Kapitola 3

Biela žiara luny prerazila cez temnú oblohu. Dotkla sa tváre svetlovlásky, opierajúcej sa o drevené zábradlie balkónika. Tenkými prstami sa dotýkala lupeňov ťahavých ruží, ktoré obklopovali celé zábradlie. Tyrkysové oči upierala na vojenský tábor, rozprestierajúci sa len niekoľko metrov od jej komnaty. I keď si to nerada priznávala, nemohla prestať myslieť na mladého vojaka z útesu. Sama nevedela, prečo ho nemôže dostať z hlavy. Celý deň rozmýšľala nad jeho slovami, a spätne si vybavovala jeho správanie.

„Nerada ťa ruším,“ prerušila jej tok myšlienok Sinera, stojaca tesne za ňou.

„Už prichádzajú prví hostia, myslím, že by si sa mala pripraviť. Kráľ nebude spokojný, keď budeš meškať v takúto udalosť.“ Arwen len kývla hlavou a vkročila do svojej komnaty. Sadla si pred veľké zrkadlo vložené do rámu zo vzácneho bieleho dreva. Svetlé vlasy si prehodila na chrbát, a zrak uprela smerom k balkónu. Sinera zobrala do rúk hrubú, striebornú kefu a začala jej prečesávať vlnité vlasy.

„Stalo sa azda niečo?“ opýtala sa po chvíle ticha. Arwen jej však neodpovedala. Zrak mala stále upretý k balkónu.

„Princezná.“ Zvýšila na ňu hlas, a až vtedy s Arwen myklo. „Čo sa deje?“ Spýtala sa jej nechápavo.

„To som sa práve pýtala ja teba. Vôbec ma nepočúvaš. Rozmýšľaš toľko nad tým plesom?“ Arwen svojej priateľke nepovedala ani slovo o tom, čo sa stalo na útese. Vedela, že by jej dávala kázania, a tomu sa chcela vyvarovať. Preto len prikývla na súhlas. „Môj otec nikdy plesy nekonal. Tak prečo práve teraz?“ pýtala sa princezná.

„To je záhadou zdá sa, pre každého. No o chvíľu sa to dozvieme. Musí to byť radostná novina, ktorú chce kráľovstvu oznámiť. Už dlho som ho nevidela takého spokojného aký je dnes.“ Arwen sa len pousmiala a uprela na seba zrak v zrkadle.

 ********************

Štvorica mladých mužov sa predierala hustým lesom. V rukách držali dlhé meče, ktorými postupne odsekávali vetvy brániace im v ceste.

„Tak chápeš prečo sme kone nechali už pred lesom?“ Ozval sa mladík, kráčajúci ako prvý.

„Hej, hej. Už nech táto cesta skončí. Že som sa na to dal nahovoriť.“ V tej chvíli Koden, ktorý kráčal ako prvý náhle zastal. Birn doňho prudko vrazil. „Čo sa deje?“ Spýtal sa nevrlo.

„Buď už chvíľu ticho. Zdá sa, že sme na mieste.“ V tom všetci upreli zrak na mohutný zámok, okolo ktorého prechádzalo mnoho elfov.

„Zdá sa, že sa tu niečo deje. Musíme sa vrátiť.“

„Zbláznil si sa ?!“ zakríkol Koden svojho priateľa „sme tak blízko, a ty sa chceš vrátiť? Na to ani nemysli.“ Zvyšní traja muži si len vymenili pýtavý pohľad.

„Tak ako sa tam chceš dostať? Ak nás prichytia skončíš jedine tak v podzemnom žalári a nie v korunnom sále.“ Podpichol ho vysoký mladík, pridŕžajúc si okuliare. Koden jeho poznámku ignoroval. Prižmúril svoje ľadovo modré oči, a uprel ich na stenu zámku. Elfovia oblečení v slávnostných šatách vstupovali  predným vchodom. I tu však pár z nich stálo. Nemohlo to byť nič iné ako služobný vchod.

„Len poď za mnou.“

 ***************

Quel´Thalaská princezná uprela zrak na svoj odraz v zrkadle. Malou rúčkou sa dotkla svojej jemnej tváre, ktorá bola bledšia ako obvykle.

„Vyzerám zvláštne,“ podotkla zamyslene. Sinera stojaca nad ňou jej položila ruky na ramená a mierne sa k nej nahla, „vyzeráš krásne,“  ubezpečila ju s úsmevom, „ako princezná.“

Arwen sa pousmiala a rukou si uhladila svoje zlaté vlasy, po bokoch spletené do vrkôčikov. „Je to pre mňa nezvyk.“

„Keď raz budeš kráľovná, budeš musieť reprezentovať svoju krajinu. Zvykaj si,“ zasmiala sa hnedovláska. Z dreveného stolíka zobrala bielu, hodvábnu stuhu a vplietla jej ju do vlasov. Bola rovnakej farby a materiálu, ako Arwenine šaty. Vestička pretkávaná striebornou niťou, vynúcou sa do akýchsi drobných kvetov, a dlhá prievzdušná sukňa zvýrazňovali jej ženské rysy. Princezná si kľakla k svojej posteli. Pozerala sa priamo do očí svojej vernej spoločníčky Ajen, ktorá zaujato sledovala prípravu svojej panej. „Nemôžem ťa zobrať so sebou, otec by sa určite hneval. Nechcem mu robiť problémy,“ prihovorila sa jej vľúdne. Veľká šelma zodvihla hlavu k svojej panej. V tyrkysových očiach sa jej zračil smútok. Vyzeralo to, ako keby rozumela jej slovám. „Neboj sa, tento ošiaľ čoskoro pominie, a budem sa ti opäť venovať tak, ako si zaslúžiš.“ Pohladila ju po bielom kožuchu, sem tam posiatemu čiernymi škvrnami. Pokojne zapriadla, a hlavu opäť položila na mäkkú posteľ.

Arwen si obula strieborné sandále, a prešla k dverám komnaty…….

V korunnom sále sa zišlo množstvo významných elfov z celého kráľovstva. Preberali politiku ríše, najnovšie klebety vyššej vrstvy, a podobné malichernosti. Keď však do sálu vstúpila mladá princezná, každý na chvíľu stíchol, a vytvoril uličku aby mohla prejsť. Arwen naznačila úklon, a pomalým krokom sa vybrala k svojmu otcovi sediacemu na tróne. Ten ju už s úsmevom na tvári, no prísnym pohľadom pozorne sledoval. Po jeho pravici si všimla stáť generála Jolsena, spolu s mladým vojakom, ktorý jej bol už dobre známy. Keď ho zbadala mierene sa prekvapila, a v kroku zaváhala. To už však stála tesne pred trónom. Kráľ sa okamžite postavil, zostúpil po troch schodíkoch a postavil sa pred svoju dcéru. Okamžite sa uklonila. V tej chvíli jej podal ruku, a odviedol ju k trónu.

„Som veľmi rád, že ste prijali moje pozvanie,“ prehovoril pevným hlasom ku svojmu ľudu. Tým si okamžite získal jeho plnú pozornosť, „ určite vás zaujíma, pri akej príležitosti sa koná dnešný ples.“ Pri tejto vete Arwen okamžite spozornela. Cítila však na sebe akýsi pohľad, ktorý jej nebol veľmi príjemný. Obrátila hlavu smerom k otcovi. Spoza neho videla mladého vojaka, ktorý ju celú dobu pozoroval. V jeho očiach však bolo niečo zvláštne. Akýsi smútok? Alebo snáď hnev? Nevedela to presne odhadnúť, no bolo jej jasné, že je úplne iný ako bol predtým. „Naše kráľovstvo čoskoro čaká veľká udalosť,“ tými slovami kráľ prebral Arwen zo zamyslenia.

„A som veľmi rád, že môžem povedať..vskutku radostná udalosť. Pred pár dňami…mi prišla dlho očakávaná správa zo západu, od Orgrimmarského kráľa Tiralla,“ v tej chvíli zavládol medzi ľudom akýsi nepokoj, nik nechcel veriť tomu čo práve počul, „upokojte sa prosím,“ napomenul ich jeden z generálov. „Kráľ Triall, je už príliš starý na vládnutie,“ pokračoval kráľ, „preto vládu nad severným Kalimdorom prevezme čoskoro jeho syn, princ L´thrall,“  Arwen sa zmocnil zvláštny pocit. Vôbec sa jej nepáčili otcove slová, „Som veľmi rád, že vám môžem oznámiť radostnú novinu. Kráľ Tirall prijal môj návrh na uzavretie spojenectva. Orgrimmarský princ L´thrall uzavrie zväzok s mojou jedinou dcérou, Quel ´Thalaskou princeznou Arwen.“

Medzi ľudom zavládol nepokoj. „Elf a Ork majú uzavrieť sviatosť manželstva? To je predsa nepredstaviteľné,“ podotkol akýsi elf z davu, „miešanie rás je nepripustiteľné,“ pokračoval ďalší.

„Toto nemôžete myslieť vážne, otec,“ namietala zúfalá princezná. Tá sa pri pomyslení na to, že si bude musieť vziať akéhosi Orka striasla. Mierne sa zapotácala. „Nemôžete mi to spraviť,“ šepla zúfalo. Kráľ však len pokrútil hlavou, „tak dosť!“ zvýšil hlas, až opäť zavládlo ticho, no neubránil sa opovrhujúcim, a prekvapeným pohľadom svojich poddaných, „tento zväzok navráti Elfskej rase zašlú slávu, a pre Quel´Thalas získa silných spojencov. Už sa nebudeme musieť obávať útokov ľudí, temných elfov, či iných rás. S pomocou najsilnejšej rasy Azerothu, ich porazíme. Nemá zmysel príliš dlho čakať. Musíme konať rýchlo, aby nás nemohlo nič nepríjemné prekvapiť. Moja dcéra odpláva cez Veľké more k svojmu budúcemu manželovi do Kalmindoru. Hneď zajtra.“

  *******************

„Počul si to Koden?!“ zvýšil hlas Birn, zahalený v čiernom plášti služobného.

„Buď ticho!“ položil mu ruku na ústa jeden z jeho druhov, „vážne nepotrebujeme, aby nás práve teraz odhalili!“

„Musíme sa okamžite vrátiť,“ navrhol ďalší. Pri pohľade na elfskú slúžku prechádzajúcu popri nich stíšil hlas.

„Nemáme čas, vrátiť sa. Nepočul si čo povedal? Odpláva hneď zajtra. Nemôžeme dopustiť aby sa Krvaví elfovia spojili s Orkmi,“ povedal rázne princ.

„A čo chceš robiť? Sme len štyria. Potrebujeme pomoc. A musíme oboznámiť kráľa, že jeho obavy sa začínajú napĺňať. Ako to len mohol tušiť…“

„Máš pravdu,“ prerušil ho Koden, „ty, spolu s Danvelom sa vrátite čo najrýchlejšie späť do Stormwindu, a oboznámite môjho otca so situáciou. Ja s Birnom sa musíme dostať na loď, ktorou vypláva princezná.“

„Zbláznil si sa?!“

Koden mu rýchlo pridržal ústa, „ty si sa asi zbláznil keď tu tak jačíš. Omrzel ťa snáď život?!“

„Ten asi omrzel teba, keď sa chceš nalodiť ku Krvavým elfom. Nie je možné vkĺznuť tam nepozorovane.“

„To máš pravdu.“ zamyslel sa Koden, „najmeme si loď. Musíme sa dostať do severného Kalimdoru skôr ako oni. To územie predsa patrí Nočným elfom. Tí budú radi spolupracovať.“

„Nemôžem ti to dovoliť,“ protestoval naďalej.

„Nestrácajme čas, a vypadnime,“ popohnal ich Koden dívajúc sa na koniec veľkej chodby, „ja som tvoj princ a mňa budeš poslúchať. Tak láskavo rob čo ti kážem ak chceš zazrieť východ Slnka!“

 ********************

Nahnevaná princezná zostala v komnate sama s kráľom.

„Manželstvo s Orkom? Zbláznil si sa?“ Arwen stále nechcela uveriť tomu, čo sa jej otec chystá spraviť. Stále dúfala, že je to len akýsi žart.

„Arwen…“ šepol kráľ prísnym hlasom, „je to pre dobro ríše. Si princezná, a musíš urobiť to, čo bude pre ríšu najlepšie. Potrebujeme spojencov. Uzavrieť spojenectvo s nemŕtvymi či taurenmi by bolo pre teba myslím, že o dosť nepríjemnejšie. Orkovia z toho vyšli ako najlepšia možnosť.“

„Ale miešanie rás? To je predsa zakázané! a myslím, že aj nemožné..“

„Tak dosť…Ja som kráľ. Ja píšem zákony. Zajtra odplávaš do Kalimdoru, a vezmeš si princa L´thralla. Možno ma budeš nenávidieť, no časom pochopíš, že som chcel pre teba len to najlepšie.“ Chcel chytiť svoju dcéru za ruku, no ona odstúpila pár krokov dozadu.

„Máš pravdu otec. Nenávidím ťa.“ Arwen vybehla z miestnosti tak rýchlo, že kráľ nestihol ani zareagovať. V očiach sa mu zaleskli slzy. Nebolo preňho najľahšie to čo práve spravil, no vo vnútri sa obraňoval tým, že nemal inú možnosť.

Arwen otvorila drevenú skrinku pod posteľou, a vybrala z nej tulec so šípmi, a biely, vyrezávaný luk. Zo skrine vytiahla čierny plášť s kapucňou, ktorou si zahalila tvár, a tulec si prevesila cez seba. Na toaletnom stolíku zazrela striebornú brošňu, so znakom Krvavých elfov, s kvetom Lúthienu, ktorá patrila jej matke. Zopla si ňou tmavý plášť. „Ajen!“ Skríkla na svoju šelmu stále ležiacu na posteli. Okamžite sa zodvihla, a postavila po boku svojej panej. Už-už chcela otvoriť dvere balkóna, keď sa ozval známy hlas za dverami. Arwen v ňom okamžite spoznala svoju priateľku Sineru. Vedela, že by ju odhovárala od toho čo práve chcela urobiť. No mala inú možnosť? Zatriasla hlavou, a rýchlo vybehla na balkón. Bol najmenej šesť metrov nad zemou. Určite by z neho len tak nezoskočila. Vtedy si však všimla drevenú konštrukciu, ktorá podopierala ťahavé ruže. S menšími problémami po nej zišla dole, a rozbehla sa smerom k lesu.

Sinera s menšími obavami o svoju paniu vošla dovnútra. Keď zazrela prázdnu izbu a otvorené dvere balkóna zhrozila sa. „Nie, nie, nie!“ Vybehla na balkón, a prižmúrenými očami sa rozhliadla po večernej krajine. Nemohla uveriť tomu, že by Arwen utiekla. „Musela sa zblázniť.“

Veľmi rýchlo sa stmievalo. Arwen sa predierala hustým lesom spolu s Ajen, no sama nevedela kam. „Bože čo len budem robiť?“ Hlavu zodvihla k jasnej oblohe. „Na sever ísť nemôžeme.. Za Quel´Thalasom je už len Severné more. No keď budeme ďalej pokračovať na juh, prídeme do ríše ľudí. Keď zistia, že som elfka určite nás obe zabijú,“ malou rúčkou sa dotkla svojich špicatých uší ,“ možno by mi ich skryli vlasy… no ako si zmeniť farbu očí? Musí na to existovať nejaké kúzlo..“ Pri svojich úvahách si Arwen ani nevšimla, že kráča sama. Rýchlo sa rozhliadla navôkol, no Ajen nikde nebolo. „Nie nie.. už len toto by mi chýbalo. Ajen!..Ajen!“ Snažila sa ju privolať no márne.

 **************

„Takže tu sa rozdelíme. Vy budete pokračovať do Stormwindu, a ja s Birnom na sever. Zoženieme nejakú loď, a dopravíme sa  k Nočným elfom do Kalimdoru. Tam budem očakávať váš príchod. Správu z dneška odovzdajte môjmu otcovi, a oboznámte ho s mojimi plánmi.“

„Bože..kráľ bude zúriť.“ Podotkol mladík s úsmevom na tvári.

„S tým aj rátam.“ uškrnul sa Koden, a podal priateľovi akýsi zvitok.

„Hej hej počuli ste to?“ Birn sa obzrel za seba. „Čo sme mali počuť?“ „Tak buď už chvíľu ticho!“

„Ajen!“ ozývali sa tlmené výkriky zo severnej časti lesa. Koden rukou naznačil ostatným, aby išli za ním.

„Ajen kde si?“ Zúfalo si sadla do trávy a hlavou sa oprela o strom. Zosunula si kapucňu, a studenými rukami si pretrela tvár. „Kde len môžeš byť?“ V tej chvíli však jej špicaté uši zachytili akýsi zvuk. Bol to zvuk…chôdze? Arwen sa oprela o kolená, a mierne nahla dopredu. V tom momente sa jej zatajil dych. Pár metrov od seba zazrela troch mužov. Predierali sa pomedzi stromy priamo k nej. „Toto snáď nie je možné. Nenechám sa zabiť Orkami ale ľuďmi? Neviem čo je lepšie…“ Rýchlo si prehodila cez tvár kapucňu. „Keď vstanem určite ma zbadajú. No ak budem bežať dosť rýchlo pomedzi stromy, nedoženú ma.“ Arwen si vybrala z tulca dva šípy. Jeden chytila do úst, a tým druhým napla luk. Nemohla si byť istá, že nemajú strelné zbrane. Ak by chceli vystreliť, musela byť pripravená urobiť tak skôr. Rýchlo sa postavila a s lukom napriahnutým smerom k mužom začala cúvať. Rýchlo sa otočila, s úmyslom rozbehnúť sa pomedzi stromy. No vtedy do niečoho vrazila tak prudko, že spadla na zem. Kapucňa sa jej zosunula, a vypadli z nej dlhé, vlnité vlasy. Pohľad uprela pred seba. Nechápala, čo sa to práve stalo. Stál pred ňou vysoký muž, zahalený v čiernom plášti. Spod kapucne vykúkali jeho chladné, tyrkysové oči, a bledé pery skrivené do malého úškrnu. „Mám ho,“ zakričal smerom k ostatným, „alebo skôr ju.“ Chladnými očami si premeral jej vystrašenú, bledú pleť. Arwen sa chvíľu nevedela prebrať zo šoku. Ako je možné, že ho nepočula?  Na čo myslela? Mohol si blížiť tak potichu?  Nie, to nie je možné..

Z pod plášťa vytiahol dlhý, oceľový meč. Arwen sa okamžite prebrala. Rukou nahmatala jeden zo svojich šípov, ktorý sa pri páde zlomil. Ostatní muži okamžite dobehli k nemu. „Ale no, pozrime sa. Tak toto som nečakal.“ zasmial sa jeden z nich. Zdalo sa, že sa na tom dobre bavili. Teda až na jedného. „Ukáž mi svoju tvár.“ rozkázal chladne ten, ktorý ju našiel. Arwen sa však ani nepohla. Pohľad mala stále upretý k zemi. „Čo teraz? Určite ma zabijú.“

„Asi je s tým treba pomôcť.“ Mladík chytil svoj meč, a čepeľ jej priložil k brade. Pomaly jej ju tlačil hore, až kým ho neprebodla smaragdovými očami. „Vyzerá takmer ako…,“ zarazil sa jeden z nich, „princezná.“ uškrnul sa Koden.

„Čo s ňou urobíme?“

„Viem čo by sa s ňou dalo robiť.“ podotkol Birn, a chcel pristúpiť bližšie. Vtedy ho však zastavil dlhý meč, opretý o jeho hruď. „Tak na toto už viackrát nemysli.“ zarazil ho Koden. Arwen sa mykla dozadu. Veď jej takmer prerezal hrdlo.

„D-Dobre.. upokoj sa.“

„Postav sa. Pôjdeš  s nami.“  povedal smerom k elfke. Arwen sa postavila, a otočila k nemu chrbtom. Mladík ju ľavou rukou pevne objal okolo pásu. Princeznej sa zatajil dych. Čo to robí?

„Nedotýkaj sa ma.“ Prehovorila naoko pokojným hlasom. On sa však len pousmial, a pery priložil tesne k jej špicatému uchu „Ja tu rozhodujem o tom, čo s tebou bude. Nemala by si veľmi protestovať.“

„No jasné. To som mohol čakať“ podotkol Birn urazene. Vtedy sa za nimi ozvalo vrčanie. Muži sa rýchlo otočili, no nič nenazreli. „Čo je zas dopekla toto?“

Arwen sa opäť vrátila nádej. „Predsa len, si ma neopustila.“  Vedela, že nemôže dlho váhať. Z kríkov vyskočila obrovská, mačkovitá šelma. Jednému z mužov sa vrhla priamo na chrbát. Ten bolestivo vykríkol. Arwen pevne zovrela hrot šípu, ktorý stále zvierala v ruke, a vrazila ho do dlane svojmu „únoscovi“.

„Ty potvora.“ skríkol bolestivo.  Bolelo ho to dosť nato, aby ju pustil. Neváhala ani chvíľu, a rozbehla sa pomedzi stromy. „Poď!“ skríkla na svoju vernú ochrankyňu, ktorá sa okamžite rozbehla za ňou.

Predierala sa pomedzi husté stromy, ktorých konáre jej trhali oblečenie. Nemyslela na nič iné, len na to ako sa čo najrýchlejšie dostať preč z lesa. Najrýchlejšia cesta viedla späť do Silvermoonu. Na miesto, z práve ktorého sa snažila ujsť. Vedela, že ak kráľ prišiel na jej bezhlavý útek, čaká ju žalár. Keby nebola z urodzeného rodu, bola by to priamo poprava. Predsa len zrada vlastnej rasy, bola najväčším zločinom v Quel´Thalase, trestaným smrťou. Ak by však zostala v lese, smrť by bola istá. Takto mala aspoň akú-takú nádej, že na jej útek ešte nik neprišiel. No na čo sa vyhovorí ? Kde bola?

Pár metrov pred sebou zazrela svetlo vyžarujúce z pochodní. „Vojaci? Snáď len nehľadajú mňa.

„Niekto tam je!“ skríkol jeden z vojakov. Arwen zostala stáť na mieste. Dych sa jej stále zrýchľoval.

„To je naša princezná.“ skríkol prekvapene jeden z vojakov smerom ku generálovi. „Princezná?“ spýtal sa prekvapene. Arwen vtedy odľahlo. Tak predsa len nehľadali ju.

„Čo tu robíte, výsosť?“ spýtal sa generál nechápavo. Arwen sa rýchlo prebrala, a pootvorila ústa. Čo mala povedať? Na čo sa len vyhovoriť? „J-ja..ja som sa bola len..prejsť“ Vydala zo seba prvé, čo jej napadlo. „Prejsť?“ Zopakoval generál neveriaci a pristúpil k nej. Arwen si až vtedy uvedomila, že v pravej ruke drží svoj luk, ktorý sa jej rýchlo podarilo schmatnúť pri úteku. Opatrne ho skryla pod plášť. „Prejsť.“ zopakovala o čosi istejšie. Vedela, že jej generál neverí. Sama by takej výhovorke len ťažko uverila.

„Tak vy ste sa za tmy prechádzali po lese? Deň pred plavbou do Kalimdoru?“ Arwen vedela, že je zle. Generál musí tušiť, čo spravila.

„Chcela som sa poslednýkrát prejsť po svojej krajine. Keďže ako sa podotkli, zajtra ju opúšťam.“ Snažila sa znieť sebaisto, no čím ďalej jej to išlo horšie.

„A kde máte vojenský sprievod?“ Arwen sa zarazila. Na toto vôbec nepomyslela. No jasné…sprievod. Člen kráľovskej rodiny nemohol predsa sám vyjsť ani len zo zámku. „Tak boli ste sama alebo nie?“ spýtal sa ešte raz, o čosi dôraznejšie. „Tak z tohto sa už nedostanem.“

„Samozrejme, že nie.“ ozval sa mužský hlas za ňou. Arwen sebou prekvapene trhla. Z lesa za ňou vyšiel mladý, svetlovlasý, vojak, ktorý jej už bol dobre známy. „Zase on. Ako sa tu len objavil? A čo to robí?“ Pred generálom sa postavil do pozoru, a sklonil zrak. „Ja som princeznin sprievod. Princezná sa chcela trochu rozptýliť po všetkých tých udalostiach, a prejsť sa. Nejak sme zabudli na čas, a zastihla nás tma.“ generál prižmúril oči. „Aké je tvoje meno a hodnosť vojak? Predtým som ťa v mojom tábore nezazrel.“ vtedy sa ku generálovi nahol jeden z vojakov, „to je nový vojak môj pane, je u nás necelý týždeň, tuším si hovorí Eran.“ „Tak Eran.“ Arwen zodvihla hlavu k svojmu záchrancovi. Spomenula sa na jeho slová pri útese.

„A ako si si dovolil opustiť svoju princeznú? Ako to, že si nevyšiel z lesa s ňou?“ generálovi sa na tejto udalosti stále čosi nezdalo. Bolo očividné, že ani jednému neverí. „Za ťa čaká ťažký trest!“

„Ajen,“ ozvala sa Arwen, „Ajen sa zatúlala, a vojak ju išiel hľadať. Preto za mnou prišiel o chvíľku neskôr.“ Generál sa pozrel za svoju princeznú. Naozaj tam bola jej mačkovitá šelma, ktorú si predtým nevšimol. Pri svetle pochodne, však zazrel jej roztrhané šaty.

„Dosť bolo vypočúvania, generál.“ prehovorila princezná pevným hlasom. „Zajtra ma čaká ťažká cesta. Rada by som už teda odišla do svojej komnaty. Samozrejme, ak aj s tým nemáte nejaký problém.“ podotkla uštipačne. Generál sa síce nerád odstúpil z cesty, a sklonil pred princeznou hlavu. V sprievode svojho záchrancu odišla smerom k zámku.

Zastala pred zámkom, a rozhliadla sa navôkol. Nikde nikoho nevidela. „Prečo si to urobil?“ spýtala sa naoko nedôverčivo. Chcela mu nedôverovať. No niečo v jej vnútri jej hovorilo, že to nemusí robiť. V tej chvíli vytiahol z pochvy dlhý meč. Arwen inštinktívne ustúpila pár krokov dozadu. Meč zabodol do zeme tesne pred ňu, a kľakol si. „Prisahám vám svoju vernosť. Ste moja princezná, a ja vás budem chrániť aj za cenu vlastného života. Tak, ako som už raz povedal.“ Arwen sa rozochvela. Nebolo to síce nič výnimočné, každý vojak musel prisahať. No prisahal jej otcovi. Kráľovi. Tento vojak, prisahal vernosť jej.

„Prijímam ťa do služby, ako svoju osobnú stráž.“ vojak k nej prekvapene zodvihol pohľad. Pozeral sa princezne priamo do očí. Za iných okolností by táto situácia bola označená za nevhodnú. Ani jeden z nich však zrakom neuhol. „Zajtra…odplávaš so mnou do Kalimdoru. Priprav sa na cestu. Môžeš vstať.“ dodala, a otočila sa smerom k zámku. „a ďakujem…Eran.“

Arwen vošla do svojej komnaty. Vôbec ju neprekvapilo, že tam sedela Sinera. „Arwen.“ oslovila svoju paniu. „Teraz nie Sinera.“ Arwen nemohla prestať myslieť na to, čo sa práve stalo. Kto je ten vojak? Eran…ešte aj jeho meno je záhadné. No niečo na ňom je..ako ju mohol opantať tak, že ho prijala do služby ako svoju osobnú stráž? Doteraz nič také nepotrebovala. No je pravda, že na nútenej ceste do Kalimdoru ho potrebovať bude.

„Viem, čo si chcela urobiť.“ prerušila jej tok myšlienok. Arwen k nej zodvihla kamennú tvár, no nič nepovedala. „Ako si to mohla chcieť urobiť? Zbláznila si sa? Kam si chcela ísť? A čo my? Vôbec nemyslíš na svoj ľud!“ vyčítala jej Sinera. Arwen si hlavu položila do dlaní, „tak dosť! mám toho po krk. Nemyslím na svoj ľud? A kto myslí na mňa?! Pokiaľ viem ja som tá čo si má vziať dvojmetrovú obludu z povestí, ktorej z úst trčia kly!“ Sinera sa zarazila. Nikdy ju nepočula takto hovoriť. Prišlo jej ľúto, čo povedala. Ona ju predsa poznala najlepšie. Vždy sa musela obliekať, správať, dokonca hovoriť tak, ako jej bolo povedané. „Odpusť mi to.“ šepla po tichu a pristúpil k Arwen.

„Odíď.“ povedala neutrálnym tónom. „Čože?“ prekvapila sa Sinera. „Proste odíď!“ Arwen sa na ňu pozrela prísnym pohľadom, a ona tak urobila.

Studenou rukou si pretrela tvár. „Čo to len robím? Otec sa mi odcudzil, posiela ma do  krajiny, kde si mám vziať pre mňa bájnu bytosť, takmer ma zabili ľudia, príjem do služby muža, ktorého som videla trikrát v živote a teraz odoženiem najlepšiu priateľku?“ Ajen si ľahla na posteľ k nej. „Dúfam, že aspoň ty ma nezradíš.“

  ***************

„Ak nám len mohla ujsť!“ rozčuľoval sa Birn na mieste, kde stretli elfku. V rukách držal vrchnú časť svojho koženého brnenia, ktoré bolo zo zadnej strany jasne zničené.

 „Videli ste to zviera, čo jej pomohlo?“

 „No jasné, mal som časť obzerať si ho pomedzi to, ak som mal pazúre zaťaté v chrbte!“ podotkol Birn sarkasticky, a hodil po ňom kožený kabát.

„Počúvalo ju to.“ Birn prevrátil očami, „čo to zas hovoríš za hovadiny! Ty by si sa nemal ozývať vôbec. Vieš ma akurát tak-.“ „Má pravdu.“ prerušil ho Koden. „oslovila ho..vyzeralo to takmer ako… jej beštia.“

„Chceš povedať, že ich princezná je lovkyňa?“ spýtal sa ďalší s úškrnom. „Iné vysvetlenie preto nemám. Jediné čo viem je, že ju chcem dostať.“ Zamyslene si prezeral striebornú brošňu, ktorú našiel pod stromom. Určite musela spadnúť jej.

„Samozrejme, ako každú.“ podotkol Birn uštipačne. Koden sa nad jeho poznámkou nepozastavil. Bol s ním už príliš dlho, a na jeho hlúpe reči si zvykol. Nevedelo ho len tak niečo vyviesť z miery. Striebornú brošňu pripol na vnútornú stranu čiernej, koženej vesty, ktorú si následne obliekol. „Držíme sa plánu.“