Kapitola 31

Itachiho prestalo baviť pozerať sa na Sasukeho ktorý teraz už určite nevedel čo robí. Trieskal do všetkého čo mu prišlo pod ruku. Vyšiel von na záhradu a potichu ako myška si to namieril priamo k Sasukemu. Snažil sa byť čo najtichšie, skutočne nechcel schytať ranu od svojho bračeka.

„Mal by si sa upokojiť,“ priam pošepká Itachi keď sa mu podarí dostať sa za Sasukeho a chytiť mu ruky tak, aby sa nemohol hýbať.

„Čo to robíš Itachi, pusti ma,“ Začne zo sebou hádzať Sasuke v snahe vyslobodiť sa z Itachiho objatia.

 „Pustím ale pod jednou podmienkou,“

„Prestaň s tým a pusti ma,“ 

„Najprv mi povedz čo sa stalo,“

„Prečo by sa malo niečo stať?“

„Nehovor mi že ti nič nie je. Správaš sa divne. Čo ťa tak vytočilo,“

„Neviem pusti ma,“ Tentoraz už Sasukeho hlas nebol taký pevný. Pomaly ale isto začal chytať farbu hystérie.

„Nechcem o tom hovoriť…. potrebujem to len vybiť,“ Itachi ho pevne chytil za plecia a otočil ho tvárou k sebe. Nebol to až taký veľký problém. Stále bol takmer o hlavu vyšší.

„Hovor!“

„Ja… ja nemôžem,“ Sasuke sa pritiahol k Itachimu a snažil sa zadržať vzlyky. Ten keď videl ako na tom Sasuke je nemal chuť viac zisťovať čo sa stalo, aspoň nie tak drastickým spôsobom. Vyšvihol si Sasukeho na ruky. Sasuke bol z toho chvíľu vykoľajený no nič nepovedal. Itachi ho odniesol až do domu. Najprv ho chcel položiť na pohovku, no radšej ho odniesol až do jeho izby. Tam ho položil na posteľ a chvíľu naň len hľadel. Sasuke sa celý čas pozeral do zeme.

„Čo sa stalo, Sasuke, vieš že mňe to môžeš povedať,“ Znažil sa Itachi o pokojný tón. Celkom sa mu to darilo, no Sasuke sa stále mlčky pozeral do zeme.

„Sasuke, no tak, chcem ti pomôcť,“

„To… to nejde… nemôžem to povedať,“

„Prečo nie, bude ti lepšie keď to niekomu povieš,“

„Nechcem ….“ Itachi si prisadol k Sasukemu na posteľ a pevne ho objal.

„Netvrď mi že to nechceš povedať… keby nebol vtedy v nemocnici Naruto až mi to povieš, tak prečo nie teraz?“ stále ho drží a jemne s ním pohupuje ako s malým dieťaťom.

„Ja .. som neschopný… nedokážem ubrániť ani sám seba… a to som chcel ubrániť … Naruta… ale nemôžem…“

„Prečo by si to nedokázal Sasuke, veď si skvelý ninja, dokážeš všetko čo budeš chceieť,“

„Ale… ale ty sa dokážeš o Naruta postarať lepšie. Ja to nedokážem ale ty áno. Vedel by si ho ochrániť aj pred Akatsuki, no ja nie… ja sám som …“

„Sasuke, čo sa v tej skrýši stalo?“

„Nič,“ Až príliš rýchla odpoveď dala Itachimu jasne najavo, že klame. No ako z neho dostať pravdu? To skutočne netušil.

„Vieš že nevieš klamať však? Tak prečo mi klameš?“ jednou z variant ako prinútiť Sasukeho povedať pravdu je vyprovokovať ho. V jeho terajšom stave to nie je veľmi vhodné, ale ak nie teraz tak kedy?

„Vždy si mi všetko hovoril a vždy som ti vedel pomôcť, máme len samí seba, tak prečo mi to nepovieš aj teraz? Vari mi už neveríš? To si myslíš že už nie som schopný ti pomôcť?“

„To som nepovedal, ale ako ti mam povedať o tom kde všade sa ma dotýkali, čo všetko zo mnou robili keď si sám nie som istý či to bola nočná mora alebo realita?“ Sasuke sa teraz vzdorovito pozeral Itachimu do očí. Ten mal pravdu. Vyprovokoval Sasukeho a ten povedal pravdu, no ako to už býva, pravda niekedy bolí, a to aj keď sa vás priamo netýka. Obaja udržiavali očný kontakt. V Sasukeho očiach bolo vidno stopy po slzách zatiaľ čo Itachiho oči naberali stále temnejší a temnejší odtieň. Nevedel šo ma na to povedať. No mal chuť vraždiť. Čo to len spravili jeho mladšiemu braškovi? Za toto ešte zaplatia. Ani si to sám poriadne neuvedomoval ale Sasukeho objímal stále pevnejšie a pevnejšie.

„I…Itachi… pusti,“

„Už nikdy ti takto nikto neublíži. O to sa postarám,“

„Akt o pôjde takto ďalej, nebude trvať dlho a to jutsu máš v kapse,“

„To je dobre.. ale ako dlho trvá bežne, čiže bez tvojho tréningu, kým ho niekto zvládne?“

„Už som ti to predsa hovoril, zvládol to asi iba jeden človek… nikto iný sa ešte tak ďaleko nedostal,“

„Ja som myslel že vtipkuješ, že to nie je až také nebezpečné,“

„Pečať, ktorou som v tebe zapečatený si vyžaduje ľudskú obeť, myslíš že to je bezpečné? Žiadne jutsu nie je bezpečné. To by si mal vedieť,“

„Ja to viem ale aj tak, ako si môžeš byť taký istý že neskončím tak ako ostatný?“

„Pretože to viem, máš na to aby sa to podarilo. A potom si na teba skutočne netrúfne nikto. Stačí ak vydržíš ešte dva týždne môjho trénovania. Potom budeš pripravený,“

„No páni, toľko dôvery ako do mňa vkladáš dnes ty, do mňa nevkladal nikto po celý môj život,“

„Prečo cítim v tvojom hlase iróniu?“

„Pretože tam je,“

„Nebuď pesimista a radšej si choď ľahnúť. Vyzerá to tak že Sasuke s Itachim sú už vo svohich izbách,“

„Je to zvláštne,“

„A čo presne?“

„No že stále tu ostali bývať, aj keď ma ako tak spoznali a zistili aký som neschopný. Itachi sa za mňa dokonca postavil a to vôbec nemusel. Ale .. je to dobrý pocit, vedieť že sa na niekoho môžeš spoľahnúť,“

„Asi ti prestanem dávať tie knihy, začínaš dokonca aj mne rečami naháňať hrôzu,“

Bežné ráno. Ako by sa nikdy nič nestalo. Ako by nikto nemal žiaden problém a žiadne trápenie. Takto to vyzeralo ráno u Naruta a dvoch Uchihov. Zo spoločného raňajkovania sa za ten čas čo bývali pod jednou strechou stal akýsi zvyk. Raňajky robil prevažne Itachi, vstával totiž ako prvý. Ani dnešok nebol výnimkou. Možno len na kruhy pod očami, ktoré svedčili o tom, že toho veľa nenaspal. Celú no totiž trávil premýšľaním a uvažovaní o rôznych veciach. Od pokusu upokojiť sa z toho čo sa stalo Sasukemu až po Naruta a jeho tajný plán. Nebolo to však skoro vôbec pozorovateľné. Vyzeralo to ako obyčajný deň.

„Dnes máme ešte voľno, no zajtra začíname so spoločným tréningom. To platí aj pre teba Naruto?“

„V poriadku, ráno sa vidíme na tréningu,“ A Narura nebolo. Z domu vybehol tak rýchlo, že sa ho Sasuke ani nestihol spýtať čo bude robiť celý deň. On ho chcel pozvať na obed.

„Tak tu máš dôkaz, že skutočne nikoho nepotrebuje a už vôbec nie mňa, jemu stačí Kyuu,“

„Najprv žiarliš na mňa, potom na Kyuubiho , máš ty vôbec rozum? Prečo mu to jednoducho nepovieš?“ vražedný pohľad ktorý hodil Sasuke na Itachiho, ho dostatočne varoval, že viac by ho provokovať nemal. Včera sa síce zložil no aj tak, nikdy nepatril medzi tých ktorý by sa len tak nechali niečím takým vykoľajiť. Je to predsa ninja. Trénoval a stále trénuje aby bol lepší, a aj tá najhoršia skúsenosť je skúsenosťou.

„Bude pri vodopáde, ak ho nenájdeš tam tak potom bude v jaskyni,“

„V akej jaskyni? A prečo mi to hovoríš?“

„Ver mi, nie si taký ľahostajný ako si myslíš, a tú jaskyňu tuším nenájdeš. Ja síce viem kde je no pochybujem že by som sa do nej dostal,“ Itachi sa otočili aby videl na Sasukeho.

„A zavri tie ústa. Ešte ti do nich vletí mucha,“

„No vidíš, konečne ti to ide,“

„To je síce dobré ale ja už skutočne nevládzem. Trénujeme už od rána a už je večer,“

„Musíme pridať. Potrebujeme to zvládnuť a keďže budeš mať tréningy aj s Itachim a Sasukem nemáme čas aby sme to flákali,“

„A vyspať sa mám podľa teba kedy?“

„Na to budeš mať dosť času. Toho sa neboj.  Ak už nevládzeš, nemusíš sa vracať domov, môžeš ostať spať tu,“

„To si tiež nevedel povedať skôr?“