Kapitola 3

„Naruto! Naruto! Sakra Naruto!“
„Uááá! Kde to som? Dostal som sa do pekla?“
„Ale kde že, žiadne peklo, iba tvoja myseľ.“
„Keď je to moja myseľ, čo tu robíš ty?“
„Ja som tvojou súčasťou.“
„Niečo ako svedomie?“
„Ale kdeže svedomie, moje meno je Kyuubi No Yoko. Som démon ktorý je v tebe zapečatený.“
„Démon. Takže … takže preto sa na mňa tak všetci pozerajú. To preto lebo mam v sebe zapečateného démona. …. to znamená že som démon.“  Toto už Naruto nedokázal rozdýchať.  Zložil sa na zem a začal vzlykať. Dlho potlačované slzy si našli cestu na povrch. Sám sebe sľúbil že nebude plakať, že neurobí radoť všetkým ktorý naňho pozerali z vrchu. To teraz to už nešlo zastaviť. On je démon. On je démon. Stále si to opakoval. Nemohol tomu uveriť. Cele tie roku mu nikto nič nepovedal. Prečo? Sakra prečo?

Kyuubi sa už viac nemohol pozerať na Naruta. Zmenil sa do svojej ľudskej podoby, zohol sa k Narutovy a jemne ho objal. Bolo prvé objatie v živote,  ktoré Naruto pocítil. Vedel to Naruto a vedel to aj Kyubi. Naruto sa najprv zľakol, nikto sa ho nikdy nedotýkal, všetci sa mu vyhýbali ako čert krížu. Bolo to pre neho nové. Veľmi sa mu to páčilo. A tak sa nechal upokojovať hrejivou náručou Kyuubiho. Na to že je to démon má až neuveriteľne príjemné objatie. Pomyslel si Naruto a pomaly prestával plakať.  Keď konečne ako tak prestal plakať pozrel sa na Kyuubiho. Ale nepozrel sa na deväťchvostú líšku ale pozeral sa do očí chlapcovi, skôr mladému mužovi ktorý bol neuveriteľne nádherný. Mal červené oči ktoré vyžarovali pokoj no pritom naháňali neuveriteľný strach, vzbudzovali rešpekt a pritom ste v nich mohli vidieť spustu bolesti. Naruta tie oči neuveriteľne upokojovali. Nevydržal ten pohľad do jeho očí a tak odvrátil hlavu. Kyuubi sa nad jeho chovaním iba pousmial a jemne zobral jeho hlavu do dlaní. Zľahka otočil jeho tvár tak, aby sa mu znova pozeral do očí.
„Teraz ma dobre počúvaj. TY NIE SI DÉMON. To ja som démon ktorý je v tebe iba zapečatený. To nie teba ľudia nenávidia ale mňa. Ty si nikdy nespravil nič zlé. Práve naopak. To ty si ten ktorý všetkých zachránil.  Iba vďaka tebe som nemal ďalej možnosť ničiť Konohu. Vdety som nebol pri zmysloch ale ani to ma neospravedlňuje. Ale ty sa nesmieš obviňovať a už vôbec nie o sebe hovoriť že si démon.“ Po tomto prejave sa Naruto znova rozvzlykal. Nebol schopný slova. Teraz vie prečo na neho všetci tak pozerajú. Oni v ňom nevidia Naruta Uzumakiho, ale Kyuubi No Yoko. Preto všetky tie nenávistné pohľady plné strachu. Ale veď povedal že nebol pri zmysloch. Môže mu veriť. A prečo by nemohol? Veď v jeho náručí mu je tak dobre. Počkať, v náručí?! Naruto sa rýchlo spamätal, sčervenal  a odtiahol sa od Kyuubiho. Tomu na tvári pohrával slabý úsmev. Nebol to výsmech ani nič podobné, vyznelo to skôr ako podpora. Áno, podpora pre Naruta. Pre toho ktorému dlhé roky kvôli nemu ubližovali. Nie fyzicky ale psychicky.
„Ale … ale … ako to že som tu? Nemal by som byť mŕtvy, veď som sa zabil.“  Zašepkal stále červený Naruto.
„No … vieš … nemohol som ťa nechať umrieť. Potom by som umrel aj ja a .. no .. mne sa umierať ešte nechce. Tak som ťa jednoducho zachránil. Nechal som v tvojom tele prúdiť svoju čakru, ktorá ťa drží pri živote. Ale bolo to o vlások. Ešte niekoľko sekúnd a boli by sme obaja mŕtvy. Pečať sa mi podarilo prelomiť až v poslednej chvíli. Za iných okolností by ťa moja čakra vyliečila veľmi rýchlo, ale som momentálne som dosť slabý takže bude trvať ešte niekoľko hodín, kým sa preberieš.“
„Kyuubi?“
„Nemusíš mi hovoriť Kyuubi, som proste Kyuu. A Naruto usmej sa. Prosím. Veď máš nádhernú tvár, určite by ti viac sekol úsmev ako ten tvoj mŕtvolný výraz.“ Naruto opäť sčervenel ale tento krát sa aj jemne pousmial. Kyuu z toho išiel do kolien. Je taký rozkošný.
„Dobre, Kyuu.“
„No vidíš že to ide.“
„A…“
„Áno?“
„No… mohol by si mi povedať, prečo ťa zapečatili práve do mňa?“
„Áno mohol.“
„A… povieš mi to?“
„Je to na dlho.“
„Ale veď času máme dosť.“
„Dobre, poď si ku mne sadnúť a ja ti všetko poviem.“ Naruto si sadol dosť ďaleko od Kyubiho a oprel sa o stenu.
„Ale no tak, poď si sadnúť bližšie, nebudem tu predsa kričať.“ Naruto sčervenal a posunul sa bližšie k Kyuubimu.
„Ja nehryziem.“ Pokúšal sa o žart Kyuubi, pretože Naruto si stále držal dostatočný odstup.
„A určite sa ti bude lepšie opierať o mňa ako o tú stenu.“ Naruto sčervenal ešte viac a prisadol si k Kyuubimu.
„Skutočne mi môžeš povedať, čo sa vtedy stalo?“
„Áno, môžem, ale nebude to nič veselé. Všetko je to vina jedného človeka, niekoho kto chce za každú cenu  zničiť Konohu…“