Kapitola 34

„Auu. To bolelo.“ Zbieral sa zo zeme Kyuu. A ako sa na zemi ocitol? No veľmi jednoducho. Itachi, ktorému sa nepáčilo, že sa niekto pohybuje až príliš blízko doňho jednoducho strčil a samozrejme, Kyuu ktorý to nečakal sa rozpľasol na zemi.
„Ma si stáť ďalej. Nemám rád keď sa na mňa niekto lepí.“
„A Naruto je výnimka, však?“
„Presne tak.“
„Hah, s tebou nie je vôbec sranda. Nechápem ako ťa Naruto môže považovať za zábavného a dobrého spoločníka.“
„Ja zase nechápem to ako mohol veriť démonovi, ktorý nevie nič iné iba robiť problémy.“ Pozerali na seba a ani jeden nechcel uhnúť pohľadom. Vážne sa do toho zabrali ako by na tom záviseli ich životy. Nevšimli si ani Naruta, ktorý sa konečne prebral a pozorne ich pozoroval. Sám nevedel prečo ale pohľad na Itachiho a Kyuubiho mu prišiel nehorázne komický. Zvalil sa na posteľ a začal sa smiať.
„Naruto?“ pozrel sa naňho prekvapene Itachi.
„Si v poriadku?“
„Samozrejme, prečo by som nemal byť?“ Naruto sa na Itachiho pozeral podivným pohľadom. Itachi ho nedokázal zaradiť. Sám nevedel prečo ale Kyuubimu akosi neveril, že je všetko v poriadku.
„Hovoril som ti že mu nič nie je.“ Kyuu stál opäť tesne pri Itachim, no tentokrát sa k nemu lepil zozadu. Itachi ľaknutím nadskočil a Naruto sa opäť zvalil na posteľ zo smiechom. Musel to byť naozaj úžasný pohľad. Itachiho nechápavý výraz, Naruto váľajúci sa po posteli a Kyuu sladko sa škeriaci.

Sasuke sa snaží pomaly otvoriť oči. Strašne ho bolí hlava a niekto robí strašný hluk. Pozrie sa vedľa seba. Nestačí sa diviť, keď uvidí smejúceho sa Naruta. Nerozmýšľa nad tým, čo robí. Jednoducho sa mu vrhne okolo krku. Vyzerá to tak, že Naruto leží na posteli a na ňom leží Sasuke. Naruto sa prestal smiať a tváril sa dosť zmetene.
„Sasuke? čo tu robíš?“ Sasuke sa mu pozrel do tváre.
„Bál som sa o teba, myslel som si že s ti niečo stalo, ten výbuch a potom ten divný chlap.“
„Aký divný chlap?“
„No predsa ten z červenými vlasmi, nespravil ti nič, však nie?“
„Skutočne som m u nič nespravil, a nevolaj ma divný chlap, je to divné. Som Kyuubi.“  Sasuke sa otočí ako by ho včely pichali a neveriaco sa pozerá na podivína. Keby to bolo všetko, ten podivín objíma Itachiho.
„Si v poriadku Sasuke?“ zamáva mu Naruto pred tvárou, keď niekoľko minút nehnuto pozerá na ten nevídaný obraz pred sebou.
„Jasne, to bude v poriadku.“
„Kyuu a čo sa vlastne stalo že sme tu všetci?“ opýtal sa Naruto. A nebol jediný, kto chce poznať odpoveď na túto otázku.

„Stále tomu nerozumiem. Ako je to možné. Veď pečať je strašne silná a na jej vznik potrebuje niekoho kto sa obetuje. A opačne to funguje tak isto. Ako je teda možné že Naruto je úplne v poriadku?“ otočil sa asi po pol hodine vysvetľovania Sasuke k Kyuubimu. Po pravde sa mu vôbec nepáčil, správal sa ako namyslený idiot. Stále bol v blízkosti Itachiho a na Naruta sa stále pozeral. Ako keby ho musel mať stále na očiach.
„Veď som to už vysvetľoval. My sme ako obeť použili nás oboch. Zmiešali sme naše čakry a potom ich roztrhli.“
„Toto si pred nami celý čas tajil Naruto?“ tento krát sa pýtal Itachi.
„No … nechcel som aby ste sa báli, ono to totiž nemuselo vyjsť.“ Priznal blondiačik.
„Ako to myslíš, nemuselo vyjsť?“
„Stále tu bola možnosť že sa niečo pokazí.“
„Tak prečo ste to tak uponáhľali?“
„To je na dlhšie, museli sme to spraviť čo najskôr, Naruto musí trénovať a ja tiež, naše čakry sa zmiešali a znásobili o schopnosti toho druhého.“
„Stále ste nám nepovedali ten dôvod.“
„A to som si myslel že mne dochádza všetko najpomalšie.“ Ozval sa Naruto.
„Tým dôvodom, sú Akatsuki.“

„Cítite to tiež?“ zarazil sa Itachi pred východom z jaskyne.
„Samozrejme že áno, hľadajú vás.“
„Kyuu, a čo tak spraviť menší rozruch?“
„Si si istý, že sa cítiš dobre? Ty sám si predca povedal, že otom nemá nikto vedieť.“
„To so síce povedal, ale fakt sa mi nechce počúvať všetky blbosti ktoré si určite pripravili dopredu. Bude to samé ty ubožiak, a blbec, kde si sa stratil, to nevieš dávať pozor. A o to fakt nestojím, a aspoň si skúsime ako na tom sme.“
„Itachi, Sasuke, mali by ste sa začať báť. Vyzerá to tak že sa začala prejavovať jeho hyperaktívna stránka.“
„Ale vôbec to tak nie je.“
„Naruto, viem že si rád, že si sa ma zbavil, no stále na teba budem dávať pozor.“
„Vôbec som na také niečo nemyslel, skôr som myslel na to že to bude super keď budeme môcť trénovať aj inde ako v mojej hlave, alebo sa iba tak rozprávať. Fakt som si na to zvykol.“ Kyuu sa usmial úprimným úsmevom. Aj jemu prirástol Naruto k srdcu.
„To som rád, Naruto.“
„Tak čo hovoríš, na menšie spestrenie?“
„Prečo nie?“ Itachi so Sasukem sa trochu zarazene pozerali na prázdne miesto. Ešte pred chvíľou stáli Kyuu a Naruto pred nimi a teraz boli niekde… no proste niekde.
„Čo to malo byť?“
„To neviem, ale radšej to ani vedieť nechcem.“ Viac sa tým nezaoberali, veď času na vysvetľovanie ešte bude dosť.