Kapitola 3

Urobila som zrazu kroky dozadu. To predsa nemohla byť pravda! Naozaj tam sedel, pozeral na mňa a kútik úst mu mykal do ťažko badateľného úsmevu. Svet okolo mňa zrazu zastal, keď som narazila do steny za sebou. Oblial ma studený pot a telo sa mi rozochvelo. V nose som znova ucítila tu železitú vôňu. Vôňu krvi. Vôňu, ktorá ma skoro nútila kričať.

„Vanda? Čo sa s tebou deje?“ započula som niekde v pozadí matkin starostlivý hlas.

Muž, pravdepodobne s menom Robin, ak som sa dobre dočítala na bráne, sa postavil a podišiel k dverám. Udržal si odo mňa dostatočný odstup, aby som sa nerozbehla. I tak by som to pravdepodobne nezvládla a len skolabovala.

„Viditeľne je v šoku. Ona mala strach z mojej návštevy?“ prehovoril. Hlas mal malebný ako sa na psychológa patrí, pri čom mal istú hĺbku.

„Nie, nehovorila som jej že ide k psychológovi,“ riekla prekvapene matka.

Bola by asi prekvapená, keby zistila ako dobre som ju počula. Bože, čo mlčím? Oproti mne stoji vrah a ja stu len trasiem ako osika. Nasucho som preglgla a nazbierala ako takú odvahu. Pozrela som mu priamo do jeho šedých oči. Oplatil mi pohľad a ja som len k nemu natiahla rozochvenú ruku. Otvorila ústa, ale mlčala.

„Chceš niečo povedať?“ oslovil ma.

„To je on!“ skoro som zvrieskla.

„Kto?“ prekvapene zdvihla obočia matka. Psychológ svoju prekvapenú tvar tiež zahral dokonalo.

„Ten čo ho zabil. Je to on! To je.. to je on…“ hlas sa mi zasekol a krkom vydral tichší vzlyk. Strach so mnou naozaj lomcoval a kolená ma ledva držali.

„Ale no tak. No možno je dlhovlasý ako tamten, ale to neznamená, že je tiež zabijak,“ utešovala ma ďalej.

„Takže ide o blok? Strach z mužov s dlhými vlasmi?“ mrmlal nahlas ale viditeľne pre seba.

„Pravdepodobne. Policajti mi hovorili že toho zabijaka u teľa popisoval ako vysokého, dlhovlasého muža.“

Robin zvraštil obočie a je ho len 24 ročná tvár sa zmenila na omnoho staršiu. Urobil ku mne krok a ja som si automaticky skryla tvár pomocou rúk.

„To bude ťažký prípad,“ povzdychol.

„Ale bude v poriadku však?“ zaznel nádejný hlas môjho rodiča.

„ Najprv jej budem musieť dokázať, že nie som ten, kto si myslí, potom to pôjde ľahko,“ dodal, započula som jeho kroky ku mne.

„Mám byť s vami pri hovore, alebo nie?“ ďalej sa pýtala.

„Bude lepšie ak budeme len mi dvaja. Potom by mohla mať tendenciu sa za vás skrývať a brať ako prostriedok k obrane. Ak budeme len sami dvaja, uvedomí si že jej i cez to vlastne nič nerobím,“ riekol

Pravdepodobne len kývla lebo som nič nepočula. Stále som si zrak kryla končatinami.

„Chcete ostať tu alebo si odbehnete?“ spýtala sa žena, ktorá nás sem doviedla.

„Radšej ostanem tu, ak nevadí,“ hlas mala znova iný.

„Samozrejme že nevadí, poďte,“ potom som len počula klopkanie dvojo topánok a zavretie dverí do inej izby. Ostala som sama. S ním. S vrahom. Chcela som skričať. Hlasito volať pomoc a znova sa rozplakať. Ale nemohla som. Neverili mi. Zatiaľ.

Zrazu som ucítila jeho dotyk na ramene. Mykla som ním a dala ruky preč. Nepekným spôsobom som sa na neho pozrela a s roztraseným hlasom riekla: „Vrah!“  Neodpovedal. Len si ma prezrel od hlavy po päty a odtiahol sa odo mňa smerom k dverám. Mykol hlavou dnu, do jeho kancelárie: „Poď.“ 

„Prečo ste ho zabili, prečo?“ prudko som naň vyhŕkla.

„Neviem o čom hovoríš, preto bude dobre ak si o tom pohovoríme. A určite sa ti bude lepšie hovoriť na kresle ako opretá o stenu,“ jeho hlas si hĺbku zachoval ale tón, ktorým hovoril pred mojou matkou, zmizol. Ťažko som zistila citové podfarbenie slov. Prešiel nakoniec ku svojmu stolíku, sadol do svojho veľkého čierneho kresla, zaprel lakte o stolík pri čom tvár zaprel o dlane.

„Nezožeriem ťa. Nemusíš sa báť,“ dodal.

„Ale ako si môžem byť istá, že neskončím ako tamtá osoba!“ znova som vyhŕkla, pri čom som v sebe dusila nielen krik ale i plač, ktorý sa mi dral hore krkom.

„Opakujem, neviem o čom hovoríš, a chcem to vedieť aby som vedel prečo sa tak správaš,“ povzdychol a rukou ukázal na dlhé kreslo, bez operadla. Pravdepodobne na ležanie. Bála som sa k nemu ísť bližšie.

„Sú tie dvere zvukotesné?“ zrazu zo ma vyšlo.

„Nie, nie sú. Ak by si chcela kričať o pomoc, budú ťa počuť i na druhu stranu ulice,“ uškrnul sa zvláštnym spôsobom.

Urobila som váhaví krok smerom dopredu. Nič nehovoril len ma pozorne sledoval. Keď som došla k dverám a bola polovične už v onen miestnosti, zastala som. Stále mlčal, čo bolo dobré, lebo to ticho ma povzbudilo k tomu aby som urobila pár krokov dnu. Obzrela som sa po poličkách s knihami, pár abstraktných obrazov, stolíku s notebookom pár papiermi, mobilom a miskou s cigaretami. Cigarety!

„Ste to vy!“ vyhŕkla som.

Postavil sa a odstúpila som. Smeroval ku mne. Presne ako vtedy. Dravo. Začala som nemotorne spätkovať a znova zakryla tvár rukami. Už bol skoro u mňa a otvorila som ústa s úmyslom kričať, keď prešiel okolo mňa. Nechápavo som sa pozrela za seba. Len zatvoril dvere. Možno sa ma nedotkol, ale i to ma zastrašilo.

„Podľa čoho súdiš?“ spýtal sa.

Znova ma obišiel a sadol naspäť na svoje miesto.

„Nielen podľa vlasov. Mal ich tiež takej havranej farby. Šedé oči. Rovnako šedé oči, to by som nikdy nezabudla. A cigarety!“ ukázala som na ne, „ tiež fajčil!“

„To si si za ten krátky moment stihla toľko všimnúť? A ľahni si alebo sadni a nestoj tam,“ znova upozornil na to isté miesto. Dlhší čas som stále váhala ale nakoniec som k tomu podišla a sadla do stredu. Bolo pohodlné a mäkké. Z časti sa moje napäté svaly uvoľnili.

„Videla som váš ešte dva krát,“ dodala som.

„Dobre, nechajme to tak a povedzme že som to ja. Kde si ma ešte videla?“  spýtal sa.

„Najprv v rade do stánku Srdiečko, kde ste si prevzal nejakú obálku. Druhý krát pri ďalšom stránku, kde som sedela za stolom s kofolou . Vyšiel ste tam z rohu popri nadávkach pracujúceho so slížmi vo vlasoch,“ riekla som.

„No ak ti na tom záleží, spýtaj sa policajtov, včera do neskorého včera sa mi tu striedali ich pracovníci, robil som im testy,“ riekol a nahmatal krabičku cigariet. Ako keby chvíľu váhal, nakoniec si jednu vytiahol a strčil do úst. „Môžem si zapáliť, však?“ pozrel na mňa. Mykla som ľahostajne plecami. Najprv otvoril okno na ventilačku. Nakoniec nahmatal vo vrecku zapaľovač a zapálil svoj tabak.

Otvoril ústa, asi s úmyslom niečo povedať, keď zrazu zazvonil mobil niekde na rohu stola. Tón zvonenia, lepšie pesničku som poznala. Bola od skupiny s názvom Hammerfall. Mám pocit že ta pesnička niesla názov Hearts on Fire.   Zvraštil obočie a potiahol ho k sebe. Chvíľu sledoval displej.

„Moment prosím,“ riekol smerom ku mne nakoniec a zdvihol ho. Podišiel k rohu miestnosti. Pozorne som ho sledovala a napínala sluch so snahou všetko počuť.

„Čo je?“ odfrkol s hlasom, ktorý ma vydesil. Možno sa podobal na ten, ktorým hovoril so mnou, asi  aj na ten s ktorým hovoril k mojej matke ale mal v sebe kus chladnosti. Spôsobil mi mráz na chrbte.

Mlčal, pravde počúval. Znova som mu, ako u stánku, videla len chrbát. Mierne ma provokovalo, že som mu nemohla vidieť do tváre a vyčítať ako sa približne tvári. Mňa samu desilo, že ma tak zaujímal. Pravdepodobne preto, že chcem najisť niečo, čím by som nezvratne mohla dokázať, že je on vrah toho teľa.

„Dobre, nezabudni ho dať na miesto, keď nim voláš je funkční. Nie, ide to zlým koncom ale niečo sa mi podarí z toho urobiť. Áno asi tak,“ mrmlal naozaj potichu ale našťastie som vedela zachytiť dokonalo každé slovo.

„Na vek moc nepozeraj, vieš aká je skutočnosť. Áno, je. Dobre, musím končiť,“ bez toho aby počkaj na odpoveď ho zrazu vypol. Podišiel naspäť, mobil strčil k zapaľovaču do vačku tmavých riflí a sadol si do kresla a uprel na mňa oči. Nervózne som sa odvážila mu pohľad oplatiť.

 Chvíľu v tichosti ma sledoval a nakoniec povzdychol a začal hovoriť: „Dobre, poväčšine pacient začne hovoriť čo sa stalo a spoločnou snahou má byť aby odstránil strach, blok z toho nepekného momentu života a postaviť ho na nohy aby dokázal sám isť ďalej. Lenže viditeľne tvoj strach spôsobujem ja. Pokúsim sa nejak dokázať že sa ti snažím pomôcť a potom môžeme začať ako s takou liečbou inak bude potrebný iný psychológ,“ povzdychol a rukou si prehrabol husté dlhé vlasy.

„Nevieš ako by si chcela dokázať, že som ho za prvé nikoho nezabil a za druhé sa snažím ti pomôcť?“ očividne sa snažil mať milý hlas ale to predstieranie, bolo počuteľne. Keď hovoril prirodzene, ma to tak nestrašilo ako teraz. Na odpoveď som mykla plecami.

Vytiahol skrinku a zohnutý sa tam začal hrabať. Vytiahol zväzok papierov a položil ich na stôl a na ne papier: „Poď to vyplniť. Snaž sa čo najviac bezchybne. Máš na to pol hodinu. Ja za ten čas idem niečo dohodnúť s tvojou matkou,“ postavil sa a obišiel smerom k dverám. Tam zastal a počkal, dokým nervózne sa nedotiahnem do jeho kresla.

Keď som tak spravila vyšiel von a v tichosti za sebou zatvoril dvere. Pozrela som na papiere a prvé videla asi päť kociek vedľa seba rôznej farby, pri čom nad ňou bola otázka: Ktorá farba nasleduje? Zamyslene som si ich pozrela. Prvá bola červená, ďalšia oranžová, potom zelená a žltá. Na výber som mala modrú, fialovú a bielu. Zamračila som sa a hľadala v tom nejakú spojitosť. Netrvalo dlho aby som ju našla. Hore v rade boli len teplé farby, zatiaľ čo som mala na výber len jednu teplú – fialovú a ostatné boli studené. Hneď som ju zakrúžkovala. Otázky podobného štýlu boli až do konca. Postupnosť v náročnosti otázok nebola, aspoň ja som ju necítila. Raz bola ľahšia, raz ťažšia.

Mala som to hotové. Pravdepodobne už pol hodina ubehla ale nik sa ku mne nebol ozvať. Povzdychla som a pozrela na čierne veľké pohodlné kreslo. Bolo Vyhrievané ešte jeho teplom a planula z neho vôňa cigariet a inej typickej vône. Pravdepodobne jeho kolínskej. Zodvihla som sa, upravila mierne sukňu a podišla k dverám.

Pootvorila ich a pozrela po prázdnej časti chodby. Počula som neďaleko smiech – od obývacej časti bytu. Nechala som za sebou otvorené dvere a smerovala k hlasom. Zastala som nohami tam kde začínal koberec a pozrela ako na pohovkách staršieho typu, i keď boli cítiť novotou sedela moja matka s paní. Obe držali v ruke hrnček čaju a na niečom sa záživne zabávali.

U lomeného okna stál Robin a nezaujato pozeral inam. Pravdepodobne si ma nik nevšimol tak som si hlasno odkašľala. Všetci na mňa pozreli.

„Ah už si urobila test?“ spýtal sa ma. Prikývla som.

„Ako bolo moja?“ usmial sa na mňa rodič.

„Čakala som že to bude horšie, pravdivo som odpovedala a nervózne prestupovala z nohy na nohu.

„To bolo na dnešok všetko. Čo sme jednali s tvojou mamou, ti potom povie. Už ťa nechám a pokoji. Tak zajtra,“ doplnil sa a ráznym krokom zvieraťa zmizol preč. Chvíľkovo som sa pozrela za seba, dokým nezmizol v tme potom pred seba.

„Tak ideme dobre? Na večer ešte prídu policajti na pár otázok, neboj nič hrozného,“ žmurkla na mňa a postavila. Položila pohár na stolík a otočila sa smerom k žene: „Ďakujem za dobrý čaj, hádam sa ešte niekedy uvidíme.“

„Bolo mi prijemné s vami sedieť,“ všimla som si ako obe na seba pozreli zvláštnym spôsobom. Niekto by v tom videl len obyčajné opätovanie, lenže ja som v tom videla viac. Istú provokáciu rovnako ako u smiechu. Stiahlo mi to mierne žalúdok. Pri tom to si uvedomujem, že ani ten smiech nebol tak srdečný ako sa mi zdal.

„Tak zajtra pri dverách obchodného centra,“ pozrela matka na psychológa popri tom ako nás vyprevádzal smerom ku dverám. Nechápavo som sa na nich pozrela a začala na chodbe obúvať. „Vraj mu nejde dokázať, že nie je ten zlý tak na to pôjde inak. Budete spolu v obchodnom centre, sami. Vraj by to malo pomôcť,“ vysvetlila mi a pri obúvaní druhej topánky mi stislo žalúdok. Pozrela som na Robina, ktorý mi pohľad oplatil bez známky nejakého pocitu, ktorý by som mohla vyčítať.

Radšej som uhľa, doobula a vyšla von. Trocha neochotne odzdravila a dobehla čo najrýchlejšie k autu. U neho som ešte musela počkať na mamu, išla normálnym tempom. Ak sme skončili u auta, odomkla a vošli dnu.

„Asi pôjdeš k inému psychológovi,“ zamračila sa, keď to riekla nahlas.

Prekvapene som na ňu pozrela: „A myslíš si že vôbec nejakého potrebujem?“ Najprv som za ním išla hlavne kvôli tomu lebo to asi bola povinnosť, lenže ja som sa fakt necítila až moc poznačená. I keď mi hlavou behajú predstavy mŕtveho tela. Cesta domou trvala podivne dlho ako normálne. Možno tým, ako som pozorne sledovala ako ideme.

Keď som videla obrysy môjho rodinného domu bola tam vec najviac – auto, očividne podľa značky policajné. Ach áno, spomínala, že tu budú. Neochotne som vyšla a počkala na matku. S ňou dokráčala k dverám, kde stál ten najstarší so svojím spoločníkom.

„Dobrý deň,“ slušne pozdravil.

I ja a matka sme ozdravili a počkala dokým odomkla dvere. Povolila im vstup dnu a o chvíľu som sedela v kresle oproti nim. Ten mladší mal v ruke zápisník.

„Viem že ti to je nepríjemné ale musíš nám všetko odznova povedať, dobre?“ spýtal sa ten, s prázdnymi rukami.

Prikývla som a začala. Úplne od začiatku ako mi zavolala kamarátka, to čo sme robili skoro celý deň až k okamžiku výstrelu. Posledné vety sa mi hovorili ťažko, hlas sa mi znova sekal a musela som stisnúť päsťami sukňu.

„Dobre. Potom ako to tam naši ľudia preskúmali sa zistilo, že tam tu krv nikto nedovliekol, teda ako si hovorila bol tak niekto zabitý alebo zranený. Skús nám popísať toho muža a tu ležiacu osobu,“ snažil sa hovoriť jemne.

„Dlhé havranie vlasy, vysoký, vek by som mu typovala medzi 20 najviac 25 rokov. Šedé oči, jemné rysy tváre.. presne.. presne ako psychológ Robin Kalok,“ vykoktala som, pri čom posledné slova šli ťažko a tichšie.

„To je ten, u koho bolo pár našich ľudí, nie?“ spýtal sa mladší. Spoločník mu prikývol.  

„Takže sa podobal na neho?“ spýtal sa so zamračením.

„Dokonca si myslím… že to bol i on,“ šeptala som.

„Veď to nie je možné,“ vyhŕkol ten s menej vrások.

„Prosím ťa, buď ticho. Má pravdu, skoro celý deň sme boli u neho, ale prešetríme to samozrejme. Možno sa tu pohyboval niekto jemu podobný,“ riekol.

Len som prikývla. I cez tie všetky dôkazy o tom, že zo nebol ma zžieral pocit, ktorý hovoril o presnom opaku. I keď určite nastali určité pochybnosti. Čo ak fakt má dvojča alebo vtedy v tej uličke bol niekto, naozaj jemu podobný? Veď predsa len bola tma a nebola to ani minúta čo som na neho pozerala.

„Dobre, to nám stačí, len musíme sa porozprávať s tvojou mamou a podpísať nejaké papiere dobre?“ usmial sa na mňa. Len som prikývla.

„Mohla by si teda ísť do izby zlato?“ oslovila ma matka tiež so zdvihnutými kútikmi úst. S povzdychom a bez odpovede som sa zodvihla a šla smerom na schody hore. Na nich sedel Lucifer a hýbal chvostom zo strany na stranu.

„No nič, idem zatuchnúť do izby, ideš so mnou?“ spýtala som sa. Ako odpoveď sa postavil a dobehol do mojej izby. O chvíľu som ho dobehla a zatvorila za sebou. Najprv otvorila okno, pretože v izbe bolo dosť teplo. Pozrela som nim von, mala som výhľad tak najviac na cestu alebo iné rodinne domy. Za mnou ich tiež pár bolo až nezačínal les.

Nakoniec som si vytiahla notebook zo skrinky, zapojila i s internetom a ľahla pohodlne na posteľ. Keď sa mi načítal som automaticky zapla môj komunikačný program spolu s prehliadačom. Prezrela e-mail kde som okrem reklám nič nemala a unudene povzdychla. Spať som isť určite nechcela. Čas bol okolo ani nie pol ôsmej.

Hlavou mi znova prešiel obraz teľa v krvi. Mierne ma myklo a vzdychla som. Na to nadväzovala jeho tvár, ktorá sa postupne zmenila na vážnu v obleku. V hlave sa mi zrodil malý nápad. Otvorila som vyhľadávač a napísala jedno meno: Robin Kalok.

Ako sa mi začali načítavať výsledky, ozval sa zvuk hovoriaci o prijatej správe. Zamračila som sa a dala na programe nedostupná. Tým som ostala nerušená a pozrela sa, čo mi to našlo. Ako prvé bol zoznam psychiatrov v našej krajine. Ako som klesala dole s podobnými vecami, do oči mi padla stránka, ktorej nadpis znel „Podsvetie Anjelov“.

Otvorila som ju a po načítaní ukázal čierna téma s kolónkou, vedľa ktorej bola prosba o heslo. Povzdychla som a zatvorila ju. Nakoniec otvorila danú správu a zistila, že je od Niky. Dlhší čas som si s ňou písala. Bola som rada, že o tom nevedela. Ona by bola schopná sa správať horšie ako moja matka. Bola by tu so mnou od rána do večera a každú chvíľu sa pýtala či niečo nechcem alebo či mi je dobre.

A zajtra by si so mnou išla na tie kolotoče?

Prečítala som jej zatiaľ poslednú správu. Povzdychla som. Chvíľu rozmýšľala a nakoniec i odpísala.

Prepáč, mám nejaké povinnosti.

Stislo mi žalúdok, dúfajúc že sa nespýta aké.

To nevadí, hádam inokedy.

Oddýchlo mi. Chvíľu som si s ňou písala úplne o niečom inom, očividne ucítila že o tom nechcem hovoriť. Myslím že bolo asi deväť hodín, keď som sa rozlúčila a zaklapla notebook so zívnutím. Položila ho na stôl, nechcelo sa mi ho spratávať a zaľahla pod periny. Lucifer ma už čakal na poduške a celý čas sledoval. Ak som skončila s hlavou u neho, oblízal mi líce a potom o mňa obtrel. Pohladila som ho.

Zaspávalo sa mi ťažšie. Okno divne vŕzgalo, lebo zosilnel vietor a zdvíhali sa záclony. Vďaka štvornohému priateľovi sa mi podarilo sa ponoriť do ríše snov.

Zrazu zaznel tupý náraz a trhanie. Ten zvuk bol tak hlasný, že ma vynoril z tmy spánku a donútil prudko posadiť. S potom na tele a bijúcim srdcom obzrela okolo seba. Lucifer tiež sedel a oblizoval srsť, ktorá pred chvíľou bola asi zježená.

Zbadala zabuchnuté jedno krídlo okna pri čom kus závesu bolo roztrhnutého. Zdesenie stúplo. Obzrela som sa najprv po tmavej izbe, nevidela žiadne nebezpečenstvo a podišla k obloku. Vytiahla von hlavu a pozrela po prázdnej tichej ceste a rodinných domov. Jediné čo sa hýbalo bola malá bodka na nebi, ktorá mávala čiernymi krídlami. Zafúkal jemne vietor a nadvihol moje tmavohnedé vlasy.

Radšej som to okno za sebou zatvorila a rýchlo schovala pod paplón, kde som sa ako tak cítila v bezpečí. Vytiahla ho ku krku a skrčila v rohu. Kocúr sa ma očividne snažil upokojiť, lebo mi vyskočil na lôn a pozrel na mňa svojimi smaragdovými očami.

Hladila som ho a pri každom zvuku sa prudko mykla a snažila sa zistiť zdroj. Samozrejme, som to do rána nevydržala. Nejakú skorú hodinu sa mi podarilo znova zadriemať.

Zobudili ma až slnečné lúče, ktoré sem prenikli cez roztrhnutú časť závesu. Mala som hlavu opretú o nočný stolík pri čom som sedela. Chrbát ma bolel nehorázne. Ťažko som sa vyrovnala a pozrela na Lucifera. Oddychoval mi na stehnách.

Opatrne som ho na rukách preniesla vedľa. Obzrel sa zmätene a potom znova zatvoril oči. Ja som sa postavila a narovnala boľavý chrbát. Boľavo som sa zamračila. Nakoniec som potichu vyšla von z izby a zišla dole zo schodov. Typické ticho. Takže matka už bola v práci.

Vošla som do kuchyne a zbadala tanier s raňajkami a papierik vedľa. Chytila som ho do rúk a začala čítať matkine písmo:

  Zlato, musela som do práce. V peňaženke na chodbe máš peniaze na autobus a obed v obchodnom centre. Nezabudni. Musíš tam byť o jednej poobede. Bude ťa čakať u hlavného vchodu.

Psychológ! Jasné dnes mám byť s ním znova a sama v obchodnom centre. Prešiel mi chrbtom mráz. Naozaj som sa ho bála i keď… Po včerajšku môj kúsok duše ostal so zmiešanými pocitmi. Čo ak fakt ho nezabil? Ale veď kľačal vedľa jeho tela. Čo iné by mohol robiť? Ale.. prečo ma nenaháňal?

Zavrtela som hlavou a radšej som začala jesť. Onedlho sa ku mne dotrepal i Lucifer, pretiahol sa a ľahol vedľa na zem. Nakoniec po jedle som zapla televízor aby tu nebolo také ticho, prešla ranným rituálom a skončila u televízii. Čas šiel pomaly, ale chvíľa kedy musím vyraziť nastala.

Váhala som zo začiatku či tam pôjdem. Rozhodne by sa o tom asi matka dozvedela a nepotešila by som ju. Nechcela som ju sklamať a kto vie koľko za to platí, ak vôbec i niečo dáva. I keď s istou nechutenstvom som sa obliekla, zobrala peňaženku z chodby a vyrazila na autobusovú zástavku.

Ľudí v nej bolo mnoho, čo mi ostalo nepríjemné. Nahmatala som vačky a zistila, že zabudla znova mobil. Stále som si nezistila či je funkční. Bola som tak rada keď sme zastali a vyšla von spolu s davom. Teraz ma čakala dlhšia cesta do obchodného centra.

Musela som prejsť dosť krát cez cestu, okolo sa mihotalo mnoho obchodov a áut. Ale nakoniec som zbadala ciel. Obrovské parkovisko s ešte väčším trojposchodovým obchodným domom. Ako som prešla cez parkovisko dosť obozretne a skončila na chodníku ani nie pár metrov od vchodu som zbadala jeho.