Kapitola 27

„Pane, mohli by ste sa, prosím vás zapnúť? Za chvíľu pristávame.“ Usmeje sa naňho letuška a stiahne ruku, ktorou ním jemne triasla.

„Zrejme ste nepočuli nášho pilota. Pred chvíľou to hlásil.“ Dylen sa rozpačito usmeje a poslúchne. Myslel na Kyla a zrejme pri tom zaspal. Len dúfa, že sa nezmýlil a skutočne to dobre odhadol. Snáď šiel naozaj domov. Určite tam nezostane, ale bude potrebovať nejaké  svoje veci, a tak je možné, že sa v svojom byte aspoň zastaví.

Pozrie von okienkom a povzdychne si. Ak ho tu nezastihne, ak ho tu nechytí, potom ho bude ťažké vystopovať. Vie to z vlastnej skúsenosti, veď raz už po ňom išiel. Mal síce veľmi odlišný dôvod, ale na fakte, že ho chce chytiť sa nič nezmenilo. Teraz ho chce nájsť možno ešte viac.

Hneď ako sa dostane z lietadla, zamieri von z budovy. Nemá so sebou nijaké kufre, takže ho tu nič nedrží. Mávnutím ruky zavolá žltý taxík a rýchlo doňho nastúpi. Nadiktuje šoférovi adresu a potom sa len bezmocne oprie o sedadlo. Teraz mu nezostáva nič iné, len počkať, kým sa tam dostanú.

„Bude to sedem libier, pane.“ Usmeje sa šofér svojím žltým úsmevom a natočí sa k Dylenovi. Ten vytiahne z peňaženky bankovku a hodí ju tomu nechutnému bradáčovi.

„Drobné si nechajte.“ Zamrmle a vyštartuje z auta. Samého ho prekvapí, aký je netrpezlivý.

Bože, nech tam je! Nech tam je!

Vybehne tých pár schodov a šperhákom otvorí dvere. Ovanie ho smrad. Tu sa pekne dlho nevetralo. Ignoruje svoju rozumnú časť, ktorá hovorí, že keby tu Kyle bol, otvoril by to debilné okno a začne prehľadávať miestnosť po miestnosti.

Nie je tu. Dokonca tu ani nebol, pretože sú všetky veci na svojom mieste. Na každej poličke je kopa prachu a ani v počítačovej miestnosti sa nikto ničoho nedotkol.

Do prdele!

„Kurva!“ zahreší už nahlas a zlostne zahodí prvú vec, čo mu príde pod ruku. Váza urobí ladný oblúčik a pri náraze do steny sa rozbije na márne kúsky. Dylen vojde do pracovne a sadne si do kresielka, čo tak často okupoval.

Už sa upokojil. Aspoň natoľko, aby nehádzal bez rozmyslu predmety okolo seba. Prehrabne si vlasy a vytiahne z vrecka mobil.   

„Ahoj George, to som ja Dylen. Potreboval by som od teba službu.“ Jeden z mála ľudí užitočných ľudí, ktorý ho pozná ako „Dylena“ a nie ako „Assassina“.

„O čo ide?“

„Potreboval by som, aby si z jedného Londýnskeho bytu zobral všetky veci, naložil ich do dodávky a nejako mi ich dopravil do môjho domu.“

„Čo myslíš tým všetky veci?“ George si vytiahne zápisník a pero. Pre pána Hancocka pracuje už dlho. Vie, že je to podnikateľ, ktorý sa orientuje vo svete hotelov a tiež vie, že nie je taký nevinný, ako si všetci myslia. Občas mu zavolá a chce po ňom, aby mu niečo ukradol alebo jednoducho niečo premiestnil. Je to ten typ muža, ktorý pre peniaze urobí aj pár nezákonných vecí. Je malá ryba, ale dobre platí a na rozdiel od jeho iných klientov, nechce príliš zložité veci, ako je ukradnúť desať karátový prsteň priamo z ruky  najstráženejšej ženy v Paríži.

„Počítač, elektroniku, oblečenie, osobné veci, knihy… Ako keby si chcel z toho bytu niekoho presťahovať ku mne domov. Neber nábytok ani koberce, ani nič podobné. Chápeš?“

„Iste, daj mi adresu. A kedy to má byť?“

„Ešte dnes. Do francúzska ich môžete premiestniť v mojom súkromnom lietadle. Zavolaj Ann, ona ti už povie, kde je a kedy môže letieť. A adresa…“ George na druhej strane usilovne píše, zatiaľ čo uvažuje, ako zoženie sfalšovaný súdny príkaz. Mrkne na adresu. Je to zlá štvrť, nebude problém sa tam dostať. Super.

„S peniazmi sa nezaťažuj, budem platiť štedro,  ostatne ako vždy.“

„Ann? To som ja. Niečo od teba potrebujem.“ Ann položí kávu na blízky stolík a oblizne si pery.

„Počúvam.“

„Dnes donesú do môjho domu nejaké veci. Potreboval by som, aby ste zohnali niekoho, kto ich vynosí z dodávky a dá ich do izieb. Chcem, aby ste oblečenie dali do skrine v mojej izbe a elektroniku dajte do jednej z horných spálni. Najlepšie by bolo, keby si zariadila, aby odtiaľ vyniesli posteľ a prerobili to na pracovňu. Drogériu daj do mojej kúpeľne a osobné veci do jednej z voľných skriniek v mojej pracovni. Máš vo všetkom voľnú ruku. Zariaď, aby to vyzeralo dobre a aby to bolo účelné.“

„Osobne na to dohliadnem. Mimochodom, volal pán Marshet, rozhodol sa podpísať tu zmluvu. Kedy mám dohodnúť schôdzku?“

„Neviem Ann, teraz mám niečo dôležité. Zatiaľ to nechaj tak.“

„Ale keď budeme dlho váhať, nič z toho nemusí byť.“

„Ja viem, ale toto je dôležitejšie.“

„Dôležitejšie ako obchod za tri milióny eur?“ je prekvapená. Toto sa ešte nestalo.

Dylen sa zamyslí.

„Áno. Ak to neurobím hneď… To je vlastne jedno. Vymyslí si, že mám momentálne rokovanie v Tokiu. Mám sa vrátiť koncom týždňa. Ak bude priveľmi netrpezlivý a bude chcieť vycúvať, povedz mu, že som ochotný upustiť z ceny o pol milióna. Ale len ak to bude naozaj nutné. Ak odmietne aj potom, uvar mu najhoršiu kávu ako dokážeš a pošli ho vieš kde.“

„Áno, pane.“

„Ešte niečo… Zisti mi, či si niekto objednal letenku na meno John Smith, Kyle Bennett alebo Izzy Dellorig. Ozvem sa za pol hodiny.“

A čo teraz? Pomyslí si a zahľadí sa na svoje ruky. Mohol tušiť, že utečie. Zrejme od neho bolo hlúpe myslieť si, že by to mohol cítiť rovnako. Ibaže on ho nenechá odísť. Nie…

Postaví sa a otvorí chladničku. Je hladný, od rána nejedol. Všetko vyzerá  pokazene a nechutne. Tie sardinky v plechovke by mohli byť v poriadku, ale rozhodne nebude jesť samotné sardinky. Fuj, len z toho pomyslenia je mu zle.

„Ann, máš niečo?“

„Áno, jedna letenka na John Smith bola rezervovaná do Manchestru a jedna do Londýna.“

„Zožeň mi letenku do Manchestru z Londýna, čo najskôr.“

„Áno, pane.“

O nejaký čas dozadu:

Kyle otvorí oči a potichu vylezie z postele. Na spiaceho Dylena radšej ani nepozrie. V kúpeľni sa oblečie do Dylenových vecí a rýchlo sa umyje sa. S česaním sa nezdržiava, len si hlasy prehrabne namočenou rukou. Najtichšie ako dokáže opustí izbu a zbehne na recepciu.

„Zavolajte mi taxík.“ Povie mužovi za stolom a usmeje sa. Nervózne sa zadíva na výťahové dvere. Čaká, kedy odtiaľ vybehne Dylen s tým svojím zdvorilým úsmevom a peklom v očiach.

„Bude tu o päť minút.“ Oznámi muž.

„Ďakujem. Myslím, že počkám vonku.“ Už aby bol preč. Zadíva sa na výťahové dvere.

Aké by to bolo, keby sa naozaj zobudil a prišiel tu pre neho. Ako by to dopadlo? Mal pravdu, keď tvrdil, že by im bolo spolu dobre? Možno by nebolo najhoršie keby… zasekne sa. Preboha, o čom to rozmýšľa?! Už blázni! Blázni!

Rýchlo vybehne z hotelu. Dopadlo by to zle! ZLE! Nesmie o ňom rozmýšľať. Musí ísť do svojho bytu a zobrať si odtiaľ aspoň základné veci. Pri krajnici zastaví taxík. Bez zaváhania do neho nastúpi.

„Na letisko.“ Prikáže. Za hotelom sa ani raz neobzrie.

„Jedno presso.“ Objedná si a ani sa nenamáha usmiať na čašníčku. Pozrie na náhliacich sa ľudí. Všetky letiská sú rovnaké. Sú ako mraveniská plné ľudí. Mimovoľne si spomenie na iné letisko a inú kaviareň, v ktorej sedel a počúval myšlienky ľudí. To ho sem vlastne dostalo. Zdá sa mu to ako večnosť.

Aktivuje svoju schopnosť a započúva sa.

Som hladný ako vlk. Dúfam, že mama niečo uvarila. Keby som ju len poslúchol a zobral si tú ženskú. Nemusel by som byť sám a…

Možno by som mohla zbaliť toho chlapa s červeným kufrom. Vyzerá byť bohatý, pri troche šťastia by som z neho vytiahla nejaké prachy a mohla si kúpiť aspoň jednu dávku.

Ako to myslí, že som nezabudol na minulosť?! To, že si ešte niekedy spomeniem na Viktóriu neznamená, že som sa nevyrovnal s naším rozchodom!

Čašníčka pred neho postaví šálku.

„Chcete doniesť noviny?“ spýta sa zdvorilo.

„Áno.“ Pozrie na ňu a prestane s počúvaním.

Kyle si odpije zo svojho pressa. Nezabudol na minulosť. Je pravda, že ho to značne ovplyvňuje a jeho paranoja pramení z toho, čo sa vtedy stalo, lenže…

Nie je také jednoduché vyrovnať sa s niečím, čo ma tak postihlo.  Doprdele, ja už vôbec neviem, čo robím!

Lietadlo do Londýna mu letí za pol hodiny, má teda ešte čas.

„Pane, vaše noviny.“

„Ďakujem.“ Aspoň nimi zabije čas. Začíta sa do prvého článku. Niečo o škandále okolo ministra zahraničných vecí. Ha! To vedel už pred dvomi rokmi. Otočí na ďalšiu stranu.

Tajnička. Nemá pero. Škoda.  

Ako schudnúť za desať dní? O bože to nemôžu napísať niečo zmysluplné? Koho zaujíma nejaká sprostá diéta!

Horoskopy. Síce tomu veľmi neverí, ale prečítať si to môže.

Lev… Neutekajte pred vážnymi rozhodnutiami! Mohlo by sa vám to vypomstiť. Hviezdy sú vám priaznivo naklonené, oplatí sa vám zariskovať. Zdravie síce trochu pokrivkáva, ale onedlho budete ako rybička!

„Choďte do prdele!“ zavrčí a zavrie noviny. Horoskopy sú obyčajné výmysly, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnosťou!

„Slečna, doneste mi účet.“

„Áno, pane.“  Vytiahne z vrecka saka peňaženku a vyberie z nej bankovku. Zabolí ho pri tom ruka a on znova zauvažuje, či si s ňou v noci niečo neurobil. Možno nemal trvať na tom treťom a štvrtom kole, ale chcel si ho užiť kým môže. Dylen je jediný človek, ktorý ho dokáže tak uspokojiť. Presne vie, čo potrebuje.

A ja od neho utekám.

„Budú to tri libry.“ Preruší jeho myšlienky servírka. Je jej za to vďačný. Smer, ktorým sa uberali nebol vôbec dobrý. Už sa rozhodol, konečne to skončilo! Tak prečo necíti úľavu? Práve naopak… cíti sa hrozne. Od rána je unavený, ubolený a z neznámeho dôvodu aj podráždený. Zdvihne sa. Prejde k odbavovaciemu pultu. Konečne môže nastúpiť do lietadla a nemusí sa stresovať, že sa tu zjaví Dylen a urobí scénu. Nemôže pochybovať!

„Robím dobre.“

„Čože?“ spýta sa zmetene žena, stojaca vedľa neho.

„Prepáčte, rozprávam si sám pre seba. Asi som prepracovaný.“

„To poznám.“ Chápavo poznamená.

„Tiež sa necítim najlepšie. Zomrel mi otec, letím mu na pohreb. Nevidela som ho už pätnásť rokov. Ja vlastne ani neviem, ako vyzerá. Prepáčte, že vám to hovorím, ale potrebovala som to zo seba dostať.“

„Iste.“ Povie, aj keď to nechce počúvať. Má dosť svojich problémov a dilem. Okrem toho, nemá rád túto tému.

„Najskôr som myslela, že tam nepôjdem, ale myslím, že sa z toho nedostanem, ak sa z toho vyvlečiem. Hovorí sa, že šoková terapia zaberá. Možno mi to pomôže.“ usmeje sa nervózne.

Kyle sa na ňu zamyslene pozrie.

„Možno máte pravdu.“  Odmlčí sa. Rad sa o kúsok posunie. Zrazu sa otočí a so zvláštnym pohľadom v očiach sa začne prebojovávať preč.

„Prepáčte, s dovolením…“

„Prosím Vás, kedy letí najbližší let do Manchestru?“ spýta sa udýchane atraktívnej blondínky za pultom.

„Za desať minút. Ak ho chcete stihnúť, musíte sa ponáhľať.“

„Výborne. Máte voľnú letenku.“

„Počkajte pozriem sa…“ prstami s gélovými nechtami naťuká niečo na klávesnicu. „jedno miesto v prvej triede a tri v turistickej.“

„Dajte mi to v prvej triede.“

„V poriadku.“

O pätnásť minút sedí v lietadle. Nevie, čo ho to popadlo na poslednú chvíľu, ale možno to mal urobiť už dávno.

Zavrie oči a pohodlnejšie sa oprie.

„Pane sme tu.“ Ozve sa taxikár. Ten zvláštny chlap, ktorý si ho stopol na letisku, celú cestu nepovedal ani slovo. Je čudný.

„Pane!“ zvýši hlas.

„Pardon.“ Spamätá sa Kyle a vytiahne peňaženku. Hodí taxikárovi požadovanú bankovku a vystúpi. Stojí na tichej ulici pred panelákom s opadanou omietkou. Keď tu bol naposledy ešte opadaná nebola. Pohľad mu magicky pritiahne okno na najvyššom poschodí. Zhlboka sa nadýchne a pomaly prejde k dverám. Z vrecka vytiahne zväzok kľúčov. Na osobitnom krúžku sú tri obyčajné kľúče. Nevie, prečo ich nevyhodil, možno vedel, že táto chvíľa príde. Tým menším vkĺzne do zámky a s ľahkosťou otvorí.

Chodba je tichá a zvláštne pokojná. Vo vzduchu sa vznáša vôňa leštidla na nábytok, presne ako pred rokmi. Kyle si zahryzne do pery. Nič sa tu nezmenilo. Začne vystupovať po schodoch.

Pred dubovými dverami s menovkou „Bennett“ zastane. Z vedľajšieho bytu začuje štekot psa. Spanikári.

Nebol to dobrý nápad. Otočí sa na päte s úmyslom odísť, ale niečo ho zastaví. Bez ďalšieho čakania zazvoní. Skôr, ako si to rozmyslí.

Ticho. Nie je doma. Chvíľu váha, avšak túžba skončiť to, zvíťazí. Druhým kľúčom na krúžku si odomkne. Zavrie za sebou dvere. Chodbička sa ponorí do tmy, a tak zasvieti svetlo. Je to tu iné. Nový koberec, chýba tu tá veľká skriňa a predtým tu nebol ani ten košík s papučami. Vyzuje si topánky.

Nesmie tu byť dlho. V tomto byte môžu bývať aj cudzí ľudia, nebolo by dobré, keby ho tu nachytali. Zle by sa to vysvetľovalo. Vojde do izby, ktorá mu kedysi patrila. Zarazí sa. Nové plyšové hračky, chlapčenské oblečenie pohádzané po zemi, autíčko na okne a zbierka samolepiek nalepená na dverách skrine.

V tejto izbe niekto býva. Nejaké dieťa.

Ovládne ho zvláštne nutkanie. Rozbehne sa bez rozmýšľania do kúpeľne. Otvorí dvere a na ich prahu zamrzne. Všetko sa v ňom zovrie. Vo vani, v tej istej vani, v ktorej každý deň sedával on, sedí malý chlapec zabalený v károvanej deke. Nevidieť mu do tváre, hlavu má zaborenú v rukách a kolíše sa spredu dozadu v upokojujúcom pohybe.

Kyle sa roztrasene pohne jeho smerom. Natiahne ruku a dotkne sa uhľovo čiernych vlasov. Možno si chce dokázať, že to nie je sen. Chlapcom šklbne. Vydesene zdvihne tvár. Kyle zbadá ten uštvaný výraz, ktorý mával dlho na tvári aj on.

Vydesene ustúpi. To nie je možné!

„Kto si?“ opýta sa chlapec plačlivo.

„Ja som John.“ Sťažka zo seba dostane. „A ty si?“

„Kyle Bennett.“ Odpovie mu chlapec potichu a privrie oči. Bolí ho hlava, dnešný deň je hrozný. Ľudia akoby viac mysleli.

 „Kyle, čo by si povedal na pohár kakaa?“ navrhne. Nevie, čo má robiť. Ten chlapec je ako on, dokonca má aj rovnaké meno. Je zmetený.

„Dobre.“ Súhlasí malý Kyle. Nevie prečo, ale tomu mužovi so strapatými vlasmi dôveruje.

Nechá sa vytiahnuť z vane a preniesť do kuchyne. Kyle zloží svoj náklad na pelech, ktorý bol vždy súčasťou tejto kuchyne, a dá prihrievať mlieko. Do dvoch hrnčekom nasype po lyžičke kakaa a potom sa s povzdychom otočí na chlapca.

„Ty to nevieš ovládať, že?“

Chlapca tým prekvapí. Ako o tom vie?

„Nie…“

„Skúšal si to?“

„Nejde to zastaviť.“ Aj v tejto chvíli počuje krik, plač, šepot, spev… všetko sa mieša do hlučnej zvukovej kulisy, ktorá ho sprevádza celý život. 

„Skúsim ťa to naučiť.“ Nevie prečo, ale myslí si, že by to mohol zvládnuť. Chlapec to bude mať jednoduchšie, keď ho navedie na správnu cestu, ako keby si ju mal hľadať sám.

„Ty to vieš?“

„Už to tak vyzerá.“ Naleje do šálok mlieko. Pozrie na spodok hrnca, v ktorom ho prihrieval. Trochu mu prihorelo.

„Sústreď sa!“ zahriakne malého Kyla. Ten skriví pery a znova sa ponorí do zvláštneho sveta bez farieb. Nie je tam nič len on a more hlasou a zvukov, čo sa okolo neho vznášajú. Vidí to všetko tak jasne, ako keby to bolo skutočné a nie len ilúzia v jeho mysli. Dokonca má pocit, že aj slová sú istým spôsobom hmotné.

 Drží sa za ruky s neznámym mužom, ktorý mu však pripadá dôverne známy, a snaží sa splniť všetky jeho rozkazy.

Výborne. Teraz sa jedného slova dotkni. Natiahni ruku a zovri ho. Pomaly … Tak… neboj sa. Ešte trochu.

Nejde mu to. Je to ťažké. Vybudovať ten svet bolo samo osebe zložité, ale toto je nemožné. 

„Nejde to.“ Povie nahlas.

Neprestávaj sa sústrediť, pomôžem ti.

Ponorí sa do chlapcovho sveta a chytí mu v ňom ruku. Pomaly mu ju vedie až k najbližšiemu oblaku pary. Najskôr ju pohladí. Slovo sa ako ľahučká hmla obtočí okolo nich. Kyle otvorí chlapcovu ruku a dlaňou ju otočí hore. Hmla sa stočí do guľôčky a položí sa na dlaň malého Kyla.

Je ako zviera. Najskôr musíš poskytnúť pocit bezpečia a potom musíš znenazdania zaútočiť. Teraz ju zovri.

Chlapec poslúchne. Slovo vybuchne a potom zmizne.

Takto by si mohol cudzie myšlienky vyhodiť z hlavy. Ibaže je to zdĺhavé a nie je zaručené, že sa nevrátia. Lepšie je postaviť bariéru. Lenže aby si to dokázal, musíš vedieť kedykoľvek zničiť hociktoré slová, hociktoré myšlienky. Teraz to skús sám.

Stiahne sa z čierno bieleho sveta a nechá chlapca, nech robí, čo dokáže.

„Dobre to stačí.“ Pusti jeho ruky. Malý Kyle otvorí oči a unavene pozrie na čiernovlasého muža.

„Na dnes skončíme. Aj tak sme to poriadne prehnali.“ Pozrie na hodinky. Trénovali takmer sedem hodín.

„Zajtra sa vrátim a budeme pokračovať. Chcem ťa ale poprosiť, aby si nikomu nepovedal, že som tu bol. Ak to povieš, už sa nevrátim.“

„Nepoviem.“ Sľúbi chlapec a zdvihne sa zo zeme.

„Trénuj, čo si sa dnes naučil. Zajtra budeme pokračovať. Ide ti to dobre, myslím, že to zvládneš tak za štyri dni.“ Chlapec sa usmeje.

Od toho okamihu, čo ho našiel v tej vani, ubehlo už ďalších päť dní. Každé ráno o desiatej príde za ním a až do piatej ho učí. Už to takmer vie. Dnes by to mohli dotiahnuť dokonca.

„No tak pokračuj. Viem, že je to ťažké, ale už to skoro máš.“ Napojí sa na jeho myšlienky a pokračuje v duchu.

Výborne… nesmie ti zostať ani štrbina… Musíš tú bariéru postaviť silnú a stabilnú, aby nikdy nespadla bez toho, aby si do nej musel kopnúť…

Chlapec prekvapene stuhne. Poobzerá sa zmetene okolo seba a potom pozrie na Kyla. Do očí sa mu nahrnú slzy. Tak krásne ticho.

„Dokázal si to.“ Usmeje sa naňho.

„Ďakujem.“ Šepne chlapec a hodí sa mu okolo krku. Rozplače sa. Cíti takú úľavu ako nikdy v živote. Kyle ho trochu nesmelo objíme a upokojujúco ho pohladí po chrbte. Vie, čo prežíva. Uňho to bolo rovnaké, ibaže on nemal koho objať.

Žena s nákupnou taškou potichu zatvorí vchodové dvere.  Rozhodla sa skončiť dnes v práci skôr. Kyle sa jej zdal v poslednej dobe trochu zvláštny. Vyzuje si topánky. Zhodí zo seba bundu, keď začuje tichý plač. Bez zaváhania vbehne do kuchyne. Obraz, čo sa jej naskytne, jej vyrazí dych. Kyle objíma nejakého cudzieho muža a plače.

„Čo sa to tu deje?“

„Mami!“ vyletí malý Kyle a hodí sa jej okolo krku. Zmetene ho objíme, nevie, čo si má myslieť.

„Myslím, že pôjdem.“ Ozve sa neznámi. Vytiahne z vrecka zväzok kľúčov, z ktorého odopne jeden samostatný krúžok s tromi kľúčmi.  Hodí ho na stôl. Už ho nebude potrebovať.

„Počkajte! Čo ste tu vlastne robili? Zavolám políciu!“

„Nie, mami!“  Zasiahne do toho chlapec. „On mi pomohol. Už to viem ovládať.“ Žena hneď pochopí, o čom hovorí. Pozrie sa do Kylových očí a konečne ho spozná.

„Ty si…“

„John Smith.“ Skočí jej do toho. Žena zbledne.

„Zlatko, choď na chvíľu do izby. Musím sa s pánom Smithom pozhovárať.“

„Dobre.“ Zmizne za dverami svojej izby.

„Čo tu robíš?“

„Nič. Neboj sa, už odchádzam. Máš milého syna, ale ten ma už nebude potrebovať.“ Musí vypadnúť! Čím dlhšie sa díva do jej tváre, tým jasnejšie vidí, čo sa tu vtedy stalo. Cíti, že zámok na jeho Pandorinej skrinke praská a on chce byť pri jej otvorení sám.

„Ďakujem. Napriek tomu, čo sa stalo si mu pomohol. Ja som ti skutočne veľmi vďačná.“

„Tvoju vďaku si môžeš nechať. Nestojím o ňu.“

„Prepáč.“ Zašepká zničene.

„Čo? Že si ma predala, ako nepotrebný kus nábytku? Alebo, že si si namiesto mňa urobila nového syna a tvárila sa, že som nikdy neexistoval? Dokonca si mu dala rovnaké meno!“

„ Viem, ako si sa musel cítiť, ale ja…“

„Nevieš! Nemáš ani potuchy, tak to nechaj tak. Nepomohol som mu kvôli tebe, ale kvôli tomu, že viem, aké to je. Nemusíš sa báť, nikdy v živote ma neuvidíš.“

„Ja…“ Ale to už hovorí len prázdnej izbe.

Kyle zbehne dole schodmi. Takmer z nich spadne, ale ani to ho nedonúti spomaliť. Vybehne na ulicu. Zhlboka sa nadýchne.

Jediný, kto sa tým tak trápil, bol on. Ona si jednoducho niekoho našla a mala s ním ďalšie dieťa. Ako keby mu ani nikdy neublížila! Akoby sa tá nočná mora ani nestala.

A čo mám teraz robiť ja?

Spýta sa sám seba alebo možno Boha a prehrabne si rukou vlasy. Zatúži sa schovať v niečom náručí, tak ako to pred chvíľou urobil jeho mladší brat. Zarazí sa. Možno by mohol…

Dylen nazúrene vystúpi z auta. S kufríkom v ruke prejde po štrkovej cestičke, ktorú chce dať na jar vydláždiť, a odomkne vchodové dvere. Dnes sa po týždni hľadania vrátil domov. Nenašiel jedinú stopu! Musel sa zastaviť v práci, kde zo seba urobil totálneho idiota! Išiel tam rovno z letiska. Nechápe na čo, na všetkých akurát vrčal ako lev a dokonca vyrazil jedného z právnikov len preto, že povedal: „Vyzeráte hrozne, pán Hancock. Možno by ste si mali niekoho nájsť.“  Rozzúrilo ho to do nepríčetnosti. Vyrazil ho a potom ako idiot odišiel.

„Edmond!“ zakričí. Kde je zase ten pes?! Vojde do obývačky. Kufrík položí na gauč a unavene sa zvezie do kresla.

Čo teraz?

„Unavený?“ ozve sa známy hlas. Prekvapene otvorí privreté oči a uprie ich na postavu v dverách kuchyne.

„Čo tu robíš?“

„Ja tu bývam. Pamätáš, presťahoval si ma tu.“ Keď odišiel z Manchestru, ešte si nebol istý, čo urobí, aj keď vedel, že chce byť s Dylenom. Za ten čas si na neho zvykol a zrazu, keď uvidel, že tá žena zahodila za hlavu minulosť, chcel aj on začať znova.  S ním. Ale stále tu bola tá nedôvera. Potom však prišiel domov, do svojho bytu a zistil, že je totálne vybielený. Najskôr si myslel, že sú to zlodeji, ale potom mu došlo, že v tom bude niečo iné. Načo by zlodejom bola jeho zubná kefka?

Ochotne prijal, že sa za neho rozhodol Dylen a prišiel sem. Našiel tu všetky svoje veci, dokonca už vyložené v skriniach!

„Prečo si tu?“ na tvári má nič nehovoriaci výraz, aj keď to vnútri neho vrie radosťou. Bojí sa radovať predčasne.

Kyle k nemu pristúpi. Zvážnie. Keď Dylen tvrdil, že sa bojí, mal pravdu.

„Ja…“ na chvíľu sa odmlčí. Stojí tesne pred Dylenom, keby chcel, mohol by sa ho dotknúť. Nedopovie.

 „Hľadal som ťa.“ Povie Dylen, po dlhom tichu. Natiahne ruku a stiahne si ho na kolená. Dravo ho pobozká. Prišiel k nemu. Kyle sa uvoľní, nakoniec ani nemusí nič vysvetľovať.

„Dočerta, moja polievka!“ vyletí.

„Ty varíš?!“ zdesí sa Dylen. Kyle sa nezbedne zaškerí. V dverách sa na okamih zarazí a potom to predsa povie. Nie je to síce jediný dôvod, prečo sa vrátil, ale je to pravda.

„ Chýbal si mi.“

END