Kapitola 26

Zapne si gombičky až po krk, upraví stojačik a uviaže dokonalý uzol na kravate. Vezme z dreveného stolu  svoje Rolexky a nasadí si ich na opálenú ruku. Je hotový. Vlasy si ulízal dozadu, navoňal sa obľúbenou voňavkou a obliekol si svoj najlepší oblek. Pozrie sa na seba v zrkadle. Je spokojný. Dal si záležať, aby vyzeral dokonale. Nevie, či čaká, že sa mu Kyle hodí okolo krku, ale chystal sa takmer dve hodiny, ak zaráta aj kúpeľ.

Napije sa vína, ktoré mu pred chvíľou doniesla hotelová služba. Musí ísť pre Kyla. Po tom rozhovore v kuchyni sa milosrdne presťahoval do hotela. Jednak preto, aby Kyle mohol rozmýšľať bez toho, aby mu dýchal na krk a jednak pre to, že potreboval doriešiť obchodné záležitosti a s Kylom v blízkosti to jednoducho nešlo. To nedokázal myslieť na akcie, trhovú cenu ani na nový hotelový bazén, ale len na to, ako Kyla cez niečo prehnúť a zobrať si ho. Áno, Kyle má na neho vskutku zničujúce účinky.

Vezme do ruky mobil a rýchlym pohybom vytočí číslo svojho  Viedenského bytu. Snáď to Kyle zdvihne.

„Áno?“

„Za päť minút som tam. Si nachystaný?“ hlas bez výrazu. Skoro ako hlas toho chlapa, ktorý na vás hovorí, keď vytočíte číslo informácií.

„Čakám ťa.“

Kyle zloží slúchadlo a rýchlym krokom prejde k zrkadlu. Na sebe má nový značkový oblek, košeľu, ktorej farbu by charakterizoval ako „kráľovskú modrú“  a čisto čiernu kravatu. Vlasy okolo tváre usporiadané v trochu chaotickom účese spolu s jednou  náušnicou v pravom uchu, vytvárajú obraz šibala.

 Dal si záležať na tom, ako bude vyzerať. Za ten čas, čo bol bez Dylena sa jeho rozhodnutie nijako nezmenilo, ale to nič nemení na tom, že na neho chce zapôsobiť. Chce, aby nad ním Dylen slintal.

Trochu sa bojí, ako sa ten večierok nakoniec vyvinie, ale má pocit, že by to mohlo dopadnúť dobre. Otázkou je čo potom? On by chcel odísť, lenže otázne je, či ho Dylen pustí? Povedal, že chce aby spolu zostali, lenže to znelo skôr ako reči nejakého pubertálneho chalana s nekonečným entuziazmom ako seriózna reč dospelého muža. On vždy dáva na rozum a ten mu hovorí, že hneď ako to bude možné, musí zmiznúť.

Vyplazí svojmu obrazu jazyk a zamračí sa. Už dávnejšie stratil svoj piercing a kvôli neustálym problémom nemal čas kúpiť si nový. Teraz mu tá dierka zarástla a ak bude chcieť mať guľôčku v jazyku znova, bude si ho musieť dať ešte raz prepichnúť. Otrava!

Mrkne na hodinky. Fajn, je čas. Vyjde na chodbu  a zamkne za sebou dvere. Luxusným výťahom sa nechá doviezť až na prízemie, kde ho už čaká Dylen. Kyle sťažka prehltne a usmeje sa trochu kŕčovitým úsmevom. Zrejme nie je jediný, kto sa rozhodol očariť. Ešte na Dylenovi tento účes nevidel a musí skonštatovať, že je viac ako vzrušujúci.

„Vyzeráš úžasne.“ Prehovorí Dylen a usmeje sa. „Ideme?“

„Iste… ďakujem.“ A čo má povedať on? Vyzeráš na pomilovanie? Alebo skôr : nejdeme si to najskôr rozdať v tom výťahu?

Musím sa upokojiť!

Dylen sa spokojne usmeje. Všimne si, ako pôsobí na Kyla, čo príjemne pošteklí jeho ego. Zamieri k veľkej čiernej limuzíne, vedľa ktorej čaká šofér v dokonale nažehlenej uniforme.

„Pane.“ Jemne skloní hlavu a potom otvorí dvere. Dylen nezaváha a vkĺzne na sedadlo potiahnuté bielou kožou. Kyle so šokovaným výrazom nasleduje jeho príkladu. Hneď ako za nimi šofér zatvorí dvere si ho pritiahne Dylenova ruka. Pery sa im spoja v krátkom bozku.

„Pusa na privítanie.“ Vysvetlí ochotne Dylen a usmeje sa. Úprimne. Kyle otvorí ústa, ale potom ich len na prázdno zavrie. Má pocit, že sa mu to sníva. Limuzína? A čo ten úsmev?

Až po chvíľke je schopný rozumne reagovať. Bozk ignoruje a radšej sa zameria na niečo prekvapivejšie.  

„Limuzína?!“ nemôže tomu uveriť. Limuzínu videl vždy len zo vzdialenosti tristo metrov.

„Veľmi ju nepoužívam, ale keď ide človek na podobné večierky, očakáva sa od neho, že sa dovezie na niečom veľkolepom.“ Pokojne oznámi.

„Ona je tvoja?“ Myslel si, že ju má požičanú.

„Samozrejme. Čo si si myslel?“

„Ja neviem… že ju máš požičanú, napríklad.“ Na chvíľu sa odmlčí, ale potom mu to nedá. „Ty si asi zasrane bohatý, že?“ nikdy si to neuvedomil, až teraz. Dylen sa nesprával povýšene, no možno len trochu, ale to by neprisudzoval peniazom.

„Vlastním viac ako tridsaťpäť hotelov v celej Európe. Dosť to vynáša zvlášť, keď vieš, ako to chodí. Respektíve, každý hotel má VIP izby, v ktorých môže bývať hocikto a nikto sa o tom nedozvie. Využívajú to poväčšine slávne osobnosti, ktoré nechcú, aby ich otravovali novinári alebo zločinci, ktorí sú zvyknutý na komfort a nechcú, aby polícia vedela o každom ich kroku.

Okrem toho… mám dobrú bokovku.“

Kyle sa zarazí. Prečo si to nikdy neuvedomil? Veď vedel, že je vlastníkom tých hotelov, ale nejako predpokladal, že sa tomu nevenuje naplno a má to len ako zásterku, aby mohol vraždiť bez toho, aby na seba prilákal nežiadanú pozornosť.

„Prečo to potom robíš?“ nechce priamo povedať „vraždíš“ uvedomuje si, že by ich mohli odpočúvať. Vlastne… nemal by sa na to pýtať vôbec, ale nejako mu to nedá.

„Robil som to ešte predtým, ako som sa dal na podnikanie s hotelmi. Nejako mi to zostalo.“

„Hmm..“ už nepovie nič. V zložkách FBI sa dočítal, že sa Assassin objavil na scéne pred piatimi rokmi. Zrejme FBI nemá presné informácie, keďže Dylen prvý hotel otvoril pred siedmimi rokmi. Logicky, ak so zabíjaním začal predtým, musí najmenej sedem rokov vraždiť.

Najmenej.

„Ako dlho?“ je zvedavý ako stará baba. Dylen sa usmeje. Netvári sa, že nevie, na čo sa pýta.

„To nie je dôležité.“

„Rozumiem.“ Mohol mu to povedať! Teraz ho to bude žrať.

„Sme tu.“ Oznámi Dylen a odniekiaľ vytiahne malú škatuľku. Už včera do nej schoval USB kľúč so všetkým, čo zistili. Okrem toho videa doložili aj zoznam obetí a Kylovi sa podarilo odniekiaľ zohnať  doklady o prevode peňazí zo súkromného účtu jedného agenta na účet niekde na Floride. Vypátral, že účet patrí jednému z nájomných vrahov, a keď už bol v tom doložil aj celkom slušné dôkazy, aby toho vraha mohli rovno zatknúť. Dylenovi to naháňalo hrôzu, pretože si uvedomoval, že to mohol byť pokojne on. Kyle je vo svojej brandži jednoducho génius.

Otvoria sa dvere a šofér ich s profesionálnym úsmevom podrží. Kyle vystúpi.  Veľká budova vo viktoriánskom štýle s mramorovými schodmi k dverám.

„Pôsobivé, nemyslíš?“ ozva sa spoza neho Dylen a potom dodá. „Reichet tu často usporadúva takéto snobské večierky. Väčšinou sa im vyhýbam, ale dnes som prišiel viac ako ochotne.“

„Poďme.“ Chce to mať za sebou.

„Iste…“

Reichet si odpije zo šampanského a vyčarí ďalší z rady úsmevov.

„Máte nádherné šaty, slečna.“ Obdarí komplimentom jednu z možných budúcich investoriek.

„Ďakujem.“ Plachý úsmev a potom ladný odchod. Reichet ocení jej krásnu postavu, ale to, že je pekná, ju aj tak nezachráni pred tým, aby ju ošklbal. Už sú tu takmer všetci pozvaný hostia, ale ten na koho je zvedavý, sa zatiaľ neukázal. Riaditeľ FBI prijal jeho pozvanie, čo ho prekvapilo a zároveň potešilo. Aspoň bude zábava. Má rád výzvy a postarší pán v tak vysokom postavení s bystrým umom je pre neho výzva.

„Reichet.“ Ozve sa spoza neho známy hlas.

„Dylen!“ otočí sa. Prekvapene pootvorí ústa. „Preboha, vyzeráš výborne!“  premeria si ho od hlavy po päty. Vždy vyžaroval zvláštnu charizmu a ľudia sa v jeho prítomnosti odjakživa cítili uvoľnene, ale ešte nikdy ho nevidel takto. Je to prekvapenie. Myslel si, že je to len obyčajný chlap ako každý druhý a on popri tom dokáže vyzerať ako prvotriedny fešák. To by do neho nepovedal.

„Ďakujem.“ Nechá sa priateľsky potľapkať po pleci aj keď vie, že je to len jeden z mnohých Reichetových trikov, ako si udržať obchodných partnerov a získať u nich rôzne výhody. Dylen ho v skutočnosti prekukol na prvý pohľad, ale nechal si to pre seba. Takto si Reichet myslí, že má výhodu, čo ho robí menej ostražitým.

„A kde máš tú svoju novú polovičku?“ s hraným záujmom prehodí Reichet a položí prázdny pohár na tácňu okoloidúceho čašníka. Síce ho trochu prekvapilo, že si našiel niekoho nového tak skoro po rozchode so Sherly, ale vlastne … prečo nie? Je bohatý a príjemný. Môže si to dovoliť.

„Obstaráva pitie.“

Ako na zavolanie sa zjaví Kyle s dvomi pohármi.

„Ahoj, Reichet. Dlho sme sa nevideli.“ Pozdraví sa zdvorilo a jeden pohár podá Dylenovi. Reichet prekvapene pootvorí ústa. No toto!?

„Vy ste…spolu?“

„Vďaka tebe. Keby si nás nepredstavil veru neviem.“ Pokojne potvrdí Kyle. Dohodli sa tak s Dylenom už včera. Jediný spôsob, ako mohol Dylen prepašovať Kyla na večierok bola taká, že povedia, že sú milenci, čo zase nemá až tak ďaleko ku pravde. Aspoň podľa Dylena.

„Aha.“ Reichet s falošným úsmevom, ktorý by len tak niekto neprekukol, spracováva informácie. Vie Dylen, s kým sa dal dokopy? Vie, že Kyle je Wizard? Ak to nevie, dalo by sa to speňažiť. Mohol by Wizarda vydierať. Ak to vie… možno by mohol cez Dylena vyťahovať z Wizarda informácie aj bez toho, aby musel zakaždým vysoliť taký balík peňazí.

Kyle sa pobavene usmeje. Skoro akoby presne vedel, na čo Reichet myslí. A možno vie…

„Pane?“ muž v čiernom obleku s tmavými okuliarmi a malou vysielačkou v uchu pristúpi k Reichetovi. Skoro ako duch. „Prepáčte, že vás ruším…“ zvyšok zašepká, takže to Kyle s Dylenom nezachytia.

„Je tu.“ Prehodí potichu Kyle. Je jedno ako potichu sa Reichet s mužom bavia, pred ním svoje  myšlienky nemôžu zatajiť.

Dylen ľahko prikývne a stratí sa v dave ako para nad hrncom. Včera, pri porade–ktorá sa skôr podobala na nepodarenú politickú diskusiu, ktorá nech sa politici snažia akokoľvek skončí krikom  – sa dohodli – skôr Dylen oznámil – že Kyle bude pri odovzdávaní informácií stranou.

Nezaobišlo sa to bez protestov a krvavej hádky, počas ktorej na seba nakričali všetky  možné aj nemožné urážky. Dokonca  aj Dylen vytasil bohatý slovník, ktorý by mu mohla závidieť kadektorá pouličná kurva. Vyhral.

Kyle sa zamračí a odpije z pohára. Ruka ho nebolí, akoby mohla keď sa nadopoval toľkými tabletkami, takže by to zvládol úplne bez problémov. Ten Dylen ho tak štve!

Dylen sa s jemným úsmevom prepletá medzi hosťami, očami hľadajúc jediného muža. Vo vnútri je vážny a sústredený, ale navonok by to naňho nikto nepovedal. Tam je! Trénovaným okom spozoruje troch mužov, ktorí sa maskujú za hostí. Ochranka. Ako sa k nemu dostane? Musí mu to predať, keď budú osamote. Nepotrebuje ďalších svedkov.

Vezme si slaný koláčik od milej čašníčky a potom pristúpi k mužovi, ktorý je rozhodne najmocnejší v celej budove.  Najbohatší nie je, v tom ho Reichet tromfne, ale drží v rukách moc, čo je možno lepšie ako peniaze. Ako pre koho.

„Dobrý večer. Som Dylen Hancock, rád vás spoznávam.“ Priateľsky mu podá ruku. Ľudia stojaci okolo zbystria pozornosť. Samozrejme všetci vedia, kto je ten muž v sivom obleku. Každý horí zvedavosťou a túžbou prehodiť k nemu aspoň slovo, ale uvedomujú si, že zapliesť sa s takým mužom by mohlo byť nebezpečné. Keď už pre nič iné, tak preto, lebo Reichet bude zúriť. Určite sa s ním chce rozprávať prvý.

„Dobrý večer. Malcolm White.“ Opätuje stisk ruky. Ten muž je zvláštny. Tak trochu obyčajný, a predsa sa mu ako jediný prihovoril, a to bez najmenšieho zaváhania.

„Mali by ste ochutnať tie šunkovo syrové rožteky, sú vynikajúce.“ Rozmýšľa, ako prejde k veci. Mal by konať rýchlo, kým sa tu zjaví Reichet a bude po ňom hádzať blesky.

Keby si bol istý, že žiaden agent z Malcolmovej ochranky nepatrí k tým šialencom, čo sa krútia okolo „nového sveta“ povedal by to i v ich prítomnosti, lenže… Lenže je tu reálna možnosť, že jeden z nich patrí k tým idiotom a pokúsi sa ho zabiť. Nenápadne sa natočí tak, aby mu do tváre videlo čo najmenej hostí.

S nezmeneným výrazom povie:

„Kynley je zradca. Mám dôkazy, uvidíme sa v knižnici. Päť minút, príďte sám. Zradca nikdy nie je len jeden.“ Usmeje sa a  opustí ohúreného agenta.

Knižnica preplnená starými zväzkami je pôsobivá, a predsa to nie je ono. Akoby jej chýbala tá atmosféra ticha a pokoja. Asi niečo bude na tom, že si za peniaze nekúpite všetko. Dylen sedí v mohutnom kresle, popíja šampanské, keď sa blízko jeho hlavy ozve šťuknutie.

„Ako ste to mysleli? Kynley je zradca?“

„Ste tu sám?“ Je pokojný. Keby nebol, iba by si to celé sťažil.

„Áno.“

„Teraz vytiahnem niečo z vrecka. Nie je to zbraň.“ Vytiahne škatuľku s USB kľúčom. Otočí sa k agentovi a podá mu ju.

„Je to váš dôkaz.“ Pomaly mu ju podá.

„Ako o tom viete?“ Prekvapilo ho, keď sa mu tento muž prihovoril. Ale viac ho šokovala tá veta o zrade. Už dlhšie má podozrenie, že sa v FBI niečo deje a on to nemá pod kontrolou, lenže nemal dôkazy a vlastne ani predstavu o tom, čo by to mohlo byť. Zrazu sa objavil tento muž a podáva mu dôkazy.

„Dostalo sa mi to do ruky náhodou. Priateľ sa toho potreboval zbaviť, tak mi to dal. Avšak… vaši agenti sa dozvedeli, že toho veľa viem, a tak sa ma rozhodli zbaviť. Ja vám to dám a som presvedčený, že s tým niečo rýchlo spravíte.“

„Rozumiem.“

„Oh a mimochodom…  Mám to všetko skopírované, a ak sa náhodou rozhodnete, že bude predsa lepšie zbaviť sa ma, jeden môj priateľ to pošle médiám.“

„My pred médiami nič neskrývame.“ Namietne agent White.

„Keď uvidíte, o čo v skutočnosti ide, tak to skrývať budete. Čo by verejnosť povedala, keby sa dozvedela, že agenti FBI beztrestne rozhodujú o živote a smrti? Že bez mihnutia oka odsúdia na smrť mladú ženu len preto, lebo pred časom niekomu ukradla auto? No myslím, že priaznivo by nereagoval nikto.“ Bez obzretia sa pohne k dverám. Chytí do rúk kľučku, ale skôr ako odíde povie:

„Mne je jedno, čo urobíte. Ja nie som váš nepriateľ, nemienim vás potopiť. Skrátka len chcem, aby mi konečne prestali ísť po krku. Ak to zariadite, necítim potrebu o tom niekomu hovoriť.“

„Chápem.“ Povie agent a schová zbraň naspäť do puzdra. Už je v knižnici sám a len jemná mandarínkovo korenistá vôňa dokazuje, že tu nebol sám.

„Reichet, je mi to nesmierne ľúto, ale budem musieť odísť. Niekedy ti to vynahradím.“

„Ale iste.“ Ledva dokáže skrývať svoje podráždenie. Najskôr sa mu stratí v jeho vlastnom dome a teraz mu povie, že sa rozhodol odísť. A to sa spolu ani nerozprávali!!

Malcolm White opustí budovu a nasadne do svojho mercedesu.

„Michael, zaves ma do práce.“ Prikáže šoférovi a otvorí svoj notebook. Za chvíľu sa prehrabáva dokumentmi od neznámeho muža. Po vzhliadnutí videa na chvíľu privrie oči.

„Poď rýchlejšie. Musíme niečo dôležité vybaviť.“ To im neprejde! Nevie, kto bol ten muž, čo mu toto dal, ale nebude po ňom pátrať. Nechá to tak, koniec koncov veľmi mu pomohol.

„Odišiel.“ Oznámi Kyle. „A vyzeral rozrušene.“

„Poďme aj my.“ Navrhne Dylen.

„Pod podmienkou, že ma pomiluješ v tej limuzíne. Vždy som to chcel skúsiť.“ Dylen na neho prekvapene pozrie.

„Súhlasím.“

Spravili to. A potom ešte dvakrát v hotelovej izbe. A raz v kúpeľni.

A ráno, keď sa Dylen zobudil, tam už Kyle nebol. Zmizol spolu so všetkými svojimi vecami. Keby sa v izbe nevznášala tá charakteristická vôňa milovania, možno by si Dylen/ Assassin myslel, že to celé bol len sen.

Lenže nie je! Nie je to len sen a ak si Kyle myslí, že si len tak zmizne a on ho nebude hľadať je na veľkom omyle!

Dylen sa napije minerálky. Oblečie sa, a aj keď to v ňom vrie s pokojným úsmevom zbehne na recepciu.

„Neviete, kedy odišiel môj priateľ? Mladý, vysoký s čiernymi vlasmi.“

„Áno, viem koho myslíte! Nechal si zavolať taxík. Bolo to asi pred dvoma hodinami.“

„Ďakujem. Môžem si od vás zavolať?“

„Ale iste.“ Prisunie mu po stole telefón.

 „Ann? Potrebujem letenku do Londýna.“

„Na kedy?“

„Už včera bolo neskoro.“

„Rozumiem.“