Kapitola 27

Prebudil sa a pozeral sa do tmy. Nevedel sa zorientovať. Vôbec netušil, kde sa nachádza. Chcel sa postaviť, no nemohol, niečo mu v tom bránilo. Stále bol trochu mimo. Nepamätal sa ako sa dostal a miesto, ktoré vôbec nepoznáva.  Pozeral do tmy a nechal plynúť myšlienky.

Skoré ráno, keď slnko takmer ešte nevyšlo. Ideálny čas na balenie vecí, a pokračovanie v ceste. Čím skôr nájdu to, čo hľadajú, tým skôr bude pokojne spať. Bojí sa oň, no vie že keby začal panikáriť, ničomu to nepomôže. Včera dokázal sám sebe, že vie čo robí, dokázal použiť techniku, ktorú vytvoril jeho otec. Veril, že môže zachrániť Sasukeho. Nechcel aby sa mu niečo stalo, veď to bol jeden z ľudí, ktorý ho prijali takého, aký je. Kyuu tvrdil, že vie prečo je mu v Sasukeho spoločnosti tak dobre. No nechcel mu to povedať. Na teraz to neriešil. Všimol si, že Itachi bol už hore. Vyliezol zo stanu a jeho pohľad upútali chalani. Rozprávali sa medzi sebou a konverzácia vyzerala mierumilovnejšie ako tá včerajšia. Itachi si ho všimol a usmial sa naň. Ostatný vyzerali priateľskejšie ako včera. Narutovi to aspoň trochu zlepšilo náladu. Niekedy sa neusmieval vôbec, sám mal pocit, že sa smiať nevie, no teraz to bolo inak. V spoločnosti Sasukeho a Itachiho sa smial často, dokonca skoro vždy, no odkedy ho pustili z nemocnice je takých momentov len málo. Oplatil úsmev Itachimu a odišiel si opláchnuť tvár k potoku ktorý bol neďaleko.

„Takže si sa konečne prebral,“ Postava v tmavom plášti sa priblížila. Nespúšťal z nej oči. Všetky inštinkty mu hovorili aby utekal. No on nemohol.

Boli na ceste už dosť dlhú dobu. Nikto nič nehovoril, no ticho ktoré medzi nimi vládlo nebolo ani z ďaleka nepriateľské.

„Blížime sa.“

„Kde to som?“ opýtal sa no nedostal odpoveď. Jediný zvuk ktorý počul bol smiech.

„Prečo ste ma sem priviedli?“ ďalší smiech.

„Výmenný obchod. Ty za jinchurikiho,“ Dobre pčul čo povedal, no nechcel tomu veriť.

„To vám nevyjde, nikdy vám sem jinchurikiho neprivedú,“

„Už sú na ceste,“ Sasuke bol stále trochu mimo. Nestihol sa poriadne prebrať, ale pomaly si dával všetko dokopy.

„Vy neviete kto je jinchuriky, že?“ žiadny smiech.

„Spomaľte. Sme na mieste.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Viem,“ Itachi zastavil ako prvý a za nim všetci ostatný. Všetci sa naňho pozerali a čakali čo spraví.

„Akatsuki chcú výmenu. Sasukeho za jinchurikiho,“ Pozrel sa na Naruta. Odhodlanie ktoré v jeho očiach videl ho popohnalo k pokračovaniu.

„Nevedia však, kto je jinchuriki. V tom máme výhodu. Takže teraz k plánu.“

Plán bol celkom jednoduchý. No nič sa nemohlo pokaziť. Prišli pred veľkú skalu. Nebolo vidno nikoho, no Itachi aj tak vedel, že ich pozorujú. Vedel, že tento plán bol jeho a ak to nevyjde v ohrození bude Naruto aj Sasuke, no musel to risknúť.

„Takže ste predsa došli. A kde skrývate jinchurikiho?“ Itachi s Narutom stáli tvárou v tvár väčšine z členov Akatsuki. Itachi sa s jasnou otázkou v očiach otočil na Naruta. Ten samozrejme vedel o čo ide. Bol čas na rozohranie partie, ktorá mohla dopadnúť všelijako. „Ja som jinchuriki.“ Predstúpil o krok dopredu Naruto aby ho jasne videli.

„Vidíte, ja som vám vravel, že on je jinchuriki.“

„Ako sme to mali vedieť. Silnejšiu čakru si z neho cítil iba ty a to tiež len chvíľu. Zetsu si niečim takým nebol istý.“

„Ako by aj mohol. Počas misie premýšľal len nad niečím, čo by mohol zožrať.“

„Deidara, nečerti sa. Nie je isté, že je to jinchuriki. To by musel vedieť veľmi dobre skrývať čakru,“ Snažil sa upokojiť Deidaru Pein.

„To si prišiel dobrovolne alebo si to dostal rozkazom? Alebo sa ťa chceli zbaviť?“ začal dávať Hidan otázky priamo Narutovi. Ten sa stále tváril odhodlane. Vedel aká je jeho úloha.

„Neprišiel som sem len tak, toto má byť len upozornenie, že mňa len tak jednoducho nedostanete.“

„Ako že ťa nedostaneme do postele alebo ťa nezabijeme?“ bolo len počuť len smiech Kisameho, ktorý práve višiel z jaskyne. Hidan sa tiež zasmial vlastnému vtipu no v momente sa musel kryť pre šurikenom. Poobzeral sa dookola. Nevidel nikoho kto by mohol hodiť šuriken. Teda až na Naruta a Itachiho ale na Itachoho dával od začiatku pozor. Každý jeho pohyb by si všimol. Ale asi trochu prestrelil. Pretože práve Naruto bol ten, kto držal v ruke ďalšie dva šurikeny.

„Takže šelmička vystrčila zúbky. Ale ty sa prestaneš brániť, tak isto ako ten druhý,“ Hidan zúrivo zaútočil na Naruta. Ten uhýbal ako mohol. Itachi dlho neotáľal a pomohol Narutovi. Hidan dostal nečakanú ranu, ktorá ho odhodila späť ku skupinke Akatsuki.

„Nemáme veľmi dobrú náladu. Vráťte nám Sasukeho a mi pôjdeme.“

„Ste dvaja, nás je 5. Nemáte najmenšie šancu sa odtiaľto dostať živí.“ „Tak to si iba myslíte,“ Oponoval Peinovi Naruto. 

„my máme pravdu vždy a pokiaľ ide o toho vášho Sasukeho, nevydrží toho veľa,“ Zaškeril sa Hidan a chystal sa opäť zaútočiť.

„Naruto, je čas,“ dal znamenie Kyuu.

Vytiahol svitky a použil jutsu ktoré na nich bolo. Všetko bolo zrazu zahalené dymom.