Kapitola 3

 Začiatok tejto kapitoly by som rada venovala opisu novej postavy, Lukasovi. Aj on bol môj rovesník, a tak ako Zacka, aj jeho mi nasáčkovali do triedy. S tým rozdielom, že mal byť oficiálne mojím bratrancom. Najprv som si povedala, vpohode. Neskôr to však až tak vpohode nebolo. Moja prvá mienka o ňom bola: cvok! Druhá: ach jaj, cítim sa ako v blázninci. Tretia: no, keď myslíš. Zack pri ňom strácal nervy, no nakoniec to vzdal a začal ho ignorovať. Prečo? Keby ste ho stretli na ulici a nepoznali ho, mysleli by ste si, že utiekol z blázninca. Stále sa choval tak, ako by bol pod vplyvom omamých látok. Hocikedy sa začal smiať, stále vravel niečo odveci a správal sa prinajmenšom divne. Zack najviac nenávidel, keď mu k menu pridával suffix -kun, a ja zas vtedy, keď sa správal neprimerane na verejnosti. Tým mám namysli hlasný smiech a rozprávanie, blbé poznámky, extrémne optimistickú a energickú povahu a mnoho iných vecí. Našťasie to nerobil celý deň, len občas mal také chvílky. Keď sme boli doma, bolo to ok, často mi pri tom od smiechu tiekli slzy. Pred ľuďmi som sa však za jeho správanie šla prepadnúť pod zem. Inak bol v pohode a musím o ňom povedať, že to bol veľmi charizmatický človek. Pravdaže len vtedy, keď práve nemal svoju chvíľku. Po jeho prvom strastiplnom týždni v škole, sme sa rozhodli, že všetci spolu niekam zájdeme. Kino sme okamžite so Zackom zamietli. Nechceli sme riskovať, že Lukovi počas filmu preskočí. Ďalším návrhom bola túra. „ No jasné. A ja som kamzík či čo?“ schladila som chalanov. S mojou kondičkou by ma trištvrtinu túry niesli na chrbte. A tak jediné, čo vyhovovalo nám všetkým bola…

Strelnica. Skvel sa čerstvo natretý nápis nad dverami do starej továrenskej haly. Zaplatili sme vstupné, požičali si sluchátka a terč v tvare človeka, a odobrali sa k jednému zo stolov. Nestačila som sa ani čudovať, keď Zack vytiahol z jedného vrecka krabičku s hrkajúcimi nábojmi a z druhého zbraň. Takmer mi padla sánka.

     „Hej, Zack-kun, a kde máš ten kalašnikov?“ zasmial sa Luk. Zack po ňom hodil nahnevaný pohľad. Naplnil zásobník a podal mi pištol.

     „Tak, teraz mi ukáž, ako by si chytila zbraň.“ Vzala som od neho opatrne ten kus železa a držiac pištol v ruke som na neho namierila.

     „Bang!“ povedala som. Lukas sa začal smiať svojím typickým smiechom. Zack však nebol veľmi nadšený. Rýchlo mi stiahol ruku smerom k zemi a zhlboka si vydýchol.

     „Zack-kun died! Bang, bang, bang!“ Lukas zodvihol obe ruky a s vystretými ukazovákmi mieril na Zacka. Ten sa len oprel o stôl a ako vždy sa snažil nevšímať si Luka.

     „Pamätaj si, Yuki, nikdy nemier zbraňou na ľudí, a hlavne nie nabytou. Šťastie, že som ju zaistil.“ Paráda! Stačilo málo a mohla som Zacka zabiť… Pred očami sa mi zjavil nie veľmi príjemný pohľad na možné následky môjho hlúpeho správania. Zvesila som hlavu, tvár mi zbledla a miestnosť sa mi zakrútila pred očami. Dochádzalo mi, že to mohla byť moja najväčšia chyba v živote.

     „Zack-kun, zdá sa…“ začal Luk s obavami na mňa hladiac, nestihol však dohovoriť, lebo Zack opäť vybuchol.

     „Koľko krát ti mám opakovať, že ma nemáš oslovovať -kun!“ no Luk si ho nevšímal, zohol sa a zospodu sa mi pozrel do tváre.

     „Si v poriadku? Akosi bledneš.“

     „Jasne, čo by mi bolo?“ odpovedala som s úsmevom, aj keď zlý pocit ešte stále pretrvával.

     „Pravdaže je bledá, veď je albínka,“ keď raz Zack vybuchol, tak kričal aj vtedy, keď to už nebolo treba. Ešte šťasie, že si z neho Luk nič nerobil. A len čo sa mi Zacka podarilo utíšiť a Luka umlčať, mohli sme pokračovať. Luk mal z nás najlepšiu mušku. Obaja však chválili aj mňa, vraj by som mohla byť ostrostrelkiňa. Je síce pravda, že som sa trafila aj do krku aj do hlavy, no chcelo by to veľa hodín tréningu, aby som vydolovala poriadnu mušku z ostrosreleckej pušky.

Bol to dobrý nápad, ísť na strelnicu. Nič vážnejšie sa našťasie už nestalo. Pokiaľ pravdaže nerátam žeravú nábojnicu, ktorá sa rozhodla skočiť mi rovno za golier a poriadne ma popáliť. Celkovo to však hodnotím pozitívne. Stmelilo nás to zas o niečo viac.

—

O týždeň neskôr sme zas mali ísť na výlet do prírody. Bola som najprv proti, no Lucas ma prehovoril. Nanešťastie práve Luc deň před tým dostal vysoké horúčky.

Bola sobota ráno a Zack nakladal batohy do menšieho terénneho auta, ktoré sme si požičali od suseda. Sadli sme si dnu, Zack zasunul do zapalovania klúče a naštartoval. Mal už devätnásť, takže mohol šoférovať. Kým sme dorazili na miesto, trvalo to pol hodiny. Slnko pálilo, ukazovalo sa, že dnes bude horúco. Zobrala som z korby svoj batoh, tri krát menší jako Zackov a po jeho boku začala výlet.

Bol to skutočne nádherný deň a nádherný výlet, nebyť Zackovho rýchleho tempa.

     „Prosím, Zack, spomaľ lebo ti sľubujem že odpadnem od vysilenia,“ vravela som mu zakaždým, keď to už bolo neznesiteľné. Nachvíľu spomalil, no netrvalo dlho a šiel opäť tak, ako pred tým. Bolo to o to horšie, že sme šli do kopca. Drina však stála za to a odmenou nám bol nádherný výhlad na okolie. Na vrchole sme sa najedli, ja som si trochu zdriemla a popri tom ma znudený Zack šteklil trávou na rukách, krku a tvári.

     „Zack! Yameru (prestaň)!“ vykríkla som vždy, no on sa len zasmial a o chvíľu ma zova šteklil. „Tak ale teraz naozaj stačilo,“ povedala som, keď som toho mala dosť. Chytila som ho za ruku v ktorej držal trávu, zvalila som ho na chrbát, sadla som mu na brucho a donútila ho, aby si dal ruky za hlavu.

     „A čo teraz? Ako chceš spať?“ opýtal sa s úsmevom, v ktorom som videla výsmech. Chvíľu som rozmýšlala, potom som si to rozmyslela a presunula mu ruky na brucho. Zack sa len pobavene pozeral a čakal čo bude nasledovať.

     „Nečum tak na mňa,“ povedala som, a ľahla som si na neho tak, že nedokázal hýbať rukami. Teda, keby chcel, tak by vedel, no zjavne sa mu to páčilo. Bola som z výstupu dosť vyčerpaná a tak som okamžite zaspala. Neviem, jako dlho to trvalo, no keď som sa prebrala, fúkal silný vietor a v dialke bolo viedieť čierňavu, ktorá sa blížila k nám. Chcela som vstať, keď som si uvedomila, v akej pozícii sa nachádzam. Stále som ležala na Zackovi, hlavu som mala položenú na jeho pleci a čelom som sa dotýkala jeho brady. Zack mal privreté oči, z ústu mu trčalo dlhé steblo trávy, ktoré sa kývalo podla toho, jako ho hrýzol, za hlavou mal ruku ako vankúš a druhou mi jemne hladil chrbát. Zimomriavky mi prechádzali telom při dotiku jeho prstov na mojom chrbte.

     „Zack, asi by sme už mali ísť. Zdá sa, že sa sem blíži búrka,“ povedala som sa cítila som, jako sa v tom strhol. Asi nevedel, že som už hore a okamžite ma prestal hladiť. Prikývol a začali sme si baliť veci. Rýchlo sme šli dole trasou, ktorou sme šli nahor a teraz sa to zdalo byť omnoho kratšie. Vietor stále silnel a zhruba v polovici cesty začalo silno pršať.

     „Pohni si, Yuki,“ vravel mi Zack, ktorý mal predomnou dosť veľký náskok. Ja som však robila, čo som vedela, nohy sa mi triasli slabosťou, strachom a vyčerpaním, sťažka som dýchala a z premočeného oblečenia mi začala byť zima.

     „Tebe sa to ľahko povie,“ kričala som za ním. Tak ma Zack počkal a keď som bola při ňom, chytil ma za ruku a začal ťahať. Bolo to strašné, lebo som za ním nevládala, párkrát som sa potkla alebo pošmykla a spadla, a navyše som mala strach s bleskov, ktorých bolo požehnane. Keď sme konečne dorazili k autu, bola som totále vysilená, celá som sa triasla od zimi a vyčerpania, ešte som bola aj zablatená. A to dokonale. Blato som mala na topánkach, v topánkach, na oblečení aj vo vlasoch. Keď ma Zack zbadal, začal sa smiať a spievať:

     „Jóžin, z bážin…“

     „Nesmej sa! Ty za to môžeš.“ vyčítala som mu a postrapatila mu čierne vlasy rukou od blata.

     „Ja som nechcel spať, to ty si zdržovala,“ ohradil sa Zack.

     „Tak si ma mal zobudiť,“ odpovedala som.

     „Keď si tak krásne spala, že bol by hriech zobudiť ťa,“ vravel ďalej a naštartoval.

—

Len čo sme sa vrátili domou, Zack sa ospravedlnil susedovy, že sme zablatili jeho auto a sľúbil mu, že ho umyeme. Nad mestom nebolo ani obláčka, tak sme so Zackom, zablatení od uší po päty, vizerali ako návšetvníci z marsu.

     „Čo sa vám stalo?“ opýtal sa nás Sasori, keď sme sa v hale vyzúvali.

     „Zlialo nás,“ vysvetloval Zack. Sasori sa len usmial a povedal, aby sme sa šli osprchovať a prezliecť. Bola som tak strašne unavená, že som ledva vyšla po schodoch. So Zackom sme hodili špinavé šaty do práčky a dali prať. A len čo Zack odišiel z kúpelne, rýchlo som zaujala miesto v sprche. Bolo to tak príjemné a relaxujúce… a uspávajúce. Vďaka príjemne horúcej vode a pare som chtiac či nechtiac zaspala. Nohy sa mi v spánku podlomili, sprchovacia hlavica mi vykĺzla z rúk a ja som sa oprela o stenu. V polospánku som počula, že niekto pootvoril dvierka na sprche, nakukol dnu a potichu sa zasmial. Po chvíli som sa zobudila na to, že po mne steká prúd teplej vody, a že mi niekto umýva nohy. Pomaly som otvorila oči a takmer ma porazilo! Oproti mne čupel Zack, v ruke mal spchu, umýval mi nohy a jediné, čo na sebe mal bol prívesok z tygrieho zubu. Takmer som dostala infarkt, ani som nevedela, čo mám povedať. Zack pomaly mieril nahor, jemne mi mydlom umýval stehná a len čo mal ísť vyššie, zastavila som ho.

     „Zack, nie,“ bolo jediné, čo som vládala povedať. Prikývol a pokračoval s rukami.

     „Ako to, že si tu… takto? Nehanbíš sa predomnou?“ vravela som a priťahovala som si kolená ku brade. Ja som sa hanbila a to poriadne. Zack pokrútil hlavou a povedal:

     „Keď som bol v armáde a aj na vojenskej škole, mali sme spojené sprchy. Bolo jedno, či sa člověk hanbil, ak sa chcel osprchovať, musel sa zaprieť. Rýchlo som sa tomu naučil, a je to pre mňa normálne.“

     „Ale… ja nie som vojak. Som dievča,“ namietala som. Zack sa usmial. Neviem to isto no zdalo sa mi, že som v tom úsmeve videla štipku nervozity.

     „Ja viem,“ povedal a pozrel sa mi do očí, no rýchlo uhol môjmu pohladu. Avšak v porovnaní so mnou na tom bol celkom dobre. Ja som sa celá chvela, bola som červená jako paprika a mala som chuť utiecť. Len čo bol hotový s rukami, postavil sa Zack za mňa a začal mi umýval vlasy. Bol tak pozorný, starostlivý a jemný, jako nikdy pred tým. Nespoznávala som ho. Keď som mala vlasy čisté, vypol vodu, vyšiel zo sprchy, okolo pásu si obmotal uterák a s jednou veľkou osuškou zamieril ku mne. Pomohol mi zabaliť sa do nej a v rukách ma vyniesol von. Len čo stúpil na podlahu kúpelne, vypadla elektrina. Nie len náš dom, ale celá ulica padla v jednej sekunde do hustej tmy. Zack len zadadával a pokračoval ďalej, no dostal sa len do stredu kúpelne, kde sa mu šmyklo na mokrých kachličkách a aj so mnou v náručí padol na zem. A ja som znovu takmer dostala infarkt. Zack zaťal päste, zhlboka sa nadýchlol a bolestne zasyčal. Nasledovala bohatá zbierka nadávok, a myslím, že kôli mne ich vravel v maďarčine. Myslel si, že neviem, čo znamenajú, no „asta kuťa fáját“ pozná hádam každý a to bola jedna z tých najslušnejších. Nerátal s tým, že som kedysi chodila na kurz maďarčiny. No popravde som mu tie nadávky nevyčítala. Spadol dosť škaredo a dosť si udrel chrbát a hlavu. Rýchlo som sa pozbierala a naklonila som sa k nemu. Jeho tvár mi na sekundu osvetlila žiara blesku. Až vtedy som si všimla, že je vonku búrka a že nám do okien bijú nie len kvapky vody ale aj dážď vo forme ľadu, teda krúpy. Po blesku nasledoval hrom. Bol tak silný, až som mala pocit, že porozbíja okná. Nenávidím búrky a mám z nich panický strach, rovnako ako z vody. To bola príčina, prečo som okamžite schmatla Zacka a silno sa k nemu pritúlila.

     „Hej, Yuki, čo vyvádzaš? Je to len búrka,“ vravel nechápavo a snažil sa ma od seba odlepiť. Z dola sa odrazu ozval Sasoriho hlas.

     „Zack, je všetko v poriadku?“

     „Jasne,“ odpovedal Zack a oprel ma o vaňu. Celá som sa triasla, lapala po dychu, v očias smrť a v ruke zožmolený okraj osušky. Tretí pokus tohoto dňa o môj infarkt.

     „Dohliadni na Yuki, má z búrok veľký strach,“ počula som kričať Sasoriho.

     „To som si už všimol. Postarám sa o to, buď v kľude,“ zakričal mu späť Zack. Sadol si oproti mne a nechápavo krútil hlavou.

     „To myslíš vážne? Búrky sa boja len deti. Blesk ti tu v budove nič nespraví, pokiaľ máme bleskozvod si v bezpečí,“ snažil sa ma upokojiť s posmešným výrazom v tvári.

     „Tak aby si vedel, ja som ešte dieťa, narozdiel od teba. Veď nemám ani osemnásť. A áno, myslím to vážne, že mám z búrok strach,“ vravela som ledva lapajúc po dychu. Zack si vzdychol.

     „Nuž, tak fajn. Čo navrhuješ, čo s tým budeme robiť?“ opýtal sa ma a pritiahol ma k sebe. Nechápavo som sa na neho pozrela a tušila som, že niečo plánuje. Z myšlienok ma vytrhol ďalší hrom. Strhla som sa a primkla k Zackovi ešte blišie.

     „Pšššt, to bude dobré, dievčatko,“ zašepkal mi do ucha, pohladil ma po hlave, zišiel po líci až k brade. Jemne ju najprv pohladil palcom a potom ukazovákom a prostredníkom tlačil nahor. Uprela som červené zaslzené oči do jeho tmavých a pochmúrnych.

     „Myslím, že to, čo teraz potrebuejš, je rozptýlenie,“ povedal potichu, posadil si ma do lona, sám sa oprel o vaňu a nechal ma, aby som si o neho oprela hlavu. Teraz sa k strachu pridala ešte nervozita a vzrušenie. Nevedela som, čo mám od neho čakať. Chvílu mi len ukazovákom hladil a obkresloval rysy tváre. Potom sa ku mne pomaly nahol a letmo pobozkal na čelo. Zavrela som oči a pri tom som cítila, jako perami prechádza po spánku na líce, kde zanechal ďalší jemný bozk.

Ďalší hrom otriasol oknami. Vyľakane som sa strhla a otvorila oči. No Zack ma trpezlivo a pomali opäť pritiahol k sebe, nahol sa ku mne a tentoraz ma pobozkal rovno na ústa. Len letmo, ledva sa dotkol mojich pier no už při tom mi prešiel mráz celým telom a vôbec som si nevšimla ďalší hrom. Vnímala som ho, no len jako kulisu niekde v diaľke.

     „To nebol zlý nápad,“ šepla som s pohladom zaboreným do Zackovich očí. Mimovolne som mu položila ruku na hruď a čakala pokračovanie. Nemusela som čakať dlho. Na brade som zacítila jeho ruku. Pootvoril mi ústa a venoval prvý poriadny bozk. Bolo to prvý krát v mojom živote, čo pravdepodobne tušil a ja som nevedela, čo robiť. Preto robil všetko pomaly a trpezlivo. No bola som v učení rýchla a tak neprešla ani minúta a bola som zahŕňaná množstvom vášnivých bozkov. Bolo to divné, a vôbec som Zackovmu počínaniu nerozumela. Chcel ma rozprýliť, to bolo jasné, no ako to myslel? Bral to len ako hru alebo v tom bolo niečo hlbšie?

Ako som tak uvažovala, začínala som sa strácať v neistote a strachu. Tentokrát to nebol strach z búrky ale z toho čo sa deje. Srdcu nerozkážeš a bála som sa, že to moje Zackovi rýchlo podľahne, čo som nechcela. Bola som si už takmer celkom istá, že to čo práve robíme je neosobný čin ktorého zámerom je moje dobro, teda odpútanie pozornosti od búrky.

Z neistých myšlienok a hriešneho počínania nás nakoniec vyrušil hrom burácajúci ako výbuch z dela. Blesk zasiahol, ak nie náš, tak určite jeden z najbližších domov. Od tohto nedokázali moju pozornosť odviesť ani Zack a jeho bozky. Vyľakane som sa strhla a dala ruku preč z jeho hrude. Začal ma utešovať a opäť sa ku mne nahýnal, no odvrátila som tvár. Nevidela som v tom zmysel a pokiaľ šlo o búrku, mala som pocit, že toto na mňa môže mať v konečnom dôsledku horší dopad, než zopár bleskov.