Kapitola 29

„Nevyzerá to, že sa oňho bojíš.“
„Možno sa to tak javí, no bojím sa oňho. Ale ten jed poznám. Už som sa s ním stretol. Nie je extra nebezpečný. Obeť je skoro na 24 hodín paralyzovaná. Nemal by mať žiadne vedľajšie účinky. Ide skôr o to, že prvé 4 hodiny človek vníma všetko, čo sa okolo neho deje. Je pri vedomí no nemôže nič urobiť. Potom akoby zaspal a spí, kým jed z tela nevypŕcha.“
„Ako to že o tom toľko vieš?“ neveriacky sa pozeral Naruto na Itachiho. Nešlo mu do hlavy odkiaľ má toľko informácii.
„To sa časom dozvieš.“ Odpovedal mu rovnako ako on predtým.

„To mi chcete povedať, že nikde nebolo nikoho. Našli ste Sasukeho, zobrali ho, otvorili zvitok a ocitli sa na mieste, kde ste nocovali?“
„No… tak nejako to bolo. Ale akosi sa mi podarilo spadnúť do diery, ktorú predtým spravil Naruto.“ Poškrabal sa Kiba na hlave a snažil sa tváriť ako neviniatko.
„Akú dieru spravil Naruto?“
„Kiba a Neji sa akosi nepohodli s Itachim a tak Naruto tuším zaútočil aby ich ukľudnil. No schytala to zem.“ Ozval sa Shikamaru, ktorý sa samozrejme ako vždy znudene opieral o stenu. Niekto zaklopal na dvere. Tsunade dala pokyn Shikamarovi aby otvoril.
„Tsunade-sama.“ Pozdravil Itachi s Narutom. „Ako je na tom Sasuke?“
„Preberie sa a mal by byť v poriadku.“
„Shikamaru, Neji, Kiba, môžete odísť, ak budem niečo potrebovať dám vás zavolať.“  Všetci traja opustili miestnosť. Tsunade si zatiaľ pozorne obzerala Naruta. Stále mal na sebe oblečené to, čo na misii. Videla ho už v tom, no teraz hľadala niečo iné. Tí traja jej síce dosť povedali, no niektoré detaily jej akosi utekali.
„Teraz mi obaja vysvetlite, čo sa tam stalo!“
„Povedali sme Akatsuki, kto je jinchuriky.“ Ozval sa Naruto skôr, než stihol reagovať Itachi.
„Od kedy vieš kto je jinchuriky?“
„Viem to už niekoľko mesiacov.“
„Kto ti to povedal, a prečo si to povedal akatsuki?“
„Povedal mi to sám démon, keďže vy ste na to akosi zabudli.“ Naruto sa pozeral Tsunade priamo do očí. Chcel vidieť jej reakciu, konečne mu možno povie, prečo mu nikto nikdy nič nepovedal. Tie dúfal, že sa mu podarí odviesť pozornosť od témy Akatsuki, ktorý vedia o jinchurikim.
„Nemohol ti to povedať nikto Naruto. Všetci sme dali sľub, že o tom budeme mlčať.“
„Mne to vysvetľovať nemusíte.“ Tsunade sa pozerala na Naruta no nevedela odhadnúť na čo presne myslí.
„Na Sasukeho sa pôjdem pozrieť sama. Vy dvaja máte voľno.“ Rozhovor skončil tak ako Naruto predpokladal.

Ležal v posteli. Snažil sa zaspať. No nešlo to. Stále musel myslieť na to ako je Saukemu. Či sa už prebral. Večer ho k nemu už nechceli pustiť. No ráno mu v tom nikto nezabráni. Vedel že sa oňho báť nemusí. Verí Itachimu no stále mu to nedá. Stále je tu niečo čomu nerozumie.

„Nemal by si toľko rozmýšľať. Bude ti z toho zle.“
„Nebol si to náhodou ty, kto povedal že pred tým než niečo urobím si to mám poriadne premyslieť?“
„Len nechcem aby si sa trápil.“
„Ja to viem, len … nemôžem prestať myslieť na Sasukeho.“
„Si nepoučiteľný. Ale nemal by si zabúdať na náš tréning.“
„Budeme v ňom pokračovať?“
 „Samozrejme. Hneď zajtra pokračujeme.“
„Ja len že, Sasukemu sa to predtým nepáčilo.“
„A to vadí, je to len a len tvoja vec ako a čo trénuješ, a on o tom poriadne nič nevie, takže by do toho nemal čo hovoriť.“
„Viem, viem. Takže zajtra pokračujeme?“
„Tuším že až po návšteve Sasukeho.“

Naruto ešte dlho nemohol zaspať. Rozhovory s Kyuu ho dokázal upokojiť, no občas ho nechápal. Premýšľal nad všetkým možným, no nakoniec zaspal.

Itachi bol hore už skoro ráno, tak ako vždy. Pripravoval raňajky pre seba aj pre Naruta. Nejedná zbrklo tak ako väčšina ľudí, preto sa občas zdá ako by ani nemal city. No on ich má. Nespal celú noc a pomaly to na ňom bolo vidno. Sasuke už bol síce v bezpečí, no stále tu bolo mnoho veci, ktoré mu nedali pokojne spať.
„Dobré ráno.“ Objavil sa za ním Naruto.
„Dobré,“ obzrel sa Itachi na Naruta. Ten mal kruhy pod očami a vyzeral nevispane.
„Nemohol si spať?“ Naruto pokrútil hlavou a nič nehovoril. Naraňajkovali sa a vybrali sa do nemocnice.

Zase ležal na posteli a len tak hľadel do stropu. Nebola to však tmavá miestnosť tak ako predtým. Teraz bolo všetko biele.
„Konečne si sa prebral. O chvíľu by za tebou mali prísť Itachi s Narutom. A ak by došli vtedy ak tu nebudem, odkáž Itachimu že mi má čo vysvetľovať.“
„Čo sa do frasa stalo?“ pozeral sa Sasuke nechápavo na Tsunade.
„Čo si pamätáš ako posledné?“
„Skrýšu Akatsuki.“
„Tak včera večer, ťa sem priniesli. Podarilo sa im ťa odtiaľ dostať bez väčších komplikácii. No doteraz nechápem ako sa im ti podarilo. Zatiaľ odpočívaj. Ostaneš tu niekoľko dní kým presne nebudem vedieť čo ti pichli. Potom môžeš ísť domov.“  Zavrela za sebou dvere a nechala Sasukeho v izbe samého iba s jeho myšlienkami. Prišli poňho. Dokázali ho dostať späť. Možno by začal premýšľať nad tým ako sa im to podarilo a čo spravili, no nedostal na to príležitosť. Dvere sa opäť otvorili a zavreli. Pozrel sa smerom k nim. Uvidel dve postavy. Pozrel sa na svojho brato, ktorý sa jemne usmieval, potom sa pozrel na Naruta. Nestihol si ho ani poriadne obzrieť, a Naruto už bol pri ňom, pričom ho objímal tak silno že ho priam dusil.
„Naruto, dusíš ma.“
„Prepáš Sasuke, len som rád, že si v poriadku.“
„Mne nič nie je, ale čo ty, nebol si zranený?“ Naruto sklopí hlavu a pokrúti ňou. „Nič sa mu vtedy nestalo, vedomie stratil iba kvôli rane. Zobral som ho do nemocnice a keď sa prebral, išli sme ťa hľadať. Čo bolo s tebou? Nespravili ti nič?“ zaujímal sa Itachi.
„Nepamätám si, viem len že sme bojovali, odpadol som, zobudil som sa v nejakej tmavej miestnosti a nič viac.“ Sasuke s Itachim si hľadeli priamo do očí, ako by si hovorili niečo čo nebolo povedané nahlas.
„Hľadala ťa Tsunade.“ Povedal akoby nič Sasuke. Naruto sa nich oboch pozeral ako na zjavenia. Nechápal čo sa práve stalo, no určite v tom niečo bolo.
„Čo chcela?“
„Máš ísť za ňou.“
„Idem ju nájsť, som zvedavý kedy ťa pustia.“ Itachi za sebou zavrel dvere a Sasuke presunul svoju pozornosť k blondiačikovi, ktorý stál neďaleko neho.
„Prečo tam len tak stojíš. Poď si predsa sadnúť.“ Zavolal ho k sebe na posteľ, keďže to bolo jediné miesto v miestnosti kde sa dalo sedieť.
„Skutočne si v poriadku, totiž .. bál som sa o teba. Bola to moja vina, keby som nebol také nemehlo…“ nedopovedal to. Sasuke mu totiž položil prst na ústa.
„Nehovor nezmysly, nie je to nikoho chyba, stalo sa, mňa by skôr zaujímalo ako ste ma odtiaľ dostali.“ Naruto mierne vykoľajený Sasukeho prstom na jeho ústach, ktorý tam bol ešte stále zo seba nedokázal dostať ani hlásku. Sasukemu sa páčilo ako Naruto pomalý naberá farbu červeného, sladučkého jabĺčka. No chcel tiež vedieť čo sa stalo. Zložil teda prst z jeho úst. Narutov pohľad nasledoval jeho prst až kým Sasuke celú ruku nepoložil na posteľ. Potom sa opatrne pozrel Sasukemu do tváre. Ten sa usmieval.
„No, išli sme spolu s Nijem, Kibom a Shikamarom. Mne a Itachimu sa podarilo zabaviť väčšinu Akatsuki a oni ťa zatiaľ dostali z ich skrýše.“
„Ako sa ste zabavili Akatsuki?“ nechápavo sa opýtal Sasuke. Nešlo mu do hlavu, že by všetci boli sústredení na Naruta a Itachiho.
„Itachi tam totiž mal prísť s Jinchurikim… a akosi … povedali sme im, kto je Jinchuriky.“ Naruto odvrátil pohľad. Nechcel sa naňho pozerať. Dobre vedel čo si o tom bude myslieť. Prečo to povedali. Ten pravý dôvod bol Sasuke, no hoci sa to nezdá, dá sa z toho ťažiť. Stačí ak vyjdú jeho plány.
„Nemal si to robiť. Budeš v ohrození.“
„To som stále, som predsa ninja, nezľaknem sa niekoho ako Akatsuki.“
„Dobre ale už dosť vážnych tém. Ideme robiť niečo zábavnejšie.“ Dopovedal Sasuke a Naruto v momente ležal pod ním na posteli, kde sa začal zvíjať od smiechu. Sasuke ho totiž začal štekliť.