Kapitola 3

Vyjdem na chodbu a za sebou tiahnem Deidaru. Nechcem, aby ostal pri Narutovi. Vyzerá zvláštne, ako by to ani nebol on. Nepoznám ho síce tak dobre, aby som vedel, ako sa správa normálne, no takto určite nie.

„Prečo si ma vytiahol von?“ „Nechaj ho, nech sa trochu spamätá. Mali sme byť mŕtvy, zabúdaš?“ „To nie ale chcel som sa ho ešte na niečo spýtať.“ „Na to budeš mať času dosť. Teraz ho nechaj a radšej poď so mnou. Bol som preč iba dva dni, no aj tak si mi chýbal.“ zobral som Deidaru na ruky a odniesol ho až do kuchyne.

Posadil som ho na kuchynskú linku a začal chystať raňajky aj pre nás dvoch. Dedara sa na mňa celú dobu zvodne pozeral. Občas som mal chuť všetko nechať tak a odniesť ho do izby.

Konečne sa mi podarilo dokončiť raňajky. Jedli sme spolu a Deidara mi počas toho hovoril o knihe, ktorú som mu tu nechal, keby sa náhodou nudil. Kto by kedy povedal, že Deidara bude čítať knihy? No ja určite nie.

Zmenilo sa veľa vecí, názorov a zdá sa, že každý časom mení priority. Dokonalým príkladom je Naruto. Vždy tvrdil že ostane v Konohe a bude ju chrániť, no odišiel. A to je niečo čomu neuverí nikto. Mám pocit, že po ňom vyhlásia pátranie, a pokiaľ ho nenájdu pripíšu zásluhy Akatsuki.

„Sasori, nad čím toľko premýšľaš?“ „Nerob si starosti Dei, len rozmýšľam, aký dopad bude mať Narutov odchod.“

Nechápavo sa na mňa pozrie. „Ako to myslíš?“ „Totiž, každý počítal s tým, že Naruto, ako jeden z najsilnejších ninjov bude vždy na strane Konohy. To bolo niečo, čo bolo isté. Nikto neuverí, že odišiel dobrovoľne. Jeho odchod vyvolá chaos.“

Vyzerá to že Dei sa snaží spracovať všetko, čo som mu povedal. „Takže ho budú hľadať. A čo ak ho nenájdu?“ „To skutočne neviem. Naruto práve zamiešal kartami. Rozohral hru, ktorá môže dopadnúť katastrofou. Teraz je len na ňom, ako všetko dopadne. Možno je lepšie, že odišiel.“

Stále to však neviem pochopiť. Čo sa muselo stať aby on odišiel? Rozmýšľam nad tým, no aj tak nemôžem na nič prísť.

 ***

„Idem sa pozrieť ako na tom je.“ Odložím tanier a vybehnem hore do izby. Zaklopem na dvere a bez toho, aby som čakal vrazím dnu.

Naruto sa na mňa pozerá trochu vyľakane, ako by čakal niekoho iného. „Prišiel som sa na teba pozrieť. Si v pohode?“ Prikývol.

Neviem čo som čakal. Možno, že začne hovoriť sám. Vždy bol predsa ukecaný. Sadol som si k nemu na posteľ. „Stále nechceš povedať prečo si odišiel z Konohy?“ otvoril ústa ako by sa chystal niečo povedať, no nepovedal nič. Iba záporne pokrútil hlavou.

Tak takto sa asi ďaleko nedostaneme. Musím prísť na to, ako mu zlepšiť náladu. Potom sa možno prestane tváriť ako kaktus.

„V poriadku, nemusíš teda nič hovoriť. Ale bolo by jednoduchšie, keby sme to vedeli. A tebe by sa určite uľavilo, nemôžeš to dusiť v sebe.“ Som rozhodnutý ho vyprovokovať, aby to povedal. Určite existuje niečo, čo ho prinúti hovoriť.

„Ja … o tom .. skutočne .. nechcem hovoriť.“ Dostal zo seba popri vzlykoch, ktoré sa drali na povrch. Tak toto som nechcel. Rovno pred očami sa mi úplne zložil.

Tvár zaryl do vankúša a pokúšal sa tak tlmiť plač. Snažiť sa ho vyprovokovať asi nebude najlepší nápad. Nemôžem sa totiž pozerať na to ako tu plače.

Chcem ho objať a aspoň trochu upokojiť, tak ako predtým, no len čo sa dotknem jeho pleca, odstrčí ma a pozerá sa na mňa vystrašeným pohľadom. Toto som asi fakt posral.

„Nechcel som ťa rozplakať Naruto, prepáč. Už ťa nebudem nútiť hovoriť, dobre?“ Snažím sa ho upokojiť aspoň slovami.

Nefunguje to tak, ako by som chcel, ale strach sa ako tak z jeho pohľadu vytratil. Ostražitosť v ňom však ostala. „Budem dole v kuchyni, keby si čokoľvek potreboval, stačí, ak prídeš dole, dobre?“ Prikývne a ja sa pre istotu poberiem z izby. Nechcem ho rozplakať ešte viac.   

 ***

Deidara sa odišiel pozrieť na Naruta. Je to zvláštne, stále mi to nejde do hlavy. Budem sa ho na to musieť spýtať. A tiež budem musieť zistiť, ako to vyzerá v Konohe.

Kedysi som povedal, že viac sa už nebudem pliesť do problémov ktorejkoľvek dediny a ani žiadnej organizácie. Vyzerá to tak, že nemám na výber. Veď aj tak je lepšie byť vždy informovaný.

Budem musieť odísť, aby som niečo zistil. Nie som si však istý, či je dobrý nápad, nechávať Deidaru a Naruta samých v dome. Od myšlienok ma odtrhne pohľad na zamysleného Deidaru.

Príde až k stolu a zvalí sa na stoličku oproti mne. „Čo sa deje?“ Dei sa na mňa pozrie a spustí. „On sa rozplakal. Úplne sa zosypal a to som sa ho len spýtal prečo odišiel. Vlastne som sa ho snažil vyprovokovať. Povedal som že nie je dobre to v sebe dusiť, ale mal by povedať, čo sa stalo, že by mu potom bolo lepšie. No on len povedal, že o tom nechce hovoriť. Celý sa triasol a keď som ho chcel objať, uskočil a tváril sa vystrašene. Vôbec nechápem čo to má znamenať.“

Vypočul som si celý jeho prejav, a páčilo sa mi to čím ďalej, tým menej. Zlá reakcia na dotyk a na nejakú spomienku. Skutočne sa niečo muselo stať.

„Deidara, tým sa netráp. Určite je vynervovaný z posledných dní. Pre neho to muselo byť ťažké rozhodnutie odísť.“ „To viem, ale prečo potom odišiel. Mal tam predsa všetko. Rodinu, priateľov a aj budúcnosť. Prečo to všetko zahodil?“

Na to skutočne nemám odpoveď. „Dei, netráp sa tým. Aspoň kým bude tu, skús mu robiť príjemnú spoločnosť. Možno potom sám niečo povie. Ja pôjdem zistiť, čo sa deje v Konohe a ostatných dedinách. Nemal by som byť preč dlho. Možno dve, tri dni.“

„To chceš opäť odísť? Vieš ako mi tu bolo samému smutno?“ „No tak,“ prídem k nemu a objímem ho okolo ramien. „Teraz tu budeš mať Naruta, a ani nespoznáš, že som preč. A potom, ma už odtiaľto tak skoro nedostaneš.“ Snažím sa ho uchlácholiť a tuším sa mi to aj darí.    

 ***

Konečne odišiel z izby, no ja stále nemôžem prestať plakať. To som skutočne klesol až tak hlboko, že každý musí vidieť aký som úbožiak? Prečo to všetko? Mám z nich rovnaký strach ako z … nie na nich myslieť nebudem.

Zakázal som si to a to aj dodžím. Moje sľuby. Koľko z nich som už vlastne porušil? Nedal som ich veľa, no vždy som si bol istý, že ich splním, že ma nič nemôže prinútiť, aby som sa prestal snažiť.

No predsa sa niečo našlo. A teraz sa nedokážem ani upokojiť. Som úbožiak. Už sa ani nepokúšam zadržiavať plač. Jednoducho sa hodím na vankúš a plačem, kým úplným vyčerpaním nezaspím.

***

Pozerám sa na Sosoriho, ktorý je už oblečený v cestovnom plášti a chystá sa na cestu. Nejaké zbrane ešte pripevní pod plášť a s úsmevom príde ku mne. „Nevyhoď to tu do vzduchu, kým budem preč.“

Nad jeho poznámkou sa musím zasmiať. Vždy vie, čo má povedať. „Posnažím sa, ale nič nesľubujem.“ Bozk, ktorým ma obdaruje s radosťou opätujem. Pohladí ma po tvári a odíde z domu.

Snáď sa mu nič nestane. Viem, že je to geniálny ninja, ale mám predsa právo báť sa oňho. Zaujímalo by ma, čo budem teraz robiť. Možno by som mal skontrolovať Naruta. To bude určite dobrý nápad.

V jeho izbe je ticho, preto neklopem a vojdem dnu. Leží na posteli stále iba v košeli, ktorú som mu dal ráno. Vytiahnem nejaké veci, ktoré by mu mohli byť dobré a položím ich vedľa postele.

Raňajok sa ani nedotkol a to už bude čas na obed. Skúsim aspoň nejakú polievku, možno si dá so mnou.

Zoberiem nedojedené raňajky a namierim si to do kuchyne. Kto by to bol povedal, že sa ja o niekoho budem takto starať? Ale skutočne som sa necítil dobre, keď sa rozplakal. Na plač som bol vždy háklivý.

Dúfam, že už to bude v poriadku. Spolu s popoludňajšími hodinami prichádza, mne v posledných dňoch dosť dobre známa, nuda.

Keď je tu Sasori, vždy si nájdeme nejakú spoločnú činnosť, pri ktorej sa zabavíme. No samému mi to pripadá otravné. Našiel som akú takú záľubu v knihách, no sedieť stále medzi knihami neprospieva môjmu zdraviu.

Nechcem predsa skončiť ako jeden z tých cvokov, čo sa nevedia od knihy odtrhnúť. Ale nič iné ma nenapadá. Zaleziem teda do knižnice, ktorú si tu zariadil Sasori. Vytiahnem si knihu a ponorím sa do deja.

***

Opäť ta nočná mora, ktorej sa nemôžem zbaviť. Predychávam šok, ktorý mi spôsobila, no ani po niekoľkých minútach zrýchlene dýchanie nespomalím, a bolesť hlavy sa iba stupňuje. Potrebujem sa napiť vody.

Vyštverám sa z postele a pomaly dôjdem k dverám. Musím sa ich pridržať, aby som nespadol. Je mi skutočne zle, možno je to tým nárazom.

Dvere sa mi podarilo otvoriť, no zísť dole schodmi, bude asi trochu väčší problém. Nechcem sa však opäť vracať do izby a tak to aspoň skúsim. Ide mi to, hlava sa mi síce stále točí a je mi akosi divne, ale dá sa to zvládnuť.

Už len posledný schod. No akosi nedokážem odhadnúť vzdialenosť a v priebehu dvoch dní, sa už druhýkrát rútim k zemi v bezvedomí.