rozmýšľa, čo spraví. Pôjdu na tu párty, skočia tento hlúpy cirkus a skončí sa to. Lenže len jedna polovica problémov, pretože je tu ešte páska. Páska a Dylen. Čo spraví, keď už bude isté, že sa z toho dostali? Zabije ho? Možno by ho mohol presvedčiť, aby ho nechal odísť, lenže… to je takmer nemožné. Dylen by bol hlúpy, keby mu to dovolil.

Povzdychne si a zdravou rukou odhodí perinu. Dylen, sediaci v kresle blízko postele, sa okamžite zdvihne, aby mu pomohol na nohy. Podoprie ho a odprevadí ho až k dverám kúpeľne.

Pred dverami sa zastaví a pustí Kyla dnu. Ten vojde do malej vykachličkovanej miestnosti a zavrie za sebou. Potrebuje byť sám. Potrebuje aspoň tri letenky na cudzie mená, potrebuje nový pas a ešte nejaký počítač. Svoj notebook nechal v Dome smútku a pochybuje, že by bolo múdre plánovať detaily úteku  na Dylenovom počítači.

Uľaví si. Je rád, že to zvládne sám. Ak by ešte raz mal zažiť ten trápny pocit, keď mu Dylen pomáhal dokonca aj pri tomto, asi by to neprežil.

Opláchne si tvár studenou vodou a zadíva sa na svoj odraz v zrkadle. Ako dlho sa neholil? Prejde rukou po strnisku a v duchu počíta. Tri dni. Hrozné. Vždy si zakladal na tom ako vyzerá a teraz má mastné strapaté vlasy, neoholenú tvár a tvár mŕtvoly. Z poličky vezme penu na holenie, ale zatočí sa mu hlava a vypadne mu z ruky.

„Kurva…“ nenávidí bezmocnosť. Už je mu lepšie, len na neho niekedy príde zvláštna slabosť a on by sa najradšej hodil do postele. Ale slabosť- neslabosť oholí sa, aj keby ho to malo zabiť!

Dylen opierajúci sa o dvere kúpeľne práve rozmýšľa o otvorení nového hotela, keď začuje treskot. Bez zaváhania otvorí dvere. Nájde Kyla stáť so zúrivým výrazom pri umývadle. Pri nohách sa mu váľa pena na holenie.

„Pomôžem ti.“ Navrhne a zdvihne ju.

„Nemusíš.“

„Bez námietok. Ak chceš ísť so mnou, musíš sa šetriť a dať sa čo najskôr dokopy.“ Kyle je tvrdohlavý ako mulica, zrejme by s ním šiel aj keby mu to nedovolil.

„Tak dobre.“ Sadne si na kraj vane a nastaví tvár. Dylen zatrasie penou a potom si z nej nastrieka na ruku. Rozotrie ju po Kylovej tvári a z porcelánovej misky vytiahne holiaci strojček. Presným pohybom prejde strojčekom po dokonalo vykrojenej brade a hneď na to pod tečúcou vodou opláchne žiletku. Opakuje to, až kým nie je Kylova tvár znova hladká.

„Ďakujem.“ Zamrmle Kyle. Ešte stále má chuť ho podpichovať a dráždiť, ale dostáva na to čoraz menej príležitostí. Dylen je ako hlavolam. Už si myslel, že ho pozná, keď sa zrazu ukázala ďalšia, možno desivejšia časť  jeho osobnosti. Zistil, že bezcitný zabijak dokáže byť aj milý a starostlivý. Bol by radšej, kedy sa to nikdy nedozvedel.

„Chceš sa okúpať?“ kývne na porcelánovú vaňu na nožičkách. Je dosť malá a už dlhšie sa ju chystá vymeniť, ale stále si na to akosi nenašiel čas.

„Áno.“ Neváha. Necíti sa dobre a vie, že mu kúpeľ pomôže. Dylen napustí vodu, kvapne do nej trochu mandarínkovej peny.

Kyle zo seba s Dylenovom pomocou zhodí šaty a vkĺzne do horúcej vody. Zranenú ruku položí na okraj vane. Dylen vezme šampón, ktorý bol pribalený v balíku, čo dostal od mami na narodeniny spolu so sprchovým gélom a penou do kúpeľa.

„Umyjem ti vlasy.“ Povie tónom, ktorý neznesie námietky. Do ruky vezme sprchu a namočí mu ich. Poriadne ich namydlí, prstami sa v nich začne prehrabovať. Čechrá ich, hladí. Jemne masíruje temeno, pričom sa vyžíva v tom, aký účinok to má na Kyla. Spláchne mu penu a skôr ako sa stihne Kyle spamätať, obíde vaňu. Vezme do rúk sprchový gél.

Prekvapenému Kylovi pomaly namydlí nohu a ľahučko ju pohladí.  Rukami objíme lýtko, pritlačí naň, povolí stisk a potom zase pritlačí. Z mydlenia sa stáva masáž. Príjemná masáž. Kyle zakloní hlavu a zavrie oči.

Keď sa Dylenove ruky dostanú na stehno, zavrní, ale nepohne sa. Nechce ho vyrušiť. Čo keby prestal? Dylen sa usmeje. Má rád, keď sa ho môže dotýkať. Naberie ďalšiu várku sprchového gélu a venuje sa druhej nohe. Neponáhľa sa, chce si to vychutnať a zároveň chce, aby si to vychutnal aj Kyle.

Vždy rád rozmaznával svoje polovičky, aj keď si to nikdy nemohol dovoliť tak okato, aby si uchoval fasádu zdvorilého gentlemana. Zdvorilý gentleman nevie robiť erotickú masáž- aspoň teoreticky. Už dávno si všimol, že na neho tá teória nikdy veľmi nesedela. 

Jednu ruku vráti na ľavú nohu a nenásilným tlakom mu roztiahne nohy. Pohladí stehná a tvárou sa nakloní  bližšie ku Kylovým perám. Pobozká ho a laškovne mu šepne do ucha.

„Spravím ti to. Urobím ti dobre.“ Kyle sa zachveje, ale neotvorí oči.  Zacíti Dylenovu ruku v svojom rozkroku a blahom vydýchne. Teplá voda, láskajúca ruka medzi nohami a Dylenov jazyk, čo ho príjemne šteklí na krku presne tam , kde je citlivý. Doháňa ho to k šialenstvu.

Dylen sa odtiahne od toho lákavého krku, aby sa mohol zadívať na svoju ruku tancujúcu v Kylovom rozkroku. Pomaly, skoro až lenivo prechádza po celej jeho dĺžke a občas, akoby mimochodom, obkrúži palcom špičku. Druhou rukou vyhľadá bradavku, stlačí ju v prstoch, aby ju mohol vzápätí pohladiť. Kylov dych sa zrýchli.

Všade je para z horúcej vody a vo vzduchu sa vznáša vôňa hriechu. Ničím netlmené vzdychy sa rozlievajú kúpeľnou, voda z vane vyšplechuje. 

„Prosím…prosím!“ vyrazí zo seba Kyle a trochu sebou šklbne. Dylen je diabol. Nevie, či bol taký vždy alebo to v ňom prebudil on, ale je to.. je to diabol. Z vane vyšplechne ďalšia voda, dopadne na Dylena, čím ho zamočí, ale on si to nevšíma. Nakloní sa nad Kyla, prisaje sa mu na pery a pohyby rukou milosrdne zrýchli. Aj tak to preťahoval poriadne dlho.  Vsaje do úst nezbedný jazyk, rukou stlačí bradavku.

Jeden výkrik a dokonalé uvoľnenie.

Dylen ešte chvíľu hladí ochabnutý úd, a odtiahne sa, až keď sa Kylov dych upokojí. Cíti nepríjemný tlak v nohaviciach a zatúži po uvoľnení. Ešte chvíľu. Povie si a pomôže Kylovi z vane. Vyutiera ho dosucha, rýchlo skontroluje ranu a prehodí cez neho svoj župan.

Napriek námietkam Kyla podoprie a odvedie ho do spálne. Pomôže mu do postele.

„Idem vypustiť vodu z vane a trochu to tam spratať.“ Ale hlavne idem masturbovať. Ale to už nepovie.

„Počkaj. Chcem to vidieť.“ Ozve sa Kyle.

„Čo?“ O čom to hovorí? Nechápe. Prečo by chcel vidieť, ako vypúšťa vodu z vane?

„Ideš sa urobiť, že? Urob to tu. Chcem sa dívať.“

Dylen prekvapenie vytiahne obočie. Ako to vie? Zamyslí sa nad tým návrhom.  Je to úchylné, choré, šialené a príšerne vzrušujúce. Páči sa mu to, nikdy by to pred nikým nepriznal, ale rád sa hrá.

Usmeje sa. Vlastne prečo nie. Kyle sa posadí,  za chrbát si dá mäkkú podušku. Chce mať dobrý výhľad.

Dylen zo seba zhodí tričko. Iba v teplákoch, ktoré na ňom vyzerajú zvláštne, prejde ku kreslu, v ktorom tak rád sedáva. So zvláštnym úsmevom ho presunie blízko postele, tak aby bol presne oproti Kylovi. Kyle sa zachveje, vstrebáva každý kúsok vypracovanej hrude. Dokonalý.

Dylen sa na okamih zarazí, ale potom sa vyzlečie úplne donaha. Je vzrušený. Uvoľnene si sadne do kresla a rozkročí nohy. Na ústach vyzývavý úsmev a pohľad zabodnutý na Kylovej tvári. Kyle pozrie medzi jeho nohy. Má ho krásneho. Fascinovane sleduje ruku, ktorá ho bez rozpakov zovrie.

Dylen sa hladí, pričom sleduje Kylov pohľad. Zrazu prestane. Niečo ho napadlo.  Prehodí si nohu cez operadlo kresla. Drevo sa mu nepríjemne zaryje do svalu, ale pre to vzrušenie je ochotný to ignorovať.

 Kyle fascinovane pozoruje, ako si Dylen prehodí cez operadlo aj druhú nohu a tým mu ukáže najvzrušujúcejší obraz, aký kedy vôbec videl. Vzrušujúco roztiahnuté nohy, dokonalý výhľad na jeho rozkrok aj ružový otvor, ktorý ho doslova volá. Zahryzne si do pery a rukou skĺzne pod perinu.

„Chcem to vidieť.“ Ľahko chrapľavý hlas. Kyle teda odhodí prikrývku a kľakne si na kolená. Rukou si netrpezlivo rozviaže pásik od županu. Nechá ho spadnúť dole a zovrie svoj úd. Chcel by, chcel by…

Dylen spustí nohy do polohy, v akej bol predtým. Na stehnách má červené obtlačky opierok.

„Nasliň si prsty.“ Prikáže Kylovi chrapľavo.

Kyle sa zarazí. Otvorí ústa, chce niečo povedať, ale napokon si to rozmyslí. Skrátka poslúchne. Je to príliš vzrušujúce na to, aby namietal, aj keď len na oko. Vkĺzne si prstami do úst. Jazykom sa s nimi hrá, cmúľa ich a pritom pozerá priamo do vzrušujúcich hnedých očí.

„Stačí. Teraz si ich tam daj.“ Kyle sa zachveje. „Tak aby som to videl.“ Dodá.

Kyle sa k nemu natočí chrbtom a vypučí naňho zadok. S jednou rukou toho veľa nezmôže, ale teraz na to vôbec nemyslí. Obkrúži prstom dierku a vkĺzne ním dnu. Cíti Dylenov spaľujúci pohľad a je mu z neho dobre. Zachveje sa. Áno! To je ono. Začne ho vysúvať a zasúvať, pridá ešte druhý prst. Ak to smeruje k tomu, k čomu si myslí, k tomu čo chce, musí sa pripraviť. Dylen sa postaví, vytiahne z šuplíku gél, ktorým si potrie svoj úd. Prejde ku Kylovi a otočí ho na chrbát. Zobral by si ho aj odzadu, ale s tým ramenom to bude takto lepšie.

„Teraz si ťa vezmem. Chceš?“ nakloní sa nad jeho tvár. Chytí mu nohy a vyloží si ich na plecia. Kyle si ho rukou pritiahne a pohltí jeho ústa.

„Odpovedz.“

„Áno, chcem ťa.“ Vydýchne mu do úst.

„Ah!“ vydýchne pod náhlym Dylenovým vpádom. Ruku mu vpletie do hnedých vlasov a pritiahne si ho ku krku. Dylen sa začne pomaly pohybovať. Vášnivo sa mu prisaje na krk a vytvorí značku. Zrýchli svoje pohyby, Už sa nedokáže ovládať, chce to ukončiť.

„Áno! Áno!“ Panebože, to je ono! Pohne sa proti jeho prírazom. Zladia svoje pohyby.

„Ešte!“ vykríkne vášnivo. Už bude! Svaly sa mu stiahnu a on vyvrcholí. Unavene sa zvezie do vankúšov. Pootvorenými očami sa zahľadí do Dylenovej tváre. Tvár ma stiahnutú rozkošou a pri každom príraze jemne vydýchne.

Zrýchli svoje pohyby a vyvrcholí aj on. Už dlho sa neurobil tak rýchlo. Zvalí sa vedľa Kyla a lenivo zívne. Toto by potreboval pravidelne. Mama mala pravdu. S Kylom je naozaj všetko akési nové, nič nie je nudné.

„Mám chuť na kakao.“ Ozve sa Kyle zvláštnym hlasom a posadí sa. Dylen prekvapene zamrká. Čo to povedal?

„Kakao?“ spýta sa, aby si potvrdil, či počul dobre. Nejako sa mu to nezdá.

„Hej.“ Prikývne a pozrie na rozvaleného Dylena. Už sa mu tu nechce ležať, veď spal posledné dva dni.

„Tak dobre. Myslím, že by sme ho mali mať.“ Sadne si, venuje Kylovej šiji jednu pusu a vyhrabe sa z postele. Nazuje si papuče a nahodí na seba aspoň dlhé tričko. 

„Mám ti pomôcť?“

„Nie!“ zdesí sa Kyle a zabalí sa do županu, ktorý sa nejakým spôsobom dostal na zem.

V kuchyni si sadne za stôl a zaujato pozoruje Dylena, ktorý sa  v kuchyni zvŕta ako šikovná gazdinka.

„Assassin, nájomný vrah, šikovná gazdinka. Neuveriteľné.“ Nepomôže si a podpichne ho. Dylen sa zatvári nijako a pokračuje v prihrievaní mlieka. Po takom skvelom milovaní nemá náladu na hádku. Nasype do šálky dve lyžičky kakaa a do druhej si hodí vrecko čaju. Do kanvice napustí vodu. Kým sa začne variť, zaleje kakao horúcim mliekom a šálku s pariacou sa tekutinou postaví pred Kyla. V kuchyni je prítmie, celú miestnosť osvetľuje len slabé svetlo na digestore.

Kyle oboma rukami objíme šálku a pomaly si odpije. Nevie, prečo toto navrhol. Naposledy pil kakao s matkou. Bolo to dávno. Tak dávno.

Dylen si zaleje čaj a otočí sa ku Kylovi. Opretý o linku sleduje jeho pohyby rúk a akýsi zvláštny smútok, ktorý sa mu z ničoho nič objavil v očiach.

„Máš fúzik.“ Zasmeje sa. Kyle si ublížene utrie ústa. Nemá rád, keď sa z neho smeje.

„Chcem, aby si zostal.“ Prehovorí Dylen. Kyle sa zarazí.

„Kde?“

„So mnou.“

Stuhne. To myslí vážne? Pozrie mu do tváre. Myslí. Položí šálku na stôl, pretože sa mu trasú ruky.

„Nie.“ Pohoda, ktorá v ňom doteraz panovala, je preč.

„Prečo?“

„Lebo…“ postaví sa so zámerom odísť. Vôbec sa mu táto situácia nepáči. Zastaví ho Dylenova ruka.

„Prečo? Odpovedz.“ Nevzdá sa tak ľahko. Trvalo mu dlho, kým sa odhodlal, čo len pomyslieť na to, že by mohli spolu zostať. Kylove odmietnutie ho irituje.

„Neverím ti.“ Povie. „Nemôžem s tebou byť.“ V žiadnom prípade!

„Neveríš mi? Myslíš si, že len preto, že som zabijak, som bastard bez štipky dôveryhodnosti?“

„Nejde o to, že si vrah! Ide o to, že si človek! Ľudia majú v sebe niečo, čo ich núti myslieť v prvom rade na seba. Je to ľudská prirodzenosť, lenže u teba je to nebezpečné! Keby si ma zradil ty, stálo by ma to život.“ Nerozumie mu. Dylen mu vôbec nerozumie!

Dylen sa na okamih odmlčí. Zahľadí sa mu do očí a konečne mu to dôjde.

„Ty si myslíš, že len preto, lebo ťa zradila tvoja mama, ťa musí zradiť každý žijúci človek? To je paranoidné!“

„Nič nevieš!“ zvrieskne. „Nemáš potuchy, koľko ľudí ma už podrazilo. Nemáš ani predstavu, aký sú ľudia v skutočnosti. Nie ako vyzerajú, čo hovoria, ale aký sú tu.“ Ďobne ho prstom do hrude.

„Nevieš, aké to je, keď ťa jediný človek, kvôli ktorému žiješ, predá pre vlastný prospech! Nevieš, aké to je, keď žiješ s ľuďmi, ktorí sa síce správajú láskavo, ale zakaždým, keď ťa vidia, myslia len na to, ako sa ťa zbaviť! A keď ti osoba, do ktorej si zamilovaný, hovorí do očí sladké vyznania, a popri tom v duchu rozmýšľa o tom, ako ťa čo najrýchlejšie dostať do postele. 

Nevlastná sestra, ktorá ti donesie misku polievky, pretože si chorý, povie ti „skoro sa uzdrav“ a popri tom sa v myšlienkach smeje nad tým, ako ti napľula do polievky.“ Zhlboka sa nadýchne a snaží sa upokojiť vlastný dych.

„Mohol by som pokračovať do zajtra a aj tak by som ti nevymenoval všetko.“ Nemôže s ním zostať, nemôže mu dôverovať.

„Keby som zostal s tebou, zabilo by ma to! Neprerušuj ma!“ stopne ho skôr, ako stihne otvoriť ústa. „Pretože keby nám to nevyšlo a my by sme sa po čase rozišli, čo by si urobil? Nechal by si ma len tak odísť? Napriek tomu, čo všetko o tebe viem?! Napriek tomu, že môžem mať niekde skrytú kópiu tej pásky? Nenechal. Samozrejme, že nie! A vieš prečo?! Lebo si človek, lebo myslíš v prvom rade na seba! Ako ja, ako tvoja mama, ako každý jeden normálny človek!  To je realita.“

„Kyle.“ Nič iné. Žiadne presviedčania, žiadne vyznania, len meno vyslovené hlbokým hlasom. Pustí mu ruku, a vážne mu pozrie do očí.

„Nenechám ťa odo mňa odísť len preto, že sa bojíš záväzkov. Bojíš sa vážneho vzťahu, utekáš od každého, s kým sa začínaš cítiť dobre… lenže ja nie som ako ostatní. Viem, o tebe viac ako ktokoľvek iný. Som sebecký bastard, ktorý sa skrýva za škrupinkou gentlemana a ty si jediný, kto to vie. Som vrah, obchodník, podvodník a som sebec, ktorý sa nepozerá na to, čo chcú ostatný. Ibaže to nikto nevie! Len ty.

Takže ty by si mal vedieť najlepšie, že sa ťa nevzdám len preto, lebo to chceš ty. Nevieš, na čo myslím, preto nemôžeš vedieť, či ťa zradím alebo nie! Nezaujíma ma, že sa všetci ostatný, s ktorými si sa zaplietol, rozhodli obetovať teba pre svoje dobro. Nezaujíma ma to, lebo ja nie som ako ostatný! Mal by si sa nad tým zamyslieť.“

Vezme svoj čaj a nechá ho stáť uprostred kuchyne.

Kyle si povzdychne. Odpije z kakaa, ktoré je zrazu akési horké a zavrie oči. Nevie… Nevie, čo má robiť.